Bill zaklopal na dvere Lastúrového domčeka. O chvíľku mu otvorila Victoire. Ešte nikdy ju takú nevidel. Vlasy mala neupravené, oči červené od plaču a na sebe mala iba pyžamo a na ňom župan. „Čo tu robíš?"

„Musíme sa pozhovárať," povedal jej Bill a vošiel do domu, nedal jej šancu, aby ho vyhodila. „Kde sú deti?"

„U babky a dedka, nechcela som, aby videli,... aby ma takto videli," riekla Victoire. „Teddy odo mňa odišiel."

„Viem," odvetil jej Bill.

„Bol sa ti posťažovať?"

„Nie," pokrútil Bill hlavou, „ale viem, že ste sa pohádali a on odišiel. Neboj sa o neho, je u Ginny a Harryho. Victoire, musíme si pár vecí vysvetliť." Dodal Bill a ukázal jej na sedačku, aby sa posadila.

Victoire chvíľku váhala, ale nakoniec sa usadila a pozrela sa na neho. „Hm, začni..."

„Mrzí ma, že som ti to o mame povedal tak náhle a v záchvate zlosti," začal rozprávanie Bill. „Mal som ti to povedať oveľa pokojnejšie, ale jednoducho som už nezniesol, že ma viníš z niečoho, za čo som nemohol. Tvoja matka sa rozhodla odísť so svojím milencom. Opustiť mňa i vás. Nepovedal som vám pravdu, pretože som ju chcel chrániť, napriek všetkému som ju stále miloval. Dominique o tom však vedela, pretože mamu s tým chlapom videla a Teddy zase počul môj a Fleurin rozhovor."

„Za rozpad manželstva vždy môžu dvaja," povedala Victoire.

„Nepovedal som, že som bez viny, hoci netuším, čo také tvojej matke pri mne chýbalo. Možno peniaze, uznanie, ja neviem," vravel jej Bill. „Vieš, Victoire, nie som si istý, či to vôbec chcem vedieť."

Victoire nič neodpovedala. Po tvári jej tiekli slzy a Bill jej mávnutím prútika privolal vreckovky z komody. Victoire si utrela slzy a potom sa znova pozrela na svojho otca. „Myslela som si, že to je naopak."

„Vždy som tvoju matku miloval," odvetil jej Bill. „A rešpektoval. Bola pre mňa jediná."

„Už nie je?"

„Nie, nie je," povedal jej úprimne Bill. „Jej zrada ma veľmi bolí. Avšak nechcem, aby ste sa vy, moje deti, tým trápili. Zrejme čakám nemožné, ale ste už dospelí, aj Louis pomaly, máte vlastné životy a to, že mama odišla späť do Francúzska, neznamená, že vás prestala milovať. Viem, že nie, Victoire. Stále ste pre ňu na prvom mieste, len jednoducho odišla za svojím šťastím," dodal trpko. „Ak to je jej šťastie, to neviem a po pravde ma to ani nezaujíma."

„Naozaj ťa mama vôbec nezaujíma?" spýtala sa dotknuto Victoire.

„Zaujíma ma, či je v poriadku," odvetil jej Bill, „či sa vám venuje, či sa venuje vnúčatkám. Ale jej život s iným mužom ma skutočne nezaujíma."

„Chcela, aby sme za ňou prišli na Silvestra, ale Dominique nechcela. Už chápem, prečo sa mame vyhýba," vravela Victoire. „Nechce za ňou ísť. Ja viem, že je dospelá a že si na tú vec urobila isto svoj názor, ale je to naša mama."

„Nemôžeme Minique do niečoho nútiť, zrejme potrebuje čas, aby sa s tým vyrovnala. A ty rovnako," dohováral jej Bill. „Nehovorím, aby si nešla, choď, pokojne si vypočuj aj jej verziu, ale myslím si, že tiež potrebuješ čas."

„Ja nikam nejdem!" odula sa Victoire. „Nechcem ju vidieť..."

„Vic..."

„Ocko, ak je toto všetko pravda a ja si nemyslím, že by si mi o niečom takom klamal, tak to ona zničila našu rodinu," vravela Victoire a po lícach jej znova začali tiecť slzy, akoby si to práve všetko plne uvedomovala. „A utiekla, oklamala nás, nemala ani toľko chochmesu, aby nám povedala pravdu. Veď už nie sme deti."

„Vic, mrzí ma to..."

