„Ste v poriadku, Hermiona?" spýtala sa jej Rhea.

Hermiona nevedela, čo odpovedať. Bola v poriadku, v tom najlepšom. Dozvedela sa, že má dcérku. Takú krásnu dcérku. Pohladila Rheu po líci a iba sa na ňu dívala. Do jej očí, Dracových očí. Nebola schopná jej niečo povedať. Bola pri nej, mohla sa na ňu dívať, ale kým jej nepovedia pravdu, nemôže ju nazvať svojou dcérkou. Hermiona bola v poriadku, ale jej svet v poriadku toľko nebol. Pripravili ju o dcéru na také dlhé roky. Tie roky sa jej už nikdy nevrátia. Skúšala sa práve teraz vo svojom vnútri zamerať na to, že ich ešte dlhé roky čakajú. Pretože inak by bola nešťastná a ona už nešťastná byť nechcela.

„Rhea, srdiečko, poďme do obývačky, posadíme sa a porozprávame sa," navrhol Draco.

„Ale stalo sa niečo?" spýtala sa Rhea.

„Áno, ale vysvetlíme ti to," riekol jej Draco.

Rhea prikývla a pobrala sa do obývačky v tetinom dome. Draco chytil Hermionu okolo pása a zaviedol ju do obývačky. Rhea sedela na šedej pohovke a Hermiona si prisadla k nej. Draco zostal stáť.

Hermiona sa na neho pozrela a on sa na ňu povzbudivo usmial. Potom sa pozrel na Rheu. „Srdiečko, ide o to, že už viem, kto je tvoja mamička."

„Čože?" Rhea prekvapene vykríkla. „Vážne to vieš?"

„Áno, zistil som to ráno a nechcem o tom mlčať už ani chvíľku," odvetil jej Draco a kľakol si k nej. „Lenže najprv ti musím povedať to, že Lucius nie je tvoj otec."

Rhea zažmurkala a šokovane hľadela na Draca. „Ak nie on, tak...?"

„Ja," šepol a chytil jej ruku do tej svojej. „Do dnešného rána som o tom nevedel, Rhea, ja prisahám, že som to nevedel. Kebyže to viem, nikdy, ver mi, nikdy by som ťa neopustil a nikdy by som nikomu nedovolil, aby sa k tebe správal zle."

„Nerozumiem tomu," pokrútila Rhea hlavou a po tvári jej tiekli slzy. „Prečo si o mne nevedel?"

„Keď tvoja mamička zostala tehotná, už sme netvorili pár. Odišiel som do Ameriky a ona sa zrejme rozhodla, že ťa vychová sama," vysvetľoval jej Draco. „Lenže moji rodičia zistili, že je tehotná a keďže im nevyhovovalo, že tvoja mamička nie je čistej krvi, nevyhovovalo im ani to, že by ich vnúča malo mať krv zmiešanú. Uniesli tvoju mamičku a keď si sa narodila, oddelili vás. Vymazali jej pamäť, aby si nikdy nespomenula, že ťa mala. A aby som sa ja nikdy nedozvedel, že mám dcérku..."

Hermiona si zotierala slzy, Rhea naďalej šokovane hľadela na Draca a počúvala každé jeho slovo. „Čo so mnou chceli urobiť?"

„Dať ťa do sirotinca niekam veľmi ďaleko. Lenže Narcissa spanikárila, nedokázala s tým žiť a požiadala Luciusa, aby aj jej vymazal pamäť. Prečo ťa Lucius nakoniec do domova nedal, netuším. Buď ho tiež potrápilo svedomie, alebo mal iný dôvod, ktorý sa už nedozvieme. Narcissa, keďže mala vymazanú pamäť, nikdy nepochybovala o tom, že si výsledkom jeho nevery, preto ťa nikdy nemala rada," vysvetľoval jej ďalej Draco.

„Nemala ma rada tak či tak, keď ma odlúčila od mamy," šepla smutne Rhea. „Prečo to urobili? Tebe, mne a mojej mame? Prečo?"

