🎗 MichaellkaB 🎗

Poznáte ten pocit, kedy len stojíte, neprítomne hľadíte a hodnotíte každý detail nehlučne v hlave? Pohľad je akoby zahmlený, uši prijímajú zvuk, ale z úst nevychádza žiaden zvuk? Myšlienky blúdia neusporiadane, ale vás momentálne netrápi nič, len človek pred vami?

Jemne posuniem kútiky úst do mierneho úsmevu a stáčam celé svoje vedomie len na neho, moju pozornosť priťahujú jeho mierne svetlé kučery, ktoré sa vlnia vo vetríku, niektoré pramienky mu pomaly vejú pred očami. Modré, zúžené okále upiera priamo na mňa a ja v nich badám svoj odraz.

Vietor je tu silnejší, o poznanie chladnejší, ale nám dvom to momentálne neprekáža. Nachádzame sa vo vlastnej bubline, nevnímame hlasy ostatných, sme tu iba my dvaja.

Možno som si to uvedomila teraz a možno som to vedela už dávno. No práve v tento moment ma ten doteraz neznámy pocit pohltil naplno. Každá moja bunka v tele zajasala, zaiskrila a plne si uvedomila dané poznanie.

Natiahnem ruku a jemne ho pohladím po niekoľkodňovom strnisku, ktoré ma jemne poškriabe na hánkach. Usmeje sa. Ach, tie jeho pery. Vedela by som o nich písať ódy, spievať zamilované songy a rozprávať rozprávky na dobrú noc so šťastným koncom.

Sú také chutné, mäkké a dokonalo tvarované. Je až nefér, že práve muž má takéto výstavné ústa, zatiaľ čo ja sa musím uspokojiť s tenkými prúžkami bez života.

Palcom mu pohladím hornú peru a jemne si vzdychnem. Jeho úsmev sa odrazu zväčší a jednoducho na mňa žmurkne. Presne vie ako na mňa. Som z neho už niekoľko dní hotová a tuším, že to zistil hneď na začiatku, v ten prvý deň, kedy som ho uvidela aj s jeho kamarátmi.

Na toto budem neprestajne spomínať, nepochybujem. S Petrou a Katkou sme sedeli na veľkom kameni a opaľovali sme si svoje bledé pokožky. Bol to náš tretí deň pri mori a už toho mali po krk. Teda aspoň oni dve, keďže ja som tu bola po prvýkrát.

More ma naplnilo nepoznaným pocitom, ktorý som si užívala každú jednu minútu, ktorú som tam strávila. Rada som sledovala východ slnka poza horizont a s ešte väčším nadšením pozorovala jeho západ. Obloha hrala krásnymi farbami a lákala myšlienky podivuhodnými smermi.

Moje dve najlepšie kamarátky, s ktorými sme si spolu vyšli na dovolenku, navrhli, aby sme sa posadili na tie blbé ostré kamene a sledovali príchod lodí, pozorovali nových dovolenkujúcich a možno si vyhliadli aj nejaký objekt, ako to oni nazvali. Mne bolo len jednoducho do smiechu, na nič iné totiž nedokázali myslieť.

V ten deň, bolo niečo po druhej poobede, slnko pálilo ako šialené a naše pokožky sa už začínali parádne červenať, priplávala kompa a s ňou noví pasažieri. Očami prižmúrenými a rukami chrániacimi si výhľady sme sledovali, čo nám to tu pridelili za krásavcov.

Na naše obrovské prekvapenie sa do obľúbenej destinácie, ktorú pozná asi len východné Slovensko, navalilo asi dvadsaťpäť fešákov v doprovode dvoch pánov v obleku. S otvorenými ústami sme hľadeli na ich polonahé telá kým vystupovali a všetci do jedného si brali svoje batožiny. Myslím, že Petra dokonca hvízdla, čo prilákalo ich pozornosť.

