Hermiona odviedla Draca a Rheu domov. Andromeda nechcela ísť s nimi, chcela byť sama a hoci Hermiona naliehala, že to nie je pre ňu dobré, nepresvedčila ju a musela ju nechať ísť domov. Ľutovala tú starú pani. Už prišla o toľkých, teraz aj o svoju sestru. Určite sa veľmi trápila, ale Hermiona nemala tú moc, aby pomohla toľkým ľuďom. Okrem toho na smrť blízkeho človeka predsa neexistoval žiaden liek. To sama dobre vedela.

Draco odišiel do spálne a pohľadom ju požiadal, aby ho nechala samého. Rozhodla sa tak urobiť a urobila čaj Rhei, ktorá si sadla za jedálenský stôl a vyzerala pochmúrne a smutne, ako ju Hermiona ešte nikdy nevidela. Jamesa poslala na svadbu, len čo ju objal a poprial jej úprimnú sústrasť. Chcel zostať s ňou, ale Rhea trvala na tom, že teraz chce byť sama a že on má byť so svojou rodinou. James horko-ťažko odišiel.

„Možno som mala urobiť viac," šepla Rhea.

„Čo viac?" spýtala sa jej Hermiona.

„Možno som jej mala dať pocítiť, že ju mám rada, pretože mám," vysvetlila jej dcéra. „Ale nedokázala som to, pretože ona mi nikdy nedala pocítiť, že by ma mala rada. Zrejme, keď si spomenula, že som jej vnučka, tak ma začala mať trocha rada, ale chápeš ma, mama, však?"

„Áno," prikývla Hermiona. „Urobila si všetko, čo si cítila, Rhea. Už to nezmeníš. Ostáva nám dúfať, že Narcisse je už teraz lepšie."

„Určite áno, zrejme sa veľmi trápila," prikývla Rhea. „Bude ocko v poriadku?"

„Časom," odvetila jej Hermiona. „Ale nie úplne. Čas nelieči všetky rany."

„Zrejme nie," prikývla Rhea. „Pôjdem do svojej izby. Neskôr pošlem správu Jamesovi."

„Oddýchni si," pobozkala ju Hermiona na líce a potom odišla do detskej izby k Nathanovi. Niečo si kreslil a usmial sa, keď ju zbadal.

„Teta Cissy niekam odišla?"

„Áno, do neba," odvetila mu Hermiona.

„Tak ako moji rodičia?" spýtal sa Nathan.

Hermiona si nebola istá, či tí dvaja odišli práve do neba, ale napokon prikývla. „Áno, tam."

„Je to pekný svet?"

„Hm, dúfajme," pritúlila si ho k sebe. „Ocko a Rhea sú teraz trocha smutní, musíme ich nechať trocha samých, áno?"

„Áno," prikývol chlapček. „Budeš si so mnou kresliť?"

„Samozrejme a čo kreslíš?"

Nathan jej ukázal svoj obrázok. Boli na ňom štyri postavy a domček. Pri domčeku nakreslil aj psa. „To je naša rodina," ozrejmil jej.

„Ale my nemáme psa," usmiala sa Hermiona.

„A mohli by sme mať?" načrtol túto tému.

„Páčia sa ti psy?"

„Áno, áno," usmieval sa chlapček.

„Tak ja si s ockom o tom pohovorím," prisľúbila mu. „Ale neskôr, keď mu bude trocha lepšie. Vydržíš, však?"

„Áno," prikývol spokojne Nathan a pustil sa do vyfarbovania svojho obrázka. Podal pastelky aj Hermione, aby mu pomohla.

***

„No páni," usmiala sa Dominique, keď zbadala Orianu v svadobných šatách. Na rukách držala Williama a čakala už iba na nevestu, aby mohli odísť. Ginny žmurkla na svoju neter a tiež sa usmievala na Orianu.

„Vyzerám dobre?" spýtala sa Oriana.

