„Draco, Rhea, čo sa deje?" Andromeda ich privítala pri svojich dverách a prekvapene hľadela na oboch i na kufre.

„Teta, prepáč, nevedel som za kým iným ísť," riekol Draco.

„Poďte ďalej a povedzte mi, čo sa deje," vpustila ich dnu.

Draco si vyzliekol kabát a vyzul topánky, počkal, kým Rhea urobila to isté. Nechali kufre v chodbe tetinho domu a vošli do obývačky, kde rozvoniavali ešte stále vianočné koláče a kakao.

„Chcel som ťa požiadať, teta, či by tu Rhea mohla pár dní zostať," vravel Draco. „Nepohodol som sa s matkou a kým nám dvom nájdem nové bývanie..."

„Čo sa stalo?" spýtala sa Andromeda.

„Áno, Draco, kedy mi povieš, čo sa stalo?" dobiedzala aj Rhea, ktorá bola zo všetkého stále prekvapená.

„Teraz nemôžem," povedal Draco obom. „Je to priveľmi vážne a ja predtým, než to poviem teba Rhea, a tebe teta, to musím povedať niekomu inému. Niekomu, kto si to celé vôbec nezaslúžil. Nikto z nás..."

Ani Rhea, ani Andromeda netušili, o čom hovorí, ale napokon teta prikývla. „Môžete tu zostať obaja, ako dlho bude potrebné."

„Mám ešte jednu prosbu, teta," pozrel sa jej Draco do očí.

„Nemám povedať svojej sestre, že si tu," vyčítala požiadavku z jeho očí. „Nerada klamem, Draco."

„Je to len pár dní," podotkol Draco.

„Je moja sestra v poriadku?"

Draco smutne pokrútil hlavou. „Možno by si mala za ňou nájsť. Rhea sa o seba vie postarať. Mohla by nám zatiaľ vybaliť pár vecí. Ja sa vzdialim na pár hodín."

„Ale, Draco," Rhea sa mračila.

„Počúvaj ma, srdiečko." Chytil jej tvár do svojich rúk. „Zrejme ešte dnes sa zmení veľmi veľa vecí k lepšiemu. Jediné, o čo ťa žiadam je, aby si ostala v tetinom dome, kým sa vrátim a uvidím, čo ďalej. Dokážeš mi to sľúbiť, prosím."

Rhea prikývla. „Áno."

„Ďakujem," prikývol Draco s úsmevom a pobozkal ju na čelo. Potom sa otočil k tete Andromede. „A ďakujem aj tebe, teta. Keď budem schopný ti to vysvetliť, tak to urobím. Prisahám."

„Zájdem za Narcissou," odvetila mu.

„Pochopiteľne, je to tvoja sestra," prikývol.

„A tvoja matka," doplnila ho.

„Áno, to nepopieram, ale to čo ona a otec urobili, je niečo, čo im nikdy neodpustím. Ak sa dozvieš, o čo ide, dáš mi za pravdu, milá teta..."

„Ach, Draco," mierne nad ním pokrútila hlavou. „Buď rád, že ešte máš matku. Aj ty by si tu mal byť pre ňu. Čo ja by som za to dala, keby moja dcéra bola nažive."

„To je iný prípad, teta," pokrútil hlavou Draco.

„Veľakrát som svoju dcéru sklamala, ale ona sa mi neotočila chrbtom," oponovala mu teta Andromeda. „Nech sú tvoje dôvody akokoľvek vážne, mama je len jedna a všetko, čo urobila, urobila preto, aby ťa chránila."

„Chrániť ma mala pred inými osobami. Toto urobila z vlastnej vypočítavosti. Z chladu, z postavenia. Brániš ju, lebo netušíš, čo vykonala a ja ti to ani nepoviem. Nie teraz. Možno ti to povie ona a sama si urobíš názor. A teraz prepáč, teta, ale musím už ísť. Už nesmiem čakať ani sekundu. Nemôžem..."

Otočil sa a odišiel do chodby. Obliekol si kabát, obul topánky, otvoril vchodové dvere a okamžite sa odmiestnil.