„A kvôli nej som sa pohádala s Teddym, pretože toho bolo na mňa veľa a do toho tá hlúpa Oriana...!" nadávala Victoire.

„Prečo ju nemáš rada?" spýtal sa Bill, pretože bol veľmi zvedavý na to, čo mu dcéra odpovie.

„Pretože celý svoj život mi chce ukradnúť Teddyho!"

„Čo je to za hlúposť?" zasmial sa Bill.

„Prečo sa smeješ? Stále bola s ním. Vidím, ako sa na neho pozerala, nemôžem ju zniesť," hnevala sa Victoire a v tvári bola celá červená, „a ak to decko je Teddyho, ja prisahám, že zomriem, tatko..."

„Vic, nevymýšľaj si blbosti, prosím, pretože jediný kto na to doplatí, budeš ty," povedal jej Bill a vzal jej ruku do svojej ruky. „Teddy a Oriana sú iba priatelia. Spája ich rovnaký osud. Obom zomreli rodičia a rodina počas vojny. Podporovali sa, vedeli ako sa cítia, dokázali sa pochopiť..."

„Aj ja som Teddyho chápala..."

„Viem, že áno, ale musíš pochopiť, že Teddy a Oriana sú iba kamaráti. Nemôžeš si myslieť veci, ktoré neexistujú, lebo tým ubližuješ iba sama sebe. Počúvaj ma dobre, Victoire," pohladil ju Bill po líci. „Teddy nie je otcom Orianiného dieťaťa. Jeho otcom je mukel, ktorý zomrel ešte predtým, ako sa chlapec narodil. Mal nejaké naťahovačky a niekto ho zabil. Oriana s ním strávila iba jednu noc, poriadne ho ani nepoznala."

„Všetko ti to povedala?"

„Áno," prikývol Bill. „A je to pravda, Victoire. Teddy je hádam ten najčestnejší muž, akého poznám. Miluje ťa, miluje svoje deti, pretože on sám nemal možnosť mať rodinu. Nikdy by vás nevymenil za nič na svete. Nemôžeš ho obviňovať z niečoho, čo nie je pravda. Ubližuješ jemu tým, že mu neveríš, ubližuješ sama sebe, pretože takto ho od seba odháňaš a som si istý, že to nechceš..."

„Nechcem, ale ja, proste nechcem, aby sa s ňou kamarátil. Je taká pekná a..."

„Victoire," Bill ju pritiahol k sebe do náručia. „Tvoja žiarlivosť už presiahla medze, ktoré by mala. Veríš mi, že všetko, čo som ti povedal je pravda?"

„Snažím sa," riekla mu Victoire. „Mohla ťa oklamať."

„Prečo by to robila?"

„Pretože si môj otec,..."

„Vicky, prosím ťa," Bill sa ju márne snažil presvedčiť o jedinej pravde, ktorá existovala. „Naozaj si myslíš, že Teddy by bol schopný ťa podviesť?"

„Nemyslím."

„Tak potom?"

„Som hlúpa, viem," plakala Victoire. „Neznesiem ju v Teddyho blízkosti. Pretože podľa neho je úžasná. Je to jeho najlepšia kamarátka. Čo ak jedného dňa zistí, že k nej cíti niečo viac. Možno si myslíš, že som naozaj hlúpa, ale nerobí to dobro, proste to nerobí dobro."

„Napadlo ti niekedy, že Oriana naozaj nejde po Teddym?" spýtal sa jej.

„Prečo by sa vrátila po toľkých rokoch?"

„Nevrátila sa kvôli Teddymu. Keby ma vtedy nebola stretla, keď sa jej mal narodiť maličký, určite by mu ani nedala vedieť, že je späť v jeho blízkosti," povedal jej Bill. „To ja som povedal Teddymu, že som ju stretol. Ona ma spoznala. Pamätala si ma z vašej svadby."

„Aha."

„Vic, prosím ťa, už netráp ani seba, ani Teddyho," žiadal ju Bill.

„Chcela by som, aby nebývala u teba," vravela mu Victoire.

„To je myslím moja vec," povedal jej Bill rázne. „Nevyhodím ju a bábätko na ulicu. Neurobil by som to za žiadnych okolností a už vôbec nie teraz, keď," odmlčal sa.

„Keď?"

