Prišiel víkend. Ember sa nemusela stresovať kvôli školským povinnostiam a svoj krátky nepostačujúci spánok si mohla hravo vykompenzovať neskorším vstávaním. Teda, bola by rada ak by mohla, lenže každé ráno musela otcovi prichystať lieky na nočný stolík. Navyše, zväčša ona pripravovala raňajky. Dnes ráno sa však v kuchyni nikto nepohyboval a vonkoncom nie Ember, ktorá prespala všetky svoje budíky. A tých bolo naozaj požehnane.

Prekvapivo sa jej snívalo o Taehyungovi. V jej sne však ráno vytiahol z vrecka sľúbených stotisíc, o ktorých sa predtým u otca v práci bavili. A Ember takmer pocítila vôňu bankoviek aj dotyk krehkého papiera, na ktorom boli vyrazené vysoké číslice.

A potom sa zobudila. Slnečné lúče zaplavili jej izbu sýtejšie než zvyčajne, z čoho vydedukovala, že asi nastal istý zádrheľ v jej spoľahlivom mobile.

Chcela sa po ňom načiahnuť, lenže zrazu ju akási neznáma sila pritiahla naspäť.

Bolo ráno a jej myseľ ešte nebola pripravená riešiť problémy za pochodu, takže si uvedomila vznik tohto náporu až po pár sekundách. A ako si vlastne nemohla všimnúť pár rúk, čo ju zvieral rovno rebrami?

„TAEHYUNG!" Zrúkla okamžite, snažiac sa odstrčiť jeho ruky z jej tela, ktoré ju bohvie ako dlho takto objímali. Prišlo jej to nechutné aj zvrátené. Kebyže o tomto jej otec vie, srdečné správanie, aké preukazoval voči Taehyungovi, by bolo ihneď fuč.

„Taehyung!" Zvýšila o pár tónov svoj hlas, no žiadna reakcia jej nebola odpoveďou. Aj naďalej cítila horúčavu sálajúcu od jej chrbta, čo jej kožu premieňala do tekutého stavu.

Až keď sa ho odvážila zozadu decentne kopnúť nohou, tak konečne zareagoval niečím iným, než utužením jeho zovretia.

„Prestaň do mňa kopať," zakvílil rozospato, „si priveľmi hlučná. Hlučná Ember."

„Okamžite daj zo mňa svoje ruky preč, inak sem skutočne privolám otca a poletíš odtiaľto skôr, ako-"

Taehyung z jej pásu premiestnil jednu ruku, aby jej mohol zakryť ústa. Tie sa totiž nechceli zavrieť ani na krátkych päť sekúnd: „Stačilo povedať."

Zrazu okolo jej trupu neboli zachytené nijaké neželané cudzie údy; Taehyung sa bez ďalších slov pretočil na opačnú stranu i usiloval sa na zemi nahmatať starý dobrý vankúš, čo by mohol tuho stlačiť vo svojom náručí.

Ember v čírom zhrození vyskočila z postele kontrolujúc čas, ktorý prezrádzali jej hodiny na mobile. To nemôže byť pravda! To už je osem?!

Ďalej nemala záujem kričať na Stotisícového hosťa, lebo si uvedomila, že jej otec by mal byť už dávno v práci. Dúfam, že si aspoň zobral svoje lieky!

Takmer sa potkla ako prekračovala prah dverí od kuchyne i zastavila sa v ohromení, ktoré v nej zovrelo všetky orgány. Jej otec bol hore, stále prítomný v ich maličkom podkrovnom byte, s menšími kruhami pod očami a so spokojnejším výrazom na vráskavej tvári. Ember v ňom mohla dokonca zahliadnúť aj štipku mladosti.

„Oci!" Rezko k nemu podišla a chytila ho za obe dlane, ktoré mu prekryla tými svojimi menšími: „Mrzí ma to! Zaspala som. Zobral si si všetku medicínu? A prečo si ešte nevyrazil? Otec, ja som a nanešťastie prepočula budík a Taehyung sa taktiež nezobudil a-"

„Prestaň sa ospravedlňovať za omyly, ktoré sa zavše udejú občas každému. Je to v poriadku, vidíš, že žijem a stojím tu pred tebou zdravý ako ryba."

Zdravý ako ryba, pozastavila sa nad jeho prirovnaním, aj sklopila svoje zelené oči k zemi, kiež by to bola pravda.

