Viktor rozprával a Draco sa na ňom celkom slušne bavil. Hermiona ich iba sledovala. Bola rada, že má Draco trocha lepšiu náladu a pravda bola, že rada po toľkom čase videla aj Viktora.

Ostali priateľmi. Celé tie roky. Písali si, niekedy sa stretli, keď náhodou zavítal do Londýna. A to bolo všetko, lebo ani jeden z nich nič viac od toho druhého nečakal.

Prekvapilo ju však, komu patrí Viktorovo srdce. Mala Dominique rada. Vždy bola veselá, celá žiarila, a preto asi nebolo pre Viktora ťažké nechať na nej oči, keď sa z nej stala dospelá žena. Láska tá bývala nevyspytateľná. Sama o tom dosť vedela.

„Myslím, že by si to mal povedať Fleur. Možno, keď sa to dozvie od teba a nie od iných, bude to mať menšie následky," poradila Hermiona Viktorovi.

„Och, drahá Hermiona, ty nepoznáš Fleur. Je úplne jedno od koho sa to dozvie, tak či tak to neznesie," povedal jej Viktor. „A aj z toho dôvodu, že neprežíva práve šťastné obdobie."

„Za to si ale môže sama," dodala Hermiona. Veľa vedela o vzťahu Billa s Fleur. S Billom boli priatelia a kolegovia, vedela o tom všetko. A odkedy sa to stalo, odkedy sa priznala Billovi s neverou, Hermiona ju prestala mať rada. Pretože sa jej to zdalo voči Billovi vypočítavé, chladné a zlé.

„Áno," pripustil Viktor. „Ver mi, že si to sama dobre uvedomuje."

„Ja som rada, že je Bill šťastný," povedala mu Hermiona.

„Aj ja," odvetil jej Viktor. „Jeho manželka je veľmi milá. Dominique o nej často rozpráva. Aj ona je za otca veľmi šťastná. A tak to má byť."

Niekto znova zaklopal na dvere a Draco sa zodvihol, že pôjde otvoriť. „Čo je dnes deň otvorených dverí?"

Podišiel k dverám a otvoril ich. „Ach, to ste vy," povedal, keď zbadal Pottera a jeho manželku.

„Dozvedeli sme sa o tvojej mame a chceli sme ti vyjadriť úprimnú sústrasť," povedala Potterová žena a podávala mu ruku.

„Vďaka," šepol Draco a potriasol jej rukou. Pustil ich dnu.

Potter sa na neho pozrel a tiež mu podával ruku. „Mrzí ma to."

„Ďakujem," odvetil Draco. „Poď ďalej, máme návštevu, je tu Krum a je fakt na nervy," uškrnul sa.

„Harry, Ginny," usmiala sa Hermiona, keď ich zbadala.

„Ahojte," usmiala sa Ginny a posadila sa k stolu vedľa Hermiony. „Ako sa máš po včerajšku, Viktor?"

„Všelijako," odvetil jej Viktor.

„Dobre, čo si nalejeme?" spýtal sa Draco.

***

„Je s tebou niečo?" Ginny našla Hermionu v spálni. Vytratila sa pred pár minútami a Ginny si od začiatku návštevy všimla, že nevyzerá ako vo svojej koži.

„Spomenula som si," riekla jej Hermiona a posadila sa na posteľ.

„Na čo?"

„Prečo som Dracovi nepovedala o tom, že som tehotná," odvetila jej Hermiona a potom ako pokračovala a opísala jej priebeh stratenej spomienky, mala pocit, akoby jej padol kameň zo srdca, že to niekomu povedala.

„Zrejme ťa potom napadol Lucius, však?"

„Myslím, že áno," prikývla Hermiona. „Zavrel ma do tej pivnice a donútil ma, napísať vám, že som odišla do Austrálie hľadať rodičov."

„Hrozne," podotkla Ginny a sadla si k nej na posteľ. Chytila najlepšiu priateľku za ruku.

