Od odchodu mojej mamy spolu s Beans ubehla už asi hodina. Šesťdesiac minút mučenia, smútku, bolesti, trápenia sa. Nevedel som, ako mám ďalej žiť. Potreboval som nejaký múr, o ktorý by som sa mohol oprieť, ale všetky už boli dávno zbúrané a ja som ostal ležiac na studenej zemi. Sám. Úplne sám.

Opierajúc sa o stenu, sediac na sivom koberci, rukami prikrývajúc si tvár som plakal, plakal a plakal. Keby ma videl, povedal by mi, aký som slaboch a ako by som sa mal vzchopiť.

No keby som videl ja jeho, asi by som ho zabil.

Vždy som od neho čakal len to, že konečne urobí nejakú správnu vec. Niečo, čo by skutočne mohlo napraviť jeho reputáciu nielen v našej rodine, ale aj u ostatných ľudí.

Popravde mi už veľmi dlho chýbal ten muž, ktorý sa nazýval mojím otcom. Ten, kto sa so mnou rád hrával, chodieval so mnou do autokina na fakt rôznorodé filmy od rozprávok až po naháňačky áut, ten, kto ma naučil bicyklovať sa a ten, s kým som si vypil svoje úplne prvé pivo.

Kiežby som vtedy vedel, že sa z neho stane alkoholik. Radšej by som ten nápoj nikdy neokoštoval...

Odrazu ma však čosi vytrhlo zo zamyslenia, a to čosi nebolo ničím iným, ako buchotom zatvorených dverí. Okamžite som vypálil z miesta a utekal som dole do predsiene. Nádej, že sa mama spolu s Jellybean napokon vrátili späť ma úplne pohltila.

Lenže následne aj sklamala. A hodne tvrdým spôsobom.

„Kam sa tak náhliš?" ozval sa jeho odporný hlas a mne až ostalo na vracanie. Mal som sto chutí jednoducho sa otočiť a odísť. Nechať ho tu a už sa ním viac nezaoberať. Ale zároveň som potreboval dostať zo seba všetku tú frustráciu, ktorá mnou už veľmi dlho lomcovala.

„Najradšej by som sa náhlil do Toleda, otec!" začal som hneď tak zhurta, hneď hlasito, proste kričal som. Nevedel som si pomôcť, môj mozog v túto chvíľu ani trochu nerozmýšľal. „Ty sa ani nezaujímaš o našu rodinu. Nezaujímaš sa o ňu vôbec! Myslíš si, že tvoje ustavične robené chyby sa napravia samé, ale mýliš sa. To sa jednoducho nedá. Popravde sa mame ani nečudujem, že zbalila Jellybean a odišla od nás! Od teba predovšetkým!" kričal som stále čoraz viac a viac, nemohol som s tým prestať. Mal som pocit, že sa utopím vo svojom žiali, a možno aj preto som tak veľmi plakal. Možno som vyzeral ako malé dieťa, ale cítil som sa ako zronený človek, ktorý už nevedel, čo má robiť so svojím žiaľom.

„Nerozumieš tomu."

„Nie, otec, ty ničomu nerozumieš!" zhúkol som po ňom a buchol som do steny. Riadne to zadunelo a mňa hrozne zabolela ruka. „Ustavične ti dávam druhé šance na to, aby si sa KONEČNE začal správať ako skutočný otec. Ale ty nie. Vždy sa radšej napiješ, prídeš domov, každému vynadáš, húkaš tu, potom ma udrieš a ideš spať. Krásna rutina, fakt úžas!" hýbal som rukami vo vzduchu, ale následne akoby všetka moja energia vyprchala a ja som sa zložil na schody ako totalny slaboch. Zrútil som sa ako nejaká ruina, ako keby v mojom živote už neexistovala žiadna nádej.

Držal som sa za zábradlie na schodoch a dúfal som, že aspoň to ma zachráni pred pádom na samotné dno. Ale mne už nikto nemohol nič zaručiť.

„Môj život je ako pás v aute, otec. Pripútavam sa k zemi preto, aby som nelietal príliš vysoko, aby som si pri potenciálnom páde neublížil. Chránim sám seba, ale načo? Ten pás ma ťahá tak veľmi, až ma tuho zviera a ja nemôžem dýchať. A keď odrazu život šliapne na brzdu, ja zastanem v tom najhoršom bode a pás ma roztrhne celého na kusy..."