***

Hermiona zašla do knižnice, teraz sa tam nepotulovali študenti, takže mala dosť priestoru. Keď z nej vychádzala a kráčala k svojmu kabinetu, niekto ju dobehol a chytil za rameno.

„Draco?" prekvapene sa na neho pozerala. Bol zadychčaný, akoby za ňou bežal a okrem toho výraz jeho tváre bol akýsi čudný. „Stalo sa niečo?"

„Áno," prikývol vážne. „Musím s tebou hovoriť."

„Dobre," prikývla aj ona a viedla ho do svojich komnát.

Keď sa usadili na šarlátovú sedačku, ktorú ani neokomentoval, že je vo farbách Chrabromilu, vedela, že sa deje niečo naozaj vážne. Odkedy by si Slizolinčan odpustil poznámku niečo chrabromilské?

„Hermiona," Draco ju jemne oslovil. „To, čo ti teraz poviem, nám kompletne zmení životy."

„Desíš ma," povedala Hermiona. Naozaj sa začínala báť toho, čo jej Draco povie. Z jeho výrazu nevedela, nič vyčítať. Zdal sa jej nahnevaný, ale nebol nahnevaný na ňu. Netušila, čo sa stalo. „Prosím, povedz mi to," naliehala na neho.

„Tvoje sny nie sú sny," riekol Draco.

„Čože?" prekvapene nadvihla obočie.

„Sú to stratené spomienky," vysvetlil jej Draco. „Vracajú sa postupne. Vymazané spomienky."

„Chceš mi povedať, že sny, ako som tehotná niekde zamknutá, alebo ako rodím, že to sú moje spomienky, ktoré mi niekto vymazal?" prudko sa postavila zo sedačky. „Strieľaš si zo mňa, alebo?"

„Nie, Hermiona, to v žiadnom prípade," rázne odvetil Draco a postavil sa tiež. „Vymazal ti ich Lucius. Tým, že zomrel, tak sa vracajú. Tak Obliviate funguje. Ak ti spomienky niekto vymaže a potom zomrie, tak sa postupne vrátia. Niekedy to trvá dlho a niekedy krátko. Závisí to aj od sily, akým na teba ten človek túto kliatbu uvalil."

Hermiona neverila vlastným ušiam. Áno, vedela, že toto zaklínadlo takto funguje, preto si myslela, že svojim rodičom nedokáže vrátiť pamäť. Jednoducho preto, že je stále živá a kúzlo je účinné. Teraz sa však zamerala na to, čo jej povedal Draco. Jeho otec jej vymazal spomienky, ktoré sa vracali vo forme snov. Spomienky. V tých snoch bola tehotná, porodila dieťa, ak to neboli sny, ak sú to spomienky. „Mám dieťa..."

„Máme dieťa," opravil ju.

Cítila ako jej po tvári tečú slzy. „Ale ako, ja..."

„Môžem len hádať," riekol jej Draco. „Po našom rozchode si zistila, že si tehotná, ale nechcela si ma tým obťažovať, to je také tvoje, Hermiona. Bohužiaľ to zistil aj môj otec a zatvoril ťa u nás v dome v pivnici. Určite v tvojom mene poslal list tvojim priateľom, že si odcestovala do Austrálie, aby si vrátila pamäť svojim rodičom. Donútil ťa napísať ten list. Keď si porodila, vymazal ti pamäť, upravil ti spomienky a utvrdil ťa v tom, že si bola naozaj v Austrálií vrátiť pamäť rodičom, čo sa nepodarilo. Pretože si tam nikdy nebola..."

„Ja predsa nemôžem mať deti..."

„Od tej doby nemôžeš mať deti," povedal Draco smutne. „Pretože po pôrode liečiteľ, podotýkam otcov známy, vykonal na tebe kúzlo, ktoré ti nedovoľovalo mať viac deti a k tomu všetkému zahladil stopy ohľadom tehotenstva a pôrodu, ktoré si prežila. Bola to poistka, aby si nikdy nevedela, že si rodila a poistka pre nás dvoch, keby sme si k sebe znova našli cestu, aby sme nikdy nemali spolu deti..."

