Rhea sa tak trocha krčila na schodisku, aby mala lepší výhľad na svojich rodičov. Sledovala ich, ako sa pobozkali a robilo ju to neuveriteľne šťastnou. Za celé roky svojho života, nebola ešte takáto šťastná. Konečne vedela, kto je jej mama a dozvedala sa aj to, že jej otcom je niekto iný. Niekto oveľa, ale oveľa lepší. Tak veľmi sa tešila na to, ako bude viac spoznávať oboch svojich rodičov. Hlavne mamu, pretože Draca predsa len poznala celkom dobre. Predovšetkým za všetky tie posledné mesiace, kedy s ňou trávil veľmi veľa času.

Pousmiala sa, keď si všimla, že sa ešte stále bozkávajú. Zdalo sa jej pekné, keby sa dali znova dokopy a ona by mala skutočnú rodinu. Skutočný domov, miesto, kde by bola vždy sama sebou a kde by ju ľúbili. Dúfala, že to presne tak bude, že si ju jej mama obľúbi, aj keď s ňou nebola dlhé roky.

Nevinila ju z toho, čo sa stalo a nechcela viac, aby si to jej mama myslela. Nech sa na začiatku tehotenstva rozhodla akokoľvek, že to nepovie Dracovi, to neznamenalo, že sa na ňu netešila a že ju neľúbila. Okolnosti, ktoré sa potom stali, to nebola jej vina. Nemohla ani len tušiť, že sa to Malfoyovci dozvedia a urobia niečo také hrozné, ako urobili. A predsa len s tým nedokázali žiť. Lucius predsa len k nej, ako k svojej vnučke niečo cítil, a preto ju nedal na adopciu, ako bolo prvotne v pláne. Vyrastala pri ňom, pri svojej skutočnej rodine, hoci jej vždy chýbala matka a Narcissa k nej bola zlá. Niekedy sa jej nedivila, ale keby poznala pravdu, keby si nedala vymazať spomienky, vedela by, že je jej vnučka a nie dôkaz manželovej nevery.

Avšak sa to všetko stalo, už sa to nemohlo odstať.

Rhea však už nechcela premeškať ani len malú chvíľku, aby mohla byť so svojimi rodičmi. Teraz sa však potichu pobrala do svojej novej izby, pretože nechcela narušiť ich intímnu chvíľku, z ktorej mala takú veľkú radosť.

Jej nová izba sa jej páčila, pretože bola dosť svetlá, nie ako tá na Manore. Už sa tešila, ako si tu vystaví všetky svoje knihy. Otvorila trocha okno, aby dnu pustila čerstvý vzduch, hoci zase začalo snežiť.

Pomyslela na Jamesa a na čo, čo asi povie, keď mu o tomto všetkom porozpráva. Hermionu bral ako svoju tetu, ktorú mal veľmi rád. Naozaj bola zvedavá, či sa tomuto všetkému poteší.

„Ach, James, do Silvestra ešte ostáva pár dní. Potom ťa znova zase uvidím," usmiala sa pri myšlienke na čiernovlasého chlapca, ktorý sa dostal do jej srdca tak náhle a rýchlo. Privrela oči a vybavila si ten moment, kedy si takmer dali bozk. Možno na Silvestra dostanú ďalšiu šancu.

Rhea pevne dúfala, že ich už pri tom nikto nevyruší. Ak by sa o to predsa len niekto pokúsil, zrejme ho bude musieť začarovať!

***

Bozk medzi Hermionou a Dracom sa spontánne skončil a on sa na ňu ihneď usmial. Podľa výrazu jeho tvár, to neľutovala, čo ho mierne potešilo. „Hermiona, ja..."

„Je to v poriadku," usmiala sa na neho.

„Vážne?"

„Áno," prikývla. „Potrebovala som to. Vždy som sa bála byť šťastná, pretože som jednoducho mala strach, že sa všetko pokazí. Vždy sa všetko kazilo. Nie som si istá, ale chcela by som, aby som sa už toľko nebála..."

„Nemusíš sa báť," privinul si ju Draco znova do náručia. „Už sa to nepokazí. Konečne sa to dáva do poriadku."