„Pretože hoci by som bol rád, keby to nebola pravda, nie sú to dobrí ľudia," povedal Draco smutne a Hermionu to zamrzelo. Nechcela, aby si Draco niečo také myslel o svojich rodičoch, ale keďže im toľko ublížili, nemohla inak ako súhlasiť. Pokiaľ išlo o ňu, tak Luciusa a Narcissu Malfoyovcov priam nenávidela.

Hermiona pohladila plačúcu Rheu po vlasoch. Rhea sa trocha strhla, akoby zabudla, že tam s nimi je. Pozrela sa jej do očí a potom povedala: „Si to ty, však?"

„Áno," šepla Hermiona so slzami v očiach. „Ja som tvoja mama."

Rhea si priložila ruky k ústam, potom si zotrela slzy, cez ktoré na Hermionu už poriadne ani nevidela. Nakoniec sa k nej nahla a objala ju. Hermiona sa rozplakala ešte viac. Pobozkala ju do vlasov. „Prepáč mi to," ospravedlňovala sa svojej dcére. „Prepáč mi to."

„Ty za to nemôžeš," plakala Rhea.

„Ale áno, môžem. Hoci si to nepamätám," rozprávala jej Hermiona. „Neviem, prečo som nepovedala Dracovi, že som tehotná. Ešte sa mi nevrátili vymazané spomienky. Niektoré áno, pomocou snov, ale nie všetky. Pamätám si chvíle, kedy som bola zamknutá v pivnici, pamätám si chvíľku, kedy si prišla na svet a ja som ťa počula plakať. Ale nevidela som tvoju tváričku. Vzali mi ťa a vymazali mi pamäť..., veľmi ma to mrzí, zlatíčko. Málo som bojovala. Mala som byť silnejšia, mala som..."

„Nie je to tvoja vina, Hermiona," povedal jej Draco. Znova jej to zopakoval.

Pozrela sa na neho a slabo prikývla, aj keď sa stále cítila vinná. Ale teraz, keď si mohla užiť objatie svojej dcéry, naozaj verila jeho slovám, že všetko bude v poriadku. Rhea ju neodmietala. Po chvíľke sa od nej predsa len odtiahla a pozrela sa na Draca. Potom sa hodila okolo krku aj jemu.

Hermiona sledovala Draca a ešte nikdy v živote nevidela v jeho očiach a gestách toľko lásky, ako v tejto chvíli. Draco bol neuveriteľne šťastný, keď ho jeho dcéra objímala. Po lícach sa mu kotúľali slzy. A Hermiona sa nemohla ubrániť tým svojim. Mali spolu dieťa, dcérku a aj ona teraz poznala pravdu. Už nikdy nedopustí, aby bola Rhea nešťastná, alebo smutná. Chcela pre ňu skutočne krásny život.

„Naozaj sa teraz všetko zmení, však?" spýtala sa, keď sa odtiahla od Draca.

„Úplne všetko," prikývol Draco.

Rhea sa dotkla svojho prívesku na náhrdelníku. Saturn. „Takže nakoniec vaše deti nežijú iba na Saturne," šepla.

„Nie," odvetila jej Hermiona. „Ale právom ti patrí. Pretože teraz, keď poznáme pravdu, keď máme teba, náš svet bude vždy našim Saturnom."

Rhea sa na ňu usmiala. „Zvláštne však," pokračovala s úsmevom na perách. „Moje meno. Kto mi ho nakoniec dal, keď sa toľko súvisí so Saturnom?"

„Domnievam sa, že," Draco jej opätoval úsmev. „To meno Hermiona opakovala, keď bola zatvorená v tej pivnici, možno sa ti prihovárala tým menom a preto ti ho nakoniec dali."

„Verím, že to tak bolo," prikývla Rhea.

„Určite áno, ako inak by to mohlo byť?" usmial sa na ňu Draco.