„Čo sa stalo s mojím bábätko? Čo s ním urobili?" plakala Hermiona. Znelo to tak neuveriteľne, ale vidina, že by mala dieťa, sa jej zdala krásna.

„Pôvodný plán bol taký, že sa dieťaťa zbavia. Dajú ho do sirotinca, niekam ďaleko, aby sme ho nikdy nenašli," riekol jej Draco. „Plán zlyhal. Otec vymazal spomienky aj matke, požiadala ho o to. Súhlasila s týmto všetkým a potom to nechcela niesť na svojich pleciach. Dieťa nikam neodniesol. Doviedol ju domov," zotrel si Draco slzu, ktorá mu tiekla po líci. „Povedal matke, že to je jeho nemanželská dcéra."

„Rhea!" vykríkla Hermiona. „Chceš mi povedať, že naše dieťa je Rhea? Draco, je to naozaj pravda, je?"

„Áno, je to pravda," šepol Draco. „Hermiona, my spolu máme dieťa, chápeš to? Naše deti nežijú iba na Saturne, my skutočne máme dieťa. To najlepšie dieťa na svete, pretože Rhea je tak neuveriteľne úžasná. Preto ju toľko milujem. Pretože je moja, naša..."

Hermiona si sadla späť na sedačku. Po lícach jej tiekli slzy. „Prečo som nič necítila?"

„Čože?"

„Povedal si, že preto ju toľko miluješ, pretože je naša," šepla. „Ale ja som nič necítila. Netušila som, že je naša. Len raz mi pripomenula teba, ale nezamýšľala som sa nad tým hlbšie, pretože som si myslela, že je to tvoja sestra a súrodenci sa na seba podobajú a majú podobné vlastnosti."

„Hermiona," oslovil ju Draco, prisadol si k nej a chytil jej ruku do tej svojej. „Ja si myslím, že to tak nefunguje. Že hneď spoznáš, že to dieťa je tvoje. Okrem toho Lucius si dal záležať, použil na teba omnoho silnejšie kúzlo ako na matku."

Hermiona smutne prikývla. Všimla si, ako Draco nazval otca menom. Musel sa na neho veľmi hnevať a na matku tiež. Hermiona k ním v tejto chvíli cítila priam nenávisť. Všetko sa v nej búrilo. Nevedela, čo má urobiť skôr. Či ísť vykopať Luciusovo telo a znova ho zabiť, alebo ísť zabiť Narcissu. Nevedela, či objať Draca, alebo vidieť svoju dcéru. Netušila, čo skôr. Len ticho sedela a plakala.

Majú spolu dieťa. Jej dávny sen je zrazu pravda. Má dieťa. Dospelú dcérku. Prišla o všetky krásne roky jej života. Nemohla ju vidieť vyrastať, nerozhodovala o ničom v jej živote. Nemohla jej utrieť slzy, keď ako maličká spadla. Nemohla ju objať od radosti. Nekupovala jej darčeky. Nebola s ňou počas tých najdôležitejších dní.

Zúfalo sa rozplakala a kolísala sa zo strany na stranu. „Prečo, Draco, prečo...?"

„Prečo to urobili? Lebo sú to tí najhorší ľudia na svete! Pretože nikdy nepochopili, že čistá krv je len obyčajná sračka. Hermiona, ja svojich rodičov nenávidím, neznesiem ich. Odišiel som od matky, hneď ako mi to ráno povedala. Nikdy ju nechcem vidieť a keby ešte žil môj otec, prisahám ti, že ho zabijem..."

Hermiona ho veľmi nepočúvala. Stále myslela na to, čo sa dozvedela. Rhea je jej dcéra. Má dcérku s Dracom. Je matkou. To, čo si myslela, že nikdy nezažije, to jej vzali veľmi dávno. Nemohla o tom rozhodnúť ona, nemohla nič. „Kde je?"

„U tety Andromedy," povedal Draco. „Tam jej nič nehrozí, ver mi."

Verila, lebo poznala Andromedu. Ona nebola ako jej sestry, ona bola dobrý človek. „Povedal si jej to?" spýtala sa ho.

