Sťažka som si povzdychol v momente, ako som zastavil pred dverami do domu, ktorý by som mal nazývať svojím domovom. Nechcel som ísť dnu, tak veľmi som nechcel... No nič iné mi, bohužiaľ, neostávalo. Doma ma už určite čakali rodičia aj spolu s mojou milovanou Jellybean. Len kvôli nej sa mi tento deň načisto nezhnusil. Samozrejme, aj Archieho som bral do úvahy ako pozitívum tohto dňa a celkovo môjho aj tak dosť nanič života, ale teraz som mal na mysli zrovna moju rodinu.

Potichu som otvoril dvere a vošiel dnu. Vyzul som sa, obul sa zase do papúč a vyzliekol sa z bundy, ktorú som následne zavesil na ramienko do skrine umiestnenej na chodbe. Z kuchyne som už počul hlasy mojej mamy a otca, ktoré sa vzájomne miešali.

„Juggyyyy!" vykríkla Jellybean odrazu na celý dom. Ani som nezbadal, že sa objavila na chodbe, jednoducho tam odrazu bola a ja som tým pádom musel čeliť jej kriku a následne aj rodičom, ktorí sa premiestnili z kuchyne na chodbu.

Nechcel som, aby sa všetko začalo už tu. Chcel som mať v tento deň aspoň chvíľu pokoja, aspoň drobnú chvíľu stráviť osamote.

Mama sa spokojne usmievala a v rukách držala tortu s kopou sviečok, ktoré som nemohol a tobôž nechcel rátať. Otec sa na mňa díval veľmi zvláštnym spôsobom a pokojne by som sa stavil o všetky moje našetrené úspory, že už do seba niečo alkoholické nalial.

„Ahoj, zlatino," pozdravil som svoju sestričku a následne ju objal. Aspoň ona ma trochu upokojovala.

„Juggy, takže," riekla a vzala ma za pravú ruku. „Všetko najlepšie, veľa zdravíčka, šťastííčka, lásky, mňa a hádam ti bude torta, ktorú sme s maminkou upiekli, chutiť!" týmito slovami mi zagratulovala a ja som sa musel usmiať. Jej úsmev ma k tomu dotiahol.

„Ďakujem, zlatko moje, a áno, určite bude," pritakal som stále s úsmevom, ktorý bol však čím ďalej, tým viac falošnejší. Mimovoľne som pohľadom zavadil o mamu, ktorá už mala očividne dosť nosenia torty, ale snažila sa to vydržať.

V nasledujúcich minútach som dostal blahoželania od mamy, od otca (z jeho dychu ten alkohol fakt bol cítiť viac než dosť), a následne sme sa už konečne presunuli do kuchyne spojenej s jedálňou, kde nás všetkých čakalo pripravené pohostenie. Musel som uznať, tentokrát sa mama ozaj prekonala, ale neželal som si nič viac ako to, aby sa toto dialo pomaly každý deň. Aby naša rodina bola normálna. Aby som viac nemusel trpieť a Jelly taktiež.

Lenže môj život očividne nebol predurčený na to, aby bol normálnym, a tento deň bol toho viac, než len dôkazom.