„Môžem?" Victoire zaklopala na dvere jednej z izieb. Vedela, že toto je izba, v ktorej nájde Teddyho, lebo to bola jeho detská izba vždy, keď trávil čas s Harrym a Ginny.

Teddy sedel na posteli, prezeral si nejaké fotografie a keď začul jej hlas, zodvihol pohľad a prikývol. Odložil fotografie z detstva stranou.

Victoire vošla dnu, starostlivo za sebou zavrela dvere a zakliala ich kúzlom, aby nikto (Ginny) nepočúval ich rozhovor. Chcela súkromie, pretože vedela, že to čo povie teraz, často nehovorieva. Victoire Lupinová nebola práve z tých ľudí, ktorí by sa často ospravedlňovali. Postavila sa pred svojho manžela a vedela, že bude musieť začať. „Teddy, chcem ti povedať, že ma to príšerne mrzí. Vážne, všetko, čo som povedala o tebe. Neviem, ako mi to vôbec mohlo napadnúť. Viem, že ty nie si schopný takých vecí. Ranila som ťa..."

„Ani nevieš ako veľmi," odvetil jej chladne.

„Som príšerná," zhodnotila Victoire. „Čo mám urobiť preto, aby si mi odpustil?"

„Ja som ti odpustil."

Victoire ani veľmi neprekvapila jeho odpoveď. Bol to Teddy Lupin. Ten najdokonalejší muž na svete. Ten jediný, čo mal srdce priam zo zlata. Čo dokázal napriek všetkým smutným veciam, ktoré sa mu stali, milovať najviac. Milovať ju a svoje deti. Ich rodinu. O to viac jej bolo ľúto, že to všetko vypustila zo svojich úst. „Mohol by si sa, prosím, vrátiť domov?"

„Ak si to naozaj praješ," prikývol Teddy.

„Veľmi," odvetila jej mu Victoire. „Tie mesiace bez teba boli hrozné."

„Áno, boli," prikývol znova.

„Miluješ ma ešte?" spýtala sa ho s obavou v hlase, pretože jeho postoj bol stále taký cudzí a neprítomný.

„Akoby som mohol prestať milovať ťa?" spýtal sa jej.

„Povedala som ti hrozné veci, správala som sa ako krava. Možno si zmenil názor a uvedomil si si, že si si nezobral dobrú ženu," riekla mu Victoire.

„Keď som si ťa bral, Victoire," pozrel sa na ňu Teddy. „Dobre som vedel, koho si beriem. Vždy si bola tá najkrajšia na svete, ale pravda je, že nie si dokonalá. Pretože nikto z nás dokonalý nie je. Ani ja, ani ty, ani naše deti. Všetci máme aj zlé vlastnosti a ja som tie tvoje všetky poznal a aj napriek tomu, som sa s tebou oženil. Pretože ťa milujem."

„Aj ja ťa milujem," prikývla.

„Neprerušuj ma," požiadal ju. „Naozaj ma ranilo, ako si si myslela, že by som bol schopný ťa podviesť. Mal som z toho pocit, akoby si ty nevedela, koho si si vzala."

„Bolo to hlúpe," zahanbene prikývla Victoire. „Ja viem koho som si vzala. Toho najlepšieho na svete. A nie je pravda, čo si povedal, Teddy. Ty si dokonalý. Ty jediný na tomto svete si dokonalý!"

„Táraš," uškrnul sa na ňu.

„Netáram," pokrútila hlavou. „V mojich očiach si. Sľubujem ti, že už nikdy nebudem mať také hrozné reči a už nikdy ti neublížim. Chcem byť s tebou, ako som to sľúbila pri oltári a chcem na toto všetko zabudnúť."

„To by sa aj mne páčilo," prikývol.

„Ale?" spýtala sa ho.

„Neželám si, aby si mi rozkazovala, s kým sa mám, alebo nemám priateliť," kládol svoje podmienky Teddy a Victoire prikývla. „A ani aby si okolo toho nemala príšerne reči," dodal.

