Poznáte ten pocit, keď pre vás znamená nejaká osoba všetko a vy pre ňu nič? Presne tak sa cítim. Neviem..hm..možno nejakým spôsobom prázdna? Som Tamia Baker, mám 17 rokov a navštevujem miestnu strednú školu. Pochádzam z malého mestečka pri Portlande. Mám zelenohnedé oči, hnedé vlasy, štíhlu postavu a 175 centimetrov. Moji rodičia síce veľa pracujú, ale vždy, keď sa dá, tak si urobia na mňa čas. Pracujú ako právnici, takže sa im ani nečudujem, že nemajú veľa voľného času. Ale aj tak..na to, že sú právnici,ich obdivujem vôbec za to, že ten voľný čas majú. Hah..viete aká je nevýhoda mať rodičov za právnikov? Vždy vyhrajú hádku, lebo mne dôjdu argumenty.
Mám staršiu sestru Trinity, ktorá býva už so svojim priateľom Adamom. Trinity je odo mňa staršia o päť rokov, má hnedé oči a ryšavé vlasy. Tie vlasy jej neskutočne závidím, ale to asi každá baba tu v meste. Trinity má všetko, čo mne chýba- skvelá osobnosť, dokonalá postava, kamaráti...a tak ďalej no.No, predstavovania už bolo dosť, čo tak sa preniesť do reality?Je streda, to znamená, že idem do školy na druhú hodinu. Keď sa začnem hneď teraz pripravovať, tak mám asi tak hodinu a pól. Vstala som z postele a namierila si to do kúpeľne, kde som sa rýchlo osprchovala. Po sprche som sa išla obliecť- obyčajné rifle, biele tričko, rifľovka a biele tenisky. Vlasy som si rozčesala a nechala voľne padať na chrbát. Išla som si do kúpeľne ešte vyčistiť zuby. Potom som si už len vzala tašku do školy, mobil, peňaženku, slúchadlá a kľúče od domu. Za pár minút som už bola na ulici a kráčala som smerom ku škole.Ako som tak kráčala do školy, rozmýšľala som nad všetkým, čo sa stalo za posledné mesiace. Moja jediná kamarátka ma vymenila vraj za lepšiu alternatívu a chlapec, ktorého ešte stále ľúbim to urobil tiež. Každý deň rozmýšľam, čo robím zle, že ľudia ma len tak vymenia zo dňa na deň za niekoho iného. Niekoho lepšieho. Áno viem. Nie som žiadna výhra, ale ja som to s nimi tiež nevzdala, aj keď som nie raz chcela. Vždy boli pre mňa jedinou voľbou. Možno mám trošku komplikovanú osobnosť, ale kvôli tomu ma vymeniť za niekoho, koho osobnosť je oveľa horšia?
Z myšlienok ma vytrhol niekoho krik. Pozrela som sa smerom z kadiaľ krik vychádzal a videla som tam dievča s modrými vlasmi a s mokrým tričkom, a Arianu- moju kedysi najlepšiu kamarátku. Chvíľu som ich pozorovala, a potom som sa radšej pobrala preč, aby si ma nevšimli. Vošla som hlavnými dverami do areálu školy a išla ku svojej skrinke. Ako každý deň, tak aj dnes som kráčala so sklopenou hlavou ku svojej skrinke.
Otvorila som si skrinku a vyberala si z nej učebnice na dnešné hodiny, keď o pár skriniek vedľa mňa prišlo to dievča z vonku. Počula som ako nadáva na Arianu, a ako s nervami hádže svoje veci do skrinky. Chcela som ísť k nej a opýtať sa či nepotrebuje suché oblečenie alebo niečo, ale akonáhle si ma všimla, že na ňu pozerám, prevrátila očami, zatvorila skrinku a odišla. Hm...okej. Tak nie. Aj ja som zatvorila svoju skrinku a vybrala sa do triedy. Sadla som si dozadu do predposlednej lavice a ignorovala všetky opovrhujúce pohľady.
