O päť mesiacov neskôr

„Som uťahaná," povedala Hermiona, keď sa vrátila domov po náročnom vyučovaní. „Pomaly sa blížia skúšky a ja začínam mať pocit, že študentov to vôbec nezaujíma. Možno okrem Louisa, ale prisahám, že aj Lily na štúdium vôbec nemyslí."

„Nie je zamilovaná?" napadlo odrazu Rhei, ktorá pomáhala škriatkovi Mannymu chystať taniere na večeru.

„Vy ste predsa kamošky, nie?" nadhodila Hermiona.

„Mám to zistiť?"

„Skús jej iba dohovoriť, aby začala trocha myslieť na štúdium, nebolo by to od veci. Kde je Draco?"

„Ešte v práci," odvetila jej Rhea, „ale myslím, že už príde každú chvíľu. A čo ešte nové na Rokforte? Všetci sú takí neposlušní?"

„Uhm," prikývla Hermiona. „Čo si robila ty?"

„Trocha sa učila nové kúzla s Jamesom. Zastavil sa tu a potom sme boli spolu na obede," vravela jej Rhea. „Chcela som ho pozvať na večeru, ale musel ísť na Ministerstvo. Mal ešte nejaké špeciálne školenie. Byť aurorom je asi náročné."

„Určite je," prikývla Hermiona.

„Ponúkli ti to, však?"

„Áno," odvetila jej Hermiona a naliala si pohár vody. „Odmietla som. Chcela som sa venovať škriatkom a potom aj iným veciam. Chcela som zmeniť niektoré právne veci. Mala som veľa plánov. Nakoniec učím študentov a prišla som na to, že ich môžem formovať, môžem ich učiť a že nerobím niečo zbytočné. Takže som sa v tom povolaní nakoniec našla."

„Keď ja stále neviem, čo by som chcela robiť," zasmiala sa Rhea. „Niežeby ma to nebavilo u Draca vo firme, ale sú to samé čísla. Nič s kúzlami poriadne. Asi by som mala pouvažovať nad niečím iným. Myslíš, že ho to bude hnevať? Stále rozpráva ako po ňom preberiem firmu..."

„Mala by si robiť to, čo by ťa bavilo," skočila jej Hermiona do rečí. „Nerob si z toho ťažkú hlavu."

„Ďakujem," usmiala sa na ňu Rhea.

Posledné mesiace boli pre obe úžasné. Spoznávali jedna druhú. Neustále sa o niečom zhovárali. Rhea sa dozvedela už takmer všetko zo školskej doby svojej matky. Veľa si vypočula o vojne, o jej priateľoch a aj o vzťahu s Dracom. Tiež aj o živote potom. A ona jej na oplátku rozprávala o svojom štúdiu a o živote. Nebolo toho veľa, ale predsa len boli veci, ktoré jej povedať mohla, s ktorými sa jej zdôveriť chcela. Niekedy sa k ním pridal aj Draco a zhovárali sa aj do noci. O všetkom, o čom chceli. Takto najčastejšie trávili spoločné večery a nikto z nich by nemenil.

Rhea občas chodila aj večer von. James vždy pre ňu prišiel a v stanovenú hodinu ju priviedol späť. Dracovi sa to najprv vôbec nepáčilo, ale nakoniec to vyzeralo tak, že si na mladého Pottera pomaly zvyká. Okrem toho James akosi vedel ako na neho. Bol vždy veľmi slušný a milý a nezabudol mu vždy zložiť nejakú poklonu. Väčšinou typu, že má krásnu dcéru, ale to sa Dracovi páčilo a napĺňalo ho to hrdosťou.

Hermiona bola z ich vzťahu nadšená. James, Albus a Lily boli jej srdcu najmilší a vedela, že Rheu môže Jamesovi bez obáv zveriť. Nielen preto, že je auror, ale aj preto, že mu jednoducho dôverovala. Rhea jej kvitla pred očami a Hermiona vedela, že to je zásluhou Jamesa.

Hermiona a Draco sa vo svojom vzťahu za posledné mesiace veľmi neposunuli. Obaja sa chceli hlavne venovať svojej dcére, hoci občas večer, keď šli spať, medzi nimi preletelo pár iskier a padlo niekoľko letmých bozkov. O všetkom ostatnom naďalej rozhodoval čas. Draco čakal a čakanie ho neprestávalo baviť. Vedel, že tento raz sa mu čakanie oplatí a že teraz sú dôležitejšie veci ako ich romantický vzťah. V prvom rade sa obaja snažili vytvoriť teplo domova pre svoju dcéru a venovať jej väčšinu svojho času, keď o toľké roky prišli. Bolo to pochopiteľne.

