Bill prišiel na večeru do svojho domčeku v Rokville. Slušne zaklopal a keď mu Oriana otvorila, prekvapene sa na neho pozerala. „Prečo klopete?" položila mu otázku.

„Nechcel som narušiť tvoje súkromie," odvetil jej.

„Je to váš dom," povedala ona a odstúpila od dverí, aby mohol vojsť dnu. Bill tak učinil a v dome cítil vôňu večere a voňalo to naozaj dobre. „Som rada, že ste prišli, William," pokračovala Oriana.

„Maličký spinká?"

„Áno, pred chvíľkou dostal večeru aj on a hneď zaspinkal. Je to vážne pokojne dieťa, spinká niekedy aj celú noc a plače veľmi málo," usmievala sa a oči jej žiarili, keď vravela o synčekovi. „Aký ste mali týždeň?" spýtala sa ho a spoločne zamierili do malej kuchyne v domčeku.

„Bol som so svojou dcérou," usmial sa Bill.

„S Victoire?"

„Nie, s Minique. S Dominique."

„Domi si pamätám. Krásne ohnivé dievčatko," opätovala mu úsmev Oriana a pritom ešte odbehla pomiešať polievku v hrnci. Prisypala tam vegetu. „Rozkošná. Ako sa má?"

„Veľmi dobre," odvetil jej Bill a sadol si na stoličku k jedálenskému stolu. „Pracuje ako manažérka pre metlobalový tím. Pamätala si na teba."

„Vážne?" Orianu to prekvapilo a zrejme aj trocha dojalo. „To je milé."

„Vidíš a ona vravela, že si bola k nej vždy veľmi milá," vravel jej Bill.

„Rada by som ju niekedy videla," povedala úprimne a potom začala vyberať taniere. Bill sa postavil, aby jej pomohol. Usmiala sa na neho a zatiaľ vybrala príbor.

„To môžem zariadiť, ak by si chcela, Oriana. Dominique som povedal o tom, že bývaš v mojom domčeku. Určite by prišla, ak nebude pracovne niekde mimo. S tímom stále cestujú na zápasy po celom svete," vysvetľoval jej.

„Hlavne, že sa jej darí," povedala, rozložila príbor a potom ešte vybrala servítky. Aj tie položila na stolík a nabrala im polievku.

Bill sa do nej ihneď pustil a musel uznať, že síce nebola ako od mamky, ale inak bola vynikajúca. „Je to skvelé."

„Vďaka, rada varím," povedala a fúkala si sústo na lyžičke. „Aj pečiem. Niekedy vám niečo napečiem, William. Som vaša dlžníčka."

„Nie si, neber to tak," žmurkol na ňu. „Môžeme byť priatelia. Ja svojim priateľom vždy pomáham."

Oriana sa usmiala a tvárila s dojato. „Áno, myslím, že sme priatelia. Vždy som mala za priateľa iba Teddyho, nikoho viac. A môjho dedka, aj on bol môj priateľ, nielen dedko. Vždy mi rozumel."

„Tak máš teraz aj mňa a tykaj mi," usmial sa na ňu.

„Dobre, pokúsim sa o to, možno mi to bude trocha trvať, zvyknúť si na to, William," zasmiala sa.

„Nikto mi nikdy nevravel William," pousmial sa Bill. „Pre všetkých som vždy bol iba Bill."

„Mne sa William páči viac, aj malému hovorím Will, Willy," vravela mu. „Môžem vám, teda môžem ti hovoriť Bill ako všetci ostatní, ak chcete..."

„Nie, William od teba znie pekne," usmial sa na ňu.

„Dobre," prikývla a potom sa začervenala. Dojedli polievku a ona sa postavila od stola, aby naložila na tanieriky druhé. Bill jej chcel pomôcť, ale ona to zamietla. Aj druhé jedlo bolo vynikajúce. Bolo také domáce, také ako zvykla variť jeho mama. Niežeby na Rokforte zle varili, ale ak si mal Bill vybrať, vždy mal radšej jedlo od mamky ako v Rokforte.

Po večeri sa presunuli do obývačky. Bill si všimol, že na rímsu kozuba pribudli fotografie. On tam mal iba dve. Na jednej boli jeho tri deti – Victoire, Dominique a Louis. A na druhej jeho vnúčatá – Remus a Dorie.

