Zmýlila sa. Taehyung nebol ako ostatní chalani, ktorých poznala zo školy alebo zo susedstva. So zatajeným dychom jej ukazoval oblečenie, čo sa jemu samému páčilo, radil jej, ktoré materiály by jej najlepšie ladili k pleti a aj tie kúsky, ktorým by sa mala za každú cenu vyhýbať. Bol dočista ako vo svojom živle; ako doma, kde všetko poznal najlepšie.

Napriek jej veľkým protestom ju navliekol do šiat, ktoré sa mu padli do oka. Ember si ani nespomínala, kedy mala naposledy oblečené niečo so sukňou.

Akonáhle otrávene opustila kabínku s nevraživým výrazom na tvári, Taehuyngovi sa pootvorené ústa zvinuli do ohromného - wow.

„Vyzeráš...úžasne," poznamenal srdečne obzerajúc si ju z každého uhla, pretože rovnako ako ho fascinovali tie šaty, tak ho rovnako i fascinovala Ember. Takto konečne vynikla jej štíhla postava, zamatová pokožka aj husté hnedé vlasy, ktoré jej v jemných vlnách spadali na plecia.

Boli ušité precízne a ich vzdušný materiál pôsobil až étericky. Neboli však tenké; hrubé taktiež nie. Na páse smerom nižšie sa začal tiahnuť menší volán, ale nič výrazné. Sukňu mala akurát po členky, výstrih lodičkový. Ich odtieň presne odpovedal odtieňu levandulí, čo včera večer maľovali na bielidlom poznačené staré rifle. Dokonca sa na týchto šatách nachádzali aj sem-tam ružové lupene, akoby japonských čerešní. Boli skrátka dychberúce - a Taehyung o svoj dych vtedy na pár sekúnd skutočne prišiel.

„Páčia sa ti? Povedz, že sa ti páčia." Opýtal sa jej vzápätí ako sa skepticky prezerala v zrkadle.

„No..."

„No?"

„Nie sú najhoršie."

„Sú najlepšie," poopravil ju vkuse ohmatávajúc ten hebký povrch.

Ember dumala nad tým, čo si o dotyčnom Stotisícovom hosťovi mala myslieť. Bol neskonale milý a štedrý; to, s akým duchom kráčal po ulici či zlepšoval dni ľuďom, bolo čosi nezvyčajné. Nie, niečo výnimočné. Sťaby nezapadal do spoločnosti a vlastne ako keby ani nemohol. Je to dôvod prečo sa bojí práve mesiaca? Nemal by sa skôr báť spoločnosti?

Bola natoľko zahĺbená, že si ani neuvedomila, keď sa Taehyungove prsty stretli s tými jej a on sa pozornosť upriamil na zrkadlo: „Vidíš? Takto by sme spolu mohli kráčať po červenom koberci, pretože aspoň jeden z nás momentálne žiari jasnejšie než všetky hviezdy na nebi. Poď, vezmeme ich." Ember chcela razantne protestovať; pokúsila sa trhnúť zápästím, no tentoraz si dal Taehyung pozor na to, aby sa mu nevyvliekla. Nad tým, že zvíťazil, sa musel sám pre seba nakrátko uškrnúť.

„Taehyung, počkaj! A čo moje oblečenie v kabínke?"

Potichu popri ňom kráčala, pretože netušila, čo vravieť. Tento relatívny cudzinec jej kúpil šaty napriek tomu, ako veľkolepo protestovala. Bol tu však menší háčik v jeho slnečnej povahe - jeho neuveriteľná tvrdohlavosť. Alebo skôr hlúposť?

„Nemusel si to urobiť..."

„Záleží na tom?"

„Záleží."

Taehyung sa zastavil rozmýšľajúc nad tým, ako by mohol obhájiť svoje presvedčenie. Mohol jej bezprostredne povedať o tom, že mu skrátka ukradla všetok vzduch z pľúc? Že tie šaty podškrtávali jej krásu i nemohol ich nechať ležať na predajni, lebo by si to už do smrti neodpustil? Navyše jej túžil splatiť štedrosť, keď ho nechala prespať u nich doma. Nebolo to síce tých sľubovaných stotisíc, no na začiatok to musí stačiť...

„Každý človek si zaslúži niečo, čo ho urobí šťastným, bez ohľadu na to, ako sa k tomu dopracuje. Či s menšou pomocou či nie."