Niektorí z nich sa otočili presne našim smerom a ja som začala cítiť, ako mi červeň pomaly stúpa do líc, no nebolo to opálením. Obliala ma nepoznaná horúčava, keď som si všimla, ako na mňa pokukuje jeden vysoký mladík a usmieva sa. Neviem, odkiaľ sa vzala tá odvaha, naozaj netuším, ale vstala som a rovno som mu zakývala. Hanba, nehanba, čo som mohla stratiť?

A tým to všetko začalo.

Začalo sa moje prvé veľké dobrodružstvo zvané láska.

Večer sme sa všetky tri prezliekli, upravili a nachystali na našu rutinu, prechádzka po jedinej promenáde, akú ste tu mohli nájsť. Cestou na ňu sme si kúpili po kopčeku tej najlepšej zmrzky, čo som kedy v živote jedla a pokračovali sme ďalej. Chystali sme sa cestu zakončiť v jednej z desiatich reštaurácií, keď sa na nás vyrútila spoza rohu banda tých fešákov z lode.

V prvý moment, kedy som sa ako tak spamätala, som hľadala toho môjho. Neskôr som si však uvedomila, čo to vlastne robím. Nechala som dievčatá, aby sa spoločne s nimi smiali a po čase som sa pridala aj ja. Nevinné podania rúk, zoznamovanie a úsmevné pohľady, ktorými sa nás snažili nalákať k nim na hotel. Dievčatá som pohľadom upozornila, že to v žiadnom prípade nebude možné, pretože to ja som bola stále tá rozumná a hľadiaca na následky už desať krokov dopredu.

Myslíte, že to malo nejaký efekt?

Po polhodine, ktorú sme spoločne strávili vystávaním pred reštauráciou, rôznymi debatami a trefne venovanými vtipmi na moju dokonalú osobnosť, ktorá sa značila ako príliš bojazlivá a ochranárska, ma nakoniec prehovorili. Nemusím ale podotýkať, prehovárali ma veľmi efektívne.

Ani jedno meno som si už nepamätala, to nebola ale žiadna novinka, môj mozog tak fungoval bežne. Cestou na ich ubytko som sa snažila Petru krotiť, tá si až príliš nadšene poskakovala z nohy na nohu. Katka, tá bola podľa môjho názoru trošku opatrnejšia a tiež rozmýšľala triezvym rozumom, čo sa u našej Peťky povedať na sto percent nedalo.

Jediný hotel na okolí bol samozrejme ich. Naplnený na polovicu, hoci bola sezóna, poskytoval aspoň trochu súkromia. Na ostrove totiž o nás vedel každý, boli sme tu známe.

Niekoľko izieb bolo otvorených a lákalo návštevníkov k nakuknutiu, čo za tajomstvá ukrývajú. Zistenie, že chalani bývajú neďaleko nás, ma trochu upokojilo, aj keď v mojej hlave stále blikala kontrolná dióda. Tohto som sa nevedela rokmi nijako zbaviť, vždy som sa ostýchala a obávala urobiť chybný krok, popáliť sa nesprávnym rozhodnutím, a možno práve preto som nezažila skoro nič z toho, čo moji rovesníci.

Večer sa vyvíjal celkom slušne, až ma chalani prekvapili, že sa nás nesnažili opiť, či iným spôsobom omámiť. Vždy som však po očku pátrala po ňom. Nikde som ho nevidela a zdalo sa, akoby k nim ani nepatril, ale prečo potom vystupovali z lode spoločne?

Oči som mala zatvorené a nechala sa unášať jemnými vlnkami na nafukovačke nevedno kam. Sama sebe som sa divila, že som to ponechala tak a nesnažila sa každú minútu kontrolovať môj smer. S dievčatami sme sa slnili na mori, rozprávali si zážitky z večera a snažili sa dohnať nevyspatú noc. Moje vnútorné ja protestovalo, ale bolo mu to prd platné. Naozaj som sa zabavila a nebola som jediná.

„Peťa, ako sa volá ten kučeravý, čo po tebe celý večer šiel?"

„Myslíš Mareka? Lenka, bože, vieš aký je fajný?" odpovedala dotyčná.