Teraz tam boli aj iné tri fotografie. Na jednej bolo bábätko, malý William. Na druhej bola ona a jej dedko Aberforth Dumbledore (skutočne sa veľmi podobal na svojho staršieho brata Albusa). A na tretej bola rodinka. Dvaja šťastní manželia, asi päťročné dievčatko a malé bábätko v náruči ženy.

„Prepáč, že som ich sem dala," riekla Oriana.

„Hodia sa sem," odvetil jej a prezeral si fotografiu jej rodiny. Spomenul si, čo o nich povedal Teddy a čo povedala aj ona. „Sú krásne. Tvoja rodina vyzerala šťastne. Je mi ľúto, čo sa ti stalo."

„Je to moja jediná fotka," vravela Oriana. „Moji rodičia spolu boli veľmi šťastní. Rozprával mi to dedko. A moja sestra, Ariana, bola krásna, však? Vraj sa na mňa veľmi tešila. Chcela mi darovať svoju obľúbenú bábiku. Je to veľmi smutné, že človek mal takú krásnu rodinu a všetko sa to rozpadlo, zničilo a prečo?" Po tvári jej stekala slza.

Bill k nej podišiel a pohladil ju po vlasoch. „Mrzí ma to, veľmi. Viem, aké to je prísť o niekoho z rodiny vo vojne. Stratil som jedného z mojich mladších bratov. Ale ty si stratila všetkých."

„Niekedy uvažujem, že som mala zomrieť s nimi. Uvažovala som nad tým veľakrát. Teraz už nie. Pozriem sa na malého a viem, že som dôležitá. Pre niečo som ja bola uchránená od toho masakru spáchaného na mojej rodine," vravela mu a pozrela sa mu pritom do očí. V jej očiach videl toľko bolesti, akoby jej videl priamo do duše. „Kvôli malému som ochotná žiť najlepšie, ako budem vedieť. A kto vie, možno si život pre mňa niečo ešte prichystal. Will je to najdôležitejšie, čo mám. Určite mi prinesie veľa radosti."

„Vieš, Oriana, vraví sa, že tí, ktorí trpeli najviac, raz nájdu skutočne veľké šťastie," povzbudivo jej vravel Bill.

„Mojím je isto malý Will," prikývla.

„Deti sú vždy nádejou na krajší život," súhlasil s ňou. „A ostávajú našou nádejou, aj keď sa iné veci rútia."

„Ako tvoje manželstvo?" spýtala sa.

„Presne tak som to myslel," prikývol. „Keby som nemal svoje deti a vnúčatá, zrejme by som bol fakticky na dne."

„A prečo sa skončilo?" spýtala sa ho, ale odpoveď nedostala, pretože malý William začal plakať. Vybehla rýchlo na poschodie a chvíľku sa s ním objavila v náručí. Pristalo jej to so synčekom naozaj veľmi.

Bill s ňou strávil ešte asi hodinu, ale už sa rozprávali hlavne o malom Williamovi, alebo jeho práci. Tému jeho rozvodu nerozoberali.

Keď od nej a maličkého odchádzal, v polke cesty si uvedomil, že sa mu odísť ani nechcelo. S Orianou sa zhováralo tak dobre, cítil skutočne priateľstvo medzi nimi. Kto by to bol povedal, že sa môže priateliť s takou mladou ženou a že si s ňou bude tak rozumieť?

Bol to prvý večer, kedy si poriadne nespomenul na Fleur.

***

V pondelok poobede Hermiona čakala na Rheu pred pozemkami Rokfortu. Mladá čarodejnica sa primiestnila a ihneď sa usmiala na Hermionu. „Zdravím." Potom si prezerala hrad z blízka a v očiach mala obrovské nadšenie. Poznala ten pocit, len mala o desať rokov menej, keď prvýkrát videla Rokfort.

„Úžasne," usmiala sa na ňu opäť Rhea. „Znova mi je ľúto, že som tu neštudovala."

„Aj ostatné školy sú dobré, ver mi," snažila sa ju trocha povzbudiť Hermiona. Otvorila bránu a viedla ju k vstupnej bráne, pričom sa Rhea obzerala okolo seba. Zbadala Hagridovú chalupu, aj Zúrivú vŕbu a Hermiona jej všetko opisovala. „A les je zakázaný, nesmú tam chodiť študenti."

„Boli ste tam niekedy?" spýtala sa jej Rhea.

Hermiona sa usmiala a potom priznala pravdu. „Keby len raz."

„Vážne? A čo tam všetko žije?"