„Rhea, veľmi by som si priala, keby sme si vynahradili všetky tie roky, ktoré sme boli od seba," priznala sa jej Hermiona so svojou túžbou. „Viem, že nám ich už nikto nikdy nevráti, ale verím aj v to, že nám ich ešte veľmi veľa zostáva, aby sme boli spolu, aby sme poriadne spoznali jedna druhú, aby som ťa mohla objímať, počúvať tvoje tajomstvá, radovať sa s tebou, utierať ti slzy, jednoducho byť s tebou."

„Ja chcem byť s vami oboma," odvetila jej Rhea. „Už navždy, áno?"

„Isteže," prikývol Draco. „Poslal som správu Theovi, má dom v Rokville. Odpísal mi, že mi je plne k dispozícií. Presťahujeme sa tam a tak budeš blízko Hermione, ktorá učí na Rokforte."

„To znie ako dobrý nápad," prikývla Hermiona.

„Budeš tam bývať s nami? Do Rokfortu môžeš každé ráno ísť," navrhla Rhea.

Hermiona sa zadívala na Draca a ten prikývol na súhlas. Hermiona si veľmi priala bývať so svojou dcérou, ale nebola si istá, či je ten správny čas, aby bývala aj s Dracom. Lenže túžba byť pri dcére nakoniec vyhrala a tak prikývla. „Dobre, môže byť. Budem tak k tebe mať o dosť bližšie."

„Čo bude s Narcissou?" spýtala sa Rhea Draca.

„Neviem, či s ňou chcem ešte niekedy hovoriť. Veľmi mi ublížila, tebe i Hermione," vysvetľoval jej. „Viem, že je to moja matka, ale jej úmysly nech boli akékoľvek, boli hrozné."

„Viem," prikývla Rhea. „Ale ako si povedal, je to tvoja mama."

„Zrejme aj ja potrebujem trocha času," odvetil jej Draco. „A nemusíš sa je báť, k tebe sa už nikdy nepriblíži."

„Je to moja babička," povedala mu Rhea. „Už to aj ona vie, však?"

„Jej sa vrátili vymazané spomienky, to ona mi o tom povedala," odvetil jej.

„Možno teraz po rokoch zmení názor a bude ma mať rada, keď je moja babička," riekla mu Rhea.

„Ale, Rhea, uvedomuješ si, čo ti urobili? Ona a Lucius?"

„Lucius vždy vedel, že som jeho vnučka. On ma mal rád, naozaj ma mal rád," vravela mu Rhea. „Viem, že áno. Ľúbil ma, lebo som jeho vnučka. Aj keď vykonal niečo také hrozné, nakoniec ma neoddelil od mojej rodiny úplne. Viem, že sa obaja hneváte a možno si myslíte, že som šialená, ale ja budem schopná im raz odpustiť."

„To je dobre, Rhea," pohladila ju Hermiona po ruke a potom jej ju stisla. „Nemala by si nosiť nenávisť v srdci."

„Bude to naďalej tajomstvo?" spýtala sa Rhea.

„Čo myslíš?"

„Že ste moji rodičia. Je to tajomstvo?" spresnila svoju otázku.

„Nie," odvetil Draco okamžite. „Už žiadne tajomstvá a iné podvody. Si moja dcéra, Rhea a som schopný prehlásiť to pred celým svetom, ak budeš chcieť."

„A ty?" otočila sa Rhea k Hermione.

„Nikdy som nebola šťastnejšia," odvetila jej Hermiona. „Nie je veľmi veľa ľudí, ktorým by som to chcela povedať. Pretože je iba hŕstka ľudí, ktorých si skutočne vážim a im to určite čoskoro poviem, hoci si už mala možnosť ich spoznať."

Rhea prikývla. „Bolo mi s nimi veľmi dobre."

„Sú moja rodina," prikývla Hermiona. „Ešte bude dosť času na to, aby som ti povedala o mojich rodičoch a o iných veciach, ktoré by si mala vedieť. Bude na to ešte dosť času."

