2024

Sedela vo svojom kabinete a v ruke zvierala jeho list. Jeho ďalší list. To úhľadné písmo by spoznala, aj keby sa nepodpísal. Jediný muž, ktorý v nej dokázal vyvolať všetky pocity naraz. Lásku i nenávisť. Obdiv, či ľútosť. Šťastie a smútok. A mnoho ďalších. Všetko sa to skrývalo v jednom mužovi, ktorý sa pred rokmi vryl do jej srdca a potom jej ho dokonale rozmliaždil na drobné kúsky.

Ľutoval to niekedy? Hermiona Grangerová chcela občas vedieť odpoveď. To by však znamenalo stretnúť sa s Dracom Malfoyom a nebola si vôbec istá, či je to, čo chce. Pretože láska sa roky menila na zatrpknutosť a aj preto, že nechcela vedieť, že on je šťastný, zatiaľ čo ona trpí. Prečo by jej ale písal, keby sa mal dobre? Celé to bolo záhadné a v duchu karhala samú seba, že chcela poznať odpovede. Veď pred rokmi si prisahala, že o Dracovi Malfoyovi nechce už nikdy počuť. Sľúbila si, že sa vydá za prvého muža, ktorý ju bude milovať aspoň z polovice ako on a že bude s ním mať deti. Svoj sľub nikdy nedodržala, pretože žiaden iný muž nebol ako Draco Malfoy a žiaden iný muž ju nedokázal milovať ani z polovice tak ako on. Alebo si to iba nahovárala?

Hermiona bola sama zo seba zmätená. Prečo, do pekla, ju ten chlap po toľkých rokoch vyhľadal? Prečo sa s ňou chce stretnúť?

Niekto zaklopal na jej dvere a dnu strčil hlavu Bill Weasley. „Ahoj," venoval jej úsmev. „Iba som chcel vedieť, či ideš dnes do Rokvillu?"

Hermiona prikývla. „Áno, iste, ako dozor, ako obyčajne," poznamenala. „Myslím, že mi to Minerva robí zámerne, inak by som bola stále zatvorená tu na hrade." Postavila sa zo svojej stoličky a vzala si jesenný kabát. Počasie bolo dosť chladné, aj keď sotva končil september. Okolo krku si uviazala šál a vzala si kabelku, ktorú mala položenú na stolíku.

„Môžem ti robiť spoločnosť?" spýtal sa jej Bill, hoci sa tvárila dosť odmerane. „Tiež som dnes ako dozor."

„Iste, prečo nie?" mykla plecami, ale po pravde by bola radšej sama. Mala Billa rada, ale o spoločnosť toľko nestála. Posledné roky jej akosi vadila spoločnosť každého. Okrem Harryho a Ginny. A občas ich detí. Hlavne Lily. Svoju krstnú dcéru mala naozaj veľmi rada. Pretože bola šikovná, múdra, inteligentná a jednoducho jej pripomínala Harryho a Ginny dokopy. A keď jej na Rokforte chýbali oni dvaja, mala tu Lily. Lenže Lily už bola šiestačka a to znamenalo posledné dva roky v jej bezprostrednej blízkosti.

„Mala si ťažký týždeň?" konverzoval s ňou Bill, keď vyšli z hradu a kráčali cestičkou smerom do Rokvillu.

„Ani nie," odvetila po pravde. Učiť pre ňu nebolo namáhavé. Študenti pred ňou mali rešpekt a to nielen preto, lebo bola vojnová hrdinka, ale aj preto, lebo bola prísna. Múdra, ale prísna. A tak prekliato sama, čo oni nemohli tušiť. Niekedy k ním bola až nespravodlivá, lebo sa cítila osamelá a tie deti skutočne nemohli za jej nevraživosť, ale občas sa stalo, že to nevedela ovládať. „A čo ty?" spýtala sa Billa.

„Čo sa týka školy, tak to nie je najhoršie. Avšak čo sa týka rodiny, tak to je dosť na dve veci," priznal sa jej Bill. „Victoire mi poslala dosť smutný list. Keby nepridala fotku Remusa a Dorie, asi by som sa rozplakal. Čo to táram, rozplakal som sa."

„Takže ten rozchod s Fleur sa zdá definitívny?" spýtala sa Hermiona. Niežeby ju to veľmi trápilo. Mala rada Billa, ale Fleur jej vždy prišla namyslená, egoistická a keby nebola taká pekná ako bola, pochybovala by o tom, že by sa Bill do nej toľko zapozeral. Hermiona si k tej žene nikdy nenašla cestu.

