Amsterdam bol vychýrenou dovolenkovou destináciou nielen kvôli svojim lahodným syrom, množstvom romantických kanálov, tulipánov, či umenia presláveného Vincenta van Gogha, ale aj vďaka svojmu nočnému čaru, vďaka ktorému s prižmúrenými očami mohol dokonca pripomínať až preslávený Paríž.

Pre Ember toto mesto nebolo nič viac než stoka, v ktorej sa zasekla ako vypasený potkan. Farebné fasády domčekov síce zútulnili túto dieru; väzenie však aj tak zostalo väzením.

„Emb, čo keby si prestala prepaľovať zrakom tú utierku, čo držíš v ruke, a použila ju radšej na kapotu auta nášho zákazníka?"

Ách, takmer ako keby pozabudla, že drela u svojho otca v autoumyvárni každý deň po škole do ôsmej večera. Prečo? Potrebovala peniaze a jej otec prednedávnom prepustil jediného zamestnanca, ktorý robil túto podradnú robotu. Žiaden ďalší uchádzač, ktorý by ulahodil jeho náročnému oku, sa nenašiel. A peniaze potrebovali ako soľ. Už teraz občas chodievala v nohaviciach, ktoré mali viac záplat než by bolo prijateľné, no vždycky sa pokúšala obrátiť zlé veci pomocou umenia na tie lepšie. Akonáhle si našetrila dostatok, okamžite bežala do obchodu s farbami na textil i s pomocou svojich starých riedkych štetcov maľovala aj zakrývala chudobu, ktorá sa na jej odevoch viditeľne odrážala.

Umenie, to je pre bohatých aj chudobných. Umenie...podľa neho nemožno určiť, kto sa narodil so striebornou lyžičkou v ústach alebo nie.

„Ember! Niečo som ti povedal, nie?" Ešte stále v tranze stála na mieste upierajúc svoj tupý zrak na špinavú handru, ktorou sa už dávno mala pustiť do drhnutia, aby sa potom lak auta mohol na dennom svetle blyšťať.

„O-oci," vyhabkala zo seba znenazdajky, avšak tu už jej bral handru z rúk a s vážnym pokrútením hlavy sa pustil do práce sám.

„Oci, prepáč, nechaj ma to dokončiť..." Dožadovala sa kúska zafúľanej utierky naspäť, avšak on ju nepočúval.

„Mala si náročný deň v škole, Emb?"

„Ako...ako každý iný," netušila, prečo jej slová iba s ťažkosťou opúšťali hrdlo, pretože po väčšinu času bola výrečná.

„Si vyčerpaná. Choď pripraviť lak, prines ho, a potom môžeš ísť domov, fajn? Dokončím to sám."

„Ale-"
„Nie, nie, nie. Dovidíš na koniec toho radu, Emb? Sú to už len dve autá. Nechaj to tak a choď si radšej oddýchnuť."

Nerada sa s ním hádala, či doťahovala o tom, čo je podľa nej správne. Zväčša nemala šancu vyhrať a navrch mal vždycky jej otec, takže to nechala plynúť. Čoraz náročnejšie sa jej pozeralo naň ho pozeralo. Ruky mal zapečatené jazvami aj popáleninami, drsná pokožka s množstvom mozoľov na prstoch, olej, ktorý sa poriadne nedal zmyť z tváre...čierne kruhy pod očami. Avšak najhoršie z toho všetkého boli nepochybne jeho zdravotné problémy so srdcom. Neraz sa bála, že ho stratí a neraz sa stalo, že z ničoho nič uprostred práce alebo večer doma odpadol.

Ember nemohla poprieť to, že necítila žiadne náznaky vyčerpania, nuž na druhej strane si nemohla dovoliť byť vyčerpaná. Nie dokým tu bol jej otec a potreboval jej pomoc. Nie dokým ich brat opustil so všetkými úsporami, ktoré mali i zmizol kamsi za oceán. Nemôže ho opustiť dokým sa neuistí, že sa bude mať primerane dobre a bude dostatočne šťastný.

Svoju starú baseballovú čiapku, z ktorej pomaly bledla červená farba, položila na kuchynskú linku opodiaľ pracovnej dosky. Keď už nič iné, dovolila by si pripraviť slušnú skromnú večeru pre oboch. Potravín v chladničke však bolo žalostne málo a vytvoriť z nich niečo poživateľné bolo priam neuskutočniteľné. Úmorne si povzdychla, zdrapila svoju učebnicu – nakoľko ju zajtra čakal test – a popri tom, čo bublala voda v hrnci, sa snažila aspoň trochu sústrediť na slová tlačené na papieri. Nechcela totiž zajtra vyletieť von z triedy s nedostatočnou.