„Peniaze sa dajú využiť avšak oveľa múdrejšie, Taehyung."

„Áno. Mohli sme si v hračkárstve zaobstarať vesmírnu loď a letieť až tam hore na mesiac," odvrkol upriamujúc zrak na jasnú oblohu, „ak by som sa, samozrejme, nebál mesiaca..."

Ember sa už ani nepozastavovala nad jeho absurdnými rečami. Akosi prislúchali práve jeho zvláštnej osobnosti. Musela sa zmieriť s tým, že mu nikdy celkom neporozumie, nech sa už bude snažiť akokoľvek.

„To je jedno," nakoniec vyhlásil a radšej sa vrátil k pôvodnej téme, „urobil som to nie preto, aby si mi bola niečo dlžná, no preto, aby si ma mala rada."

„Čo?"

Taehyung so zaťatými zubami prešľapol z jednej nohy na tú druhú, predtým než vykročil svižnejšie, aby s ňou nebol schopný udržať plynulé tempo.

Ember sa voči nemu cítila zaviazane a po krátkom uvážení skonštatovala, že bude najlepšie, ak mu jeho dobrosrdečnosť oplatí rovnakým podielom.

Peniaze v jej peňaženke div že nekvílili od toho, aby boli zamené za metriálnu vec, čo by bola schopná vyčarovať úprimnú radosť na tvári Stotisícového hosťa. Ale čo mu kúpiť?

Pokúsila sa analyzovať jeho detský charakter i svoje vnemy konečne pretvorila v nápomocné indície, ktoré by jej uľahčili nekonečné rozhodovanie.

Má rád oblečenie, má rad vkus - no ja žiaden nemám. Sama si predsa pretváram staré tričká či zničené rifle. Nemám mu čo poskytnúť z tohto odvetia. Jedine, žeby...

Odrazu jej v mysli skrsol priam brilantný nápad, vďaka čomu sa jej do končekov prstov nahrnuli šteklivé hormóny šťastia. Tak veľmi túžila v ten daný okamih uchopiť štetec a popustiť svoju kreativitu, pretože to bolo to, čo mu chcela odovzdať. Kúsok z jej maličkého sveta. Kúpil jej pomerne drahé šaty v obchode, do ktorého by sa predtým ani neodvážila vkročiť špičkou svojej topánky; týmto spôsobom jej ukázal čosi nové. On síce spoznal môj svet už minulý večer, keď sme kreslili po oblečení, avšak ak namaľujem niečo osobnejšie...niečo jedinečné, možno vtedy...Zvládnem to vôbec?

Vedela, čo urobiť. Vedela, ako efektívne minúť aspoň časť svojich bankoviek, ktoré sa nedočkavo pýtali na slobodu. Kúpim nové farby! Krásne sýte farby! Áno, presne to aj urobím!

„Taehyung!" Zakričala naňho, keďže si kráčal po svojom asi o desať metrov v popredí bez toho, aby sa o ňu ktovieako výrazne zaujímal. Po jeho poslednej vete sa jej javil byť utiahnutejší i zahľadenejší do seba.

„No?"

„Otec mi volal, že už musím ísť domov. Vraj potrebuje moju pomoc."

„Ja som nič nepočul..." Podozrivo sa zamyslel, či si predsa len nespomenie na nejaký krátky telefonát.

„Pravdaže si náš hovor nepočul, keď chodíš o niekoľko metrov predo mnou. Navyše, ja zrovna nerozprávam nahlas," šikovne obhájila svoju precízne naplánovanú lož.

„Ách," zmätene sa obhliadol vôkol seba do obidvoch strán, „takže budeš asi musieť ísť, všakže?"

„Áno. Ale..." Na moment sa odmlčala, aby vierohodnosť jej zámeru bola zvýšená na úplné maximum: „Ešte sa dnes stretnime. Okolo pol deviatej?"

„Nebude už tma?"

„Tak teda o ôsmej, to sa bude iba stmievať."

„Ember, vieš, že sa-"

„Bude to v poriadku, Taehyung," presviedčala ho, „dôveruj mi. Prosím."