„Čo sa týka práce, tak začnem o hodinu neskôr. Myslím, že včerajšok priniesol viac ovocia ako zvyčajne. Nestaraj sa o to; si príliš mladá na to, aby si sa zaoberala takýmito dospeláckymi problémami. Ak môžeš Ember, užívaj si svoju mladosť - tá netrvá večne."

Aj tak cítila veľké previnenie. Mala na to myslieť, nemala toľko ponocovať a najmä mala byť väčšmi ostražitá. Keď by jej otec zabudol na lieky, mohol by byť z toho seriózny problém, ktorý by mohol vyústiť až do privolania sanitky. Nie, na to ani nechcela pomýšľať. Nič také sa predsa nestane...nesmie.

„Sadni si za stôl, už budú hotové raňajky," voviedol ju naspäť do reality, zatiaľ čo sa topila v desivých predstavách na trpko-kyslú budúcnosť.

Zasadla na jednu zo stoličiek pri maličkom stolíku pre dvoch, no rozmyslela si, že mu ponúkne svoju pomocnú ruku. Aj tak by ju striktne odmietol.

„Dobré ráno!" Taehyung sa vohnal do kuchyne sprevádzaný svojím rozospatým hlasom.

Ember na pozdrav zrovnala svoje pery do priamej línie, kvôli nepríjemným dotykom, ktoré dnes ráno zažila na vlastnej koži.

„Dobré ráno," jej otec sa akosi zázračne rozveselil po Taehyungovom príchode. Pod nos im okamžite podstrčil sladké raňajky. Ember si ani nespomínala, kedy naposledy ona robila práve lievance.

Stotisícový hosť si našiel miesto po jej ľavici s nevinným úsmevom na perách. Usmieva sa zakaždým, alebo ma tým chce len vyprovokovať?

„Dnes to vyzerá na pekný deň, čo keby ste zašli na nákupy, Ember?"

„Oci...počkať. Počula som správne?" Vystrela sa podobne ako pravítko. Návrh, ktorý sa jej dostal do uší, rozhodne nemohol byť pravdivý.

„Tvoj otec chce, aby som ťa vzal na nákupy," zopakoval jej ochotne Taehyung i šťuchol ju prstom do pleca, aby sa väčšmi prebrala z ranného opantania.

„S ním?! Ale otec!" Prvá výrazná reakcia, ktorá jej vyšla z úst bola, neprekvapivo, ofenzívna voči tomuto ľudskému kliešťovi, čo jej trýznil život už celé dve noci. Predstava, žeby s ním mala ísť na nákupy, bola hrozná aj nepredstaviteľná zároveň.

„Ember nevyvádzaj toľko," napomenul ju otec s utierkou v rukách, pretože sa pustil do čistenia špinavej panvice: „Potrebuješ sa socializovať a Taehyung je veľmi milý mladý muž."

Stotisícový hosť, na ktorého boli kladené samé chvály, pyšne pozdvihol svoju hlavu.

„A čo mám ísť kúpiť? Veď som včera toho nakúpila už dosť," namietla Ember prehrabujúc sa zaryto vidličkou vo svojich lievancoch s čučoriedkami a malinovým džemom.

„Oblečenie predsa. Alebo čokoľvek, po čom tvoje srdce zaspieva. Aj nové farby napríklad; zbožňuješ maľovanie, no nie?"

„Oci, a ty si sa načisto zbláznil?"

„Ember," zachmúril sa kvôli jej nevídanej drzosti, „jednoducho sa nepýtaj a uposlúchni ma, dobre?"

„Ale otec-"

Ďalšie pokarhanie jeho pohľadom ju veruže neminulo.

„Ách, fajn..." Povzdychla si porazenecky. „Pôjdem s ním, keď na tom tak trváš."

Ember netušila, čo si má o ňom myslieť. O Taehyungovi, ktorého priezvisko nepoznala; ktorého identita bola stále zahalená rúškom tajomstva. Vzpomenula si na jeho preveľký strach z mesiaca. Nechápala, bolo vôbec možné, aby mal z niečoho takého v súčasnosti fóbiu? Z niečoho takého nezmyselného? Zjavne áno. Alebo bol iba vydareným klamárom.