„Nie, Rhei som to nepovedal," pokrútil Draco hlavou. „Myslel som si, že by sme jej to povedali spolu. Všetko sa zmenilo, Hermiona."

„Čo ak nás nebude chcieť?" spýtala sa a vyslovila nahlas svoju najväčšiu obavu.

„Prečo by nás nechcela? Nemôžeme za to, čo nám rodičia urobili!"

„Ja za to môžem," šepla. „Keby som ti povedala, že som tehotná, tak by sa to nikdy nestalo. Vedel by si o tom a ochránil by si ma, ale ja som ti to nepovedala. Nepamätám sa prečo, ale nepovedala som ti to. Je to moja vina, Draco, je to iba moja vina....!"

„Hermiona, to vôbec nie je tvoja vina," povedal Draco a svojou vreckovkou jej utieral slzy. „Možno bola chyba, nepovedať mi to, ale nemohla si čakať, že sa stane niečo takéto. Že sa mojim rodičom nebude páčiť fakt, že ich úžasná krv sa premiešala s tou tvojou. Hermiona, ty nie si vinná."

Hermiona sa na neho pozrela s očami plnými sĺz a on ju objal. Objímal ju dlho, možno ubehli aj hodiny, len chcel, aby sa upokojila. Potrebovala sa s tým vyrovnať. Obaja to potrebovali, aby boli schopní to povedať svojej dcére. Rovnako vedeli, Hermiona i Draco, že sa nevyrovnajú s takou vecou jednoducho. Hoci to bolo šťastné zistenie, všetky tie dlhé roky samoty a života bez lásky sa podpísali na všetkých. Nielen na nich dvoch, ale aj na ich dcére.

„Naozaj sa teraz všetko zmení, Draco?" spýtala sa ho Hermiona.

„Všetko," prikývol.

„Chcem byť so svojou dcérou," šepla Hermiona.

„Vezmem ťa za ňou?" spýtal sa jej.

„Čo ak nie som matka, ktorú si želala?"

„Čože?" Draco sa trocha pousmial. „Vieš ako veľmi ťa má rada? Stále o tebe rozprávala."

„Skutočne?"

„Áno, Hermiona, skutočne. Bola tebou očarená," usmial sa na ňu Draco.

„Aj ja som ňou očarená," opätovala mu Hermiona úsmev. „Aj keď jej tvoji rodičia urobili zo života peklo, tak je to dobré dievča. Veselé a usmievavé. Bojujúce za svoje sny. Má veľké srdce. Nezastavia sa jej ústa, to ma po tebe." Zotrela si nové slzy. „A vieš čo? Ona číta romány ako moja mama. Je šikovná a je krásna."

„Je úžasná," prikývol Draco s úsmevom na perách. „Najkrajšia na svete."

„Závidím ti," šepla Hermiona a oprela sa o neho. „Trávil si s ňou čas. Videl si ju, keď bola maličká, videl si ju, keď sa naučila chodiť. Bol si pri nej, keď sa smiala, i keď plakala. Lenže ja nie. Bolí to, Draco, veľmi to bolí."

„Nebol som pri nej stále, Hermiona," pokrútil hlavou Draco. „Mal som byť viac. Lenže ja som odišiel do Ameriky s Astoriou a nechal som moju malú v ich rukách. Veľmi ma to mrzí, Hermiona."

„Netušil si..."

„Viem, ale aj tak, vedel som, že ju matka nenávidí."

„Bol si mladý a chcel si sa zamerať na svoj život, nie na život svojho aj tak nevlastného súrodenca," vravela mu Hermiona, presviedčala ho, že to nie je jeho vina.

„Pravda je, že to Astoria ma presvedčila, že by som sa jej mal venovať, mal by som s ňou byť čo najviac, pretože to je moja sestra a keď raz naši zomrú, tak mi ostane iba ona," vysvetľoval jej Draco. „Astoria mala veľmi zložitý vzťah so sestrou a nechcela, by sa to isté stalo aj mne."