„Všeličo. Kentauri, s tými sa niekedy neradno zahrávať, jednorožce, testraly, skutočne žijú tam rôzne zvery," vravela jej Hermiona.

„Ale nikdy sa vám tam nič nestalo, však?"

„Zrejme som mala iba šťastie," pripustila Hermiona, keď sa ocitli pred vstupnou bránou, ktorú otvorila prútikom. Potom odstúpila, aby Rhea mohla vojsť dnu.

Mladá dievčina sa obzerala okolo seba, videla mramorové schodisko, steny s obrazmi rôznych ľudí, ktorí chodili z obrazu do obrazu. Videla niekoľko študentov, ktorí utekali dole schodmi, náhlila sa z vyučovacích hodín. Prekvapene na to všetko hľadela a potom sa znova usmiala na Hermionu. „Je to také útulne."

„Áno, to je," prikývla Hermiona a ukázala na schody, po ktorých vyšli až na poschodie, kde mala kabinet. Pritom jej znova opisovala školu, napríklad schody, ktoré menia smer, dvere, ktoré nikam nevedú, alebo aj rôzne obrazy, kto je na nich vyobrazený a podobne. Rhea ju napäto počúvala a usmievala sa.

Prešli dlhou chodbou až ku kabinetu, pričom si Rhea všimla pozrieť rôzne brnenia a obrazy. „Sú tu aj tajné chodby."

„Sú," prikývla Hermiona.

„Išli ste niekedy niektorou?"

„Si zvedavá," zasmiala sa Hermiona.

„Trocha," pripustila Rhea. „A je tu veľká knižnica?"

„Je tu úžasná knižnica. Má aj zakázané oddelenie, kde sú skutočne rôzne knihy, aj temné. Bez podpisu profesora sa k takým nedostaneš. Myslím, že som prečítala väčšinu," rozprávala jej Hermiona a pozvala ju dnu do kabinetu a ukázala na stoličku, kde sa Rhea usadila a pritom si obzerala jej ničím výnimočný kabinet.

„Ja som tiež prečítala skoro všetko z otcovej knižnice," odvetila jej Rhea. „Boli to zaujímavé knihy. Vždy som sa tam prepašovala. Narcissa nemala rada, keď ma tam našla, ale otcovi to nevadilo. Akosi si zvykol na to, že mám rada knihy. Vraj Draco toľko nie."

Hermiona si uvedomila, že to bolo prvýkrát, čo jej rozprávala o svojom otcovi a rodine. A mala pravdu, Hermiona si pamätala, že Draco rozhodne nie je žiaden knihomoľ. „Pre mňa sú knihy doteraz najlepšie darčeky. Vždy ich dostávam na narodeniny i Vianoce, ale nesťažujem sa. Dokážem si ich užiť."

„Mne sa páčia aj tie muklovské romány o láske," riekla jej Rhea. „Tie mi tajne nosila teta Andromeda."

„Vážne?"

„Áno, vždy bola ku mne milá, hoci to je Narcissiná sestra. Všimla si, že mám rada knihy a ona mi na narodeniny, Vianoce, alebo niekedy len tak, keď prišla na návštevu, doniesla nejakú romancu. Len sa veľmi ľahko čítajú a zvyčajne som ich mala prečítané za dva dni."

„Páčia sa ti príbehy o láske?"

„Veľmi, tiež snívam o tom, že raz zažijem lásku ako z románu," riekla Rhea a potom sa na ňu zadívala. „Snívali ste niekedy o tom tiež?"

„Neviem, som dosť pragmatická žena," riekla jej Hermiona. „Veľa romancí som ani nečítala. Som skôr na informácie. Ale moja mama čítavala jednu romancu za druhou. Ona bola romantička naozaj veľká. Ja nie, myslím, že ju to občas aj trápilo. Bola som moc realistická, nie rojko ako ona."

„Ja by som s ňou asi rozumela," prikývla Rhea. „Už zomrela?"

„Nie, len sa nevídame," odvetila jej Hermiona.

Rhea sa ďalej nepýtala, určite bola zvedavá, ale zrejme sa jej to nezdalo slušné, aby sa jej spýtala prečo. Hermiona ukončila ich súkromný rozhovor a pustili sa do prvej lekcie doučovania z Transfigurácie. Všimla si, že dievčina je vážne šikovná. Skúšala ju najprv z jednoduchých kúziel, ktoré jej vždy vyšli na prvý pokus a potom jej napadlo niečo zložitejšie a aj to Rhea urobila na prvýkrát, hoci tvrdila, že predtým ešte nikdy toto kúzlo nepoužila. Hermiona bola spokojná a Rhea sa neustále tvárila tak šťastne a optimisticky, až to bolo nákazlivé.

