Rhea s tetou Andromedou prišli do nemocnice sv. Munga a pobrali sa do nemocničnej izby, kde bola hospitalizovaná Narcissa. Rhea sa na ňu vydesene pozrela, pretože takúto si ju vôbec nepamätala. Narcissiné vlasy boli špinavé, dosť vypadané a šedivé. Kruhy pod očami mala úplne čierne a v celej tvári bola príšerne vychudnutá. Zodvihla ruku, lebo sa jej chcela dotknúť, keď si sadla na kraj postele, a tú mala tiež veľmi chudú, až na nej boli vidieť žily.

„R-rhea..."

„Som tu," usmiala sa na ňu Rhea a pichlo ju v srdci. „Nenamáhajte sa, nemusíte nič nehovoriť."

„A Dra..."

„Ocko neprišiel so mnou," odvetila jej Rhea a videla, ako Narcisse prešiel tvárou smútok. „Je mi to ľúto," dodala súcitne.

Narcissa smutne prikývla a po tvári jej tiekli slzy. „Mrzí ma to," šepla smerom k svojej vnučke. „Všetko."

„Chápem," prikývla Rhea. „Veľa vecí mohlo byť inak. Ale moja mama hovorí, že všetko je tak, ako má byť. Možno by som bola priveľmi rozmaznaná, keby som s nimi žila celý život, lebo ocko ma veru rozmaznáva a to poriadne. Mama sa niekedy až hnevá. A teraz mám aj mladšieho brata, lebo rodičia si osvojili syna Pansy Goylovej, ale to isto viete, Narcissa. Konečne sme rodina a sme naozaj šťastní."

„To..., to ma te-teší..."

„Vďaka," prikývla Rhea.

„Si..., naozaj dobrá..."

„To vraví aj ocko," usmiala sa Rhea. „Vraj som priveľmi dobrá, že to mám po mame. Áno, asi som a som pyšná na to, že to mám po mame."

„Keby..., keby som si pa-pamätala..., mrzí ma to, Rhea..."

„Vy ste sa tak rozhodli, Narcissa," odvetila jej Rhea a vyberala slová, lebo nechcela byť k nej priveľmi krutá. „Keď ste ma držali na rukách, tak ste sa tak rozhodli. Mama mi to povedala. Aj keď ste videli moje oči. Ockove oči. Vy sama ste sa pripravili o možnosť byť so mnou. Ale nemyslite si, že vás nenávidím, to je nie je pravda. Vždy som sa snažila vám zavďačiť, chcela som, aby ste ma mali radi. Aj keď som nebola vaša dcéra, ja som sa snažila, lebo som mamu nepoznala. Myslela som si, že som dcéra Luciusa a vzhliadala som k vám ako k mame. Vy ste mi nikdy nedali šancu, ani maličkú. Nemuseli ste mi byť mamou, ale mohli ste mi prejaviť aspoň malý náznak lásky."

Narcissa plakala. „Odpusť..."

„Ja vám nemusím odpúšťať, Narcissa, ja som vám to odpustila dávno a viete prečo? Pretože som to na jednej strane chápala. Hľadeli ste na mňa ako na chodiacu neveru vášho manžela."

„Myslela som,... chcela som, aby si mi... odpustila iné..."

„Aj to som vám odpustila," povedala Rhea a zotrela si slzu, ktorá jej tiekla po tvári. „Pretože som teraz veľmi šťastná a spokojná. Ako som povedala, mám svoju rodinu, skutočnú rodinu, ktorá sa miluje. V mojom srdci nie je miesto pre nenávisť a zlobu. Taká nie som, nikdy som taká nebola. Možno za to môžu naozaj gény mojej matky, ale ako som povedala, som pyšná na všetko, čo som zdedila po nej a som pyšná aj na to, čo som zdedila po otcovi."

„Veľa..., veľmi veľa," šepla Narcissa. „Draco..."

„Je ten najlepší človek na svete," šepla Rhea a stisla jej ruku. „Aj keď urobil veľa chýb, všetko zvládol. Je úžasný, milujúci a dokázal toho tak veľmi veľa. Viac ako iní ľudia. A som ochotná vynadať každému, kto na neho povie jedného krivého slová."

Narcissa sa na ňu usmiala. „Vďaka..."

„Nechám vás odpočívať, Narcissa," povedala Rhea a pohladila ju po ruke a potom vstala z kraja postele. „Dúfam, že sa vám polepší. Naozaj v to dúfam."

