Ak by som sa mal čo najúprimnejšie priznať, nevedel som, čo so sebou urobiť. Leto sa len začalo, a ja som mal takú hlbokú depresiu, ako keby sa písalo obdobie upršanej jesene, ktorú som, mimochodom, mal rád, pretože som bol vždy vlk samotár, ale momentálne mi tá predstava liezla na nervy a chcel som sa jej čo najskôr zbaviť. Lenže to, bohužiaľ, nebolo také ľahké, všakže...

Čo sa týkalo môjho otca, ten naozaj predal náš dom a vyplatil ním zopár dlhov (iste, že aj za svojich drahých motorkárskych priateľov), zatiaľ čo ostal bývať v akomsi karavane na južnej strane mesta, o ktorej sa vždy hovorilo, že odtiaľ prúdi veľmi zlá krv.

Autokino bolo teda nielen mojím pracoviskom, ale aj novým domovom a popravde... Len to miesto ma dokázalo plnohodnotne naplniť. Len to miesto mi dokázalo vniesť do života aspoň trochu optimizmu, aj napriek tomu, aký na hovno bol.

S Archiem som to definitívne vzdal. Už viac nebol tým človekom, ktorého som zvykol poznať. Už viac nebol tým človekom, ktorý si zvykol hovoriť môj najlepší priateľ. Môj naj kamoš bol preč, stratil sa kdesi v neznáme a ja som už nemal síl viac ho hľadať.

Moja mama oficiálne potvrdila prostredníctvom jedného vskutku trápneho telefonátu z telefónnej búdky, že sa už nevráti a že aj pre istotu požiadala o rozvod a rozvodové papiere prídu onedlho. Vskutku som sa tomu potešil...

Práve v tomto momente som sedel za barom v Pop's a popíjal som jahodový milkshake, jeden z mojich obľúbených. Pred pár dňami mi došla prvá výplata z autokina, kam už však pomaly ani nechodili ľudia, a aj napriek tomu, že som sa rozhodol niečo si našetriť do budúcna, milkshaku v Pop's sa jednoducho nedalo odolať.

„Pracuješ teraz na niečom, Juggy?" spýtal sa ma vedúci tohto podniku, taký milý černoch s večným úsmevom na perách. Doteraz som si nezapamätal jeho meno, ale nevadilo mi to. Aspoň v túto chvíľu nie.

„Práveže nie," odvetil som mu, zatiaľ čo môj pohľad si neustále vyžadoval notebook so svietiacou obrazovkou, v ktorej bol otvorený prázdny dokument. Žiadna inšpirácia na napísanie niečoho nového akosi stále neprichádzala, a tak som žil v ďalšej jednej dileme. Ani len vypísať som sa nemohol, a to bola jedna z vecí, ktoré ma trápili najviac zo všetkých.

Odrazu však ktosi zvýšil hlas v televízii, kde hlásili akúsi reportáž. Neviem prečo, ale hneď ma upútala a v momente, ako som si prečítal názov článku, mojím telom prešiel mráz.

JASON BLOSSOM TRAGICKY ZAHYNUL PRI PLAVBE NA MIESTNEJ RIEKE!

Nemohol som tomu uveriť. Jason Blossom a mŕtvy? Ten Jason Blossom, ktorý bol kapitánom futbalového mužstva? Dokonalý syn dokonalých a najmä veľmi bohatých rodičov podnikajúcich s javorovým sirupom?

Myslím, že v tú chvíľu si nik nevedel predstaviť, že už nikdy neuvidí jeho sýto červené vlasy, a najmä si nik nevedel predstaviť to, že odrazu, akoby znenazdajky, sa z Blossomovských dvojčiat stala len sama Cheryl.

V ten daný moment ma pochytila múza. V ten daný moment som pochopil, o čom bude môj nový príbeh, moja nová práca.

Počas pitia milkshaku som začal ťukať do klávesnice a vyšli zo mňa tieto slová: Náš príbeh je o meste. O malom meste a ľuďoch, ktorí žijú v tomto meste. Z diaľky sa zdá, že toto mesto je rovnaké ako každé iné. Bezpečné, usporiadané, nevinné. Keď sa však pozrieme bližšie, uvidíme v ňom skrývajúce sa tiene.

Názov nášho mesta je Riverdale. Náš príbeh začína, aspoň myslím, s tým, čo urobili Blossomovské dvojčatá toto leto. Štvrtého júla, hneď po svitaní, Jason a Cheryl Blossomovci prišli k rieke Sweetwater na skorú rannú plavbu v loďke.

Ďalšie, čo vieme, že je isté, Dilton Doiley, vedúci riverdaleského skautského oddielu, bol na výprave za vtáctvom, keď v tom zbadal Cheryl sediac na brehu rieky. Riverdaleská polícia prehľadala rieku Sweetwater kvôli Jasonovmu telu, ale nič nenašla.

Jasom Blossom bol nenávratne mŕtvy, aspoň ho za mŕtveho minimálne všetci považovali.

A ja som považoval samého seba za mŕtveho zvnútra.

Koniec a ďakujem.

PS: Kurzívou písaný text je preložený zo začiatočného Jugheadovho príhovoru v pilote Riverdalu.