„Celkom mi to ide, však?" vypytovala sa Rhea Hermiony.

„Podľa mňa áno, nepotrebuješ až toľko doučovania, už teraz vidím, že ti kúzlenie ide a Transfigurácia tiež," riekla jej Hermiona a pochválila ju.

„Možno to mám po mame," riekla Rhea.

„Naozaj o nej nič nevieš?" Tento raz bola tá zvedavá Hermiona.

„Vôbec nič, nemám ani jednu jej fotografiu," povedala Rhea zarmútene a klesla na stoličku. „Koľkokrát som prosila otca, aby mi povedal jej meno, aby mi ju aspoň ukázal na fotografií, určite nejakú mal, ale on to nikdy neurobil. Zomrel a zrejme sa to už nikdy nedozviem. Pretože som niekoľkokrát počula, ako sa hádali s Narcissou. Aj ona chcela poznať totožnosť mojej mamy a nikdy to nepovedal ani jej. Myslím, že pravda zomrela s ním."

Hermione z toho celkom smutno. Nevedela si predstaviť, že by nepoznala totožnosť svojich rodičov a nevedela by o nich nič. Rhea nepoznala matku a ako Hermiona poznala Luciusa, možno jej matku dokonca donútil, aby sa jej vzdala. „Nemala by si sa tým trápiť, Rhea," povedala napokon a pozrela sa jej do očí. „Si už dospelá, určite sa ti bude dariť v práci u Draca a čoskoro si založíš svoju vlastnú rodinu. Budeš mať svoj dom, svoj pokoj a nikdy viac nebudeš nešťastná z toho, že nevieš kam patríš."

„Vždy mi mama chýbala," priznala sa Rhea. „Často som potrebovala jej názor a nemala som sa s kým poradiť. Boli situácie, no veď viete, ste tiež žena, kedy proste potrebujeme matku, alebo sestru, alebo kamarátku a ja som nemala nikoho. Narcissa ma z duše nenávidela. S radosťou mi zničila aj tých pár hračiek, ktoré som od otca dostala. Dokonca mi raz zničila aj krásne šaty, ktoré mi daroval na Vianoce. Vraj omylom ich škriatka zle oprala, ale vedela som, že to urobila náročky. Nechcem vás tým zaťažovať, Hermiona... ja len som to potrebovala niekomu povedať."

„Nezaťažuješ ma," pokrútila hlavou Hermiona a oprela sa o svoj stôl. „Narcissa Malfoyová je veľmi hrdá žena. Plná predsudkov, ale je to aj žena zranená a zradená svojím manželom. Vybíjala si svoju zlobu na tebe a nie na ňom. To od nej nebolo vôbec pekné. Neuvažovala si, že by si z toho domu odišla."

„Raz určite," prikývla Rhea. „Ale ešte na to nemám dosť peňazí a cítila by som sa sama. Teraz je pri mne Draco a býva u nás aj malý Nathan a Pansy, aj keď tá nevychádza z izby, ale nie som osamelá ako celý svoj život. Bojím sa, že keby som odišla a žila sama, znova by som bola osamelá."

„Chápem," prikývla Hermiona, ktorá samotu veľmi dobre poznala. Bola súčasťou jej každodenného života.

Niekto zaklopal na dvere a vyrušil ich. Bola to Lily Luna, ktorá vošla do kabinetu bez vyznania. „Hermiona, ahoj," pozdravila a potom si všimla Rheu v jej kabinete.

„Lily, poď dnu," vyzvala ju Hermiona. „Zoznámte sa. Toto je Rhea, sestra jedného môjho známeho. A Lily je moja krstná dcéra," predstavila ich.

„Ahoj," Rhea sa na ňu usmiala.

Lily k nej pristúpila a dala jej pusu na obe líca na zoznámenie. „Ahoj, som Lily."

„Lily je Jamesová sestra," doplnila Hermiona.

„Vážne?" Rhea celá zažiarila.

„Poznáš môjho podareného bračeka?" spýtala sa Lily a nadvihla obočie. „Je to šialenec, vážne. Ale zároveň ten najlepší brat na svete. Obaja boli bratia sú tí najlepší na svete, keby si chcela vedieť." Ústa sa jej nie a nie zastaviť. „Odkiaľ ho poznáš?"