Pochopiteľne mala skazený aj celý víkend, teda aspoň jeden deň z neho. Bola donútená samotným otcom, aby so sebou vzala na nákupy oblečenia aj Taehyunga. Akoby sa mohli chalani vyznať v móde... Nezmyselné.

Videla ho pred sebou kráčať napred, vo svojej voľnej košeli s veľkými rukávmi kapučínovej farby, s ktorými sa rád zaháňal vôkol seba. Zdalo sa, ako keby sa usiloval vzlietnuť. Človek, čo sa snaží lietať...Nezmyselné.

Vlasy mu povievali vo vzduchu akosi viac než v iné dni, on sám častokrát odbehol, aby si prezrel výklady obchodov, čo ho najväčšmi zaujali. Taktiež raz odbehol k malej dlhosrstej čivave, ktorá naňho štekala aj vrčala, no on sa aj tak s úsmevom na tvári nevzdával maličkej nádeje, že ju bude môcť pohladiť.

Je ako dieťa. Hlúpe dieťa.

A nebodaj, ak uzrel náhodou nejaké plačúce batoľa, ktoré sa rozhodlo trucovať pred matkou s paradajkovým odtieňom na lícach, tak sa k nemu prirútil rýchlosťou svetla, aby sa ho pokúsil rozveseliť či utíšiť. Je ten človek vôbec normálny?

Ember sa k nemu nepridala. Zvykla si ísť svojou vlastnou cestou zvierajúc v ruke bankovky, ktoré stihla poznačiť potom, čo sa jej tvoril na dlaniach. Nechcela ich minú; nebolo to správne vzhľadom na ich biednu finančnú situáciu. To, že sa teraz mali nadpriemerne dobre neznamenalo, že by mali nakupovať bez dôkladného úvaženia.

„Emb, Emb," i znova sa pri nej zjavil z ničoho nič, odtrhnutý ako z reťaze, pretože z neho sršala energia aj za štyroch. „Vidíš tamten obchod? Už zdiaľky som si všimol, že majú výpredaj. Sú tam celkom pekné veci. Určite by ti nejaké z nich pristali! Tak poď," schytil ju pevne za ruku i ťahal ju smerom k vysokej dvojposchodovej budove.

„Taehyung, ja tam nejdem." Okamžite sa mu vyvliekla spod zovretia stojac na mieste s päsťami ukrytými vo vreckách svojej vychádzkovej bundy.

„Prečo nie?" Pootočil hlavu na stranu s nevedomým výrazom skutočne pripomínajúc malé dieťa.

„Pretože nechcem minúť tieto peniaze. Ty si možno nemusíš dávať pozor na financie, avšak ja áno. A bola by škoda minúť ich na akési obyčajné handry..."

„Hm," zamyslel sa na pár krátkych momentov predtým, než spustil svoju variantu názoru, „sú to handry, na ktoré ti venoval peniaze tvoj otec. Venoval ti ich s láskou."

„Láska v tomto ide bokom, Taehyung. Láska nezasýti tvoj žalúdok."

„Ale zasýti tvoju dušu, Emb," protirečil: „Myslím, že urobíš svojmu otcovi radosť, ak si za tie peniaze kúpiš niečo, z čoho sa budeš úprimne tešiť. Nie?"

„Nie," pokrútila tvrdohlavo hlavou, „prejdime sa cez túto ulicu a vráťme sa naspäť. Poviem mu, že som nič vhodné nenašla. Opováž sa mu prezradiť pravý dôvod, Taehyung! Lebo ťa naozaj zabijem..." Pohrozila mu, avšak on sa iba nad tým pobavene zachechtal. Entuziasmus ho neopustil ani po Emberinom finálnom prehlásení.

„Keď si nedáš povedať," pomykal plecami a obzrel sa za seba na obchod, ktorý jemu samotnému stihol ukradnúť srdce, „potom mi dovoľ zaplatiť to za teba."

„A ty si sa už úplne pomiatol, všakže?" Rozšírili sa jej zarazením zreničky, no tu v tom momente nahmatával opäť jej dlaň ťahajúc ju pôvodným smerom, ktorým zamýšľal.

„Neviem, kto z nás dvoch je zrovna pomätený," úsmev sa mu prehĺbil, až kým sa nezačala týmto obvinením výrazne červenať.

Čo si mám vlastne o tebe myslieť?