Nik by nedokázal opísať, a ja už tobôž nie, ako sa v tú chvíľu cítil môj otec. Nevedel som to, len som videl, že jeho pohľad je o čosi inší, aký býval doteraz. Ako keby mu to bolo ľúto...

A možno som sa zase raz len mýlil.

„Nemôžem za to, že tvoja mama odišla," vydal zo seba len to. Žiadne ospravedlnenie ani nič podobné. Len tieto trápne slová, pričom práve tie som chcel počuť najmenej.

„A kto asi? Ja? Alebo kto, otec, ak nie práve ty? Ty s tým tvojím hlúpym alkoholizmom!"

„Sama sa rozhodla, že odíde!" skríkol otec, ale nie po mne. Ako keby to hovoril vzduchu. Alebo akoby pohládzal svoje svedomie v nádeji, že potom nebude mať výčitky svedomia... Neviem fakt.

„Lenže ty si jej v tom nezabránil!" vyčítal som mu to. Áno, vyčítal. Vyčítal som mu všetko, čo súviselo s rozpadom našej rodiny, pretože som si sám pred sebou očividne nechcel priznať, že sa zo mňa pomaly, ale isto, stávala rovnaká troska, akou bol aj môj otec. „Ani ja, áno! Ale videl si ju? Videl si tú ženu, ktorá s tebou stále zdieľa tú istú obrúčku?" pýtal som sa ho. „Ona potrebovala teba. Tak ako mňa potrebovala Jellybean. Ty si mal stáť pri mame a ja zase pri mojej sestre. Očividne sme obaja zlyhali, a práve preto mama jednoducho odišla a vzala so sebou aj malú. To dievčatko bolo jedinou nádejou pre našu rodinu, otec, a ty to dobre vieš!" kričal som po ňom stále viac a viac a úprimne, už som sa začínal báť o moje hlasivky, pretože to s nimi rozhodne nebolo na dobrej ceste. „Lenže teraz je všetko stratené. Všetko," zalomil som rukami a radšej sa tomu mužovi otočil chrbtom. Už som viac nevládal dívať sa mu do očí. Každý pohľad totiž bolel, akoby ma niekto bodal nožom priamo do hrude.

„Máš pravdu, Jughead," prikývol otec s vážnym výrazom tváre. Keď vyslovil moje meno, prezývku, to je fakt jedno, otočil som sa čelom k nemu a zase raz som musel čeliť tomu pohľadu, tej tvári muža, ktorý mi toľko ublížil... „A práve preto sa odtiaľto musíme odsťahovať aj my."

„PROSÍM?!"

„Máme dlhy. Množstvo dlhov. A keby sme predali tento dom, potom by sme to mohli splatiť," odpovedal mi a ja som takmer spadol z nôh. Nemohol som uveriť tomu, čo mi tu teraz hovoril. Robil si zo mňa len srandu, však?

„Máme dlhy my alebo tí tvoji kamoši na motorkách?" opýtal som sa ho na rovinu. Neveril som mu. Nežili sme nejak úžasne, v nejakých super pomeroch, ale nemohli sme mať až také veľké dlhy. Tomu som proste neveril.

„Vieš, ako sme žili. Z ruky do úst. Máme dlhy po všemožných bankách, ľuďoch, čo ja viem."

„Preto si založil henten váš spolok alebo čo to vlastne je? Akože sa to voláte? South Side Serpents?"

„Odkiaľ o tom všetkom vieš?" nechápavo sa ma spýtal a mne takmer zabehlo. Naozaj sa ma to pýtal? Nemohol som tomu uveriť...

„Videl som tvoju bundu v skrini. Myslíš si, že som hlupák? Pomaly každý v meste už o vás počul. O vašich problémoch s alkoholom, drogami, krádežami, bitkami. Ja neviem ešte čím. Nechápem, že si mi o tom nepovedal. Možno ti prídem ešte ako malé decko, ale ja ním už dávno nie som. Tvoja výchova bola najmä v poslednom čase riadne na hovno, no aj práve preto som už dospel, otec. Rob si s týmto domom čo chceš, je mi to jedno. Dávam ti poslednú šancu na to, aby si sa preukázal ako správny otec, tak ju nepremrhaj," riekol som mu a následne som sa vytratil von. Sám som nevedel, kam smerujem, ale vedel som, že potrebujem vypadnúť z domu, ktorý som už však nemohol viac nazývať svojím domovom, preč od muža, ktorého som už len veľmi sťažka smel nazývať mojím otcom.

Názov South Side Serpents som neprekladala z dôvodu, že som ani popravde nevedela, ako by som ho preložila tak, aby to po slovensky nevyznelo totálne ako hovadina :D jednoducho v angličtine sa mi to páčilo viac, tak dúfam, že mi to odpustíte :)

Mimochodom, ako sa vám páčila časť?