Áno, takto to väčšinou bývalo. My tri, spoločne niekde na diske a jedine Petra si užívala a následne vedela takto pekne otvoriť ústa, vraj aký bol fajný. Akoby ho doslova ochutnala. Musela som sa nad tým pousmiať, aj keď ma dievčatá nemohli vidieť.

„Ináč, kočky, díky, že ste boli celý večer pri mne," poďakovala som sa. Bola som im naozaj vďačná, väčšinou to prebiehalo podobne, až na to, že ma neskôr nechávali osamote. Oni si našli svoje „obete" a ja som ostávala na ocot.

„Lenka, ten tvoj blonďáčik sa niekam vyparil," povedala Katka tak trefne, až som sa mierne divila. Mala pravdu, pretože ja som celý večer bola ako na ihlách a čakala jedine na jeho príchod.

„Nie je to môj blonďáčik," snažila som sa im to vyhovoriť.

„To si hovor vieš komu, videli sme to obe. Veď ty si mu zakývala. Toto si nikdy neurobila. Len som tak rozmýšľala, kde bol celý večer, no chalani spomínali, že nie všetci sú na takú zábavu. Len už ďalej nerozvíjali, na akú to zábavu sú zvyšní, ktorí tam s nami neboli." Zamyslela sa nahlas Petra.

„No, dievčatá, ja som skôr na turistiku a spoznávanie okolia." Neznámy hlas prehovoril blízko mojej hlavy, ja som ľakom otvorila prudko oči a snažiac sa posadiť, akurát tak prevrhla svoju nafukovačku.

„Myslím, že toto mi vyšlo." Smial sa na mojej reakcii a ja som ešte stále nevkusne pľuvala vodu všade okolo seba, keď som sa vynorila.

Dievčatá sa rehotali na plné ústa, keď som si všimla, ako k nám priplávali ďalší. „Zahráme si niečo?" prehovoril on a stále na mňa hľadel, v očiach iskričky pobavenia. Zagánila som na neho, ale prikývla som.

Minúty ubiehali, zábava gradovala a naše pokriky sa niesli okolím. Z brehu nám fandili ďalší dovolenkári, ktorým sme robili program zadarmo. Dokonca som sa dokázala uvoľniť natoľko, aby som svoje kŕčovito zvierajúce ruky donútila ku kvalitným výkonom. Volejbal som milovala, či už plážový, alebo ten vo vode. Ten náš skôr predstavoval ukážku perfektných skokov do vody, chalani sa predvádzali, ktorý lepšie vyskočí a spôsobí lepšiu odrazovú vlnu okolo seba.

„Som Tomáš," prehovoril na mňa, keď sme sa zbierali z vody, rozmočené ako žaby, zato so šťastnými úsmevmi. Dievčatá boli už dávno vpredu so svojimi úlovkami, ja som niesla loptu, ktorá patrila bohvie komu.

„Lenka, teší ma," podávala som mu ruku a usmievala sa. Pritiahol si ma k sebe a obdaril ma mľaskavými bozkami na obe líca, až som ostala zaskočená.

„Čo si niekam dnes spolu vyraziť?"

Myslím, že som ostala na neho civieť s otvorenými ústami, pretože mi jemne prešiel po hrane sánky a zatlačil. Keď som sa spamätala, on sa stále usmieval. No na moje vlastné počudovanie som prikývla.

„O ôsmej pred hotelom? Prídeš?" Zazdalo sa mi, že som v jeho hlase počula váhanie, ale nad čím? Či prídem, alebo si nie je istý svojím pozvaním?

„O ôsmej som tam," pritakala som.

Ďalej sme bez slova vyšli z vody, Tomáš prekypoval šťastím, ktoré si všimli jeho kamaráti a všetci do jedného po pobúchali po pleciach. Bolo to ako v nejakej džungli, akoby mu tým vzdávali hold nad ulovenou korisťou. Nedalo sa nad tým nezasmiať. Pokrútila som hlavou v nejakom prapodivnom zamietacom geste a vybrala sa za dievčatami na náš privat.

