V tejto časti mesta sa síce nenachádzali najvyššie výškové budovy, no to im aspoň zaručilo čistý výhľad na farebné domčeky aj kanály, ktoré sa tiahli na zemi.

Srdce sa mu zmenšilo asi desaťnásobne. Ledva pracovalo, zahalené obavami, pretože kradmé ostré tesáky sa naňho nebezpečne rútili. Noc sa mu túžila zahryznúť do kože, roztrhať jeho vnútro, vystaviť si jeho zdesenú tvár nad krb, kde by sa už naveky vyjímal.

Zahryzol si do pery; trochu silnejšie ako sprvu plánoval. Kvapôčky krvi s dozvukom chuti železa mu zaplavili chuťové poháriky na jazyku.

Dnes ma mesiac nedostane. Nesmie! No nech sa usiloval akokoľvek sebavedomo, čierne prízraky to v ceste nijako nezastavilo. Mesačná luna po ňom sliedila akoby slepým mliečnym zrakom, škľabila sa tým najnechutnejším možným spôsobom. Taehyung sa už-už pripravoval na inváziu tieňov, zažmúril oči, aby sa na to nemusel pozerať, avšak nič neprichádzalo. Žiadna bolesť, žiadne pazúry, čo by sa mu zarezávali do mäsa. Nič.

Ember ho držala za ruku. Bedlivo a zľahka, ako keby bol vytvorený z porcelánu. Vsunula svoju dlaň do tej jeho otvorenej, do ktorej akosi perfektne pasovala. Zmeravel na ten nepatrný okamih; z toho dotyku mu nečakane prešiel mráz po chrbte.

Ona sa ho dotýkala? Dobrovoľne? Nemal najmenšie poňatie, čo sa túto noc dialo a čo sa nedialo. Bola naňho primäká, empatická i jemná. Jej večne strohý prísny výraz na tvári sa odrazu zmenil. Žeby Taehyunga konečne nepovažovala len za príťaž?

„Je ti už lepšie?"

„Oveľa lepšie," šťastie naplnilo jeho hlasivky až do sýtosti a on jej v tom momente nemohol byť vďačnejší.

Po tom, čo sa prinútil odlepiť od seba viečka, scenéria sa zmenila. Strieborný kotúč sa mu viac nevysmieval, nepretínal ho svojím ľadovým zorom, tiene sa k nemu neohrabane neplazili. Všetko bolo v úplnom poriadku. Bolo?

„Emb, tak takto vyzerá noc?"

„Kiežby som mohla vnímať to, čo ty, Taehyung," podelila sa s ním o svoj prílev myšlienok: „Veď vieš. Netuším, aká je selenophobia a-"

„A tak je to najlepšie," skočil jej nekompromisne do reči.

V Amsterdame sa rozprúdilo vetrisko, ktoré sa zdá sa zosilnelo aj kvôli tomu, že sa nachádzali na streche starého obchodného domu. Na skosených hranách posedávali atramentové havrany, ktoré sem-tam zlovestne klapli ostrými zobákmi, alebo zamávali svojimi našuchorenými krídlami.

„Asi som si mal vziať kabát..."

Drkotanie zubov odhaľovalo pravdu zreteľnejšie než slová. Počasie sa menilo k nepoznaniu každými desiatkami minút a Ember bola vskutku rada za to, že ju chránila aspoň tenká vrstva béžového kardigánu. Lenže Taehyung nemal na sebe nič iné okrem košele, ktorú mu dneska podarovala. Žiadna bunda, žiadna mikina či sveter...

To je ale hlupák. Počastovala ho nezahanbene týmto pomenovaním, lebo nikto z trvalých obyvateľov by nepristúpil na podobný riskantný krok. Oblačnosť tu striedalo slnečno a slnečno zase prehánky. Bolo to tu dočista ako na kolotoči - ďalšia jazda bola odlišná ako tá predchádzajúca.

„Tamto bude väčšie závetrie," múdro podotkla ukazujúc ukazovákom na výčnelok, za ktorý sa mohli ukryť pred náporom vzdušného živlu.

