Hermiona sa snažila dostať do svojich komnát, ale stále sa mierne potackala po chodbách. Narazila na Takmer bezhlavého Nicka, ktorý sa divil tomu, v akom stave ju videl. „Hermiona, si v poriadku?"

„Áno, len trocha vianočného koňaku," zachichotala sa.

Takmer bezhlavému Nickovi sa to veľmi nepozdávalo. Premeral si ju a potom jej ponúkol svoju pomoc. „Budem na teba dohliadať, až kým neprídeš do svojich komnát."

„To je od vás šľachetné, sir Nicolas," prikývla Hermiona. „Naozaj tam trafím aj sama."

„Radšej budem na to dozerať," ubezpečil ju.

Hermiona prikývla a ďalej kráčala k svojim komnatám, pričom sa viackrát musela pridržať brnenia, aby nespadla. Pritom sa stále trocha smiala a Takmer bezhlavý Nick ju iba ticho pozoroval, až kým prišli k jej kabinetu a komnatám.

„Už som doma," povedala mu. „Ďakujem za doprovod."

„K tvojim službám, Hermiona," uklonil sa jej duch a potom odletel preč cez stenu.

Hermiona vošla do svojho kabinetu a potom následne do svojich komnatách ladených do šarlátovej farby. Usadila sa na sedačke a privrela oči. Točila sa jej hlava. Bola pripitá, bola si toho dobre vedomá. Ako dávno niečo také urobila? Ani si nepamätala. Vedela, že ju ráno bude šialene bolieť hlava, ale nevadilo jej to. Akosi ju opustili všetky problémy a mala dobrú náladu. Draco jej na Vianoce daroval hviezdu. Skutočnú hviezdu, aj keď jej chcel darovať celú planétu.

Pousmiala sa, otvorila oči a podišla k modelu vesmíru, ktorý dostala raz od Lily. Dotkla sa Saturnu a povzdychla si. „Možno ešte naozaj nie je neskoro na to, aby sme mali znova náš Saturn, Draco," šepla sama sebe. Myslela to úprimne, hoci sa jej točila hlava, bola si istá, že to vyšlo priamo z jej srdca a nebolo to preto, lebo mala vypité.

Natiahla sa na sedačku, kde neskôr aj zaspala. Bohužiaľ, Draco nemal pravdu. Znova sa jej sníval ten sen.

Mala príšerne bolesti, rodila práve. Kričala, pretože to neuveriteľne bolelo. Potom počula plač malého bábätka.

„Dievčatko," šepol liečiteľ, ktorému nevidela do tváre.

„Dievčatko," vydýchla Hermiona.

Tvár dievčatka ale nevidela. Sen sa zmenil na iný, taký, ktorý si ráno už nepamätala. Avšak tento o pôrode dievčatka áno. Pamätala si ho tak podrobne, dokonca cítila tú bolesť, akoby naozaj pred rokmi porodila dieťa. Akoby to nebol sen, akoby to bola zvláštna spomienka.

***

Oriana sa ráno prebrala. Vonku nesnežilo, svietilo slnko. Uvedomila si, čo sa v noci stalo a aj to, že Bill nebol v posteli. Na zemi sa neváľali jeho veci, ale na kresle bol uložený sveter, ktorý mu darovala. Oriana si k sebe pritiahla prikrývku a cítila, ak sa jej tisnú slzy do očí. Odišiel a nechal ju tam samú.

Po chvíľke vstala z postele, obliekla si nočnú košieľku a išla po maličkého do vedľajšej izby. Chcela si ho privinúť do náručia, aby sa necítila taká sama a smutná. Chlapček však vo svojej postieľke nebol a to ju vydesilo ešte viac. Rozbehla sa ku schodom a keď z nich schádzala, zastavila sa na okamih a vychutnávala si scénu pred sebou.