Chorá žena na posteli jej opätovala pohľad. Mala toho toľko na srdci, ale cítila sa nesmierne slabá. Nemohla sa jej dostatočne ospravedlniť, aj keď jej Rhea povedala, že sa na ňu nehnevá. Zahrialo ju to pri srdci a zahrialo ju aj to, čo povedala o jej synovi. Nakoniec sa z neho stal správny muž a nekopíroval správanie svojich rodičov. Narcissa bola s tým spokojná, aj keď ju mrzelo, že neprišiel.

Zatvorila oči, lebo ich už dlhšie nedokázala mať otvorené a Rhea vyšla z nemocničnej izby. Pozrela sa smutne na Andromedu. „Je na tom veľmi zle..."

„Je," prikývla Andromeda smutne.

„Je mi to ľúto, teta," objala ju Rhea.

„Zhovárali ste sa?"

„Vravela som viac menej ja," odvetila jej Rhea. „Necíti sa dobre, nechcela som, aby sa namáhala. Chcela, aby som jej to všetko odpustila, tak som jej povedala, že sa to už dávno stalo. Nemám dôvod sa na ňu hnevať. Nechcem mať vo svojom srdci hnev."

„To je veľmi správne, Rhea," pohladila ju po vlasoch Andromeda. „Si veľmi rozvážna."

„Na čo by bolo dobre v sebe dusiť hnev a zlosť?"

„Na nič, ale niektorým ľuďom to sotva vysvetlíš," odvetila jej Andromeda.

„Ale na druhej strane musíme pochopiť ocka," šepla Rhea.

Andromeda prikývla na jej slová. „Priveľmi mu ublížili. Obaja s Luciusom. Bol priveľmi mladý, keď ho zlomili prvýkrát a potom mu urobil niečo také, ako urobili. Je to až neuveriteľne, čoho sú ľudia schopní. Stále nedokážem uveriť tomu, že to moja sestra urobila..."

„Čistá krv," poznamenala Rhea.

„Je tá najväčšia hlúposť na svete," odvrkla Andromeda.

„Ja viem," prikývla Rhea.

„Ani si nevieš predstaviť, koľko bolesti nás to stálo. Čistá, alebo špinavá krv, to nie je dôležité."

„Pretože dôležitá je láska, priateľstvo a rodina," prikývla Rhea.

„Dobré dievča," usmiala sa na ňu Andromeda. „Zájdem sa pozrieť na sestru."

„Počkám ťa, teta. Donesiem ti zatiaľ čaj?"

„Bola by si taká dobrá?"

„Isteže," prikývla Rhea.

Teta Andromeda sa na ňu usmiala a potom odišla do nemocničnej izby svojej chorej sestry. Rhea zamierila do čajovne na najvyššom poschodí nemocnice sv. Munga.

***

Bill sa v Brlohu pripravoval na svoju svadbu. Síce to bola v poradí druhá, ale táto sa odohrávala aj za iných okolností. Keď sa brali s Fleur, hrozila vojna, všetko bolo nesprávne, okrem lásky, ktorá ich vtedy spájala. A hoci táto láska prežila vojnu, neprežila bežné problémy dvoch ľudí. To mu vždy na tom prišlo najsmutnejšie.

Už sa nechcel trápiť pre spackané manželstvo s Fleur. Teraz bol až po uši zamilovaný do inej ženy, hoci pred takmer rokom by pochyboval, že by sa to ešte niekedy mohlo stať. A predsa len sa objavila Oriana a získala si jeho srdce. Chcel s ňou vytvoriť fungujúcu rodinu pre deti. Do tej rodiny chcel samozrejme zaradiť aj svoje staršie deti a svoje vnúčence.

Naozaj dúfal, že tento raz to vyjde.

„Smiem?" usmiala sa na neho mama, keď vošla dnu.

„Ideš práve v čas," prikývol Bill. „Neviem si uviazať kravatu."

„Prečo to neurobíš kúzlom?"

„Myslím, že ho neovládam," zasmial sa.

Molly sa usmiala, mávla prútikom a Billová kravata bola dokonalo uviazaná. „Si nervózny, však?"

„Celkom áno," priznal sa.

„Budeš šťastný, Bill?" spýtala sa ho a v očiach sa jej leskli slzy.

„Áno, mama, myslím si, že tento raz už naozaj budem šťastný," prisľúbil jej. „Oriana je úžasná. Keď ju lepšie spoznáš, uvidíš."

„Určite ju chcem lepšie spoznať," prikývla Molly. „Vieš, Bill, jediné, čo si prajem je, aby boli všetky moje deti šťastné. Možno sa mi nepáčia všetky vaše rozhodnutia, ale ak ste šťastní, som spokojná."

„Keby nebolo Oriany, neviem, či by som ešte niekedy bol šťastný. Áno, deti a vnúčatá ma robia šťastným, ale nebol by som úplný. S ňou sa mi život vidí iný," vysvetlil jej Bill.