Prečo musí byť všetko náročné čo sa školy týka?

Prečo musí byť život taký náročný?

Pripravované jedlo nebezpečne zasyčalo a vyprsklo, až jej trochu popálilo opak dlane. Automaticky si pošúchala boľavé miesto i pootočila tlačidlom, aby utíšila plyn. Napriek tomu, že varila každodenne – alebo aspoň každý druhý deň – dobrou kuchárkou zrovna nebola. Asi mala svoju nešikovnosť, bohužiaľ, pevne zafixovanú v génoch.

Sem-tam premiešala hustejšiu tekutinu drevenou varechou. Šomrala si popod nos poznámky, ktoré by jej pri zajtrajšom skúšaní mohli byť nápomocné. Ak už nič iné, ráno si v rýchlosti naškriabe ťahák na predlaktie ako zvyčajne. Občas jej na to nejaký učiteľ prišiel, ale jej prefíkanosť zaisťovala skôr úspech ako neúspech.

Akonáhle bolo jedlo dostatočne uvarené, odstavila ho z varu i položila ho na drevenú dosku, kde by malo zostať aspoň pár minút. Kaša bola hotová; stačilo pridať lyžicu medu a prezretého ovocia, ktoré sa bežne nachádzalo na maličkom jedálenskom stole.

Jej otec sa čoskoro vrátil uťahaný aj špinavý. Ember musela odbočiť pohľadom. Svoj voľný čas sa usilovala využívať spôsobom, aby ju negatívne myšlienky nemohli oblapiť naplno.

„Kamže ideš v takúto neskorú hodinu?" Opýtal sa jej otec fúkajúc svoju porciu pohánkovej kaše s kúskami broskýň, keď ju pristihol vykrádať sa von, naprávajúc si šiltovku na hlave.

„Spomenula som si, že som si nechala u teba v práci bundu. Pôjdem si ju vziať, aby som sa zajtra neuberala zbytočne o drahocenné minúty."

„Ale dávaj si pozor, Emb."

„Neboj sa. Ja viem ako to chodí v noci v Amsterdame," vtisla mu na rozlúčku bozk na líce i bez ďalších slov opustila malý príbytok, ktorý pre oboch predstavoval  skromný domov.

Zišla schodmi dole, nakoľko sa ich 'byt' nachádzal na najvyššom poschodí. Pod nimi žila ešte jedna ďalšia rodina. Dalo by sa teda povedať, že žili v podkroví tohto činžiaka, čo miestami pripomínal skôr rodinný dom. Ich izby boli maličké, stiesnené aj nepraktické, avšak v zime aspoň netrpeli veľkou zimou. Len raz sa stalo, že sa strecha prepadla a oni ju museli potom vlastnoručne opravovať. Ember sa nad tou spomienkou striasla – už nikdy viac.

S rukami zakliesnenými vo vreckách svojich starých džínsov aj so žuvačkou, ktorú drvila zubami, vykračovala po ceste priamo na miesto, kde si nechala svoju vetrovku. Bola jej jediná, ktorá sa dala nosiť cez prechodné obdobie. Navyše, zajtra musela zdokonaliť svoj ťahák, takže by nemala čas na zbytočnú obkľuku.

Mesiac tú noc žiaril vysoko na nebi sprevádzaný zástupom ligotavých hviezd. Nebolo ani mraku na oblohe, avšak dul drsný studený vietor, z ktorého jej vstávali dupkom jemné chĺpky na rukách.

Autoumyváreň bola už na dohľad; Amsterdam bol dnes neobvykle ľudoprázdny a tichý. Zväčša ožíval, hýril pestrými farbami, na uliciach sa zhromažďovali díleri, vo výkladoch bolo možné zazrieť mladé prostitútky. Áno, Amsterdam mal dve strany, ktoré si boli protichodné. Napriek tomu to tu Ember mala v láske; naučila sa chodiť v končinách týchto vôd a nikdy ju ani len nenapadlo okúsiť niečo nekalé. Lenže domov bol zároveň aj väzením...

Tam je! Zbadala svoju bundu prehodenú na stoličke v kancelárii svojho otca. Ďalší nedostatočne veľký priestor s rámčekmi na stole, v ktorých boli osadené staré fotografie.