Bill neodišiel, nenechal ju samú. Sedel v kresle a kŕmil malého Williama mliečkom. Oriane spadol kameň zo srdca, znova vedela normálne dýchať a ešte sa aj usmievala. Bola to taká krásna scéna, že jej na moment predsa len zovrelo srdce, že malý William nie je Billov syn. Bol by úžasný otec pre maličkého.

„Dobré ráno, maminka," všimol si ju Bill a venoval jej úsmev.

Oriana zbehla zvyšné schody, podišla k nemu a pobozkala ho na líce. „Dobré ráno," usmiala sa, keď jej ukradol skutočný bozk. Potom pohladila malého po vláskoch. „Stále toľko papá, mliečko mu chutí."

„Trocha mrnčal, nechcel som ťa budiť, bola si taká krásna, keď si spala, tak som ho vzal, urobil mliečko. Mám v tom prax, vieš," žmurkol na ňu Bill.

„Si šikovný, to je pravda," opätovala mu pohľad. „Urobím nám raňajky."

„Ori, počkaj," požiadal ju.

„Áno?"

„Chcem, aby si vedela, že neľutujem, čo sa v noci stalo," povedal jej Bill.

„Ani ja nie," prikývla a pobozkala malého do vláskov. „Nikdy predtým som sa s nikým nemilovala, William. Netušila som, aký to je pocit. Takže ťa beriem za slovo a nebola to naša jediná spoločná noc."

„To som chcel počuť," zasmial sa.

„A neodpovedala som ti," riekla, vzala prázdnu fľašku maličkého. Potom si od neho vzala svojho synčeka, chvíľku ho držala v náručí, hladila po chrbátiku a potom ho uložila do kolísky. Hojdala ju a pritom si sadla Williamovi na kolená. Oprela sa o neho a šepla mu do ucha. „Tiež ťa ľúbim najlepšie."

Bill sa usmial a pobozkal ju.

***

„Prišiel si nejako neskoro včera večer, Draco!" Rhea vošla do jedálne, kde už Draco raňajkoval sám. Narcissa sa necítila po ránu dobre.

„Čakala si ma?"

„Snažila som sa," prikývla a sadla si k stolu. Odkedy Lucius zomrel a Draco sa vrátil, želal si, aby stolovala s nimi. Veľmi sa jej to páčilo, lebo ako náhle si sadla, doniesol jej domáci škriatok čerstvé raňajky a ona sa s chuťou do nich pustila. „Zaspala som pri knižke, ktorú mi darovala teta Andromeda."

„Ako si sa mala?" vypytoval sa jej Draco.

„Úžasne," usmiala sa na neho Rhea. Žiarila ako slniečko. „Všetci boli ku mne veľmi milí, aj keď vedeli, že som Malfoyová. Naozaj si sa vôbec nemusel báť. James má skvelú rodinu. Vyhrala som guľovačku a stavali sme aj snehuliaka. A Jamesová babička robí tie najúžasnejšie vianočné koláčiky."

Draco sa musel na ňu usmiať, lebo mu to opisovala tak kvetnato a šťastne a on jej nechcel pokaziť náladu. Zároveň bol naozaj rád, že sa mala dobre. Veril Hermione, ale predsa len to chcel počuť aj z úst svojej sestry. „To som rád."

„James ma k sebe pozval na Silvestra. Pustíš ma?"

„Prečo by som ťa nepustil?"

„Si môj starší brat predsa, si môj hrdina," riekla mu Rhea. „Musím mať od teba zvolenie."

„Nie som hrdina, Rhea," smutne sa na ňu usmial Draco.

„Stalo sa niečo? Bol si s Hermionou?"

„Áno, bol a strávili sme naozaj pekný večer v Rokville," rozprával jej Draco a ukázal na svoju novú retiazku. „Všetko bolo fajn, rozprávali sme sa a smiali. Dokonca si myslím, že sa zvyšujú moje šance, aby som si ju znova získal."

„Tak prečo si smutný?"

„Naozaj nie som hrdina," podotkol.