„Môžeš sa stretávať s Orianou, ak chceš," prikývla Victoire. „Viem, že ste iba kamaráti."

„Nevrav..."

„Teddy!"

„Si za, alebo nie?"

„Ale áno," prikývla Victoire. „Je mi jasné, že Oriana po tebe nejde a nikdy nešla."

„Výborne zistenie."

„Užívaš si to, však?"

„Nie," pokrútil hlavou Teddy. „Dobre vieš, že najdôležitejšia na svete si pre mňa ty a naše deti. Všetci ostatní sú až potom."

„Aj Ginny?" spýtala sa ho Victoire.

Teddy sa zatváril zamyslene a usmial sa. „Ginny má isté špeciálne miesto."

„Vedela som to!" zasmiala sa Victoire.

Teddy ju sledoval. Jej smiech a vedel, že už sa to skončilo. Vráti sa k Victoire a k deťom a bude znova šťastný. Ocenil veľmi, že urobila prvý krok a nedokázal sa viac na ňu hnevať. Bez nej nemal život zmysel. „Poď sem, Vic," podal jej ruku.

Victoire ho chytila za ruku a on si ju pritiahol do náručia. Konečne bola šťastná. Srdce jej bilo, akoby sa ju chystal pobozkať po prvýkrát. Tak veľmi sa bála, že sa bude ďalej hnevať, a že jej nikdy neodpustí. „Milujem ťa, Teddy."

„Aj ja teba, Vic," usmial sa na ňu konečne a potom ju pobozkal. Všetok chlad, ktorý z neho vychádzal bol rázom preč. Znova to bol jej Teddy Lupin. A ona bola rozhodnutá mu už nikdy v živote nezlomiť srdce.

„Býva u nás Fleur?" spýtal sa jej Teddy, keď prerušili bozk.

„Zajtra sa odsťahuje," odvetila mu Victoire. „Je to medzi nami zložité," dodala.

„To ma mrzí, Vic," povedal Teddy a pohladil ju po vlasoch.

„Chce to čas," prikývla a schúlila sa v jeho náručí. „Ale verím tomu, že to medzi nami znova môže byť dobré. Je to predsa moja mama a ja ju ľúbim."

***

„Victoire, tvoja ségra prišla!" skríkla Dominique, keď sa premiestnila k sestre do domu. „Kde mám fanfáry a tak? Veď som ti písala, že prídem." Uškrnula sa.

„Ahoj, Dominique."

Dominique sa otočila na opätku a keď zočila svoju mamu, úškrn a dobrá nálada ju prešli. „Čo tu robíš? Nie si vo Francúzsku s milencom?"

„Nie, nie shom," odvetila jej matka.

„Opustil ťa, čo?" spýtala sa Dominique.

„Asi nhemá zhmysel klamať. Áno," prikývla Fleur a sledovala svoju dcéru. „Jhe mi ľhúto, že ste prehrali zhápas."

„Čo už je to šport," mykla plecami Dominique. „Albus síce chytil ohnivú strelu, ale dali nám viac gólov. Nevedela som, že sleduješ metlobal..." dodala.

„Vhiktor mi phísal."

„Aha!" Dominique uhla pohľadom. „Kde je Victorie?"

„Išla za Teddym," odvetila jej matka.

„Urovnať veci?"

„Mhyslím, že áno," prikývla.

„Aha, tak fajn, pôjdem do Brlohu tým pádom. Som tu na viac. Vzhľadom na to, že Teddy by jej odpustil hocičo a určite sa spolu vrátia domov. A si tu aj ty a naozaj, bez urážky, mama, ale nemám chuť tráviť večer s tebou. Nechcem však, aby si si myslela, že ti niečo vyčítam. Už som sa cez to preniesla, ale sama dobre vieš, že my dve sme si sotva vedeli nájsť spoločnú cestu. Sme priveľmi odlišné..."

„Dominique," Fleur sa zasekol hlas.

„Ale to nie je tvoja vina a zrejme ani moja," dodala Dominique. „Chcem ťa o niečo požiadať."