„Áno," prikývol jej spoločník. „Odišla do Francúzska a poslala mi žiadosť o rozvod. Chápeš to, Hermiona, najprv máš všetko a potom zrazu nemáš nič..."

Áno, to veľmi dobre chápem, pomyslela si Hermiona. „Máš svoje deti," odvetila mu.

„Nenávidia a pritom neviem, kde som urobil chybu. S Fleur, s nimi..."

„Určite to nie je pravda, že by ťa nenávideli. Poznám tvoje deti, Bill a oni nie sú schopné niekoho nenávidieť," vravela mu Hermiona, ale nebola si istá, či to čo hovorí, je pravda. Za Victoire by určite ruku do ohňa dala. Vlastne ani netušila, na koho sa Victoire Weasleyová, teraz Lupinová podala. Bolo to hádam to najviac anjelské stvorenie na svete. Keby sa tak veľmi nepodobala na Fleur, neverila by, že sú rodina. Za Dominique, jej mladšiu sestru by ruku do ohňa určite nedala. Toto dievča bolo pre ňu tiež veľkou záhadou. Dominique bola svojská, rebelská, s červenými vlasmi priam ohnivá a tiež roky v nej márne hľadala Billové alebo Fleuriné gény. A potom tu bol Louis, ktorý chodil do toho istého ročníka ako Lily, ktorý na počudovanie bol celý Bill, keby nemal blonďavé vlasy. Nuž ani tu si Hermiona nebola taká istá, čo si asi o rozchode rodičov myslí.

„Kiežby si mala pravdu, Hermiona," posmutnel Bill a Hermione to nepridávalo na nálade. Ona nebola správna osoba, aby niekoho utešovala počas rozvodu. V skutočnosti ju to deptalo a upadala do ešte väčšej melanchólie, že len čo prišli do Rokvillu, strhla pár študentom body iba za to, že sa podľa nej nesprávali slušne. A v ďalšom okamihu sa za to nenávidela.

Nenávidela niekoho iného. Za to, aká zlá a zatrpknutá bola, mohla iba jedna osoba – Draco Malfoy.

***

Odpoveď od nej neprichádzala. Draco zvesil hlavu a nemyslel si, že mu vôbec ešte odpíše. Ak mal byť k sebe úprimný, nedivil by sa jej. Ale na druhej strane neniesol na tom vinu iba on sám. Sama predsa písala o tom, že to pokazili spoločne. Nuž aj tak si vedel predstaviť, že sa viac hnevá na neho ako na samú seba.

Bol si vedomý toho, že aj vtedy sa zachoval ako zbabelec, ale jednoducho to zrejme mal v krvi. Hoci Astoria vždy tvrdila iné. Astoria mala pre neho vždy pochopenie. Keby tu ešte bola Astoria, možno by vedela, čo robiť. Lenže Astoria tu nebola už roky a on si to často nechcel priznať. Bol sám. Bol tak zúfalo sám, že uvažoval nad tým, kedy sa začne rozprávať aj so svojimi stenami. Akoby nestačilo, že vedie konverzácie so svojím výrom, ktorého mu tak dávno podarovala jeho matka.

Miloval Astoriu celým svojím srdcom. Alebo to bola opäť ďalšia z tých situácii, kedy presviedčal sám seba, že to tak muselo byť. Pamätal si na chvíľu, kedy držal jej ľadovú ruku a ona mu venovala posledný úsmev a aj slová. Povedala, že sa jej vždy páčila forma, akou ju miloval a hoci vždy vedela, že v jeho srdci je aj iná, nikdy to nedal najavo. Cítila sa milovaná ako žiadna iná. Bola mu vďačná, zomierala s úsmevom na perách a žiadala ho, aby znova vyhľadal svoje šťastie.

A čo urobil? Zavrel sa na roky do ďalšej samoty. Neposlúchol Astoriu! Rozhodol sa tak urobiť až teraz. Teraz, keď mohol všetko získať a potom zrejme znova stratiť. Astoria by však bola sklamaná, keby sa o to aspoň nepokúsil.

Prehrával. Zatiaľ úplne prehrával. Rozhodne sa nechcel uchýliť ku krajnému riešeniu, ktoré sa mu hnalo hlavou.

Namiesto toho sa zahľadel na fotografiu Astorie a spomenul si na ňu. Na ich prvé stretnutie po pár rokov po Rokforte.

Pred odchodom musel zariadiť ešte niekoho vecí. Odchádzal. Ďaleko. Čo najďalej od nej. Pretože láska k nej ho ničila, ničila aj ju a nakoniec by ich zničila všetkých. Všetkých, ktorých mali radi. Nebál sa tak o seba, ako o ňu a o svojich najbližších.