„Pre mňa si," riekla mu Rhea. „Zastal si sa ma, podporuješ ma, máš ma rád a pritom si nikdy nemusel. Mohol si sa ku mne správať ako tvoja mama. Ja ťa obdivujem, si skvelý človek. Poučil si sa dávno zo svojich chýb a podľa mňa si určite znova získať Hermionu. Patrí ti jej srdce, ja to viem."

„Ty moja," Draco sa na ňu usmial. „Ty by si zlepšila náladu každému."

„Snažím sa," prikývla spokojne.

„Na toho Silvestra ťa púšťam k Potterovi," povedal jej.

„Ďakujem, Draco!" vykríkla nadšene, vstala od stola, objala ho rukami zozadu a tešila sa. Draco sa tešil s ňou. Radosť v jej očiach sa mu páčila. Cítil sa dobre. Mal pocit, že robí konečne správne rozhodnutia.

***

Narcissa nemohla prísť na raňajky, pretože sa cítila neskutočne príšerne. V noci sa jej sníval ďalší zo zvláštnych snov a ona si ho vybavovala do detailov. Teraz už vedela, že to žiaden sen nebol. Bola to tá spomienka, ktorá bola vymazaná. Presne tá, ktorú jej Lucius vymazal pred rokmi z mysle.

Spomenula si, ako to funguje. Vedela, že ak sa niekedy použije kúzlo na vymazanie spomienok, po smrti človeka, ktorého prútik na ňu namieril, sa začnú spomienky pomaly vracať. Niekedy ten proces trvá dlhšie a niekedy rýchlo, ako v jej prípade. Pamätala si úplne všetko, čo s Luciusom vykonali a teraz nevedela, ako s tým naložiť.

Zavrela oči a vybavila si presnú spomienku.

Vošla do suterénu Malfoy Manoru. Lucius otvoril jedny dvere a ona vo vnútri videla zničenú a špinavú ženu v pokročilom štádiu tehotenstva. Veľmi ich nevnímala, lebo bola unavená a mala kontrakcie.

„Je to tu, narodí sa to," riekol jej Lucius. „Poslal som po liečiteľa."

„Robíme správu vec, Lucius? Draco sa o tom nemusí nikdy dozvedieť. Môžeme jej ponúknuť peniaze," riekla Narcissa, ktorá si stále nebola istá Luciusovým plánom.

„Vieš o koho ide, Cissy. Myslíš si, že by od nás prijala peniaze?" nadvihol Lucius obočie a zamkol dvere.

Narcissa vedela, že má pravdu a tak prikývla. „V poriadku, dieťa sa narodí a ty ho odnesieš preč. Nikdy ho nechcem vidieť. Nie je to súčasť našej rodiny, nenesie v sebe našu krv, nikdy ho nebudeme hľadať a nikdy Dracovi nepovieme, že nejaké dieťa existovalo."

„Veľmi správne, Cissy," prikývol Lucius spokojne.

O pár minút prišiel liečiteľ. Ženin pôrod bol zdĺhavý a bolestivý. Nakoniec prišlo na svet drobné dievčatko. Lucius požiadal liečiteľa ešte o ďalšiu súkromnú službičku. Liečiteľ vykonal na žene kúzlo, ktoré jej viac neumožňovalo mať ďalšie deti a rovnako toto kúzlo malo zahaliť fakt, že niekedy už rodila.

Narcissa držala zatiaľ dievčatko zabalené v deke. Hľadela na neho a nič k nemu necítila. O to ľahšie to bolo. Keď však dievčatko na pár sekúnd otvorilo očká, ihneď ho strčila Luciusovi do rúk. „Odnes ju! Ďaleko odo mňa!"

Lucius tak vykonal. Keď sa večer vrátil domov, vymazal žene v pivnici spomienky, ale nechal ju ešte pár dní u nich, aby sa dostala z bolestí, ktoré na nej zanechal pôrod.

Narcissa blúdila domom, nemohla sa vyrovnať s tým, čo urobili. Videla oči toho dievčatka. Dracové oči...

