„Juggyyyy!" po vstupnej hale pekného domčeka uprostred obyčajného mesta sa ozval nadšený krik drobného dievčatka, ktoré ešte nemalo ani desať rokov. Nemalo k tomu už tak veľmi ďaleko, ale bolo ešte príliš malé na to, aby sa muselo zamýšľať nad rôznorodými problémami, ktorými ovplýval tento svet.

„Beans," povzdychol som si v momente, ako sa mi moja sestra vrhla do náručia. „Ach, si už taká veľká," povedal som jej s prekvapeným tónom i výrazom tváre. Nestíhal som sa čudovať, ako rýchlo moja malá sestrička rastie. A rástol som aj ja. Nielen do výšky, ale najmä rozumovo. Postupom času si človek začne všímať rôzne veci a rôzne trhliny, ktoré už sú žiaľ nenapraviteľné. Najmä čo sa týkalo mojej rodiny.

„To teda som!" rozhodla vyhlásila a v momente, ako sme sa od seba oddelili, si dala ruky v bok. Usmial som sa a pokrútil som hlavou nad tým, aká herečka z Jellybean bola. No mne sa to páčilo, pretože ona bola herečkou len preto, že bola obyčajným dieťaťom.

Ja som spolu s mojimi rodičmi a ostatnými bol hercom preto, aby sme všetci do jedného zakryli svoje každodenné útrapy pred týmto ľuďmi zničeným svetom.

„Áno, si veľká a krásna. Moja sestrička," lichotil jej najviac ako mohol a vedel, že to Jellybean poteší. A aj sa tak stalo, o čom sa presvedčil v momente, ako sa na jej detskej tváričke objavil úsmev.

„Škoda, že si to o mne nemyslí aj ocko," riekla posmutnelo a sklamane sklonila hlavu smerom k nohám.

„Prečo myslíš?"

„Už doma ani pomaly nebýva. Neusmieva sa na mňa, na mamku a ani na teba, Juggy," z jej hlasu bol cítiť nekonečný smútok a mne toho všetkého bolo tak ľúto, pretože som si bol vedomý, že neuplynulo až tak veľa času od doby, kedy bolo všetko v našej rodine eventuálne v poriadku. „Nestará sa o nás a ani nebýva doma," pokračovala aj naďalej a ja som ju nezastavil, i napriek tomu, ako veľmi som to chcel. No občas sa aj práve takýto pomerne drobný človiečik musí rozrozprávať a vyliať si svoje srdce.

„Zlatko, sľubujem ti, že spravím všetko pre to, aby sa to zlepšilo, dobre?"

S miernym úsmevom na perách prikývla a ja som bol rád len zaň. Aspoň ona nestrácala nádej, a preto držala i tú poslednú kvapku mojej samotnej.

Nevedel som, čo by som si bez Jells počal. Vždy sme mali spolu skvelý vzťah, ale videl som, že teraz ešte len viac všetko naberá na obrátkach. A aspoň tento sen sa mi naplno plnil, čo som len oceňoval, pretože ako som sa pozeral naokolo, videl som, že celý ostatný svet sa mi začal pomaly a ešte pomalšie rúcať ako domček z karát.

Nič by nebolo zlé na tom, že toto celé malo pomalý priebeh, keby to nebolo predurčené k tomu, aby veci mali rapídne a ukrutne bolestivé následky.