„Áno, to bude," prikývla Rhea.

„Dobre, tak počkáme na tetu Andromedu a potom môžeme ísť do Rokvillu," oznámil Draco Hermione i Rhei. „Vybalila si nám nejaké veci?" spýtal sa svojej dcéry.

„Nie."

„Dobre, aspoň ich netreba znova baliť," prikývol Draco a klesol vedľa nich na sedačku. „Trocha som sa bál, ako to prijmeš."

„Vieš, že som vždy chcela vedieť, kto je moja mama a prečo ma opustila," riekla mu Rhea. „Vždy som dúfala, že ma neopustila, pretože by chcela. Mala som pravdu. Nechcela ma opustiť."

„Nie, to nikdy," odvetila jej Hermiona.

Rhea si oprela hlavu o jej rameno a chytila Draca za ruku. Hermiona ju stále držala za jej druhú ruku a zatvorila na chvíľku oči. Usmiala sa. Až teraz si uvedomila, že aj ona sa bála tohto rozhovoru, ale nakoniec sa báť nemusela. Stále cítila vinu a dúfala, že sa jej vrátia všetky spomienky, aby si spomenula, prečo Dracovi nepovedala o dieťati. Aby si spomenula, prečo bola taká slabá, že ju Lucius dokázal premôcť a dostať do pivnice, kde ju väznil. Chcela si na to všetko spomenúť, aj keď vedela, že jej z toho bude smutno. Potrebovala to však poznať. Všetky svoje stratené spomienky. Pretože boli dôležité, tvorili jej súčasť a nechcela, aby jej viac chýbali.

Vychutnávala si chvíľku v blízkosti Rhei a Draca. Nevedela, ako dlho tam všetci traja sedeli, každý so svojimi myšlienkami, ale keď prišla domov Andromeda Tonksová, vonku už bola tma. A ona vyzerala priveľmi rozrušene. Keď ich však zbadala vo svojej obývačke, nakoniec sa usmiala. „Och, takže..."

„Povedala ti to?" spýtal sa jej Draco.

„Áno a nemôžem uveriť, že niečo také odporné urobila. Ona a Lucius," odvetila mu Andromeda a pokrútila neveriacky hlavou. „A to som si po vojne myslela, že ešte majú šancu. Ja som im dala šancu! Ty tiež, Draco a oni..."

„Dôležité je, že už vieme pravdu," povedal jej Draco. „Všetci traja," ukázal na Hermionu a Rheu. „Dáme všetko do poriadku. Rhea bude pri nás. Pri svojich skutočných rodičoch."

„Tak to má byť," prikývla Andromeda. „Idem urobiť večeru."

„Nie, teta, netreba. My sme už na odchode," odvetil jej Draco.

„Myslela som, že sa pár dní zdržíte," nadvihla obočie.

„Pôvodne som nevedel, ako na to zareagujú, ale teraz chceme byť my traja spolu. Budeme bývať v Rokville," vysvetlil jej Draco. „Chcel som na teba počkať, aby sme len tak neodišli. A bol tu Teddy, hľadal ťa. Mala by si mu poslať správu, pretože vyzeral trocha smutne."

„Áno," prikývla Andromeda. „Pokojne choďte, máte pravdu, zaslúžite si byť spolu."

„Ďakujeme, teta," pobozkal ju Draco na líce.

„Tvoja matka je na tom tiež veľmi zle. Neľutujem ju, len by si to mal vedieť," povedala mu Andromeda. „Zajtra za ňou zájdem. Hnevám sa na ňu, veľmi, ale je to moja sestra."

„Ďakujem, teta," poďakoval sa jej Draco. Bol jej vďačný, že dohliadne na jeho matku. On by to nezvládol. Nemohol by sa jej pozerať do očí, priveľmi sa na ňu hneval.