A v ten večer požiadala Luciusa, aby jej vymazal pamäť. Chcela zabudnúť na to, čo vykonala, pretože nechcela, aby dievčatko niekedy bolo súčasťou jej rodiny. Bola by to hanba, keďže v jej žilách nekolovala čistá krv. Bola zmiešaná z krvou muklorodenej.

Lucius splnil jej prianie a vymazal jej pamäť.

Keď sa o niekoľko dní objavil s malým bábätkom v náručí, nemala dôvod pochybovať o tom, čo hovorí. Priznal sa k neveru a k tomu, že to dievčatko je jeho. Nechal ho u nich bývať, hoci ona ho nenávidela. Myslela si, že plodom Luciusovej zrady a nie vnučkou, ktorú odmietla.

Narcissa prestala spomínať. Tak veľmi by teraz chcela hovoriť s Luciusom. Chcela vedieť, prečo ju priviedol do ich domu. Bál sa? Zľutoval sa? Cítil k tomu dievčatku niečo? Mal nakoniec srdce? Alebo to urobil, aby ju týral myšlienkou, že mal inú ženu?

Netušila to. Hodila vankúš o dvere a celá sa triasla.

Teraz poznala pravdu. Draco bol otcom dievčaťa. Už dospelého dievčaťa. Ona bola jednou z tých, kto mu neumožnil, aby s ním vyrastala. Ona jej ubližovala. Svojej vlastnej vnučke. Cítila k nej nenávisť. Ublížila jej, keď ju zaprela. Pritom mala Dracové oči.

Narcissa sa veľmi rozplakala. „Odpusť, Draco...," šepkala. „Draco....!"

***

Draco, ktorý práve mieril do svojej pracovne, počul matkin výkrik. Ihneď vošiel do jej spálne a našiel ju na zemi, ako plače.

„Mama!" Rozbehol sa k nej, klesol na zem a vzal ju do náručia. „Mama, čo sa ti stalo?"

„Draco," plakala naďalej Narcissa, ale studenou rukou ho pohladila po líci. „Ja nemôžem, budeš ma nenávidieť."

„O čom to hovoríš, mama?" pýtal sa jej Draco znepokojene.

„Nemôžem..."

„Ale áno, môžeš, mama! Môžeš! Hovor!" žiadal ju. Zvýšil hlas a trocha ňou zatriasol.

„Draco." Znova ho pohladila po líci. „Bola som taká hlúpa, neviem, ako sme to s otcom mohli urobiť, ja neviem..., spomenula som si na to."

„Spomenula na čo?"

„Spomienku, ktorú som si dala vymazať pred rokmi. To tvoj otec mi ju vymazal," vravela mu, celá sa triasla v jeho náručí, ale očividne mu to chcela povedať.

„Matka, hovor, prosím ťa..."

„Máš dieťa, Draco," šepla.

„Čože?"

„Máš dieťa," zopakovala. Dostala to zo seba von a ešte viac sa rozplakala. „Otec a ja sme ale zariadili, aby si sa to nikdy nedozvedel."

„Kde je to dieťa?"

„Je tu, celý čas je tu..."

„Rhea..." Tento raz plakal aj Draco. „Rhea je moja dcéra? Tak je? Matka, je?"

„Áno, to ona..."

„Matka, hovor!"

„Áno!" vykríkla Narcissa. „Rhea je tvoja dcéra. Dcéra, ktorú máš s ňou. S ňou..."

Draco pochopil o kom hovorí. Naozaj to bola pravda? Mal dcéru s Hermionou? Bola to Rhea? „Čo ste urobili, matka? Čo ste im urobili?"

„Vymazali sme jej pamäť a Luciusov známy liečiteľ sa postaral o to, aby nikdy nezistila, že mala dieťa a dokonca urobil nejaké kúzlo, neviem aké, aby žiadne deti mať nemohla," plakala Narcissa, ale predsa len bola rozhodnutá povedať mu celú pravdu. „Je mi to ľúto, Draco."