Neváhala ani sekundu, obliekla si ju, aby sa mohla dostatočne zahriať. Už aj tak na ňu poslednou dobou liezla chrípka a podporovať ju svojou ‚otužilosťou' nebolo zrovna múdre.

Kľúče zaštrngotali v zámku ako za sebou zamykala dvere, no to, čo nasledovalo, by sa jej neprisnilo v žiadnom sne. Zaostrila do diaľky, kde si všimla neznámu tackajúcu sa osobu. Nič zvláštne, skrslo jej v hlave, keďže na podobných ľudí narážala takmer neprestajne. Zväčša boli pod vplyvom drog či alkoholu – nič medzi tým. O tom, že toto by mohol byť prípad trochu zvláštnejšieho rázu, úprimne pochybovala.

Cudzinec prestupoval neisto z nohy na nohu, obracal svoj pohľad na biely kotúč na čiernom plátne, clonil si dlhými prstami výhľad, ako keby ho mesiac zraňoval. Vlasy mu roztrapatil vietor, no ich farbu zatiaľ nedokázala dobre identifikovať. Ubehlo len zopár sekúnd, kým sa mu nepodlomili kolená a on neskončil ležiac na zemi.

Nezaváhala. Ember sa k nemu rozbehla nervózne ohmatávajúc svoj mobilný telefón. Bola si istá tým, že bude musieť privolať záchranku. On to však so serióznym výrazom ihneď zamietol.

„Odlož ten mobil," mrmlal ledva zrozumiteľne. Sám sa musel cítiť podobne ako na horskej dráhe nielen emočne, ale aj fyzicky. Celé telo sa mu triaslo ako keby nedokázalo niesť ťarchu mäsa, svalov a orgánov. Čo som nepil dostatok vody? Nejedol som dostatok jedla? Premýšľal nad príčinou jeho kolapsu, no on presne vedel, čo sa udialo.

„Potrebujete pomoc," odvrkla povýšenecky, „a asi ste poriadne spitý. Smrdíte po šampanskom a víne, pane."

„Taehyung, nie pane." Predstavil sa s malým krivým úsmevom na suchých perách: „A za to šampanské nemôžem. To bola Jiminova chyba..."

Ember bola v pomykove. Nerozumela ničomu, čo jej údajný Taehyung hovoril. Aký Jimin? Nepoznala žiadne pozadie tohto prípadu a dedukovať mohla nanajvýš z toho, čo mala pred vlastnými očami. A to mladého muža, čo sa zvíjal na chladnúcom asfalte popri dnešnom splne. Takto zblízka videla jeho sýte červené vlasy s ofinou, čo mu spadala do čela, aj jeho pokrčený kabát, v ktorom sa presúšal naprieč mestom.

Vlastne...nerozprávala sa s ním vo svojej rodnej reči a ani si to poriadne neuvedomila. Ešteže v škole dávala pozor, inak by sa nachádzala ešte vo väčšej patovej situácii.

„...večne je nešikovný. Človek by si pomyslel, že taký nadaný tanečník moderného oboru bude skôr opakom, ale on nie. On je výnimka." Taehyung pokračoval vo svojom monológu, zatiaľ čo Ember nad ním spýtavo zdvíhala obočie.

„Neviem, čo tým chcete povedať, Taehyung, no radšej vám privolám sanitku. Potrebujete pomoc."

„Chcem tým povedať," nadýchol sa prehrabujúc si hustú šticu vlasov, „že je Jimin ako paradox. Popiera jednu svoju stránku tou druhou. Je ako noc a deň; zobudí sa ako iná osoba a zaspáva ako druhá. Ja som rovnaký neustále. Moje dni nestriedajú žiadne noci..."

Pomaly začala ťukať číslice na obrazovke, lebo teraz už bola presvedčená o tom, že dotyčný Taehyung potrebuje odbornú pomoc. Nielenže mal krvou podliate oči, lesklé červené miesta pod nimi, nos podráždený počasím i chorobne bielu pleť, zrejme si však kdesi tresol aj hlavu. Jeho myšlienky nedávali najmenší zmysel.

„Nevolaj tam," požiadal ju zrazu podradeným hlasom plným strachu, „nevolaj nikam."

„Taehyung, ste chorý. Potrebujete odbornú pomoc, nemôžete tu zostať." Ember si narovnala baseballovú čiapku na hlave, pretože nenávidela svoj osud, že jej takto na večer nivočil i tak už zmarené plány. „Nechajte si pomôcť."