Draco sa vrátil domov a usmial sa, keď tam obe našiel, ako pripravujú večeru. „Ahojte, dievčatá."

„Ahoj," pozdravila ho ako prvá Rhea. „Už najvyšší čas, večera už čoskoro bude, však Manny?"

„Áno, slečna Rhea," prikývol škriatok.

Draco si vyzul topánky, zložil plášť a potom podišiel k dcére a pobozkal ju na líce. „Večeru s vami by som nikdy nezmeškal."

Rhea sa na neho usmiala. Draco sa jej videl taký šťastný posledné mesiace. Akoby bol iný človek. Ešte nikdy ho nevidela toľko sa usmievať. Podišiel k Hermione a pobozkal na líce aj ju. „Ako išlo vyučovanie?"

Hermiona mu odvetila to isté, ako keď dorazila domov a porozprávala to Rhei. Dracov názor bol, že kto sa učiť nechce, to je jeho problém. Rhea sa na tom dobre zasmiala a usadila sa k stolu.

„Viete čo?" spýtala sa rodičov.

„Čo?" spozornel Draco.

„Dávno som nevidela Nathana," povedala. „Nemohol by si zájsť za Pansy a požiadať ju, aby u nás bol cez víkend?"

„To je dobrý nápad," prikývla Hermiona.

„Ach," Draco zalamentoval, keď si pomyslel na Pansy. Keď však videl tváre svojich dvoch dievčat, nakoniec prikývol. „Samozrejme, že po neho zájdem a vezmem ho k nám, či sa to Pansy bude páčiť, alebo nie!"

„Len žiadne vyhrážky, Draco," žiadala ho Hermiona.

Draco sa zasmial a potom sa z chuti pustil do večere.

***

Malý William Martell, syn Oriany, rástol ako z vody. Lozil po celom domčeku a občas sa už pri stolíku aj sám postavil. Bol takmer všade a Bill aj zabudol, aké to je, dávať pozor na malé dieťa. Musel mať oči stále na stopkách, ale predsa len ho to bavilo. Miloval toho malého akoby bol jeho vlastný syn a Orianu miloval zo dňa na deň ešte viac.

„Rozmýšľal som," povedal jej po večeri, keď sa hral s malým a jeho novými hračkami, ktoré priniesla Dominique.

„Nad čím?"

„Moji rodičia vedia, že niekoho mám. Poznajú aj tvoje meno a dokonca vedia aj o malom. Chceli by ťa spoznať," povedal jej Bill. „Respektíve pozývajú nás zajtra na večeru."

„Ja neviem, William..."

„Ori," usmial sa na ňu. „Bude to fajn."

„Vyhovuje mi náš pokoj. Len ty, ja a malý. Tvoja rodina je veľmi veľká a ja sa bojím..."

„Čoho sa bojíš?"

„Nebudem sa im páčiť," šepla a pozrela sa mu do očí. „Som od teba mladšia, stále si neviem nájsť prácu, keďže mám malé dieťa a okrem toho určite vedia o všetkom s Victoire a Teddym a..., myslia si, že to je moja vina..."

„Čo keby si ich nechala, aby si urobili názor sami, keď ťa spoznajú?" navrhol jej Bill. „Sú to dospelí ľudia, Oriana, nesúdia podľa klebiet."

„Možno sa im nebudem páčiť a presvedčia ťa, že to so mnou nemá zmysel," dodala.

„Hej," Bill vstal zo zeme a podišiel k nej. „Netáraj hlúposti, áno? Som dospelý chlap, nemyslíš? Áno, názor mojich najbližších je pre mňa dôležitý, ale posledné mesiace som šťastný a zamilovaný ako už dávno nie. Chcem, aby si spoznala mojich rodičov a potom aj celú moju rodinu, pretože si prajem, aby náš vzťah bol oficiálny."

„Vážne?" prekvapene sa na neho pozrela.

„Áno, Oriana, si predsa moja priateľka," usmial sa na ňu.

„Znie to veľmi pekne," prikývla. „Tak dobre, zajtra pôjdeme k tvojim rodičom na večeru a ja budem dúfať, že sa im budem aspoň trocha páčiť."

„Určite budeš," pobozkal ju letmo na pery.

„A čo dnes v škole? Ako sa má Louis? Ozvala sa ti Dominique?"

„Louis sa učí na skúšky, on je vždy ten zodpovedný, takže som nemal veľa času s ním dnes hovoriť. Dominique mi poslala dnes list. Sezóna bude pomaly končiť, takže cez prázdniny sa vraj máme tešiť, lebo tu bude skoro každý deň, aby sa hrala s Williamom," usmial sa na ňu Bill.

