Lucy

Stála som v mojej izbe, posledný raz si obzerajúc oblečenie ležiace na mojej posteli. Vyberala som veľmi dlho, čo si dám na ples a nechcela som urobiť unáhlené rozhodnutia, no vedela som, že teraz, hodinu pred začiatkom je už skutočne čas sa rozhodnúť. Naklonila som hlavu nabok a ešte raz som si prezrela dvoch víťazov. Od začiatku som vedela, že buď pôjdem v niečom extrémne princezničkovom, alebo si dám na seba pánsky smoking. A čím viac sa ples blížil, môj výber sa síce zužoval, no tieto dve kategórie stále zostávali. A tak som teraz stála nad posteľou a hľadela na krikľavo ružové košaté šaty položené vedľa tmavofialového pánskeho smokingu. 

"Lucy!" ozval sa hlas zdola, "si už, prosím ťa, hotová? Do pol hodiny musíme vyraziť, ak nechceš meškať.

"Už idem!" vykríkla som zhora, vedomá si toho, že to nie je ani blízko pravdy.

"Tak si pohni, prosím ťa," povedala moja mama už mierne nervózne, "máš jediné šťastie, že máš krátke vlasy, keby sme ti ešte mali tie nastavovať a zapletať a boh vie čo, no to už by sme už jednoznačne nestíhali." 

Ignorovala som mamininé rozčuľovanie sa, odfotila som dva outfity pred mnou a poslala fotku Timei. Dúfala som, že mi pomôže rozhodnúť sa, no moju správu si ani nezobrazila. Popravde... neodpisovala mi celý deň aj keď som sa ju snažila skontaktovať od rána. Úprimne som sa o ňu trošku bála. Z toho, čo hovorila posledné týždne, jasne vyplývalo, že ma z blížiaceho sa plesu strach. Znova som sa pozrela na konverzáciu a poslala jej srdiečko. Vedela som, že ju to pravdepodobne nepresvedčí ozvať sa mi, ale dúfala som, že jej to aspoň trochu pomôže.  

Odložila som mobil a opäť som sa zahladila na posteľ. Ach, z toho sa nedá vybrať. Prečo na svete existujú rozhodnutia, nenávidím to. Prečo proste nemôžem mať obe možnosti a...

A  vtedy mi to napadlo, oči sa mi rozžiarili a zacítila som, ako mi kútiky úst skáču dohora. Rýchle som sa obliekla a rozbehla sa  dole schodmi. 

"No konečne si tu už som myslela, že..." Mama sa na mňa otočila a zhrozene vyvalila oči.

"Mija!"vykríkla zdesene, odhaľujúc naše španielske korene, "Vieš mi, prosím ťa, vysvetliť, čo to máš na sebe?"

"Smoking a ružová suknička," odpovedala som šťastne sa usmievajúc, "podľa mňa to k sebe ide úžasne."

Mama sa chytila za čelo: "To nemôžeš myslieť vážne."

"Ale môžem," odpovedala som jej s úškrnom, pričom som sa otočila okolo vlastnej osy, ako baletka. Bolo mierne zvláštne mať aj smokingové gate aj sukňu naraz na sebe, no cítila som, že snáď nikdy som nemala na sebe oblečenie, ktoré by ma viac vystihovalo. 

"Ach, bože, ty nie si normálna," povedala mama krútiac hlavou, "už začínam chápať, prečo nemá doprovod."

"Mne to nevadí. Teším sa na to, že strávim celý ples s Timeou," odpovedala som, "čo mi pripomína, nemali by sme už náhodou vyraziť?"

Mama si povzdychla: "Asi ťa nepresvedčím ísť sa prezliecť nejak normálne, čo?"

Pokrútila som hlavou a mama si opäť vzdychla: "Tak poď do auta. Nech aspoň nemeškáme, keď tam už ideš ako klaun."

S úsmevom som schmatla svoj ruksačik s najpotrebnejšími vecami, hodila na seba zimnú bundu a rozbehla sa cez chodník, na ktorom sa už leskla mierna námraza k maminému auto. Hneď, čo som sa usadila, nedokázala som prestať hýbať nohami. Už som sa proste nevedela dočkať....