„Astoria musela byť výnimočná žena," prikývla Hermiona, hoci ju to trocha zabolelo.

„Bola, ja som si ju nezaslúžil. Ona by si zaslúžila niekoho, kto by ju miloval celým svojím srdcom. Nezaslúžila si tie omrvinky lásky, ktoré som jej dával ja," odvetil jej Draco smutne. „Vždy mi vravela, že je šťastná, ale mohla byť šťastnejšia."

„Ona si vybrala šťastie s tebou," odvetila mu Hermiona. „Zrejme bola šťastná, Draco."

„Nebavme sa už o nej," ukončil túto tému. „Chceš, aby som ťa vzal za našou dcérou?"

Hermiona sa nadýchla a potom prikývla. „Áno, vezmi ma za našou dcérou, prosím."

***

Rhea si čítala knižku. Teta Andromeda odišla za Narcissou a ešte sa nevrátila, rovnako ako Draco. Jedla koláčiky, ktoré boli úžasné. Dvere domu sa otvorili, Rhea sa trocha zľakla, ale potom začula známy hlas, tak sa znova upokojila.

„Babička!" volal Teddy Lupin.

Rhea zišla dole schodmi do kuchyne. „Ahoj, Teddy, nie je tu. Išla za Narcissou."

„Kto si?" spýtal sa prekvapene, pretože ju nikdy nevidel. „Ty ma poznáš?"

„Som Rhea," odvetila mu. „A áno, poznám ťa. Si vnuk tety Andromedy. Vídavala som ťa roky z okna, potom som ťa vídala s Victoire a nakoniec aj s detičkami. Vždy, keď si so svojou babičkou prišiel navštíviť Malfoyovcov."

„Z okna?"

„Áno, vieš, som dcéra Luciusa. Nemanželská. Nikdy som nemala právo na to, aby som sedela s vami pri stole," rozprávala mu.

„Merlin!" zvolal Teddy a zatváril sa akosi smutne. „To je mi ľúto, škoda, že sa spoznávame až teraz."

„Lepšie teraz, ako nikdy," usmiala sa na neho.

„Rhea, Rhea?" uvažoval Teddy nahlas. „Kde som to meno počul? Áno, už viem! Ty si to dievča, ktoré sa páči Jamesovi?"

„Vážne sa mu páčim?" rozžiarili sa jej oči.

„Áno, ale nieže mu povieš, že som ti to povedal ja," zasmial sa Teddy. „Chcel nás zoznámiť na Vianoce, ale ja som riešil iné problémy. Konečne ťa teda spoznávam," usmial sa. „Ale prečo si tu?"

„Pretože som ju sem priviedol," povedal Draco, keď sa objavil v kuchyni. Rheu prekvapilo, že je s ním aj Hermiona, ktorá mala oči celé zaliate slzami a veľmi zvláštne ňu hľadela. „Požiadal som Andromedu, aby tu mohla pár dní zostať. Vidím, že ste sa konečne po toľkých rokoch zoznámili."

„Áno," prikývol Teddy. „Netušil som o nej."

„Teddy, mohol by si nás nechať o samote," požiadal ho Draco.

„Babička tu nie je, tak teda naozaj pôjdem," odvetil Teddy. „Rád som ťa spoznal, Rhea a nieže povieš Jamesovi, čo som ti vytáral."

Rhea sa zasmiala. „Nie, nepoviem."

„Ďakujem," žmurkol na ňu Teddy a potom sa usmial na Hermionu a Draca. „Hermiona, Draco, uvidíme sa." A potom odišiel.

Rhea sa pozrela na svojho brata a potom sa pozrela do očí Hermiony. Stále plakala. „Čo sa stalo?" spýtala sa. „Prečo plačete, Hermiona?"

Hermiona jej neodpovedala, namiesto toho ju silno objala. Rhea jej opätovala objatie, aj keď ju prekvapilo. Cítila sa zrazu tak bezpečne a pokojne.

Akoby jej toto objatie chýbalo po celý jej život. 

Pozn. autorky:

Tak pravda je vonku, čo sa Hermiony týka. Ako asi zareaguje Rhea?