„To ma teší," prikývla Molly. „Tak potom by som ti mala dať svoje požehnanie."

Bill sa usmial a pobozkal mamu na líce. „Ďakujem, mami."

***

Hermiona vyšla hore po schodoch a zaklopala na dvere. Vošla dnu, aj keď Draco nič nepovedal. Našla ho stáť pri okne.

„Ak chceš byť sám..."

„Nie," pokrútil hlavou a obrátil sa na ňu. „Ja viem, že to je moja matka a že nesúhlasíte s mojím rozhodnutím, že ju viac nechcem vidieť, ale neuveriteľne mi ublížila. Ona i otec."

„Ja ťa chápem, Draco," prikývla Hermiona. „Ale tvoja mama môže zomrieť."

„Viem," smutne prikývol. „Ale nedokážem jej odpustiť. Pripravila ma o Rheu, o teba, o šťastie, pochop..."

„Chápem," opäť prikývla. „A mrzí ma to. Nehovorím, že jej máš odpustiť, ale ona zomiera, Draco. Naozaj ju nechceš vidieť a niečo jej povedať? Chceš si pamätať váš posledný rozhovor, kedy ti povedala pravdu o Rhei a pohádali ste sa?"

Draco sa zamračil a premýšľal. „Neviem, či to zvládnem."

„Pôjdem s tebou," prisľúbila.

Prikývol a pobral sa preč zo spálne. Rázne zišiel dole schodmi, že Hermiona za ním musela pomaly utekať. Ledva stihla Jamesa požiadať, aby dohliadol na malého Nathana, keď ju Draco chytil za ruku a za domčekom sa odmiestnili k Nemocnici sv. Munga.

***

Oriana bola naozaj vďačná, keď prišla Billová sestra Ginny, ktorá dohliadla na Williama. Konečne si dala sprchu a umyla si vlasy. Potom jej Dominique urobila jednoduchý účes, pretože nechcela nič prehnané a jemne ju namaľovala. Nechcela vyzerať zmaľovane, takto vyzerala decentne a elegantne.

Práve stála pred svojimi svadobnými šatami a hľadela na ne, ako visia na vešiaku. Akosi nemohla uveriť tomu, že sa toto naozaj nedeje.

Vydáva sa!

Vydáva sa za Williama Weasleyeho. Toho najlepšieho muža na svete. A ona stále mala pocit, že ho nie je hodná.

„Ešte nie si oblečená?" vošla dnu Ginny. „Mám ti pomôcť?"

„Zvládnem to," prikývla Oriana, ale stále hľadela na šaty.

„Si v poriadku?"

„Nie som si istá," pošepla Oriana. „Nie som si istá, či si ho zaslúžim..."

„Billa?"

„Áno," prikývla a potom sa na ňu pozrela. „Nechápem, ako si mohol vybrať mňa. Neustále nad tým uvažujem. Neprídem si pekná, ani zaujímavá a ani dobrá. A nie som taká skvelá, ako si on myslí. Moja minulosť nie je vábna a..."

Ginny sa zasmiala. „To je milé," povedala. „No tak Oriana, vybral si ťa, pretože si mu niečím učarovala. Neboj sa. Niekedy to je nevysvetliteľné, prečo nás ľudia milujú. Harry si podobne otázky pokladal, keď si ma bral."

„Vážne?"

„Áno, celú svadbu mi opakoval, ako je možné, že som si vybrala práve jeho a že si nie je istý, či si ma zaslúži. Nerozumel, čo na ňom vidím," vysvetľovala jej Ginny. „A ja som videla. Už dlhé roky pred našou svadbou som videla v ňom veci, ktoré iní nevideli. Jeho činy, jeho láska, skromnosť, jeho tiché hrdinstvo. Nikto nepozná Harryho Pottera tak, ako ho poznám ja a nie preto, že som jeho žena. Poznala som ho aj predtým, stačilo pár jeho skutkov, aby mi ukázal, aký naozaj je. Nikdy som v ňom nevidela človeka, ktorý by mal zachrániť náš svet. Pre mňa bol ďaleko viac..., proste ver mi, Oriana, Bill v tebe vidí určite viac, ako vidíš sama na sebe. A je to určite aj naopak. Isto si pokladá otázku, prečo si sa do neho zamilovala taká, mladá a krásna baba, ver mi." Žmurkla na ňu budúca švagriná.

„Ďakujem," usmiala sa na ňu Oriana.

„Nie je za čo a teraz poď, pomôžem ti so šatami. Budeš naozaj krásna," opätovala jej úsmev. „Bude to krásna svadba. Presne, ako si si ju vysnívala. Lily na to dohliadne, aj keď si viem predstaviť, že bola neznesiteľná."