Viete, keď som sa kamarátila s Arianou alebo, keď som chodila s Evanom, tak som bola celkom obľúbená. Ľudia sa so mnou bavili, volali ma tu a tu,a tvárili sa ako kamaráti, no akonáhle ma oni dvaja poslali k vode, odišli všetci tí "kamaráti" s nimi. Teraz na mňa hnusne zazerajú, lebo Ariana im nahovorila klamstvá,prečo sme sa prestali baviť...no, a keď mi stroskotal vzťah s Evanom, tak mu začali gratulovať, že konečne dostal rozum a odkopol ma, niektorí chalani sa ho dokonca pýtali či ma poslal k vode kvôli tomu, že som mu nedala alebo,či som bola až taká zlá v posteli.
No to je jedno...nebudem sa už vŕtať v minulosti. Chvíľu som pozerala do mobilu a do triedy vošiel učiteľ. Vybrala som si potrebné pomôcky a venovala svoju pozornosť učiteľovi.
                                 ***
Počas druhej hodiny nám niekto zaklopal na dvere. Všetci sme sa pozreli smerom k dverám a do triedy vošiel Evan. Moje oči sa zväčšili a moje srdce začalo rýchlejšie biť. Hlavu som teda sklonila dole a kreslila si do zošita.
,,Dobrý, pán profesor! Ja len, že prepáčte, že meškám a vyrušujem..len zabudol som, že minulý polrok som sa prihlásil k vám na hodiny a nejak som na to pozabudol," vysvetlil učiteľovi. No mne sa hádam sníva! Zodvihla som hlavu v prekvapení, ako toto povedal a pozrela som naňho. Všimol si, ako naňho zízam, preto som hlavu znova sklopila.
,,Oh..ale nech sa to neopakuje, pán Scott. A teraz si niekde sadnite, aby som mohol pokračovať,"povedal učiteľ a on sa vybral mojím smerom. Moje srdce bilo ako o dušu, mala som až pocit, že mi vyskočí z hrude. Celý čas som tŕpla a len sa modlila, aby odišiel, že toto je len zlý sen. No nebol. A presvedčil ma o tom jeho dotyk, keď prechádzal okolo mojej lavice a jeho vôňa. Telom mi prešli zimomriavky, ktoré vedel vytvoriť len on.V tej chvíli som, ako prvé chcela zmiznúť z tejto školy a, ako druhé som chcela utíšiť moje splašené srdce. Nechápem to. Asi dva mesiace sa mu vyhýbam, nechodím na obedy,aby som ho nevidela, vymenila som si všetky hodiny, ktoré som mala s ním, chodím skôr do školy,aby som ho niekde nestretla, cez prestávky sa zdržiavam v triede, po škole chodím zadnou cestou domov, nemám ho na žiadnych sociálnych sieťach...To všetko robím aby som ho nestretla, aby som si znova nemusela prehrávať v hlave náš posledný rozhovor alebo tie pekné chvíle...A zrazu bum! Moja snaha bola zbytočná. Nevravím, že sme sa zase niekedy nestretli na chodbe, ale nikdy nebol sám, takže som mu nemusela čeliť. No zrazu si nakráča do mojej triedy, informuje ma o tom, že sa budeme stretávať na tejto hodine, sadne si za mňa a k tomu všetkého ma ešte pohladí po ruke akoby sa nič nestalo.
Snažila som sa sústrediť na výklad učiteľa, ale mohla som sa snažiť ako som chcela moja hlava nevedela vnímať nič iné len jeho prítomnosť a jeho vôňu. Hneď ako zazvonilo som si vzala svoje veci a ako prvá odišla z triedy.

Fíha! Ahojte!🥰
Ani som nedúfala,že sa Vám budem znova prihovárať cez nejaký príbeh. Síce po dvoch rokoch(?) sa hlásim s novým príbehom,ale som späť!

Prvá kapitola je taká o ničom, ale snáď sa vám páčila.
Kapitoly nebudú vychádzať často, lebo predsa vymyslieť niečo zmysloplné sa nedá len tak. A taktiež nie vždy vyjde na to aj čas. Snáď budete trpezliví a príbeh sa vám bude páčiť.😌