„Vadilo by ti, keby sme to teraz neriešili?" spýtala sa ho.

„Ten bozk?"

„Áno, ten bozk," prikývla. „Musím nad tým trocha porozmýšľať."

„To si celá ty, Hermiona," pousmial sa Draco. „Budeme to riešiť vtedy, kedy to budeš chcieť riešiť ty."

„Ďakujem," usmiala sa na neho a pobozkala ho na líce. „Naozaj by som chcela, aby sme sa niekam posunuli, ale myslím si, že teraz by na prvom mieste mala byť Rhea. Chápeš ma?"

„Chápem ťa."

„Vďaka, nechcem, aby si si myslel, že ťa chcem stavať na druhú koľaj, ale práve som sa dozvedela, že mám dieťa, o ktorom som celé roky netušila, ktoré mi bolo vymazané z mojich spomienok. Chcem všetko teraz venovať jej. Potrebujem to. Ja, i ona a ty tiež. Nebol si pri nej toľko, akoby si si želal," vysvetľovala mu. „Mám pravdu, však?"

„Máš, tiež sa jej chcem venovať," prikývol Draco. „Nuž chcem, aby si vedela, Hermiona, že sa chcem venovať aj tebe. Požiadala si ma o čas a ja ti ho dožičím, budem čakať, pretože už mám všetko. Už potrebujem k úplnému šťastiu iba teba."

„Ty ma máš," odvetil jej.

„Vieš, ako to myslím," žmurkol na ňu.

„Áno, ja to potrebujem premyslieť. Musím zariadiť veľa vecí, musím svojim priateľom povedať o mojej dcére, o tebe, o všetkom," riekla mu. „Sú ako moja rodina, chcem, aby tak vnímali aj moju dcéru."

„Rozumiem," prikývol Draco.

„A chcela by som, aby ste s Harrym a Ronom pokúsili spolu vychádzať. Nehovorím, že máte byť priatelia, to od vás nechcem žiadať ani od jedného, ale chcem, aby ste sa rešpektovali. Sú moja rodina, Draco a ty si tiež moja rodina. Nechcem, aby ste sa hádali. Rhea by tiež nebola šťastná a ani James."

Draco takmer zabudol. „Pre Merlinové gate!"

„Čo je? Čo sa stalo?" spýtala sa ho Hermiona.

„Moja dcéra chodí s Potterovým synom?" zhrozene sa zadíval na Hermionu. „To je trocha nemysliteľné, nie?"

„Náhodou," zasmiala sa Hermiona, keď hľadela na výraz jeho tvár. „James je skvelý chlapec, je vychovaný, múdry, bude z neho auror."

„Je to Chrabromilčan, je to Potter, tiež bude všetkých zachraňovať ako jeho otec a..."

„Draco," zasmiala sa znova Hermiona. „Čo ty vieš, možno by aj Rhea bola v Chrabromile, keby boli veci inak."

„Nie, Rhea by bola v Bystrohlave, má na to hlavu. Našťastie nezdedila sklony k sebaobetovaniu po tebe a ani odpornú a namyslenú Malfoyovskú povahu po mne. Žiaden Chrabromil, žiaden Slizolin. Hermiona, ver mi!"

„To ťa nikdy neprejde tá rivalita?" načrtla.

„Ja som hrdý na to, že som Slizolinčan. Vtedy to tak bolo správne a stále to je tak správne. Možno som sa zmenil, niektorí vravia, že veľmi, ale som Malfoy, Hermiona. Patril som tam. Nemenil by som to. Pravda je, že posledné dni dochádzam na to, že by som nechcel meniť nič vo svojom živote, lebo teraz by som tu možno nestál, oproti tebe, netešil by som sa z našej dcéry, možno by som bol úplne iný človek. Som aký som, moje chyby ma poznačujú. Ty veľmi dobre poznáš všetky moje chyby. Pred tebou nemusím nič hrať, nič predstierať."

„A ty poznáš všetky moje chyby," prikývla Hermiona. „Poznáš moje tajomstvá, môj svet, ktorý som vždy chcela, ktorý mám a za ktorý som bola vždy ochotná bojovať. Veci sa menia, Draco, ľudia sa menia. Ty a ja sme len ľudia. Ešte veľakrát zlyháme."

