Moje nohy nabrali smer smerom k domu, kde býval môj najlepší priateľ - Archie Andrews. Naozaj som ho potreboval vedieť, potreboval som nejakú podporu, nejaký pocit, že ešte niekoho normálneho mám vo svojom živote.

Prešiel som až k ich vchodovým dverám a následne som stlačil zvonček, ktorý sa následne rozozvučal. Netrvalo dlho a prišiel mi otvoriť Archieho otec.

Archie býval dve ulice od tej, kde som žil ja. Aspoň doposiaľ. Počas mojej chôdze sem som sa totiž rozhodol, že požiadam svojho už v podstate šéfa o to, aby som mohol bývať v autokine, pretože bývať pod jednou strechou s otcom sa mi už nezdalo najvhodnejšie.

„Jughead!" oslovil ma prekvapeným tónom pán Andrews. Kedysi práve on bol najlepším priateľom môjho otca, plus pracoval aj v jeho stavebníckej firme, ale ako možno vidieť, otcova nadmerná záľuba v alkohole zničila nielen našu rodinu, ale aj ich priateľstvo.  „Čo ty tu?"

„Prišiel som za Archiem," vyslovil som tú očakávanú vetu a následne som sa aspoň pousmial, aj keď ani ten debilný poloúsmev nebol úprimný. „Je doma?"

„Iste, že je," prikývol Fred Andrews. „Je hore v izbe. Poď dnu," uvoľnil cestu cez prah vchodových dverách, a mňa už nič viac nedržalo proti tomu, aby som ozaj dnu aj vstúpil. „Dáš si ešte niečo na pitie alebo tak?" opýtal sa ma, ale ja som len už s teraz skutočným úsmevom na perách pokrútil hlavou. Radšej som sa rovno vybral po schodoch hore do Archieho izby, pričom sám Archie očividne ani nemal poňatia, že som k nemu prišiel na návštevu.

„Nazdar, Arch!" pozdravil som ho okamžite, ako som vošiel dnu, a ten jeho prekvapený výraz by rozhodne stál za to ho vidieť aj pre iných, nielen pre mňa.

„Jug!" zvolal, avšak nie príliš nadšeným hlasom. „Čo ty tu?"

„Útek pred realitou," odpovedal som mu úprimne a následne som pokrčil plecami, akoby sa s mojím životom už nedalo nič robiť. Akoby mi neostávalo nič iné, len ho jednoducho dožiť a potom sa už o nič nezaujímať. „Ty máš niekam namierené?" opýtal som sa ho v momente, ako som zbadal ruksak položený tesne vedľa postele a akonáhle som si všimol, že bol obutý a vyzeral byť pripravený na nejaký výlet alebo čo.

„No... aj hej," odvetil mi trochu nepriamo a ja som nechápal, čo sa s ním môže diať. Pôsobil tak... no, inak. Zmeneno. Nie ako človek, ktorý sa nazýval mojím najlepším priateľom.

Mal predo mnou tajnosti a bolo to jasne vidno. Len ma mrzelo, že sa so mnou nechcel o ne podeliť. Ako keby som pre neho bol len obyčajný človek, celkom nepodstatný.

„Aha, no veď v pohode teda. Choď kam potrebuješ. Ja... pôjdem do autokina alebo kam," riekol som trochu sklamaným tónom hlasu a sklonil som hlavu. „Uži si to," povedal som slová, ktoré som popravde ani nemyslel vážne. Najradšej by som bol, keby si Archie v túto chvíľu uvedomil, ako mi svojím očividným nezáujmom lámal srdce, ako mi ubližoval, aký nepodstatný som sa cítil.

„Díki," riekol a ani sa ma nesnažil zastaviť v odchode. Nepovedal nič iné, len obyčajné díki, a mne už naozaj neostávalo nič iné, len jednoducho odísť.

Musel predo mnou mať nejaké veľké tajomstvo. Niečo, o čom som nesmel za žiadnu cenu vedieť, ale skutočnosť sa mala tak, že som nemal ani potuchy, čo by to tajomstvo asi tak malo predstavovať. Nechcel som si totiž pripustiť, že by naše priateľstvo len tak zo dňa na deň ochladlo.

Nemohlo sa tak stať. Jednoducho nemohlo.