„Tak mi pomôž. Pomôž mi. Prosím."

„Ja vám nemôžem pomôcť," pomykala plecami, navyše mám dosť vlastných šlamastík.

„Mesiac je tam hore..." Vyvrátil svoju tvár k oblohe. Zrak sa mu zaleskol slzami, čo sa stihli ukryť v jeho tmavých dúhovkách.

„Áno," pritakala, „je predsa noc."

„Bojím sa."

„Čoho?"

„Že raz bude noc nekonečná."

„...dobre," Ember sa definitívne rozhodla, „zavolám im."

„Nie!" Taehyung sa pomrvil na zemi, no nepodarilo sa mu vysúkat na rovné nohy, „nie, prosím."

Nevedno prečo, znova ho uposlúchla ako keby jeho hlas porúčal jej zdravému úsudku.

„Vezmi ma k sebe. Potrebujem niekde prečkať noc."

„A čo ten..." Nevedela sa vykoktať, pretože na mená mala naozaj deravú pamäť, „A čo ten... Jimin? On po teba nemôže prísť? Daj mi jeho kontakt a môžem mu zavolať."

„Nie. On nie."

„Ja už musím ísť," spomínala na svojho otca, ktorý už dozaista dojedol svoju večeru, „zajtra mám školu. Musím sa prichystať na test."

„Na jeden sa nikdy nebudeš môcť dostatočne pripraviť."

„Áno? A na aký?"

„Na test života," unikli mu tri slová z pier, ktoré trpko okúsil na vlastnej koži. Boli kyselé, zároveň aj horké. Každý deň s nimi bojoval.

„Chcem ísť s tebou. Prosím."

„Nemáš kde byť, žijem skromne."

„To aj ja." Aké klamstvo, Taehyung...

„Ale..."

„Povedz mi svoje meno," požiadal ju pokorne, „chcem ho poznať."

Zahryzla si do pery váhajúc nad tým, či mu ho má prezradiť. Už teraz bola na pomykove vrámci svojho rozhodnutia. Spôsob, akým sa na ňu díval, aký tón opúšťal jeho hlasivky, ba aj jeho zlomený výraz jej našepkával, aby prehodnotila svoj doterajší postoj.

Doma na teba čaká otec. On je jediný dôležitý človek v tvojom živote. Nemôžeš tam dotiahnuť cudzinca, čo páchne po chľaste, napriek tomu, že opitý očividne nie je.

„Nemáš jazyk?" Zarazil sa, „alebo nemáš meno?"

„Ember."

„Ember," zopakoval tichšie skúšajúc, ako vyznieva, keď si ho privlastní niekto cudzí: „To znie magicky."

Len nemo prikývla netušiac, ako by mala odpovedať a poobzerala sa vôkol seba, či náhodou nezahliadne ďalšiu zblúdilú dušu, ktorá by jej mohla momentálne pomôcť zbaviť sa tohto ľudského parazita menom Taehyung.

„Ember, pokiaľ mi dovolíš u teba prespať, zaplatím ti za ten nocľah. Sľubujem. A aj niečo naviac. Povedz si sumu."

„Čo už by mi niekto ako ty mohol ponúknuť, Taehyung? Vyzerá to, že nemáš peniaze ani na oblek, čo by sa stále nekrčil."

„Áno," sklonil väčšmi hlavu, „som chudobný, ale dokým máš moje slovo, dodržím ho do poslednej slabiky."

„Tak potom," zhlboka sa nadýchla popúšťajúc svoju pokrivenú fantáziu, „potom chcem stotisíc."

„Stotisíc za jednu noc?" Začudoval sa s rozšírenými zreničkami.

„Stotisíc."

Zdalo sa, že s tým nie je celkom zžitý. A ako by vôbec mohol byť? Napriek tomu, že ozaj mal na konte nemalé množstvo peňaženého bohatstva, aj on tušil, kedy jeho roztopaš prekročila veškeré medze. No i tak mal chuť prikývnuť na jej návrh, pretože Ember ho zvláštne ovplyvnila. Vyvolala v ňom čosi, čo doposiaľ nikto, v rozsahu, ktorý bol nepopísateľný.

Nakoniec po uvážení dôsledkov, ktoré so sebou prinesie jeho nezmyselný čin, vyhlásil: „Máš moje slovo. Stotisíc za jednu noc."