Váhal; stále váhal, pretože jeho strach z prichádzajúcej noci bol prisilný. A Ember si to nemohla poriadne predstaviť. Predstaviť si, ako sa po večeroch strachuje, ako nechce vytiahnúť päty zo svojho hotelového apartmánu... Ako sa mu strieborný kotúč na čiernom plátne naširoko vysmieva spoza širokých okien. Ako každý centimeter jeho tela zaplavuje väčšia a väčšia úzkosť...

„Prídem," zmohol sa len na to jediné slovo, lebo napriek jeho obavám, Ember bola človekom, vďaka ktorému sa posledné dni pohyboval na tenkom rozhraní. Na rozhraní medzi rozumom a emóciami.

„Vážne prídeš? Super!" Nevídane sa potešila jeho odpovedi, až takmer poskočila.

Všetko ide ako po masle.

Zaobstarala tie najžiarivejšie, najkrajšie aj najkvalitnejšie farby zároveň, aké našla vo svojej cenovej rovine. Samozrejme, že k nim nezabudla prihodiť aj zopár nových štetcov zo syntetických vlákien, s ktorými sa jej bude ešte lepšie kresliť po oblečení.

A potom zašla do zašitého obchodu s oblečením z druhej ruky, aby tam mohla uloviť nejakú peknú staromódnu košeľu, čo by si zaslúžila ďalšiu šancu.

Vybrala čiernu. Na slnku sa leskla ako keby bola ušitá z kože, avšak opak bol pravdou. Podobne ako tá kapučínová, i táto bola z ľahkého priedušnéhomateriálu. Taktiež mala veľké balónové rukávy.

Na vrecku sa nachádzala nepekná machuľa, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo opäť bielidlo alebo iná kyselina. Vyžrala všetok pigment, až do posledného vlákna.

Ember si dala záležať na tom, ako bude jej nový výtvor vyzerať. Čo konkrétne z neho bude vyžarovať, akou emóciou bude dýchať, ako značne bude schopná tou drobnou ilustráciou schopná zaujať Taehyunga.

Rozhodla sa - po dlhom uvážení, - znázorniť jedného z jej najobľúbenejších umelcov vôbec. Vincenta van Gogha. Umelca, o ktorom kolovali vravy, že si sám odrezal ucho. O umelcovi s ryšavou šticou vlasov i neobyčajnou maliarskou technikou. Obdivovala ho, no najväčšmi ju mrzelo to, že sa nedočkal masívnej slávy počas svojho života. Aké to zbytočné mrhanie potenciálom...

Starry Night bude v tomto prevedení úchvatná! Nie tak úchvatná ako tá originálna, no predsa.

Pred sebou mala otvorenú hrubú životopisnú knihu, kde sa písalo aj o Vincentovom bratovi Theovi. Obrázky jedného z jeho najznámejších umeleckých diel sa skvel na dvojstránke a Ember mala čo robiť, aby čo najdetailnejšie napodobnila farby aj precízne hrubé ťahy.

Až takmer po dvoch hodinách nechala svoje nové štetce odpočívať v pohári s vodou, pretože bola presvedčená, že dielo je teraz dokonalé. Opakom dlane si zotrela kropaje potu, ktoré sa vytvorili na jej čele i umorene - avšak šťastne - sa pousmiala nad tým, ako sa so svojím výtvorom do sýtosti vyhrala. A veruže, mohla ho prehlásiť za prácu, ktorá jej ukrojila najviac z času, no za ten výsledok to vskutku stálo.

„Bude sa mu to páčiť," upokojovala samu seba krátko predtým, než sa neozval otravný zvuk jej nastaveného budíka.

Je čas.

Zbehla do haly, aby mala správne načasovanie a aby ho zastihla skôr, ako sa vrúti hlbšie do obytných priestorov ich malého apartmánu. Košeľu ukryla za svoj chrbát lajdácky hodenú do plátenej tašky s vyšívanými tulipánmi. Pri tom zhone si však uvedomila, že neprestala utekať a tu narazila rovno do Taehyunga.

„Emb, ponáhľaš sa niekam?" Opatrne ju odsunul od seba dlaňami, ktoré jej následne položil na plecia i naďalej nemohol uveriť vlastným očiam. Najmä tomu, že po všetkých tých dňoch sa mu podarilo zvíťaziť nad jej nevrlou povahou a aj, že konečne začínala odhaľovať kúsoček po kúsočku svoju pravú tvár. Páčilo sa mu to.