„A Victoire?"

Billovi úsmev z tváre zmizol. Boli to dlhé mesiace, čo sa mu Victoire vôbec neozvala. Neodpovedala ani na jeho listy a on už bol z toho zúfalý. Vždy, keď mal Teddy svoje deti, tak sa zastavil, aby s nimi mohol byť aj Bill. Celé mesiace ho to toľko trápilo a Orianu tiež. Obaja muži, ktorých mala toľko rada, trpeli a ona z toho stále vinila samú seba.

***

„Ty dnes nevstávaš?" Ginny vošla do Teddyho izby a roztiahla závesy. Teddy obýval túto izbu, keď býval malý a vždy chcel prespať o krstného Harryho. Bol ako ich tretí syn a to sa pre Ginny nikdy nezmenilo. Teraz u nich býval niekoľko mesiacov a ona sa o neho starala, akoby bol malý. Vedela, že potrebuje jej pomoc.

„A na čo?" odvetil jej Teddy prehodil si cez hlavu vankúš.

„Za chvíľku bude večera. Kde si bol? Prišiel si ráno?"

„Nie som hladný."

„Teddy!" Ginny z neho strhla paplón a sadla si k nemu na posteľ. „Prestaň sa správať ako pubertiak!"

Teddy sa zháčil a posadil sa na posteli. „Je to päť mesiacov, Ginny," povedal jej smutne. „Čo by si ty robila, keby Harry o teba stratil záujem?"

„Victoire o teba nestratila záujem," oponovala mu Ginny.

„To si možno myslíš ty, ale ja mám pocit, že je ku mne stále chladnejšia. Vždy keď prídem po deti, tak je smutná, sotva ma pozdraví a to je tak všetko," povedal jej smutne. „Snažím sa s ňou hovoriť, ale ona akoby sa nechcela na mňa ani len pozrieť. Dorie vraví, že stále iba plače a mne to láme srdce..."

„Ach, Teddy." Ginny to lámalo srdce tiež. Vidieť trpieť Teddyho bolo, ako keby videla trpieť jedno zo svojich detí. „Možno ju to tiež celé trápi a bolí a nevie, ako sa ti za všetko ospravedlniť."

„Chýba mi, tak veľmi mi chýba," šepol Teddy a schúlil sa v jej náručí.

„Asi si s ňou konečne pohovorím!" navrhla Ginny.

„Je to môj problém, Ginny, ale ďakujem. Ďakujem za to, že tu môžem byť a že sa o mňa staráš," riekol jej a pobozkal ju na líce. „Si ako moja mama."

„Ty si ako môj syn, Teddy, to predsa vieš," pohladila ho po líci. „A práve preto si dohodneme nové pravidlá. Osprchuješ sa a pôjdeš dole na večeru. A večierka je o polnoci!"

„Áno, áno," prikývol Teddy. „Bol som doma," povedal jej.

„Čože?"

„Vzal som si neviditeľný plášť," poznamenal. „Šiel som domov. Sledoval som Victoire ako spí a aj svoje deti."

Ginny po tvári tiekli slzy. „Aha, to..."

„Večierka o polnoci, chápem," prikývol Teddy, lebo by sa rozplakal aj on.

„Dobrý chlapec," pobozkala ho do vlasov a potom odišla z jeho izby, aby sa ešte viac nerozplakala.

Teddy poslúchol, čo povedala. Dal si horúcu sprchu, obliekol si čisté oblečenie a pobral sa na večeru, ktorá naozaj výborne voňala. Pridal sa aj James, ktorému skončilo školenie a Harry, ktorý prišiel z práce.

„Dúfam, že ťa zajtra uvidím v práci, mladý muž," nadvihol obočie krstný Harry.

„Samozrejme," prikývol Teddy. „Čo školenie, James?" zmenil tému. Chcel počúvať o niečom inom a myslieť aj na iné veci. Bolo to ťažké, lebo pred jeho očami bola stále iba Victoire.

***

„Nemusela si chodiť," riekla Victoire svojej tete Angeline, ktorá sa zastavila a urobila večeru pre ňu i pre deti. Robila to za posledné mesiace pomerne často. „Zvládla by som to sama."

„Nechcela som, aby si bola sama," riekla jej teta. „Roxanne je v Rokforte a Fred sa doma zastaví raz za čas. A tvoj strýko George zase vymýšľa nejaké nové vecičky do obchodu. Čiže som tiež trocha sama. Myslela som si, že by sme si mohli robiť spoločnosť."