„Povedzme, že ma vyslobodil z jednej nepeknej situácie v Zašitej uličke," riekla Rhea a premeriavala si Lily.

„Čo si tam, pre Merlina, robila? Také desne miesto..."

„Už tam veru viackrát nepôjdem," odvetila jej Rhea.

„Počkaj!" Lily sa zasmiala. „Viem kto si! James mi pred pár dňami písal list, že stretol moc milé dievča. Áno, to bolo isto o tebe."

„Písal niečo viac?" vyzvedala Rhea a Hermiona obe dievčatá iba sledovala.

„Áno, že si najkrajšie dievča, aké kedy videl, ale nieže mu to povieš, lebo ma zahluší," smiala sa Lily.

Rhea trocha očervenela, ale očividne jej to lichotilo. „James je taký milý...," povedala zasnene, nad čím Lily pretočila oči a Hermiona sa iba potichu uškrnula. Dievčatá klebetili ďalej a ona ich potichu sledovala. Vyzeralo to, že si sadli a že sa majú o čom rozprávať. Hermiona si pomyslela, že Rhea možno nestretla iba Jamesa, aby sa stal jej kamarátom, ale možno od teraz bude mať priateľov viac. Jednou z jej priateliek sa možno stane Lily. Priala jej to. Nechcela, aby také mladé dievča muselo prežívať samotu a aby jedného dňa dopadlo nebodaj ako ona. Sama, opustená a so zmarenými snami.

„Hermiona, tak pôjdeš s nami?" spýtala sa jej Lily.

„Čože? Na chvíľku som sa zamyslela," spamätala sa Hermiona.

„Budúci víkend na vianočné nákupy do Rokvillu," riekla jej Lily.

„Je október," odvetila jej Hermiona.

„Áno, ale vieš, že ja nakupujem skoro, aby som to všetko stihla a mám veľkú rodinu," uškrnula sa Lily. „Pôjdeš?"

„Iste, samozrejme, s vami dvoma veľmi rada," prisľúbila.

***

„Pansy, tebe nadobro preskočilo!" Draco sa chytil za hlavu a hľadel na svoju bývalú spolužiačku.

„Ale prečo nie? Máš predsa Nathana rád a on potrebuje otca," riekla mu Pansy.

„Neožením sa s tebou!" povedal jej rázne a pokrútil hlavou nad jej hrozným nápadom. Naozaj jej muselo preskočiť.

„Nehovor, že stále smútiš za Astoriou," hnevala sa.

„Do toho ťa nič! Podal som ti pomocnú ruku, lebo sme kedysi veľmi dávno boli priatelia a urobil som hlavne kvôli tvojmu synovi, pretože ho mám rád. Nuž takéto šialene a blbé nápady si vyhoď z hlavy. Neožením sa s tebou!" hneval sa aj on.

„Dobre, odídem a už nikdy neuvidíš môjho syna!" vyhrážala sa mu.

„Je mi to ľúto kvôli chlapčekovi, ale je to tvoje rozhodnutie a je to tvoj syn," povedal jej. „Ak chceš odísť, ja ťa tu nedržím. Mám tvojho syna rád, je to dobrý chlapec a nezaslúži si, aby s ním jednala ako s tovarom. Ak však chceš odísť, cestu poznáš," dodal a potom odišiel na poschodie do svojej izby.

Neskutočne ho vytočila ponukou, ktorú mu dala a svojimi hlúpymi vyhrážkami. Uvedomil si však, že mu za Nathanom bude smutno, ak naozaj odíde a odvedie si ho. Chlapca si obľúbil, mal ho rád a predstava, že sa s ním už nebude hrávať, ho začínala bolieť. 

Pozn. autorky:

Ahojte, vitajte pri novej kapitole o deň skôr :) dúfam, že sa Vám páčila, začalo sa tu pár nových priateľstiev a z jedného z nich bude časom aj niečo viac, ale myslím, že to Vám je všetkým jasné :D

Na animke hore sú Lily a Rhea :)

Ešte by som Vás touto cestou pozvala k čítaniu novej poviedky SPES NON CONFUNDITUR (Nádej nejde zničiť), ktorá je o Remusovi a Tonksovej :) zatiaľ je pridaný iba prológ, ale pevne verím, že sa zajtra dostanem k prvej kapitole :) poviedku nájdete na mojom profile.