„Nádherne," odvetila jej Ginny.

„Áno, vyzeráš ako z rozprávky," usmiala sa Dominique. „Čo povieš, Will, že je mama ako princezná?"

Malý William sa iba usmieval a hľadel na svoju mamu. Určite sa mu veľmi páčila. Oriana sa ešte raz pozrela do zrkadla. Vybrala si jednoduché, hladké šaty, s véčkovým výstrihom. Vlasy mala vypnuté a na boku mala fialovú kvetinku. Fialová bola jej obľúbená farba. Lily jej dala urobiť kytičku s fialových a ružových kvietkov, ktorú teraz mala v rukách.

„Pôjdeme?" spýtala sa Dominique.

„Áno, iste, nemôžem sa dočkať," prikývla Oriana.

„Nie si nervózna? Ešte môžeš utiecť," zasmiala sa Dominique.

„Nechcem utekať, nepochybujem, myslím, že takto je to správne. Asi to je znamenie, nie? Nemám ani trocha pochybnosť o tom, či robím správnu vec. Iba sa bojím, aby pochybnosti nemal William," riekla Oriana.

„Nemá," odbila ju ihneď Dominique.

Ginny sa zasmiala a vzala si od nej malého Williama. „Tak poď, fešák, vyrazíme dopredu. Dominique, ty tu ešte počkaj na,... no veď-vieš-koho..."

„Pre Merlina, Ginny, to znie, akoby ju k oltáru mal odviesť sám Lord Voldemort," zasmiala sa Dominique. „Znie to strašidelne."

„Neboj sa, Oriana, vybavili sme ti lepšie garde. Teda, to garde sa navrhlo samé," zasmiala sa aj Ginny a potom s malým Williamom odišla.

„Dúfam, že to nie je Voldemort," pozrela sa Oriana vážne na Dominique.

„Nevzkriesili sme ho kvôli tvojej svadbe, neboj sa," dusila sa smiechom Dominique. „Je to niekto lepší, krajší a hlavne je to niekto, kto ťa ma veľmi rád. Je to..."

Nedopovedala, lebo dvere a otvorili a dnu vošlo jej garde v tmavomodrom obleku a s tým najlepším úsmevov na perách. „Teddy Lupin, k vašim službám," uklonil sa.

„Ahoj," usmiala sa na neho Oriana.

„Vyzeráš krásne," opätoval jej úsmev. „Dominique, utekaj už, čakajú na teba, svedkyňa."

Dominique zaželala rýchlo Oriane veľa šťastia a potom sa vytratila.

„Victoire ťa pustila?" rypla si Oriana.

„Pravda je, že to bol jej nápad," odvetil jej Teddy.

„Skutočne?"

„Áno," prikývol Teddy. „Ale je to logické, aby som ťa odviedol k oltáru."

„Ďakujem," usmiala sa na neho a objala ho. „Veľmi si to cením."

„Tak poď, vezmem ťa za mužom tvojich snov," odvetil jej Teddy a ponúkol jej svoje rameno. Oriana sa ho chytila a potom vykročili k ďalšiemu kroku v jej živote.

***

„A kde je Teddy?" spýtal sa Bill svojej dcéry Victoire, keď usadila deti a potom podišla k nemu.

„Ahoj, tatko," pozdravila ho a pobozkala ho na líce. „Neboj sa, všetko je v poriadku. Išiel pre Orianu."

„To je fajn," usmial sa na ňu Bill.

„Myslím, že on jediný ju môže odviesť k oltáru," odvetila mu Victoire. „Veď nemá otca, ani starého otca a nemala by ísť sama."

„Ďakujem, Vic," objal ju Bill. „Naozaj, veľmi."

„Viem, aké to je dôležité, keď kráčaš k oltáru," ozrejmila mu to dcéra.

„Naozaj ďakujem."

„Veľa šťastia, tatko," prikývla Victoire.

„Ďakujem, láska moja," objal ju znova Bill. „Som rád, že si tu so mnou."