Victoire nakoniec prikývla. Mala tetu Angelinu rada a to, že sa na ňu nehnevala (a to bola zrejme jediná z rodiny okrem babičky), za to jej bola naozaj vďačná. Spoločne sa navečerali a Victoire jej rozprávala o deťoch.

Teta Angelina však neodolala a spýtala sa jej na Teddyho. „Ozval sa ti?"

„Pred dvoma dňami bol pre deti a boli spolu u Ginny a Harryho," vravela jej Victoire. „A príde si po nich aj zajtra."

„Mali by ste sa pozhovárať," povedala jej teta Angelina. „Je to už dosť dlho, Vic. Vidím, že si nešťastná a stretla som minule v Brlohu aj Teddyho. Je ako kôpka nešťastia. Nechcem, aby si si myslela, že sa ti chcem pliesť do života, ale mám ťa rada. Teba, Teddyho i deti. Záleží mi na vás a na vašom šťastí."

„Bojím sa," priznala sa jej Victoire. „Čo ak mi to neodpustí?"

„Prečo by to robil?"

„Neviem, len mi to napadlo. Možno sa priveľmi na mňa hnevá. Obvinila som ho z nevery a správala som sa naozaj hrozne..."

„Ľutuješ to?"

„Samozrejme," hlesla Victoire a takmer si namočila vlasy do polievky. „Dobre, nie všetko, ale to, že som bola k nemu zlá a obvinila som ho z vecí, ktoré nie sú a nikdy neboli pravda, tak to áno, to ľutujem veľmi."

„Teddy je správny muž, Vic," usmiala sa na ňu teta Angelina. „On by ťa nikdy netrestal za veci, ktoré si urobila."

„Myslela som si, že urobí prvý krok, že sa nevzdá, ale on sa odsťahoval a..."

„Vic, Tedy je skvelý muž, ale aj ten najlepší potrebuje občas čas. Zrejme si ho nahnevala svojimi obvineniami veľmi. Je na tebe, aby si urobila ten prvý krok," povedala jej teta Angelina vážne a Victoire vedela, že má pravdu.

„Videla si poslednú dobu môjho tatka?" zmenila Victoire tému.

„Včera bol v Brlohu," odvetila jej teta Angelina. „Tiež sa na teba pýtal."

„Aha a ešte stále on..., no je, s tou..."

„Áno, je," prikývla teta.

Victorie neodpovedala. Nevidela svojho otca pekných pár mesiacov a všetko to dávala za vinu Oriane, ktorá ho opantala. Otec jej posielal listy, kde ju žiadal, aby sa stretli, ale ona neodpovedala a on nikdy neprišiel. Victoire sa posledné mesiace cítila tak veľmi sama. Z myšlienok ju vytrhlo zaklopanie na dvere.

„Čakáš niekoho?" spýtala sa jej teta Angelina.

„Nie," odvetila Victoire a vzala zo stolíka prútik. Vždy ostražitý! učieval ich strýko Harry.

Victoire vedela, že to isto nie je Teddy, ten mal predsa kľúče a ak to je jej otec, tak dnes naozaj nie je ten správny čas. Keď však otvorila dvere, nezmohla sa na slovo.

„Shrdiečko!" zvolala jej mama a znova sa na ňu nalepil jej prízvuk. Priveľmi dlho bola vo Francúzsku. Objala ju a kolísala vo svojom náručí, až kým ju Victoire neodstrčila. „Vic?"

„Čo tu chceš?" spýtala sa jej dcéra, keď videla, že má so sebou aj kufre.

„Čohže?" Fleur na ňu nechápavo hľadela.

„Čo tu robíš, mama?"

„Victoire, čo shi taká?" mračila sa na ňu matka a vošla do domu, ktorý kedysi patril jej. okamžite sa k nej rozbehli vnúčatá a Victoire neochotne za ňou zatvorila dvere.

„Ahoj, Fleur," pozdravila ju teta Angelina.

„Ahngelina!" zvolala Fleur prekvapene. „A khde je Teddy?"

„Nebýva tu už pár mesiacov," povedala Victoire tvrdo a teta Angelina jej položila ruku na rameno, pripravená ju brániť. „Je to taký zaujímavý príbeh, ktorý zahŕňa aj pravdu o tvojom a tatkovom rozvode. Mám ti to porozprávať? Ale najprv mi povedz, prečo si tu, mama? Odkopol ťa tvoj francúzsky milenec?"

Pozn. autorky:

Ahojte, tak Fleur je späť, prečo asi? :D:D:D heh ... ako sa Vám páčila kapitola?