„Čo ste mali v pláne s mojou dcérou?" plakal Draco, hlas sa mu šialene triasol. Príšerne to bolelo. Jeho rodičia mu zničili život, zničili ženu, ktorú miloval.

„Chceli sme, aby zmizla. Lucius ju mal dať domova, aby sme ju nikdy nevideli. Neurobil to. Doviedol ju domov, sem. Oklamal ma, že to jeho dcéra. A ja som bola k nej hnusná, odporná..."

„Odporné je, čo ste im urobili. Mojej dcére a Hermione!" skríkol na ňu Draco a pustil svoju matku z náručia.

Narcissa spadla na zem a zachytila sa rukami. „Draco!" volala na neho.

„Nikdy, matka!" kľakol si k nej a pozrel sa jej priamo do očí. „Ti toto neodpustím. Nikdy viac ma už neuvidíš. Vezmem si svoju dcéru a odídem preč. Nebudeme tu už ani sekundu. Neodpustím ti to, nikdy!"

Potom vyšiel z jej spálne a zotrel si slzy. Počul, ako na neho volá, ako ho žiada o odpustenie, ale on nemohol. Priveľmi to bolelo. Odlúčili ho od dcérky. Od Rhei. Draco sa zosunul k zemi a rozplakal sa ešte viac. Ako mu to mohli rodičia urobiť? Ako mohli taký hrozný osud pripraviť pre jeho dcéru a pre Hermionu? Prečo boli len takí krutí? Mohol mať rodinu.

„Draco!" dobehla k nemu Rhea. „Čo sa stalo?"

Draco na ňu iba hľadel, nebol schopný povedať ani slovo. Pohladil ju po líci. Prečo si to doteraz nevšimol? Mala rovnaké oči, naozaj mala. A úsmev, ktorým ho vždy vedela dostať tam, kam potrebovala. Prečo si nikdy neuvedomil, že to je Hermionin úsmev?

„Po-pobal si svoje veci," zmohol sa na pár slov. „Hneď."

„Draco, čo ti je, pre Merlina, čo sa ti stalo?"

„Urob, čo som povedal!"

„Ale, Draco..."

Draco sa postavil zo zeme a hľadel na svoju dcéru. Potom ju bez ďalších slov objal a rozplakal sa ešte viac. „Prosím ťa, urob, čo som povedal. Odchádzame z tohto domu. Ty a ja odchádzame."

„Kam? Prečo?"

„Nepýtaj sa ma, zatiaľ, prosím. Dievčatko, nepýtaj sa ma to," žiadal ju. „Sprav, čo som povedal."

Rhea prikývla a odtiahla sa od neho. „Niečo nie je v poriadku, však Draco?" spýtala sa ho.

„Dám to do poriadku, sľubujem," prikývol a potom sa k nej nahol a pobozkal ju na čelo. „Moje dievčatko..."

Rhea ničomu nerozumela, ale prikývla. „Dobre, idem sa pobaliť."

„Ďakujem," šepol Draco a videla, ako odchádza do svojej izby. On urobil to isté. Prútikom namieril na svoje veci a za pár minút bol zbalený.

On nebude roky mlčať ako jeho rodičia. Musí jej to povedať. Musí konečne ukončiť jej trápenie. Ale najprv musí dostať Rheu niekam do bezpečia. 

Pozn. autorky:

* Nápad, že po smrti človeka, ktorý Vás preklial "Obliviate", sa Vám vráti pamäť, mám z vlastnej hlavy, je to môj výmysel pre potrebu poviedky, hoci si myslím, že by to takto naozaj mohlo fungovať. Prečo Hermiona nedokáže kúzlo zvrátiť v prípade svojich rodičov, o tom si povieme niekedy nabudúce a bude to tiež vysvetlené, ale tak trocha to súvisí s touto teóriou.

Tak veľké tajomstvo prasklo ... čo na to Hermiona a Rhea? Čo myslíte?