„Radšej ti to poviem priamo do očí, nechcem, aby medzi nami boli tajomstvá," povedal jej Bill a potom sa nadýchol. „Ľúbim ju. Zaľúbil som sa do nej. Neviem ako sa to stalo, ani kedy, ale jednoducho na ňu neviem prestať myslieť, keď som s ňou, tak necítim žiadnu bolesť, som jednoducho znova šťastný. Ona je naozaj skvelá, keby si ju trocha spoznala, je milá, má dobré srdce..."

„Mohla by byť tvoja dcéra," skočila mu Victoire do rečí a odsunula sa od neho na sedačke. „Tatko, to hádam nemyslíš vážne?!"

„Vic..."

„Nie!" Victoire vstala zo sedačky a ani sa na neho nepozrela. „Nemôžeš milovať takú ženu. Má decko s kadekým, je príliš mladá, uvedomuješ si, čo mi tu rozprávaš? Prečo radšej nebojuješ o mamu?"

Aj Bill sa postavil zo sedačky. Podišiel k Victoire a chcel ju pohladiť po vlasoch, ale ona sa uhla. „Nebojujem o mamu, lebo to nemá zmysel. Vysmiala sa mojej láske, môjmu životu, mojej rodine. Nezaslúži si, aby som o ňu bojoval. Pozri, Victoire, nečakal som, že budeš nadšená, že som sa zaľúbil do Oriany. Áno, viem, je odo mňa mladšia, viem, že je to trocha bláznivé, ale o tom láska je, nie? Má byť bláznivá. A ja som dávno nemal tento pocit. Teraz som šťastný. Nevadí mi, že sa netešíš so mnou, ale mohla by si si aspoň uvedomiť, že Oriana pre teba naozaj nie je hrozba."

„Možno sa na teba povesila, aby ma nahnevala, alebo aby bola ešte bližšie Teddymu. Využíva ťa, čo to nevidíš? Čo by na tebe videla?" zlostila sa Victoire.

„S tebou nie je rozumnej reči," uvedomil si Bill. „Nedivím sa Teddymu, že to už nemohol dlhšie zniesť. Prišiel som v dobrom, zdôveril som sa ti, chcel som ti vysvetliť veľa vecí a ty sa aj tak správaš ako malé dieťa. Dospej, Victoire, urobíš tak láskavosť viacerým."

Potom sa otočil na odchod. Keď zatváral za sebou dvere, počul jej zúfalé volanie. „Tatko,..." Ale neobmäkčilo ho to.

***

Rhea bola nadšená z domčeku v Rokville. Bol naozaj priestranný, prenikalo do neho veľa svetla a, na Hermionino šťastie, mal tri samostatné spálne, takže každý z nich mohol mať vlastnú izbu. Kuchyňa bola tiež dosť veľká, bol v nej aj drevený jedálenský stôl a bola tak trochu spojená s obývacou izbou, ktorej dominoval vysoký krb.

Hermiona usúdila, že tento dom je naozaj prekrásny a určite musel byť aj veľmi drahý. „Čo ak tu Theovi niečo zničíme?" spýtala sa Draca.

„O pár dní, keď všetko prebehne ako má, tento dom už nebude Theov. Predáva mi ho totižto. Takže môžeš pokojne niečo zničiť," zasmial sa Draco.

„Nie, bude to tvoj dom, budem tak či tak dávať pozor," prikývla Hermiona.

„Vlastne to bude Rhein dom," opravil ju Draco. „Kupujem ho, aby som jej ho daroval."

Hermiona sa na neho usmiala. „To je od teba veľmi pekné."

„Je už dosť veľká na to, aby mala svoj vlastný dom. Len dúfam, že nás v ňom nechá bývať," žmurkol na ňu. „Pôjdeš si po svoje veci na Rokfort?"

„Donesiem si ich zajtra. Musím o tom povedať Minerve, pretože niekedy niečo odo mňa potrebuje aj mimo vyučovania, ale myslím, že by sme mohli tento krb zapojiť do siete s Rokfortom, však?"

„Určite, Hermiona," prikývol Draco. „Cítiš sa dobre?" spýtal sa jej starostlivo.

„Cítim sa výborne," odvetila mu. „Len sa bojím..."

„Čoho sa bojíš?"

„Že to je iba ďalší sen, že sa zobudím a Rhea nebude moja..."