„Ver mi, Ginny, keď som odchádzala z toho hotela, stále som mu to chcela povedať. Len som to nedokázala v tej chvíli, keď som videla, ako ľahko na mňa zabudol..."

„Nezabudol," pokrútila hlavou Ginny. „Len sa o to snažil. S inou ženou."

„Možno, ale..."

„Hermiona, to by urobil každý muž. Pokúsiť sa zabudnúť na ženu by skúšal v náruči inej. Nemôžeš mu to vyčítať. Rozišli ste sa."

„Ja mu to nevyčítam a už vôbec nie po toľkých rokoch," vravela jej Hermiona. „Len mi to je ľúto. Všetko."

„Chápem," prikývla Ginny a pohladila ju po ruke. „Musíš sa o tom s ním pozhovárať."

„Ja viem," prikývla aj Hermiona a oprela si hlavu o rameno najlepšej priateľky.

„Každá normálna žena by urobila to isté, čo ty. Otočila by sa a odišla by. Ty si len nemala to šťastie, aby si sa vrátila v iný čas, kedy by si ho našla samého," povedala jej Ginny. „Ale to už zakročili temné sily. Bola si smutná a na dne, preto ťa Lucius dokázal napadnúť. Inak by to nikdy nezvládol. Stalo sa to, neodstane sa to. Nie je dôvod nad tým plakať. Našli ste sa po toľkých rokoch. Teraz máte jeden druhého a rodinu. Chceš to obetovať kvôli spomienkam?"

„Nie, to určite nechcem," odvetila jej Hermiona.

„Myslela som si to," odvetila jej Ginny. „Povedz Dracovi o stratenej spomienke. Porozprávajte sa o tom. Nič viac preto urobiť aj tak nedokážete. A buď rada, že sa ti spomienky vrátili."

„Máš pravdu, Ginny."

„A ty máš právo byť konečne šťastná, tak to nezatracuj, Hermiona," požiadala ju.

„O to sa neboj," prikývla Hermiona.

„Tak fajn. Vrátime sa dole? Je to celkom zábava pozorovať bojazlivého Viktora, smejúceho sa Malfoya a Harryho, ktorý sa necíti vo svojej koži, keď je nablízku Malfoy."

Hermiona sa zasmiala a prikývla. „Poďme."

***

„Nakoniec to nebola až taká katastrofa," riekla Dominique svojej staršej sestre, „no nie?"

„Neviem, ako z tvojho pohľadu, ale miestami to nevyzeralo vôbec dobre," odvetila jej Victoire. „Najprv som si myslela, že ho tatko umláti na smrť a potom ako odišiel, tak to sa mi tiež nezdalo práve najlepšie."

„Prekonal to," odvetila jej Dominique.

„Pretože mu Oriana prehovorila do duše," opravila ju Victoire.

„Tým pádom vďaka za Orianu," zasmiala sa Dominique. „Ale nie, Vic, mohlo to byť aj horšie."

„Ešte stále to nevie mama," povedala jej Victoire. „Takže ja by som sa na tvojom mieste netešila, že to všetko dobre dopadlo."

„Ak sa so mnou nebude baviť mama, nebude mi to toľko ľúto, ako keby sa so mnou nebavil tatko. Dobre vieš, že ja som tatkovo dievčatko," odvetila jej Dominique. „A mama z toho isto bude robiť tragédiu a neviem čo ešte. Poznám ju, predsa."

„Áno," prikývla Victoire. „Bude to dráma."

„Dobre to dopadne, však?"

„Ak budeš bojovať o to, čo naozaj chceš, tak určite," prikývla Victoire.

„Milujem Viktora a viem, že on miluje mňa," usmiala sa na ňu Dominique.

„Potom nezáleží na tom, čo si myslia druhí. Vždy bude niekto, komu sa to nebude páčiť, vždy," zhodnotila Victoire. „Ale ak je láska silná a pravá, všetko prekoná."