Všetky moje spomienky na ten večer, akoby boli zahalené v miernej hmle. Nie, nepila som, ani som si nič nevzala, vždy som bola proti niečomu takému, ale Tomáš ma tak očaril, že som mala pocit, akoby ma opíjal už iba svojou prítomnosťou.

Presne o ôsmej vybehol celý naštartovaný z hotela a ihneď ma pobozkal na obe líca. Ešte stále som bojovala s tou jeho familiárnosťou, ale keďže som neprotestovala nahlas, nemal ako zistiť, že sa cítim pri tom nesvoja. Zobral ma za ruku a ťahal opačným smerom, akým som prišla, viac do kopca, k neprebádaným cestičkám.

Počas cesty mi rozprával veľa o sebe. Hral futbal a športoval snáď celý svoj život, jeho rodina ho v tom aktívne podporovala a on sníval sen, že sa raz dostane na univerzitu a vyštuduje telesnú výchovu a šport. Závidela som mu jeho odhodlanie, nakoľko moje predstavy siahali tak týždeň dopredu. Budúcnosť bola zahalená rúškom tajomna.

Ani neviem, kde všade sme boli, čo všetko sme si vyrozprávali, jedno som však musela uznať, a to, že Tomáš bol proste skvelý spoločník, ktorý na nič netlačil. Preskúmali sme spolu blízke okolie a dohodli sa na ďalší deň. Keď ma odprevádzal, dal mi jemný, cudný bozk na vysušené pery.

Nasledujúce dni som dievčatá videla ráno pri raňajkách a večer, keď sme si spoločne pri zaspávaní hovorili svoje zážitky.

Petra trávila čas s Marekom. Bol to Tomášov najlepší kamarát, aká náhoda, hrali spolu v jednom tíme. Ráno ju vždy vyzdvihol a večer doručil na miesto prespatia. Katka, tú obletovali rovno dvaja a ona sa nevedela nikdy rozhodnúť. Musela som ale zložiť poklonu pred nimi, žiadna neurobil kolosálnu hlúposť a boli naďalej ostražité a opatrné. Veď doniesť si domov suvenír z dovolenky v podobe dieťaťa, by bolo na škodu veci.

Jeden deň sme si vyšli loďou na pevninu do najbližšieho veľkomesta a prebádali sme jeho krásy. Zastavili sme sa v zábavnom parku a užívali si rôzne atrakcie. Keď sme boli na ruskom kolese, tuho ma objal, pretože videl strach v mojich očiach. Výšky som odjakživa neznášala.

„Máš rád adrenalín?" nedalo mi to, po tom, čo ma ťahal po všetkých tých „nebezpečných" kolotočoch.

„Môžem povedať, že adrenalínom žijem. Tebe to až tak nevyhovuje, však, dievčatko moje." Trošku som sa pozastavila nad pomenovaním, usmiala som sa a rukou ho pohladila po zarastajúcom líci. Mal svetlomodré oči, v ktorých farbe a hĺbke som sa utápala. Vlasy mierne kučeravé, vo vetre mu viali na všetky smery a mne sa neskutočne páčil. Vždy, keď sa na mňa usmial, ja som sa červenala, čo ho ešte viac posúvalo dopredu.

V ten deň sme zjedli asi tonu zmrzliny, vyskúšali všetky kolotoče, na ktoré si on ukázal prstom a ja som zažila možno viac strachu a obáv spojených s výškou, ako za celý život nie. Pomalými krokmi ma navádzal na boj so svojimi démonmi a večer pri zhasnutej lampe som si uvedomila, ako to mnou pohlo. Nikdy a nikto to takto nedokázal.

Liezli ste už niekedy na lezeckej stene, istený len lanom a snažili sa nespadnúť? Tak aj na toto ma dotiahol, napriek mojim neskutočným protestom. Skoro som sa rozplakala, keď inštruktor na mňa navliekal nejaký smiešny postroj, ktorý ma mal akože v prípade pádu zachytiť.

„Lenka, ale no tak. Som tu s tebou, neboj, všetko bude v poriadku," prehováral na mňa, no ja som len neprítomne točila hlavou. Ako si len mohol byť taký istý?