Obaja sa posadili v tieni betónového útvaru. Nebolo to zrovna ideálne, no lepšie ako stáť nekrytí pred nepríjemým vetriskom.

„Prišiel som o mnoho."

Taehyung fascinovaný hviezdami, čo tancovali po čiernom plátne, odrazu nepociťoval žiadnu zimu, na ktorú sa predtým sťažoval. Ani si nevšimol to, že cez neho Ember prehodila polovicu svojho kardigánu, aby sa obom ušlo skromné množstvo tepla.

„Páčia sa ti hviezdy?"

„Sú inšpiratívne," predniesol, „ale osamelé, že?"

„Osamelé hviezdy?"

„Sú tak ďaleko," ohrnul smutne spodnú peru, „ľudia s nimi nemôžu komunikovať kvôli tej preveľkej vzdialenosti."

A už opäť dostala menší skrat vyslaný do mozgu, pretože sa zasekla kdesi v polovici jeho vety. Prečo by ho malo trápiť, či sú hviezdy osamelé alebo nie? Sú to predsa kozmické telesá vzdialené miliardy kilometrov od nás!

„Mýliš sa. Ľudia k nim prehovárajú," poopravila ho vyrovnaným hlasom: „Dokonca im šepkajú svoje najtajnejšie túžby."

„Myslím, že som prišiel na to, prečo Vincent noc namaľoval v podobe Starry Night. Nielenže chcel sýtosťou farieb, ktoré si navzájom odporovali, zvýrazniť kontrasty rozdielu, no podľa mňa noc nie je iba tmavá. Síce ju spoznávam až teraz i – ak mám byť úprimný – niekde v pozadí mám z nej stále traumu, viac ju nevnímam za temnú. Nie je tmavá. Je pestrofarebná. Je farebnejšia, než deň! Že, Emb?"

„Noc je farebnejšia než deň, s tým súhlasím. Všímaš si pouličné osvetlenie? Vidíš rozličné fasády domov? Odraz mesiaca na hladine vody? Noc nie je pochmúrna, iba ľudia sú. Azda len farboslepý považuje deň za oveľa viac očarujúci."

„Áno."

Krása. Krátke slovo, zhluk slabík, ktorý mu rezonoval v ušiach pri tom, ako sa kochal tou scenériou. Letmo počul šum vody, keď sa ňou predierali malé motorové člnky, zvončeky bicyklov už menej ospevovali uličky Amsterdamu. Cez to všetko bola noc hlučná. Hlučná svojou originálnou podstatou, hlučná svojou mĺkvosťou. Taehyunga to dočista uchvátilo a ihneď si začal nadávať, prečo sa nepokúsil prekonať selenophobiu už oveľa skôr. Prečo vlastne?

Ember sa naširoko usmievala, v lícach sa jej pod správnym osvetlením tvorili výraznejšie jamky. Gaštanové vlasy sa pridali k tancu hviezd, v zelených dúhovkách sa jej odrážala žltá aj modrá. Presne ako v Starry Night. A rovnako, ako sa Taehyung nevedel vynadívať na prekrásne plátno noci, rovnako sa nevedel vynadívať aj na Ember. Na dievča, ktoré vymazalo strach z jeho obmedzeného života. Na dievča, ktoré mu pokreslilo košeľu farbami na textil a ktoré ho zozačiatku vlastne neznášalo. A v poslednom bode na dievča, ktoré bolo od neho síce v mnohých aspektoch odlišné, no zároveň si boli ako hviezdami. Boli totožní, no aj vzdialení.

„Milovať je ľahké, nie?" Venoval jej svoju veškerú pozornosť hrajúc sa so starou brošňou po starej mame, „to zložitejšie je-"

„...aby nás zase niekto druhý miloval. Ja viem, ten citát poznám." Doplnila posolstvo myšlienky. Sama kedysi nad tými slovami premýšľala, keď bola ešte mladšia. Ba im kedysi nechápala, lenže až čas jej odhalil význam, ktorý so sebou Vincentova ďalšia veta prinášala. Pretože milovať je to najjednoduchšie, ale to, aby druhá osoba tej prvej opätovala city, to je už náročnejšie.