„Tiež si myslím," žmurkla na ňu Dominique. „Píše sa to v každej rozprávkovej knižke."

„Podľa mňa to píše aj život sám," usmiala sa na ňu Victoire.

„Ďakujem, Vic."

„Za čo?"

„Že si v tomto celý čas stala pri mne. Aj keď si na to mala iný názor a aj keď sa my dve často hádame. Nikdy si však neurobila nič proti mne. Stála si na mojej strane. Viem, že to sestry robia, ale aj tak si to vážim," povedala jej Dominique.

„Nikdy si mi nepovedala nič krajšie," zasmiala sa Victoire.

„Hlavne, že neplačeš," uškrnula sa na ňu mladšia sestra.

„Nemám od toho ďaleko, tak nehovor," povedala jej Victoire a potom ju objala. „Vždy budem na tvojej strane, lebo viem, že ty budeš na mojej."

„To nie je tak úplne pravda. Bola som na Teddyho strane, keď ti šibalo," riekla jej Dominique.

„To mi šibalo, vtedy si mala právo byť na jeho strane," podotkla Victoire.

Dominique sa iba zasmiala a potom ju poriadne objala. „Mám ťa rada, Vic, fakt."

„Veď aj ja teba, maličká."

***

Potom, čo návšteva odišla, Hermiona trocha upratovala a vyhýbala sa Dracovému pohľadu, ale on si to všimol.

„Niečo sa stalo?" spýtal sa jej a chytil ju za ruku. „Hermiona?"

„Musíme sa porozprávať," povedala mu a zamierila do obývačky. Rhea vzala Nathana na zmrzlinu a prechádzku, preto mali čas pre seba.

„Desíš ma? Stalo sa niečo?"

„Áno," povedala. „Spomenula som si."

„Spomenula si si na to, prečo si mi nepovedala o Rhei?"

„Presne tak," povedala mu Hermiona a potom spustila. „Zistila som, že som tehotná a niekoľko týždňov som sa s tým vyrovnávala. Samozrejme, že som to dieťa chcela a rovnako som chcela, aby si o ňom vedel. Aj keď sme sa rozhodli ísť každý svojou cestou, priala som si, aby si vedel o svojom dieťati. Zistila som, že chceš odísť do Ameriky a že bývaš v hoteli. Išla som za tebou."

„A čo sa stalo?"

„Bol si na chodbe toho hotela a spoločnosť ti robila nejaká žena," pokračovala Hermiona. „Ublížilo mi to. Sklamalo ma to a bola som nahnevaná, že si ma tak skoro vymenil. Odišla som z toho hotela s tým, že ti to poviem inokedy. Nemohla som tam proste k vám nakráčať a povedať ti o tom."

„Hermiona, ja..."

„Počkaj, pokračuje to," riekla mu. „Keď som vyšla von s úmyslom, že si oddýchnem a potom sa vrátim a možno ťa zastihnem samého, niekto ma napadol. Viac si nespomínam, ale predpokladám, že to bol tvoj otec."

„Mrzí ma to," šepol Draco.

„Aj mňa," povedala Hermiona.

„Bola to Astoria," priznal sa jej Draco. „Tá žena. Bola to Astoria."

„Videla som ju iba zozadu, nevidela som kto presne..., aha, takže ona..."

„Hermiona, ale nie je to tak, že som ťa hneď vymenil," vravel jej Draco. „Stretol som ju a bol som smutný. Ona sa stále iba smiala a... trvalo mi dlhé roky, kým som sa do nej zamiloval. A tá láska aj tak nebola taká silná, ako tá k tebe."

„Nemusíš mi to vysvetľovať."

„Musím."

„Draco, ja to chápem. Rozišli sme sa a ja som nemala právo sa hnevať, že si si našiel niekoho iného. Bolo to síce skoro, ale..."

„Hermiona, ja som bol vážne smutný. A ona mi robila spoločnosť. Viem, že to muselo byť pre teba ťažké, keď si to videla. Vážne ma to mrzí."