„Ak budeme mať jeden druhého, tak by to malo byť v poriadku, však?"

„Isteže," spokojne prikývla. „Zájdem za Rheou, dobre?"

„Zájdem po večeru. Zoženiem nejakého domáceho škriatka," dodal.

Hermiona nadvihla obočie. „Draco!"

„Čo je? Budeme mu platiť, bude mať voľno, keď bude chcieť a zoženiem nejakého milého, ktorý by sa mohol stať členom našej rodiny," vysvetlil jej.

Spokojne sa na neho usmiala a potom vyšla hore schodmi do izby za Rheou. Draco si kusol do jazyka. Netušil, kde nájde takého domáceho škriatka. Okrem toho ich nemal veľmi rád. Nuž sľúbil to. Bude to musieť nejako splniť a zvyknúť si na nejakého otravného malého pomocníka v ich novej domácnosti. Urobil by všetko preto, aby bola Hermiona naozaj šťastná.

***

Oriana nemala ani poňatia, kedy sa Bill vráti a tak sa rozhodla, že zájde s malým Williamom na prechádzku po Rokville. Konečne prestalo snežiť, hoci snehu bolo veľmi veľa. Poobliekala maličkého poriadne, aby nebol chorý, uložila ho do kočiarika a tiež si obliekla hrubý kabát.

Prechádzala sa po dedinke, ktorá bola vianočné vyzdobená. Z niektorých domov sa niesla melódia z kolied a niekde cítila vo vzduchu vôňu vianočného jedla.

Ona však kráčala na jedno konkrétne miesto. Kedy si tam bol hostinec. Nie taký útulný a pekný ako ten u Troch metiel. Tento bol iný, bola to miesta krčma, schádzali sa tam rôzni ľudia. Pre Orianu to niekoľko rokov bol jej domov. Domov, kde bývala s dedkom po smrti svojich rodičov, lebo on, Aberforth Dumbledore vlastil tento hostinec. Niesol názov U kančej hlavy a ešte stále pred zatvoreným hostincom na hrdzavej konzole nad dverami visela ošúchaná tabuľa s obrázkom odťatej hlavy kanca, z ktorej vytekala krv na biely obrus. Nebol to práve pekný pohľad, ale Orianu viac mrzelo, že hostinec roky nefunguje.

Bolo jej z toho akosi smutno. Preto sa veľmi rýchlo vrátila na hlavnú cestičku, aby zahnala smutné a bolestivé spomienky.

„Ahoj!" Odrazu ju niekto dobehol.

„Teddy," usmiala sa na neho.

„Hľadal som ťa, napadlo mi, že budeš s malým vonku," opätoval jej úsmev, hoci videla, že ten úsmev je trocha silený. Isto ho veľmi trápilo všetko ohľadom Victoire. Teddy nakukol do kočiarika, ale malý William spinkal.

„Čo tu robíš?"

„Mrzí ma to všetko s Vic," povedal jej Teddy. „Počul som, že bola na teba veľmi zlá."

„To je jedno, Teddy," odvetila mu Oriana.

„Nie, nie je to jedno, mne nie," oponoval jej.

„Teddy, bude lepšie, keď sa vrátiš domov, najlepšie priamo k nej," riekla mu Oriana.

„Ori, ty a ja sme priatelia a ja nechcem, aby to niekto menil," vravel jej Teddy. „Si ako moja sestra a malý Will je ako môj synovec."

„Je to krásna predstava, Teddy," smutne sa na neho usmiala. „Avšak je úplne nereálna. Victoire ma nenávidí a keď sa dozvie..."

„Čo keď sa dozvie?"

„No jednoducho, keď sa dozvie ešte niečo, tak ma bude chcieť zniesť zo sveta!"

„Bill?" spýtal sa jej.

„Teddy, ja..."

„Hej," Teddy k nej podišiel bližšie. „Mne to nevadí, dobre? A áno, máš pravdu, Victoire ťa určite bude chcieť zniesť zo sveta, ale možno konečne pochopí, že nemáš záujem o mňa," trocha sa zasmial. „Takže nakoniec predsa?"

„Nakoniec?"