„Nikam, len som sa akosi zabudla dívať pred seba," odôvodnila svoju unáhlenosť uhládzajúc si strapaté vlasy voľnou rukou, čo kŕčovito nestískala darček za chrbtom.

„Takže...chcela si ma vidieť?"

Taehyung bol rovnako oblečený ako poobede, keď sa spoločne pustili do honby za nákupmi. Jeho voľná košeľa bola zastrčená v nohaviciach, rukávy mal rozopnuté a vlasy mu vo voľnom účese spadali do čela. Jediným rozdielom bolo to, že pri pravom vrecku mal zastoknutú brošňu jeho starej mamy, ktorú vtedy našla.

„Vlastne som sa ti chcela nejako poďakovať," začala odkrývať tajomstvo, ktoré doteraz strážila ako oko v hlave. „Za tvoju veľkú štedrosť."

Zreničky sa mu rozšírili azda dvojnásobne pri uvedomení si, čo preňho Ember prichystala. Pri uvedomení si, že sa v tej taške nachádzalo niečo identicky výnimočné ako ona. Bol presvedčený o tom, že nech tam nájde už čokoľvek, bude to úžasné. Umelecké aj nevídané.

„Pre mňa?" Hlúpo sa uisťoval i preberal ušká tašky do svojich dlhých prstov.

„Je tu snáď ešte niekto iný?"

Smelo do nej nahliadol, aby odtiaľ mohol vytiahnuť tmavú košeľu, čo sa mu javila byť úplne obyčajnou, akú by kúpil v každom druhom obchode. Až dokým nezablúdil na jej vrecko. To hýrilo oceánom sýtych farieb; spravidla žltou, modrou, bielou a tiež oranžovou. Bez sebamenšieho zaváhania okamžite rozoznal obrazec črtajúci sa na látke; bol to jeho obľúbený obraz od Vincenta van Gogha. Ak by mal byť však úprimný, každé jedno dielo uňho malo v srdci osobitné miesto. Bol to predsa jeho najmilší maliar vôbec! Ako to ale Ember vedela?

„Uťahuješ si zo mňa..?" Zabudol zatvoriť svoje ústa po dopovedaní tejto expresívnej vety i čoskoro sa mu pery sformovali do podarenej vyškerenej grimasy.

V očiach mu zahrali odtiene rovnaké ako na tričku; iskričky v nich boli jasnejšie než kedykoľvek predtým.

„Páči sa ti to, všakže?"

Ember dúfala že áno, pretože napriek jeho radostnej mimike netušila, či sa trafila do jeho vkusu. Alebo, či sa mu Vincentovo umenie pozdáva.

Vzápätí ju oblapil svojimi rukami týčiac sa nad ňou ako akýsi mrakodrap a jeho nepravidelný prerušovaný dych naznačoval, že sa v ňom nakopilo až priveľa endorfínov naraz. To všetko mohlo znamenať len jediné - úspech.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" Natešene vískal dojatý Emberinou pohostinnosťou vzhľadom na to, že bol votrelcom na tomto miestu už celé dva dni. Stotisícový hosť, ktorý svojich stotisíc z vrecka nohavíc zatiaľ nevytasil.

„J-ja ďakujem tebe, Taehyung," prekvapene zostala zmrazená: „Naučil si ma niečo nové. Otvoril si mi trochu oči. Ďakujem."

„Tak vidíš, Emb? Šťastie sa síce za peniaze nedá kúpiť, ale prostriedky na vzkriesenie šťastia áno."

Nadvihla nad jeho vyslovenou múdrosťou obočie. Jeho vyjadrenie bolo vcelku zvláštne, no popravde aj on bol mierne zvláštny. Jedinečný tak, ako Vincentove obrazy.

„Zároveň, pokiaľ máš šťastie, môžeš mať aj lásku. Pretože len šťastní ľudia sú schopní milovať."

„Hm," pousmial sa, „lebo práve tí, ktorých miluje, sú taktiež aj prostriedkom šťastia, že?"

A Ember sa usmiala. Ako keby týmto zavŕšil všetko to doterajšie tápanie v jej očiach a akoby sa v tej chvíli v nej niečo zlomilo. Alebo sa v jej vnútri čosi vyplnilo. Niečo, o čom si zaryto myslela, že to nebude nikdy potrebovať.

„Áno. Súhlasím, Taehyung."