„Kde inde by som mala byť?" spýtala sa ho, potom ho pohladila po líci a odišla si sadnúť.

Z ničho nič sa pri ňom zjavila aj Dominique, vysmiata od ucha k uchu. „Ako sa cítiš, tatko?"

„Som trocha nervózny a nedočkavý," odvetil jej.

„Bude to fajn," usmiala sa na neho a pobozkala ho na líce. „Videla som Orianu, je krásna, bude sa ti veľmi páčiť. Je nádherná nevesta."

„Už sa neviem dočkať," usmial sa na ňu Bill. „Ďakujem za všetko, láska moja."

„Nie je za čo, vieš, že ťa mám veľmi rada, však, tatko?"

„Aj ja teba, miláčik," objal svoju druhú dcéru.

„Dobre, idem sa zvítať s ostatnými, kým to začne," odtiahla sa od neho Dominique a potom odbehla.

Bill začínal byť naozaj nervózny. Stál pri oltári a znova mu spoločnosť robil Charlie. S ním si bol najbližší aj po toľkých rokoch. Kvôli svadbe prišiel z Rumunska (Percy s rodinou nedorazil, lebo sa mu nepodarilo uvoľniť sa v práci).

„Nemal by si byť nervózny, veď je to už druhá svadba," zasmial sa Charlie.

„Predsa len som," odvetil mu Bill.

„Som zvedavý na tú tvoju Orianu," usmial sa na neho Charlie. „Všetci o nej hovoria pekne a ja som rád, že napriek všetkému si dal šancu novej láske. Dúfam, že tento raz to je už tá pravá."

„Určite je," prikývol Bill.

„Tiež si myslím," usmial sa na neho Charlie.

Podišiel k ním aj Louis, aby poprial otcovi veľa šťastia. „Vyzeráš dobre, tatko."

„Aj ty si fešák," usmial sa Bill na syna. „Je všetko v poriadku?" spýtal sa ho.

„Áno," prikývol jeho syn. „Dúfam, že budeš šťastný, tatko."

„Ďakujem, Lou, veľa to pre mňa znamená," odvetil mu Bill. „Naozaj si to cením."

„Lou, ty si už fakt veľký chlap," zasmial sa Charlie. „Rastieš ako z vody, mohol by si s tým prestať."

„Tak vieš, strýko Charlie, nejako to nejde zastaviť," zasmial sa aj Louis. „Idem sa posadiť, určite to už o chvíľku vypukne. Okrem toho sa sem blíži Lily a isto už nám bude všetkým hubovať, aby sme zaujali svoje miesta a keďže nechcem, aby ma udrela, idem si radšej sadnúť dobrovoľne. Držím päste, tatko."

„Vďaka, Lou," usmial sa na neho Bill.

***

„Ďhakujem, že shi prišiel," usmiala sa Fleur, keď si Viktor Krum sadol oproti nej v kaviarni.

„Nemôžem sa zdržať dlho, mám neskôr ešte program," odvetil jej a objednal si kávu. „Cítiš sa moc mizerne?"

„Dhosť," prikývla Fleur. „Alhe si za to mhôžem sama, predsa."

„Život býva nevyspytateľný, Fleur," odvetil jej Viktor. „Hlavne v láske, človek nikdy nevie, kam ho zavedie. A okrem toho nikde nie je napísané, že aj ty nestretneš niekoho ďalšieho, niekoho s kým to ešte bude mať zmysel."

„A thy sa niekedy ožheníš?" zmenila Fleur tému.

„Kto vie," zasmial sa Viktor.

„Mháš teraz niekoho?" spýtala sa ho Fleur.

„Mám, ale rád by som si toto tajomstvo ešte nechal pre seba," odvetil jej Viktor a keď začala otvárať ústa, aby sa niečo ďalšie spýtala, stopol ju. „A nevyzvedaj, Fleur, nepoviem ti o nej nič."