„Vôbec nie," pokrútila Oriana hlavou. „Nakoniec je dobre, že to nebolo všetko na mojich pleciach, lebo by som sa zbláznila od nervozity. Takto viem, že to bude presne tak, ako som chcela. Lily na to dohliadne."

„Na to sa spoľahni," prikývla Ginny.

***

Draco s Hermionou prišli do Nemocnice sv. Munga. Na recepcii sa Hermiona spýtala na Narcissu Malfoyovú a oni im povedali číslo jej izby. Obaja sa tam dostali výťahom a keď sa ocitli na chodbe, kde mala byť izba, zbadali Rheu a Andromedu, ako sa objímajú.

Keď prišli bližšie, všimli si, že obe plačú.

„Čo sa stalo?" spýtal sa Draco a jeho otázka sa niesla prázdnou chodbou. Hermiona nepotrebovala odpoveď, videla ju vyčítať z ich tvári a Draco to zrejme jednoducho potreboval počuť.

„Je mi to ľúto," šepla Andromeda a slzy jej tiekli po lícach. „Tvoja mama pred pár minútami zomrela."

Hermiona položila ruku na Dracovo rameno.

Prišli neskoro.

„To...," Dracovi sa zasekli slová v hrdle.

Prišiel neskoro.

Nestihol sa rozlúčiť s mamou.

„Mrzí ma to," šepla mu Hermiona. „Ona, ona určite vedela, že si na ceste. Musela to cítiť..."

Slabo prikývol a potom klesol na stoličku v čakárni. Hlavu si vložil do dlaní a ona si nebola istá, či plače, alebo zúri sám na seba. Objala plačúcu Andromedu a potom chytila Rheu za ruku a pobozkala ju na čelo.

„Vravela niečo?" zodvihol Draco hlavu a pozrel sa na Rheu. „Vraveli ste s ňou?"

„Chcela moje odpustenie," šepla Rhea. „Ja som jej povedala, že jej nemám, čo odpúšťať. Dávnejšie som jej odpustila. Nakoniec mám všetko, čo som vždy chcela."

Dracovi po líci tiekla slza.

„Mne povedala, že je na teba veľmi pyšná, Draco," povedala mu Andromeda a prisadla si k nemu na stoličku. Chytila ho za ruku a stisla mu ju. „Bolo jej veľmi ľúto, čo vykonala. Vedela, že ťa stratila a že stratila aj možnosť byť babičkou pre Rheu. Na tomto svete sa už iba trápila. Vykonala niečo, čo naozaj ťažko odpustiť. Bude jej lepšie, neboj sa."

„Bola pyšná?" spýtal sa Draco.

„Veľmi," prikývla Andromeda. „Veď si skvelý človek, Draco, akoby na teba nemohla byť pyšná. Pozri s čím všetkým si sa musel popasovať a kde teraz si. Máš vlastnú rodinu, takú ako si vždy chcel. Za pár mesiacov si vezmeš lásku svojho života. Akoby nemohla byť hrdá na človeka, ktorý z teba vyrástol, aj keď ti hlavne tvoji rodičia dávali do cesty prekážky?"

Draco potiahol nosom a ona mu podala vreckovku. „Mal som tu byť..."

„Si tu," prikývla Andromeda. „Ona vedela, že si bol na ceste za ňou. Presne ako povedala Hermiona. Cítila to."

„Len kúsok, pár minút..." plakal Draco.

„Ona je predsa stále v tvojom srdci, Draco, aj keď sa stalo, čo sa stalo. To je dôležité, nie?" spýtala sa ho Andromeda.

Draco si zotrel slzu, ktorá mu tiekla po líci a pozrel sa na Hermionu a Rheu. Obe plakali. A jemu bolo ľúto vidieť ich smutné. Teta Andromeda plakala ešte viac. Draco sa k nej nahol a potom ju objal. „Aj tak mi to je ľúto, teta Andromeda."

Prikývla a pobozkala ho na čelo. Potom ho znova objala a on sa rozplakal.

S mamou sa už nikdy nerozlúči. Premeškal svoju šancu. 

Pozn. autorky:

Niekedy, viac menej často sa dejú veci tak, ako nechceme ... niekedy naozaj niečo nestihneme a niečo sa nevyrieši. Nebolo reálne, aby Narcissa nazvala Rheu vnučkou, alebo Rhea ju babičkou ... a rovnako niekedy prídeme neskoro ... ako Draco ... :/ Aj to sú smutné stránky života, niekedy proste to nevyjde, niektoré veci sa nikdy nespravia ... a premeškáme niečo, čo sme nikdy nechceli dopustiť.