„Mám ťa rád, Ember."

„Čože?"

Na jeho mimike si mohla všimnúť, že teraz vôbec nežartuje. Jeho tvár snáď po všetkých tých dňoch bola prvýkrát seriózna. Občas zaregistrovala aj to, ako si nervózne hrýzol vnútornú stranu líc. Jeho oči sa rozšírili i pery mu celkom obeleli.

„Mám ťa rád."

Načiahol sa k nej, aby mohol prerušiť tie posledné voľné centimetre medzi nimi. No Ember sa odtiahla. Nie však dostatočne.

Potom bola ona zrovna tou osobou, ktorá pôsobila najviac vyplašene. Ktorej veľkosť zraku by predčil aj mesiac v splne. Pocítila, ako sa jej horúca červeň vlievala do úplne všade. Skôr, než stihla zareagovať – pozitívne či negatívne, – Taehyung sa odtiahol so svojím typickým hranatým úsmevom, čo podtrhával ako šťastie, tak najmä, práve v tento moment, aj víťazstvo. 

Podstatnejšiu časť večera prečkali na streche obchodného domu. Počasie však zaúradovalo priveľmi výrazne, pretože okrem mrazivého vetriska sa na scéne objavil aj dážď. Nemali teda na výber. Museli utekať pred žartami prírody v oblečení, ktoré absolútne neodpovedalo dnešnému bláznovstvu.

Celú cestu domov utekali, snažiac sa skrývať pod tenkým kardigánom Ember, no ani ten neposlúžil aspoň spolovice tak dobre, ako klasický dáždnik.

Neskôr jediný liek, ktorý by vyliečil ich omrznuté prsty na rukách, skrehnuté telo a drkotanie zubov bol – pochopiteľne – čaj. Ten najlepší harmančekový, aký mala po ruke.

O tom bozku sa nezhovárali. Vôbec. Ako keby sa to nikdy neudialo, Ember sa usilovala správať nanajvýš prirodzene. Nie vždycky sa jej to vydarilo presne podľa plánov. Chcela nechať Taehyunga u nej prespať aj túto škaredú upršanú noc, ale odmietol. Celá strnulá od prekvapenia zvládla iba nemo hľadieť pred seba na človeka s mokrými červenými vlasmi, čo sa dobrovoľne chcel vybrať znova do tej vodno-vzdušnej smršte.

„Prečo nechceš zostať?"

„Nemôžem zostať," smutne prehlásil zatiaľ čo si sušil hlavu mäkkým uterákom, ktorý mu ochotne požičala: „Zajtra sa vraciam domov. Je mi to ľúto, Ember."

Vracia sa domov? Domov...? Nie. To snáď nie!

„A-a na ako dlho?" Až po dopovedaní tej otázky si uvedomila, akú sprostosť nechala uniknúť z vlastných úst. Mala chuť počastovať sa jednou fackou, pretože sa poslednú hodinu cítila akosi čudne. Ako keby bola mierne opitá, dezorientovaná i nanajvýš nesústredená.

„Asi na dlhšie," premýšľal nad tým, čo všetko ho na domácej pôde bude čakať a koľko mesiacov mu zaberie, kým všetko splní na sto percent. „Možno rok."

„Rok?"

„Áno. Rok."

Hrdlo jej zovrela skľúčujúca emócia, závrať sa jej votrela do života. Na moment si myslela, že sa ani neudrží stáť na chodidlách, avšak našťastie sa jej pod váhou tela nepodlomili. Nerozumela ale, prečo sa jej vnútro správalo tak nesvojsky...

Taehyung k nej dlhými krokmi podišiel, až kým Ember nečelil tvárou tvár a z ničoho nič jej schmatol dva popredné pramienky vlasov, čo jej priložil nad hornú peru.

„Pozrime sa, niekto tu dospel," zasmial sa uťahujúc si z jej falošných fúzov, s ktorými vyzerala komicky. „Teraz sa úplne podobáš na svojho otca."

„Naozaj vtipkuješ, Taehyung?"

„Huh, a prečo nie?"