„Rhea, Hermiona!" Andromeda sa na obe usmiala. „Som šťastná, že ste obe našli to, čo ste hľadali."

Hermiona podišla k Andromede a objala ju. „Vďaka, Andromeda."

„Koľko si sa len naplakala, že si zostala sama. Koľko lásky si vždy mala v očiach, keď si sa prišla hrať s malým Teddym. Vždy mi bolo ľúto, že ti nebolo dopriate mať dieťa a nakoniec vidíš, veci sa majú tak, že máš dcérku. Ešte nie je neskoro, Hermiona, aj keď to je toľko rokov," usmiala sa na ňu.

„Máte pravdu, Andromeda," prikývla Hermiona a potom podala ruku svojej dcére. „Doženieme všetok stratený čas. Už máme jedna druhú. Navždy."

Andromeda pobozkala na líce aj Rheu a potom ich odprevadila do chodby ku vchodovým dverám, kde na ne čakal Draco s kuframi. Rozlúčili sa s tetou Andromedou a spoločne sa premiestnili do Rokvillu.

***

Narcissa sedela v žltom salóniku v ruke držala zapečatenú obálku. List, ktorý jej napísal Lucius a ktorý jej odovzdal advokát po jeho smrti. Ešte ho neotvorila. Pretože bola na neho nahnevaná. Teraz si ho však prečítať chcela. Chcela vedieť, čo tvorí jeho obsah. Otvorila obálku a vybrala z neho pergamen.

„Drahá Cissy,

urobili sme v minulosti obrovskú chybu. Pripravili sme nášho Draca o to, aby bol otcom. Zrejme som ti to mal povedať, keď som ešte žil, pretože ak čítaš tento list, tak som už po smrti.

Rhea je nie je moja dcéra, ale Dracová. Má ju s Hermionou Grangerovou. Pred rokmi sme sa rozhodli, že to dieťa nie je vhodné, aby nosilo naše priezvisko a aby vyrastalo po Dracovom boku. Neželali sme si, aby spojil svoj život s Hermionou Grangerovou. Uniesol som ju a počkali sme, kým sa dieťa narodí. Potom som ho chcel odniesť niekam veľmi ďaleko. Tak sme sa dohodli. Hoci, keď si videla jej oči, myslím, že si poľavila. Vtedy si ma požiadala, aby som ti vymazal spomienky. Urobil som tak.

Cissy, nedokázal som ju odniesť preč. Našu vnučku. Keď sa na mňa pozrela tými šedými očami, spomenul som si, akosi kedysi dávno chcela dcérku. Nemohol som ju dať preč. Priviedol som ju k nám domov pod zámienkou, že to je moja nemanželská dcéra. Zrejme som trocha dúfal, že by mohla byť dcérou, ktorú sme nikdy nemali. Lenže ty si ju neľúbila. Bolo naivné myslieť si, že by si mohla.

Mrzí ma, čo sme urobili, Cissy. Mrzí ma, že som ťa do toho zatiahol. Nie som dobrý človek a toto bolo naozaj zvrátené a nechcem sa nijako vyviňovať. Som vinný, len teraz, keď viem, že čoskoro umriem, nechcem, aby pravda zomrela so mnou. Draco má právo poznať pravdu a Rhea tiež. Aj tak sa ľúbia.

A hlavne si neželám, aby si zomrela ako ja s pocitom obrovskej tiaže na srdci. Povedz synovi pravdu, on ti odpustí. Miluje ťa.

Odpusť.

Lucius."

Narcisse kvapkali na pergamen slzy. Povedz synovi pravdu, on ti odpustí. Miluje ťa.

„Kiežby si mal pravdu," šepla smutne. „Kiežby mi odpustil, čo sme vykonali. On i naša vnučka."

Pozn. autorky:

Rhea už pozná pravdu <3 a rovnako aj vieme, prečo si ju Lucius nakoniec nechal, predsa len asi nejaký ten kúsok srdca mal. Hoci ublížil veľa ľuďom.