„Pokukovala si po ňom už na svadbe," spomenul si Teddy.

„Nie," zaklamala.

„Hej, ja ťa poznám, Ori, dobre," smial sa Teddy. „Poď, pozývam ťa na horúcu čokoládu. Musíme toho veľa prebrať."

„Neviem, či to je dobrý nápad," zhodnotila.

„Ori, prosím ťa," požiadal ju Teddy. „Teraz fakt potrebujem svoju najlepšiu kamošku. Naozaj veľmi. Porozprávaš mi o Billovi, dobre?"

„Nie," pokrútila hlavou. „Ani slovo."

„Veľmi vtipné," žmurkol na ňu Teddy. „Je to predsa dobrý chlap, schvaľujem ti ho. Budeš s ním šťastná."

„Ja som šťastná, Teddy," odvetila mu Oriana a usmiala sa na neho. „Bill je ten najlepší muž, akého som kedy stretla. Cítim sa s ním bezpečne. Myslím, že to je všetko skutočne."

„Prečo by to nebolo skutočné?"

„Veľa vecí nie je skutočných," odvetila mu Oriana.

„Nemysli na zlé veci, Ori," radil jej Teddy. „Tak ideme na tú čokoládu?"

„Myslíš, že by som niekedy povedala nie horúcej čokoláde?"

„Skorej som myslel na to, akoby si niekedy povedala nie Teddymu Lupinovi!" vystrúhal svoj typický lupinovský úsmev.

„Namyslenec!" ohriakla ho. „Poďme."

***

Hermiona zaklopala na dvere Rheinej novej izby. Strčila dnu hlavu a spýtala sa jej, či môže vojsť. Rhea nadšene prikývla. Hermiona vošla dnu a zavrela za sebou dvere. „Páči sa ti izba?"

„Áno, veľmi," usmiala sa na ňu Rhea. „Celý tento domček je pekný, však?"

„Mne sa tiež páči," prikývla Hermiona a sadla si na kraj jej postele.

Rhea stála pri okne a sledovala tichú uličku, ale teraz sa otočila k Hermione. „Neprestaneš mi dávať súkromné hodiny Transfigurácie, však nie?"

„Ak si želáš, aby som ťa ďalej učila, tak určite neprestanem, len už kvôli tomu nemusíš chodiť na Rokfort," odvetila jej Hermiona.

„Čo je celkom škoda, lebo z Rokfortu som nadšená," odvetila jej Rhea. „Ale bolo by to divné, to je pravda. Teraz, keď budeme bývať spolu."

„Chceš, aby som tu bývala?"

„Samozrejme, že chcem," prikývla Rhea náhle. „Ty nechceš?"

„Chcem byť s tebou," povedala jej Hermiona. „Veľmi. Zajtra  si donesiem svoje veci. Si hladná?"

„Ešte nie," odvetila jej Rhea.

„Draco šiel kúpiť jedlo a sľúbil mi aj domáceho škriatka, ktorý ale bude dostávať plat, bude mať voľno, keď ho bude potrebovať a bude člen našej rodiny," vysvetľovala jej Hermiona. „Keď som mala štrnásť rokov, rozhodla som sa brániť domácich škriatkov, hoci im sa to veľmi nepáčilo, aspoň tým rokfortským nie. Raz som však spoznala škriatka, ktorý ma k tomu inšpiroval a to je veľmi dlhý príbeh a teba to isto nezaujíma..."

„Zaujíma ma všetko," riekla Rhea a sadla si k nej na posteľ. Načiahla sa za jej rukou a stisla jej ju. „Kde je ten škriatok teraz? Nemohol by on patriť do našej rodiny?"

„On..., on zomrel," šepla Hermiona.

„To je mi ľúto," odvetila jej Rhea.

„Bolo to už tak dávno, ale bol veľmi milý. Volal sa Dobby, bol to Harryho priateľ."

„Harry Potter a ty ste veľkí priatelia, však?" vypytovala sa jej Rhea.

„Áno," prikývla Hermiona. „Zažili sme spolu toho veľmi veľa. Je takmer ako môj brat. Je moja rodina."