„Je to už veľa rokov," riekla mu Hermiona. „Dohodli sme sa, že začneme nový život a ty si sa to snažil urobiť."

„Keby som vedel o dieťati..."

„Veľa vecí by bolo inak, ja viem..."

„Hermiona, šialene ma to celé stále mrzí..."

„Aj mňa Draco," šepla a zotrela si slzu, ktorá jej tiekla po líci. „Ale stalo sa to. Neodstane sa to. Teraz sa majú veci inak. Sme spolu, máme rodinu. Musíme na to zlé iba zabudnúť a vytvoriť si nové, krásne spomienky plné lásky a porozumenia."

„Máš pravdu," prikývol Draco a pohladil ju po líci.

„Nehovorím, že máme na všetko zabudnúť. Nikdy by som nechcela, aby si zabudol na roky s Astoriou. Viem, že si ju ľúbil a že si na ňu niekedy spomínaš. Okrem toho všetky tie roky nás formovali do ľudí, ktorými sme teraz. Iba nechcem žiť v minulosti. Chcem žiť prítomnosťou..."

„Aj ja, Hermiona," prikývol Draco a pobozkal ju na čelo. „S tebou a deťmi. To jediné si prajem."

„Aj ja."

„Ale predsa len ešte musíme vyriešiť jednu vec."

„Akú?" spýtala sa.

„Teraz, keď sa ti vrátili spomienky, keď konečne prestalo účinkovať kúzlo, mali by sme ich vyhľadať. Tvojich rodičov," povedal jej Draco.

„Draco..., ja neviem..."

„Potrebuješ ich," usmial sa na ňu. „Skúsime to, dobre?"

„A ak sa to nepodarí?"

„Aspoň to skúsime."

„Dobre teda," prikývla Hermiona. „Za pokus to predsa stojí."

„Milujem ťa, Hermiona," objal ju Draco.

„Aj ja teba, Draco," schúlila sa v jeho náručí. „Som šťastná, že ťa mám."

***

Hermiona a Draco sa uzmierovali v posteli, keď zdola začuli krik. Obaja sa rýchlo obliekli a utekali dole po schodoch. S prútikmi v rukách.

V chodbe domčeka stála Nathan a okolo neho lietali veci. Chlapček iba stál, nechápavo hľadel okolo seba a musel vykríknuť, lebo sa zľakol.

„Čo to je?" spýtal sa Draco. „Nathan, si v poriadku?" Mávol prútikom a veci sa vrátili na svoje miesta.

„Ja...," Nathan habkal. „Chcel som si len podať loptu, čo je hore," ukázal na skriňu. „A tie veci zrazu, všetky... začali sa tu vznášať. Proste som sa snažil ju nejako dostať dole. Pozeral som sa na ňu a chcel som, aby spadla. A ona potom spadla a všetky veci..."

„Pokoj," objala ho Hermiona. „To je v poriadku. Nič sa nestalo."

„Ale áno stalo!" vykríkol Draco.

„Draco," Hermiona sa na neho pozrela.

„Čo to nechápeš, Hermiona? Nechápeš, čo sa tu stalo? Jeho schopnosti. Prejavili sa. Nathan je čarodejník."

„Nie, nie som," povedal chlapček sklamane. „Mama Pansy vždy hovorila, že som šmukel, že ja nie som čarodejník."

„Mýlila sa," povedal mu Draco a kľakol si k nemu. „Ty si čarodejník, Nathan a budeš ten najlepší na svete. Zrejme tvoja mágia iba spala, kým nenastal ten správny čas. Potreboval si lásku a domov. Teraz to máš, teraz sa prejavili tvoje schopnosti."

„Zrejme to tak bude," šepla Hermiona a zotrela si slzy. Pobozkala chlapčeka na líce. „Ocko má pravdu, budeš skvelý čarodejník, Nathan."