„Thajnoskár," zasmiala sa. „Som rhada, že si v Londýne."

„Veru, dlho sme sa nevideli," usmial sa na ňu Viktor. „Dlho som nevidel ani Hermionu, počul som o nej dosť veľa noviniek. Budem jej musieť napísať, že som v Londýne."

„Určhite sa poteší. Zhostali ste priatelia, predsa. Rovnako, akho my dvaja," vravela Fleur.

„Áno, áno, ale to všetko ohľadom Draca Malfoy ma naozaj šokovalo," priznal sa jej Viktor. „Avšak, keď je šťastná, tak to je fajn. Ona si to zaslúži. Vždy som ju mal veľmi rád."

Fleur sa na neho usmiala a potom si miešala kávu. Viktor stále niečo rozprával a ona bola rada, že jej robí spoločnosť, ale predsa len smútila. Dnes mala definitívne stratiť muža, ktorého si dostatočne nevážila. Dobre si však uvedomovala, že to je iba jej vina. A hoci bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom, nemohla si pomôcť.

***

„Tak môžeme ísť na to?" spýtala sa Lily, keď odchytila Orianu s Teddym pri vchode do Brlohu. „Si pripravená?"

„Áno, som," prikývla Oriana. „Už sa neviem dočkať."

„Tak je to správne," usmial sa na ňu Teddy.

„Dobre, hudba začne hrať, pôjdu Dorie s Remusom a potom pôjde strýko Charlie s Dominique a chvíľku idete vy. Budem vás odrátavať. Idem po ostatných, ešte mi dajte minútku." Usmerňovala ich Lily a potom odbehla.

Teddy to využil a otočil sa na Orianu. „Želám ti, aby si bola naozaj veľmi šťastná. Zaslúžiš si to, Oriana. Mám ťa veľmi rád."

„Ďakujem, Teddy," usmiala sa na neho a zadržiavala slzy. Nebol však na nich čas, lebo Lily zohnala všetkých ostatných a o chvíľku už hrala hudba a Dorie s Remusom ako prví kráčali k oltáru. Dorie bola malá družička a Remus hrdo niesol prstienky. Za nimi kráčali svedkovia Charlie a Dominique. A potom Teddy vykročil s Orianou k oltáru.

Jej oči sa stretli s očami Williama Weasleyho, ktorý sa usmieval a hľadel na ňu ako na zjavenie. Podľa nej vyzeral úžasné a dúfala, že aj ona sa mu veľmi páči. Asi to určite bola pravda, lebo takto na ňu ešte nehľadel.

Zrazu stáli pri ňom a Teddy im zaželal veľa šťastia. Predal Orianu Billovi a ten ju chytil za ruku. „Si pekná," usmial sa na ňu.

„Iba pekná?" spýtala sa zo žartu.

„Nádherná," dodal a žmurkol na ňu.

„Vďaka," usmiala sa na neho. „Aj ty si pekný, nádherný."

Bill sa zasmial a potom sa otočili na oddávajúceho, ktorý začal svadobný obrad. Všetko bolo krásne, dojemné a Oriane po tvári tiekla slza. Hudba začala znova hrať, keď si povedali svoje áno a vymenili prstienky. Potom prišiel čas na prvý bozk, ktorý si naozaj vychutnali.

Stali sa z nich manželia. „Milujem ťa najlepšie," šepol jej Bill pri perách.

„Aj ja teba, William, jedine najlepšie," odvetila mu a potom sa znova pobozkali.

Celý Brloh začal tlieskať.

Pozn. autorky:

Túto kapitolu som chcela písať až po mojej svadbe a nakoniec som to tak aj napísala. Takže tie skvelé slová "Si pekná" ... "Iba pekná?" ... "Nádherná", tak tie reálne padli, keď môj ženích videl prvýkrát mňa :D

Oslava svadby ešte bude pokračovať v ďalšej kapitole :)

Na obrázku je nevesta :)