„Spoznala som ho v Brlohu. Bol ku mne veľmi milý," vravela jej Rhea. „Nečakala som, že bude taký milý a prišiel mi aj skromný, nie ako nejaký veľký hrdina."

„Harry bol vždy skromný, on si ani nemyslí, že je hrdina," usmiala sa Hermiona. „Vieš, Rhea, má tak trocha pravdu, ja za hrdinov považujem všetkých, ktorí vtedy bojovali vo vojne. Bola to veľká obeta, zomrelo veľmi veľa dobrých čarodejníkov, veľa mojich priateľov a tých, od ktorých som sa učila. Ale nemali by sme sa rozprávať o vojne."

„To je trocha smutná téma," prikývla Rhea.

„Tak mi povedz niečo o tebe, čo ešte neviem. Viem, že máš rada knihy, viem, že skoro stále rozprávaš," žmurkla na ňu. „Viem, že sa ti páči James Potter!"

Rhea trocha očervenela. „To je tak vidieť?"

„Je to viac než zjavné," usmiala sa na ňu Hermiona. „Draco to hádam prehryzne. Ale ja sa teším. Mám Jamesa veľmi rada, je to vážne dobrý chlapec, je čestný, skromný, veľmi šikovný. Som si istá, že aj on ťa má rád."

„Myslím, že ma chcel pobozkať," zdôverila sa jej Rhea. „Ale vyrušila nás teta Andromeda. Ale nehovor to, Dracovi, prosím ťa. Aspoň zatiaľ nie. Podľa mňa James nie je jeho predstava chlapca, s ktorým by som raz mohla chodiť."

Hermionu potešilo, že jej Rhea povedala tajomstvo, ktoré malo ostať iba medzi nimi dvomi. Usmiala sa a prikývla. „Nepoviem mu to. Sľubujem. Máš tak trocha pravdu, ale ver mi, Draco iba hrá formu. Podľa mňa bude šťastný, ak budeš šťastná. A ak tvoj vyvolený bude James Potter, tak to schváli. A ten bozk ma mrzí, ale ešte asi nenastala tá správna chvíľa."

„Dá sa to poznať? Tá chvíľa?"

Hermiona sa zamyslela nad jej otázkou. Spomenula si na bozk, ktorý jej Draco dal. Správne načasovaný bozk, ktorý chcela, ktorý potrebovala. „Áno, dá," prikývla Hermiona. „A bude to ten najkrajší moment, ak to bude z lásky."

„Videla som ťa s Dracom pred chvíľkou," priznala sa Rhea. „Bozkávali ste sa. Bolo to z lásky?"

„Áno," prikývla Hermiona. „Len je to trocha zložitejšie, ako to vyzerá. Z lásky to však určite bolo."

„To ma teší," usmiala sa na ňu Rhea.

„Môžem ťa znova objať?" spýtala sa jej Hermiona.

„Áno, to by sa mi páčilo," prikývla Rhea.

A tak sa matka a dcéra znova objali. Niekoľko minút sedeli v tesnom objatí a každá si vychutnávala toto objatie. Hermiona potom pohladila Rheu po vlasoch a vtisla jej tam bozk. „Asi by si mala vedieť, že aj ty si bola z lásky. Naozaj to tak bolo."

„Ďakujem, že si mi to povedala," prikývla Rhea. „Verím, že časom budeme skutočná rodina. Veľmi by sa mi to páčilo."

Hermiona rozhodne mala nad čím uvažovať. Teraz si však vychutnávala objatie od svojej dcéry. Bolo krásne, pretože bolo od nej. Všetko zrazu dávalo zmysel. Hermiona Grangerová bola konečne šťastná. Naozaj veľmi. 

Pozn. autorky:

Hermiona je konečne šťastná, ale predsa len ešte niečo chýba. S Dracom sa to stále vyvíja pomaly a jej priatelia a rodina zatiaľ o ničom netušia. A ešte sa jej nevrátili všetky spomienky. Prečo nešla za Dracom, že je tehotná? Čo sa stalo, že ju Lucius zajal? Ešte stále nie sme na konci poviedky :) 

Ako sa Vám páčila táto kapitola? V ďalšej už bude Silvester na Grimmauldovom námestí č. 12.