„No ako dopadla oslava s rodinou?" spýtal sa ma ako prvé Archie v momente, ako sme sa spolu stretli na káve s Pop's. Dnes naše stretko nebolo len o čokoládovom milkshaku, potreboval som dostať do seba nejaký kofeín. V noci som takmer nič nenaspal, prebdel som ju celú a premýšľal som nad zmyslom svojho života, ktorý som však akosi nevedel nájsť.

„Myslím, že tá tvoja otázka bola fakt úplne zbytočná," povedal som mu a sklonil som hlavu nad šálkou kávy, z ktorej sa parilo. Tú pred pár sekundami doniesla čašníčka na podnose a mňa ihneď opantala tá skvelá vôňa.

„Jug, to mi je fakt ľúto," riekol Archie súcitne a spojil svoje pery do úzkej čiarky. Naozaj nevedel nájsť v tomto mieste tie správne slová. A nebolo sa mu ani čo čudovať, ja by som ich tiež nevedel nájsť, keďže žiadne vhodné slová na túto tému snáď ani neexistovali.

„Nemusí byť," odvetil som automaticky a mávol som rukou na znak, že je to fakt zbytočné. Ňou som následne schytil šálku a upil si zo stále horúcej kávy, ktorá mi obarila jazyk a ja som sykol od bolesti. „Očividne ma už ani káva nemá moc v láske," poznamenal som a položil som šálku späť na miesto, kde stála i predtým.

„Vidím, že obaja to máme dosť na hovno, keď moja mama odišla od otca a tvoji rodičia na tom tiež nie sú najlepšie," zhodnotil Archie a tiež si upil z kávy. Nechápal som, že si ju objednal, veď kávu snáď nikdy predtým nepil. Alebo som si to len nepamätal.

„Tak tomu ver, kamarát môj, ale čo už. Očividne sa s tým už ozaj nedá nič robiť a my sa musíme len ako takí tupci prizerať, ako sa nám naše rodiny rúcajú priamo pred očami."

Odrazu som dostal prudkú chuť spiť sa do nevedomosti. Naozaj by som to aj urobil, keby sa mi znenazdajky v hlave nevynoril obraz môjho opitého otca. Nikdy by som nedopustil, aby som dopadol ako on.

„Celý tento svet je blázniví. Všetci sme blázniví. Nik nie je normálni, bohužiaľ. A naše rodiny sú toho len dôkazom," povedal som mu a Archie len horlivo prikyvoval. Vedel, že mám pravdu a ja o nej bol presvedčený. „Najviac sa bojím rozvodu našich kvôli Jellybean. Ja som v jej veku chodieval s našimi do autokina a všetko bolo okej. Lenže samozrejme, potom otec začal piť a tá suprová idylka menom naša rodina sa rozpadla svetelnou rýchlosťou."

Bolo na Archiem vidno, že ho trápi, že sa sám trápim, ale nemal mi ako pomôcť. Ani ja som si nemal ako pomôcť. Jednoducho som s tým všetkým musel žiť, vysporiadať sa s tým a ísť ďalej, nech sa deje čokoľvek. Možno bude trvať, kým sa môj život aspoň sčasti znormalizuje, ale veril som tomu, že všetko pôjde podľa plánov. Aspoň ten drobný kúsok optimizmu mi po tom všetkom ostal.