Zašiel do Šikmej uličky. Chcel sa rozhliadnuť po nejakých veciach, ktoré by si zo sebou vzal do Ameriky. Netušil, ako funguje čarodejnícky svet tam. Či majú naozaj všetko, alebo či sa niečo dá zohnať iba v Londýne.

Počas nákupov sa na okamih zastavil pred metlobalovom obchode. Od malička bol jeho najobľúbenejší, aj keď ani zďaleka nebol taký dobrý metlobalista, akým túžil byť. Respektíve lepšie povedané – akým jeho otec túžil, aby bol. Avšak metlobal bola pre neho naďalej tá najkrajšia hra na svete.

„Predstavuješ si ako raz svojho syna budeš učiť hrať metlobal?" ozval sa pri ňom sladký hlas. Naozaj sladký, že mu celkom naskočili zimomriavky. „Pretože vždy, keď stojím pred týmto obchodom, tak si predstavujem ako môjho syna bude jeho otec učiť hrať metlobal."

Draco sa obzrel za hlasom a pred ním stala drobná hnedovláska s tmavými očami. Na perách mala úsmev a v líčkach jamky. Bola skutočne rozkošná, to si musel všimnúť, aj keby bol slepý. „Hm, neviem," pousmial sa. „Neviem, či som práve odborník," dodal. „Ale otec tvojho syna určite bude."

„Podľa mňa si bol vždy dobrý hráč, Draco Malfoy," odvetila mu.

„Poznáme sa?" spýtal sa jej, keď ho prekvapilo, že poznala jeho meno. Zdala sa mu trocha povedomá, zrejme s ním chodila kedysi na Rokfort, ale to už bolo dávno.

„Neviem, či si si ma niekedy všimol," žmurkla na neho. „Som Astoria, mladšia sestra Daphné, hádam na tú si pamätáš."

„Isteže," prikývol. Daphné mala sestru, áno. Aj to si pamätal. Dokonca aj vedel, ktorá to je, ale táto mladá žena pred ním sa sotva podobala na to dievčatko, ktoré si pamätal. Okrem toho opustil Rokfort, keď bol šiestak a ona bola iba štvrtáčka. „Vážne si to ty, Astoria?"

„Úplne a vážne," zasmiala sa. „Tak povedz, ako sa máš? Dúfam, že si neskončil s Pansy Parkinsonovou," dodala.

„Čože? Nie!" zasmial sa aj on. Po dlhej dobe sa zasmial. „Rozhodne nie. Po pravde ani neviem, ako sa Pansy vodí. A čo Daphné?"

„Spokojne vydatá za jedného čistokrvného Bulhara. Nevidela som ju asi rok," priznala sa mu Astoria. „Povedzme, že už si nie sme také blízke, ako keď sme boli dievčatká."

„Chápem," prikývol. Nemal súrodencov, ale vedel si to predstaviť. Aj on si prestal byť blízky s Goylom, alebo so Zabinim a Nottom taktiež. Pre Astoriu to však muselo byť horšie, keď si prestala byť blízka s vlastnou sestrou.

„Nedal by si si zmrzlinu?" navrhla.

Draco sa na ňu usmial. „Ale áno, dal by som si, pozývam ťa."

„Ďakujem," prikývla. „Máš krásnu retiazku," ukázala. „To je Saturn?"

Nahmatal prívesok na svojej retiazke a smutne prikývol. „Áno, je to Saturn, vidím, že niekto dával pozor na Astronómií," dodal trocha úsmevne.

„Len trocha," potvrdila jeho slová Astoria. „Je od tvojej manželky?"

„Prečo si myslíš, že som ženatý?"

„Ani neviem," zasmiala sa. „Si?"

„Nie," odvetil jej úprimne.

„Takže mám šancu?" spýtala sa a žmurkla na neho.

„Si podarená," pripustil.

„A ty si sklamaný láskou, však?" spýtala sa ho.

Nevedel, prečo pri nej dokázal byť úprimný od prvého momentu. „Áno, som."

„Možno teda nemám šancu," povedala Astoria vážne. „Ak by si ale chcel kamarátku, tak som tu, ak by si chcel."

„Myslím, že by som chcel," prikývol.

„Tak dobre," pousmiala sa. „Žiaden smútok, teraz poďme na zmrzlinu a budeme veselo ohovárať Pansy, alebo Pottera, alebo koho len chceš."

„Desivo znie v jednej vete Pansy a Potter," zasmial sa Draco.

„Vychádzam z toho, že sú tvoji zrejme najmenej obľúbení ľudia. Pansy ťa prenasledovala na každom rohu a Harry Potter bol tvoj večný nepriateľ, nie je tak?" spýtala sa.