„O čho?"

„Prosím, ak si ešte vážiš tatka, alebo ho ešte náhodou miluješ, nechaj ho ísť..."

„Dominique, alhe..."

„Nie, mama, tu nie je žiadne ALE," povedala Dominique a pozrela sa jej priamo do očí. „Tatko je šťastný, naozaj šťastný, mama. Ty si ho nevidela, ako vyzeral, keď si odišla. Nevidela si ako bojoval sám so sebou. Ako sa snažil, ako ťa kryl a ako nám radšej klamal, len aby sme si o tebe nemysleli zlé veci. Nezaslúži si, aby si zasahovala do šťastia, ktoré našiel pri Oriane. A ak niečo urobíš, mama, ak niečo proti nej, alebo tatkovi podnikneš,... ak náhodou zničíš ich šťastie, neviem, či budem niekedy schopná s tebou prehovoriť."

„Domi..."

„Myslím to vážne, mama," dodala Dominique a potom sa otočila a odišla z domu. Za pozemkom sa odmiestnila.

Dominique Weasleyová ani len netušila, ako na matku mali vplyv jej silné slová. Nevedela, ako dlho Fleur plakala a ako zmenila všetky svoje plány, len preto čo jej dcéra povedala.

Len preto, aby ju nestratila.

***

Keď sa na druhý deň Hermiona prebudila vedľa Draca v spálni, cítila sa naozaj spokojne. Chvíľku ho iba pozorovala, ako spí, až kým sa nepomrvil a neotvoril oči.

„Ránko," usmial sa na ňu.

„Nemôže byť lepšie," odvetila mu.

„Koľko je hodín?"

„Dosť, myslím, že ma prebudili hlasy, takže deti sú už zrejme hore a možno nám pripravujú raňajky," pousmiala sa.

„To znie dobre, dúfam, že máš pravdu," prikývol, nahol sa k nej a pobozkal ju na pery.

„Škoda, že dnes musíš zaniesť Nathana Pansy," povzdychla si Hermiona.

„Až večer, takže máme celý deň," odvetil jej Draco. „Máš nejaké plány?"

„Ani nie," pokrútila hlavou.

„Fajn, tak pôjdeme vybrať prsteň."

„Ale, Draco, ja ho vážne nepotrebujem..."

„Ale ja áno," žmurkol na ňu. „A keď už budeme v klenotníctve, tak si môžeme vybrať aj nejaké pekné obrúčky, čo povieš?"

Hermiona prikývla. So svadbou to myslela vážne a hoci nepotrebovala drahý snubný prstienok, obrúčku určite chcela. Bude vydatá a bude ju nosiť s hrdosťou. „Som za," prikývla. „A teraz poď, musíme vstať."

„Ešte necítim vôňu raňajok," zasmial sa Draco, zatiaľ čo ju sledoval, ako vstala z postele. Obliekla si spodné prádlo a jeho župan. Pousmial sa. „Počuj, Hermiona?"

„Áno?"

„Presťahuješ si dnes veci ku mne do spálne?" spýtal sa jej. „Alebo až po svadbe?" dodal s úškrnom.

Hermiona po ňom hodila vankúš a trafila ho priamo do tváre.

***

Rhea i Nathan sa tešili tomu, že pôjdu na výlet do Šikmej uličky a vyberať prstienky. V Šikmej uličke boli obchody otvorené aj v nedeľu a bolo tam dosť veľa ľudí, keďže vonku bolo pekné počasie.

V klenotníctve nebolo veľa ľudí. Draco obzeral snubné prstienky a Rhea to komentovala. Nakoniec vybrali pár najkrajších. Hermiona s Nathanom zatiaľ pozerali obrúčky a tiež vybrali tie, ktoré sa im najviac páčili.

„Skús si tento," povedala Rhea Hermione a podala jej prstienok, ktorý sa jej najviac páčil. Hermiona si ho vzala a uvedomila si, ako dobre poznajú jej vkus. Každý prstienok, čo si vyskúšala bol jednoduchý, nemal veľký kamienok a bol vkusný, decentný. Tento sa zdal byť najkrajší. Keď si ho nastokla na prst, vedela, že toto je ten pravý. „Ukáž," žiadala ju Rhea a siahla po jej ruke a potom sa zadívala.