„Hej," Draco ju pritiahol k sebe do náručia a objal ju. „Hermiona, toto nie je sen. Je to skutočné, naozaj je. Chápem tvoj strach, ale pozri, všetky tie smutné roky, roky samoty sú za nami. Teraz máme Rheu, budeme spoznávať celkom nový svet. Zapracujeme na tom, aby sme pre ňu boli rodičia, akých si zaslúži a akých si vysnívala. Čo na to povieš?"

„Ten plán sa mi páči," prikývla a trocha zafňukala.

„Ja tomu tiež nemôžem uveriť. Mám dieťa. Vždy som si ho prial," vravel jej a pritom ju hladil po vlasoch. „Urobil som v živote veľmi veľa zlých vecí a vždy som si myslel, že život bez dieťaťa je môj trest. Život si však zrejme nemyslel, že som až taký márny..."

„Nie si márny, Draco," odvetila mu automaticky. „Nemôžeš sa večne viniť z tých chýb."

„Nemám na výber, vieš," povedal jej a pozrel sa jej priamo do očí. „Sú veci, na ktoré nikdy nezabudnem. Vojnu si nosím stále v sebe a viem, že ty tiež. Ja som z nej nevyšiel ako víťaz, ale nevyšiel som ani ako porazený. Vyšiel som ako človek, ktorý dostal šancu. Pracoval som roky na svojej zmene, pracoval som poctivo a starostlivo, aby si ma ľudia vážili, ale vieš na čo som nedávno prišiel, Hermiona?"

„Na čo?"

„Že potrebujem, aby si ma vážili iba tí ľudia, ktorých si vážim ja. Dnes ráno, keď som zistil pravdu, dal som si novú úlohu, stanovil som si nový cieľ. Chcem byť dobrý a správny otec. Veľa sme premeškali, ale ešte nie je neskoro," usmial sa na ňu.

„Podľa mňa budeš najlepší," prikývla a pohladila ho po líci.

„Ty budeš tá najlepšia mama," usmial sa na ňu Draco.

„Dúfam, že áno," opätovala mu úsmev.

„Hermiona?" oslovil ju Draco a chytil ju za ruku. „Myslíš, že je Saturn blízko?"

Hermiona sa pozrela na ich prepletené ruky, potom pohľadom vyhľadala prívesok planéty na jeho krku. Znova sa na neho usmiala. „Od rána mám pocit, akoby si ma konečne vzal na Saturn," odvetila mu a pozrela sa mu do očí. „Za celý svoj život som nebola šťastnejšia ako v tejto chvíli, Draco."

„Cítim to rovnako," prikývol Draco. „Naozaj som šťastný."

„Aj tak tomu stále nemôžem uveriť," zasmiala sa Hermiona a z očí jej vyhŕkli slzy. „Draco, my máme dieťa! Skutočne máme dieťa!" Smiala sa a pritom plakala. „Merlin, máme dieťa! Som taká šťastná, taká šťastná," vrhla sa mu okolo krku.

Draco ju zachytil, aby nespadla. Stále sa smiala a pritom plakala, opakovala, že je šťastná, opakovala, že majú dieťa a jej radosť bola taká očividná, že Draco sa cítil ešte šťastnejší ako doteraz. Zrejme si to začala plne uvedomovať a bola z toho nadšená. Musel sa zasmiať aj on. Teraz keď sa smiala, bola ešte krajšia ako obyčajne, znova bola sama sebou, taká, akú si ju pamätal najlepšie. Oči mala červené od plaču, ale predsa len jej žiarili, ako už dávno nie. Nikdy nechcel zabudnúť na žiaru v jej očiach, ale teraz bola ešte jasnejšia, nikdy nebola taká jasná. Bola späť. Šťastná, usmievavá a krásna Hermiona Grangerová bola konečne späť.

Pozoroval ju celý bez seba od šťastia. Sotva si uvedomil, ako Hermiona rýchlo zbúrala všetky bariéry, ktoré medzi nimi stáli, zmenšila vzdialenosť medzi ich tvárami. Zrazu bola tak blízko, že videl, ako sa jej na lícach lesknú slzy. A odrazu, aj keď to vôbec to nečakal, prilepila svoje pery na tie jeho a pobozkala ho.

Neváhal ani sekundu. Opätoval jej bozk a pritiahol si ju ešte viac k sebe.

Teraz si bol istý, že Saturn je tu. Konečne sa ocitli na planéte, ktorá im priala vo všetkom. 

Pozn. autorky:

Dúfam, že sa páčila kapitola <3