„Ó to prvé je isto pravda," prikývol Draco. „A čo sa týka Pottera, nuž povedzme, vyrástol som."

„To je dobré, Draco Malfoy," prikývla Astoria a venovala mu ďalší úsmev. „Tak akú zmrzlinu máš najradšej," vložila svoju ruku do tej jeho a ťahala ho k cukrárni. Draco nevedel prečo, ale usmieval sa. Skutočne sa usmieval.

***

Keď sa neskôr večer Hermiona vrátila do svojich komnát na Rokforte, pohľad jej padol na model slnečnej sústavy, ktorý pre ňu pred rokmi vyrobila Lily, ktorá ani z ďaleka netušila, aký význam to pre ňu skutočne má. Myslela si, že má iba rada astrónomiu, planétky a hviezdy, ale to nebola pravda. Dotkla sa prstom Saturnu, i Pluta, a v neposlednom rade Mesiacu. Prečo ju len vtedy napadli také veci. On jej hovoril smutné veci a ona mu to musela nejako oplatiť. Chcela, aby bol rovnako vinný, aj keď vedela, že vinná je aj ona.

V hĺbke svojho srdca však dúfala, že bude bojovať.

Prekliaty zbabelec.

Pretrela si oči, lebo si myslela, že tak zabráni slzám. Ale nešlo to. Sadla si na sedačku a pozrela sa na prázdny pergamen, ktorý tam mala položený. Siahla po brku a rozhodla sa.

Aj po toľkých rokoch si Draco Malfoy zaslúži, aby sa stretli. Aby sa cítil vinný, čo spôsobil. A v hĺbke svojho srdca vedela, že ho vidieť chce.

Taká hlupaňa.

Atramentom písala krasopisné slová, a pritom jej z oči tiekli slzy a zmáčali jej líca.

„Malfoy,

môžeme sa stretnúť. Zajtra večer u Troch metiel, tam je vždy rušno, nikto si nás tam nevšimne. Mám na teba iba hodinu času, tak si dobre rozmysli, čo mi chceš povedať. Ak ešte vôbec je, čo povedať.

Hermiona."

Možno ostane ticho. Také otupujúce. Srdce jej však bude biť. Hlasno. Zúfalo. Smutne. Ako celé tie roky.

Nenávidela sa za to. 

Pozn. autorky:

Ahojte, vítam Vás pri prvej kapitole. Myslím, že ste všetci zistili, že naša Hermiona pracuje ako profesorka na Rokforte. Uvidíte, čo učí, bude to v ďalšej kapitole. Ak sa Vám zdala veľmi zatrpknutá a tvrdá, tak bohužiaľ, sklamanie s ľuďmi robí divy. Okrem toho som trocha vychádzala z reality v Prekliatom dieťati, kedy by Hermiona nebola s Ronom, ani s nikým iným. Tu samozrejme nie je zatrpknutá kvôli Ronovi, ale kvôli Dracovi. Isteže tam kedy úlohu zohral aj Ron, ale o tom potom ...

Hermiona má aj kolegu Billa Weasleyho, ktorého už práca pre Gringottbanku prestala baviť a tiež sa ocitol na Rokforte. Rozvádza sa s Fleur :/ ... 

Keďže sa nachádzame v roku 2024, tak na Rokforte z Novej generácie zostali už iba Lily a Louis (6 ročník), Roxanne (7 ročník) a Ronové deti, ale to Vám úplne prezradiť nechcem, takže o tom potom. Ostatní už doštudovali a čo robia sa dozviete časom. Jediné, čo už bolo spomenuté boli malí Remus a Dorie, deti Victoire s Teddym. 

Tento príbeh bude dosť o vzťahoch ... niektoré budú možno trocha iné, ako ste zvyknutí, ale bude to všetko dostatočne vysvetlené. Vo väčšom sa teda môžete tešiť aj na Harryho a Ginny. James a Albus ale až taký priestor nedostanú, ale Lily áno. Dosť tam bude aj Bill, keďže pracuje s Hermionou a rovnako aj Neville (kto je v tomto príbehu jeho žena, uvidíte). A aby sme nezabudli na Dracovú stranu, tak sa stretneme s Pansy a Goylom (ten veľmi vo FF nebýva, skorej bývajú Blaise a Theo, tak tu bude trocha zmena, pretože Draco v kontakte s Blaisom a Theom nie je).

Na animácií je Astoria zo spomienky :)

Okey, dosť bolo mojich rečí, len som chcela vysvetliť niektoré dôležité veci a aby ste sa vedeli lepšie orientovať v príbehu. Teraz je rada na Vaše názory :)