„Je krásny," usmiala sa Hermiona.

„Vidíš," obrátila sa Rhea na Draca. „Vedela som, že nakoniec si vyberie tento! Ha!"

„Dobre, dobre," pousmial sa Draco a pohladil ju po vlasoch.

„Tento si vyberala ty?" spýtala sa jej Hermiona.

„Čoby," zasmiala sa Rhea. „To ocko, on presne vie, čo sa ti páči, mami," dodala automaticky.

Draco zamrzol v pohybe a Hermione vyhŕkli slzy. Dotkla sa prstienka na svojom prste. Nebolo to iba silou okamihu, bolo to slovami, ktoré vyslovila.

Rhea si hneď uvedomila, čo povedala. Už dávnejšie ich chcela tak oslovovať, teraz to už konečne bolo vonku. Videla, ako ich to dojalo. „Nebudeme z toho robiť vedu, či?" spýtala sa.

„Nie," pokrútil hlavou Draco. Nahol sa k nej a pobozkal ju na čelo. „Nie, nie, žiadna veda, len som proste prvýkrát počul, ako o mne niekto hovorí ako ockovi..., žiadna veda, nie...," mrmlal a Rhea sa smiala.

Hermiona stále plakala a utierala si slzy rukami. „Rhea, zlatko..."

„Žiadna veda," pripomenula im obom Rhea.

„Som šťastná," prikývla Hermiona. „Veľmi. A tento prsteň si vezmeme."

„A čo obrúčky? Poď sa pozrieť, Draco, ktoré sme s Hermionou vybrali," ozval sa Nathan, ktorý situáciu ešte poriadne nechápal. Draco ho postrapatil po vlasoch. Ešte stále bol v rozpakoch, ale nakoniec boli s Hermionou obaja schopní vybrať si aj obrúčky. Znova jednoduché a decentné. Avšak tie najkrajšie na svete.

„Som mama," šepla Hermiona Dracovi.

„A ja som ocko," usmial sa na ňu. „Nedáme si to vygravírovať na obrúčky?" dodal.

Hermiona sa zasmiala.

***

Draco večer musel zaniesť Nathana zase domov. Rhea takmer plakala, keď sa lúčili a Dracovi to bolo ľúto a Hermione tiež, ale nemali na výber.

„Počúvaj ma, Nathan," Draco si k nemu kľakol, keď vyšli z domčeka v Rokville. „Vezmem ťa k nám znova čím skôr."

„Čo ak sa to mame nebude páčiť?" spýtal sa ho Nathan.

„Som tvoj krstný otec, Nathan, je mi fuk, či sa jej to bude, alebo nebude páčiť!" ubezpečil ho Draco. „Hlavu hore, áno," dodal a postrapatil mu opäť vlasy.

„Už aby si ma znova od nej zobral," povzdychol si Nathan a chytil ho za ruku, aby sa mohli odmiestniť.

Objavili sa pre domom Pansy a Draco zabúchal na dvere. Nikto neotváral. Dracovi sa to zdalo zvláštne a tak kúzlom otvoril dvere. Vošiel dnu a volal na Pansy. „Pansy!" Nikto mu však neodpovedal. Otočil sa na chlapca a prikázal mu. „Ostaň tu, prezriem dom!"

Nathan ticho prikývol a Draco vybehol na poschodie. Netrvalo dlho a našiel Pansy. Ležala v posteli, oči mala zatvorené a nehýbala sa. „Pansy!" potriasol jej telom. „Pansy!" skríkol znova a keď si priložil ucho k jej hrudi, zistil, že nedýcha.  

Pozn. autorky:

Ahojte, čo hovoríte na kapitolu? Stalo sa tam dosť veľa vecí ... tak som zvedavá na Vaše názory :)

Na animácií je Minique :)