„Vtipkuješ, keď máš odísť?"

A Ember vedela, koľká bija. Ihneď pochopila, po všetkých tých predchádzajúcich indíciách, čo sa s ňou dialo vo vnútri. Prekliaty Vincent!

„Emb-"

„Donesiem ti nejakú bratovu bundu. Je síce vyšší, ale mala by ti sedieť," nenechala ho dopovedať a stratila sa za dverami od svojej izby, aby šla pohľadať spomínaný kus oblečenia pre Stotisícového hosťa. Jej bratovi už aj tak bude k ničomu; kedysi ich predsa opustil a odvtedy sa neozval. Nechal si tu všetko; len peniaze zmizli.

Koniec koncov, Ember bola zvyknutá na to, že ľudia z jej života pravidelne odchádzajú alebo miznú. A Taehyung, zdá sa, nebude žiadnou výnimkou.

O pár minút sa vrátila naspäť a ochotne mu podala vetrovku. Páchla síce, ako keby bola u babky v skrini, no jej funkcia nebola nijako obmedzená.

„Odpusť mi, no nikto ju zo skrine nevytiahol už dobrých päť rokov."

„A nebude to tvojmu bratovi prekážať?"

„Nie, on nosí iné a navyše," nechcela ho zaťažovať krutosťou osudnej pravdy, „študuje v zahraničí. Domov chodieva iba na sviatky. Netráp sa tým."

„Prinajmenšom je to dobrá zámienka, prečo by som sa mal raz vrátiť do Amsterdamu znova."

„Áno, je to dobrý dôvod," pritakala Ember upierajúc svoj lesklý zrak na topánky.

„Ale ja poznám lepší."

„Poznáš?"

„Uhm," hrdo prikývol hlavou navliekajúc si bundu, v ktorej vyzeral akosi utopene. „Ty."

„Ja?"

„Ty si predsa najlepšia zámienka, Ember," pohotovo jej schytil ruku, ktorú mala voľne zvesenú popri svojom boku i neváhal ani sekundu, aby si s ňou preplietol prsty: „A pravdaže aj tvoj otec."

„A mimochodom," poznamenal a druhou rukou sa začal prehrabovať vo vrecku svojich padavých letných nohavíc, „niečo som ti zabudol dať."

Ember zvedavo prižmúrila oči, jej obočie nabralo ostrejších rysov. Nespomínala si, že by jej bol Taehyung niečo dlžný.

„Teraz sme si vyrovnaní Emb," skôr, než jej vtisol do vlastníctva predmet, čo ukrýval vo vrecku, zľahka nechal splynúť ich čelá.

Taehyung, čo to...?

„Teraz už skutočne musím ísť. Je mi to ľúto," zašemotil na záver, zatiaľ čo sa Ember zotavovala zo svojho druhého šoku v poradí. No a aby toho ešte nebolo príliš málo, celý tento rozhovor spečatil podobne ako na streche obchodného domu, lenže tentoraz podstatnejšie (ne)intímnejšie. Zavadil o jej studenú hornú peru kvôli dažďu, ktorý ich predtým nepripravených zasiahol a prešmykol sa okolo nej, aby jej mohol utiecť. Aby mohol spečatiť túto prevratnú noc v Amsterdame. Jeho poslednú noc v Amsterdame.

Ember za ním vyrazila okamžite, akonáhle z nej opadol závoj údivu. Nemohla ho nechať odísť; veď to nebola ani poriadna rozlúčka!

Zastihla ho ako sa pasoval so zámkou na vchodových dverách a hádam po prvý raz bola vďačná, že sa každý druhýkrát zasekla.

Letmo zavadila pohľadom do svojej zovretej dlane, v ktorej ukrývala hrubú hrsť peňazí. Asi najväčšiu, akú kedy mala vo svojej opatere. Mohlo to byť...je to tých stotisíc?

„E-Ember?" Taehyung zostal v záchveve stáť na mieste, keď mu z celej sily zovrela pás. Azda tak silno, že by naozaj nemohol vycestovať naspäť do domoviny.