„Premôž svoj strach! Ja viem, že na to máš. Vidím, čo sa v tebe skrýva."

Jeho slová sa mi ozývali v ušiach, kým som pristúpila k tej zradnej stene. Pravú ruku som vyložila na prvý úchyt a hneď na to ľavú na ďalší a jednu nohu doslova vykopla vyššie.

„Vidíš, toto je moje dievčatko," zasmial sa a potľapkal ma po zadku.

Ani neviem ako, no vyliezla som hore, pot zo mňa kvapkal všade a moje natešené ja malo chuť vrieskať.

Keď nad tým teraz tak spätne uvažujem, za tých šesť dní v jeho spoločnosti som zažila viac adrenalínu ako za celý svoj život. Nikdy som sa večer neprechádzala v cudzom prostredí s neznámym mladíkom. Nevyskúšala som kolotoče zo strachu z výšok, neliezla som na stenu, neskákala z výšky, nejazdila na motorke, nekričala zo skalného útesu, neplavila sa v člne na šírom mori, netancovala na lodi s hlúčikom opitých ľudí, nekričala som z plných pľúc z kapitánskeho mostíku na lodi.

Toto so mnou spravila jeho prítomnosť a jedine pri ňom som sa dokázala patrične uvoľniť. Bolo až zvláštne, že ma nepotreboval ani veľmi presviedčať, akoby moje telo cítilo, že s ním sa mu nič nestane. Tvrdohlavá časť môjho ja šla taktiež na dovolenku a pustila si k telu tohto fešného mladíka.

Tomáš sa mi zahľadí do očí a skloní sa pre bozk. Nechám sa unášať okamihom, obtočím mu ruky okolo krku a prehĺbim naše spojenie.

„Zajtra odchádzaš," poviem potichu po chvíľke nádherného bozkávania, aby ma počul len on. Sme síce v obklopení ďalších ľudí, no zdá sa, že my máme svoj vlastný svet. Usmeje sa tým jeho typickým polo úsmevom a prehovorí.

„Ale to vôbec neprekáža, však? Dievčatko moje."

„Budeš mi chýbať," poviem mu pravdivo.

„Vieš, že aj ty mne. Týmto sa ale nič nekončí."

Hľadí mi priamo do očí a ja v tých jeho vidím pravdu. Úprimnosť, s akou na mňa zapôsobí, nemôžem len tak prehliadať a jeho slovám jednoducho verím.

Tu hore, na mostíku povieva silnejší vánok. Rozšuchorí mi vlasy všade naokolo a niekoľko pramienkov sa mi prilepí na práve oliznuté pery. Tomáš mi voľnou rukou opatrne všetky odlepí a poslušne ich vráti na svoje miesto, za moje uši. Koniec koncov to však nemá žiaden zmysel, pretože už o niekoľko sekúnd nás opäť moje neposlušné vlasy šteklia po tvárach.

Chystáme sa na spoločný zoskok a moje tvrdohlavé ja kričí o pomoc a dožaduje sa neustále mojej pozornosti, prehovára na mňa, aby som to nerobila, aby som cúvla, aby som neskočila. Lenže ja mám stále vlastný rozum a teraz si idem hlavou proti múru dokonca proti vlastnému svedomiu, nechávam hlások kričať v mojej hlave a uisťujem pohľadom Tomáša, že som pripravená.

„Nie, týmto to všetko začína."

Žmurkla som na neho tiež, na znak akéhosi porozumenia, ktoré medzi nami od začiatku vládne.

„Vieš, možno by som nemal, možno je to skoro a možno neskoro, kto vie. No na druhú stranu nechcem, aby si to brala tak, že to hovorím len preto, že zajtra odchádzam," rukou sa prehrabne vo svojich rozcuchaných vlasoch.

„Och, veľa rozprávam," ticho zanadáva.

„O čo ide?" začínam pociťovať miernu paniku, ktorá sa mi určite odráža nielen v hlase, ale aj v očiach, pretože spozornie, no nádherne sa usmeje.

„Ľúbim ťa."

♥♥♥