„Nechaj si ich, ale...hlavne zostaň." Hlas sa jej triasol od vzlykov, ktoré jej unikli na ceste hrdlom. Sama neverila, že to bolo možné. Že bolo možné, že sa momentálne zaoberala niečím iným ako starostlivosťou o domácnosť či svojho otca. Že sa zaujímala o Taehyunga.

Neodolal úsmevu, ktorý predčil zakaždým ten predchádzajúci: „Tie peniaze ti pomôžu. Ver mi. Neďakuj mi, Ember. Urobil som to z vlastnej vôle. Zaslúžiš si ich."

„Nejaké peniaze sa zakaždým nájdu, Taehyung, no obávam sa, že teba vždycky nenájdem." V očiach sa jej začali hromadiť nekontrolovateľne vrelé slzy, čo už-už unikali na povrch tohto sveta.

„Tak potom nájdem ja teba," tajuplne odpovedal i dlaňou jej jemne prechádzal po chrbte. „Už sa viac nebojím selenophobie – nič mi nestojí v ceste. Ja sa vrátim, Emb – sľúbil som ti to."

„Ja viem, ale-"

„Ale?"

„Ja ešte nie som pripravená na to, aby som ťa nechala ísť."

Taehyung si zarmútene povzdychol. Ani preňho to nebolo ľahké. Aj jemu sa cnelo za ňou, a to ju nestihol ani opustiť. V jej prítomnosti cítil niečo, čo doposiaľ s nikým. Niekedy bola príliš vážna, no dokázala byť aj zábavná. Ember bola človekom, ktorého nájsť je náročné. Avšak i napriek tomu ju musel opustiť...

„Vieš o tom, že milovať je jednoduché, no byť milovaný druhým, nie?"
„Záleží na tom?" Pozdvihla k nemu svoju chmúrnu tvár: „Ty si predsa milovaný. Si milovaný nami. Si milovaný mnou."

A Taehyung vedel. Vedel, že na Ember nezabudne a bol si naprosto istý jej citmi. O tom, že by v Amsterdame spoznal práve ju, nesníval ani v najbláznivejších snoch. Navyše... o ich prvé stretnutie sa nepostaralo nič iné, než práve selenophobia. Jeho prekliata slabina, ktorú túto noc konečne prekonal. Ktorú konečne porazil.

„Tae...ty plačeš?" Vydesene sa ho opýtala.

„D-dobrú noc, Ember," nahol sa k nej, aby jej do vlasov mohol vtisnúť ten posledný sladký bozk.

„Dobrú noc, Taehyung," ukryla sa na pár zanedbateľných sekúnd do jeho hrude, aby zatajila svoje slzy.

„Pokiaľ mi neveríš, že sa vrátim, potom si vezmi toto," rýchlym pohybom odopol starú cennú brošňu zo svojej košele i pripol jej ju na levanduľové šaty: „Nepochybuj."

„N-nie, nepochybujem," sklonila svoju hlavu ako najviac zvládla. Pozerať sa na odchod človeka, ktorého nepoznala dlho, no zároveň mala dojem, akoby ho poznala celý svoj život, bol pre ňu náročný. Náročný aj veľmi bolestný. A on to cítil úplne rovnako.

Posledný hmatateľný kontakt s jej pleťou a zámka sa s cvaknutím poddala. Nič ho tu viac nedržalo, ale mal hneď množstvo dôvodov na to, aby sa vrátil.

Ešte raz si mlčky popriali dobrú noc v spleti vlastných myšlienkových pochodov, a potom sa za ním dvere potichu zatvorili.

Selenophobia bola obmedzujúca, no aj ľudia bez nej sú mnohokrát obmedzení. Možno, že obmedzenými chcú byť, možno, lebo majú strach skúsiť niečo nové. Avšak aj v najobmedzenejšom prostredí a s najhoršou fóbiou na svete, je možné nájsť úlomok svetla. Pretože na vzplanutie ohňa, aj cez tú najtmavšiu noc, postačí i maličká iskra. A nakoniec, je len na nás, či ju necháme vyhasnúť, alebo jej dáme priestor, aby sa z nej stal mocný blčiaci plameň.