Už je to mesiac odkedy sme sa presťahovali. Som rada, že sa mi za tie štyri týždne podarilo zapamätať si cestu zo školy domov. Prvé dva týždne zo mňa bol beznádejný prípad. Ani raz sa mi nepodarilo dostať sa niekam bez pomoci.

Prvého apríla, prvý školský deň sa mi tak triasli ruky, že som si poriadne nevedela zaviazať modrú mašľu na uniforme. V triede ma doslova zachránil ten pekný chlapec zo zmrzlinárne, Kaito. Prišla som tam medzi poslednými a moja myseľ zlyhávala v rozhodovaní kam si sadnúť. Bola som rada, že si ma zapamätal. No a tak sa nejako stalo to, že v škole sedím v lavici pred ním. Spolužiaci sú ku mne poväčšine milý, aj keď sa nájdu nejaké výnimky. No nič nemôže byť iba biele, však? Musí sa niekde objaviť aj čierna. Tak ako svetlo nemôže existovať bez tmy. Mala som dobré tušenie, že ma čakajú pekné tri roky strednej školy pred tým ako pôjdem na výšku.

So spolužiakmi z francúzska už nie som takmer v kontakte. Niektorí mi prestali úplne odpisovať, niektorí napíšu sem tam. Ale chápem to, s väčšinu som sa poznala len niečo vyše polroka. Očividne sme sa neskamarátili natoľko aby som nemohla len tak zmiznúť. Po pár dňoch od príchodu do Japonska mi začali písať výhovorky na časový posun a na veľa učenia. Dotklo sa ma to viac ako som chcela, keď mi napísala kamarátka, ktorú som poznala od prvej triedy. Nemali dôvod vyhovárať sa na časový posun. Ja som im písala o jedenástej dobre, že nie o polnoci. Vo francúzsku ešte stále svietilo slnko. Plakala som. Často. Cítila som sa zradená, ale mala som opäť šťastie.

Kaito.

Pomohol mi zvyknúť si na život v Japonsku. Postupom času ma prestával odchod z Francúzska trápiť. S Kaitom som trávila väčšinu času v škole i mimo nej. Rýchlo sa z nás stali kamaráti a ja som nikdy nepostrehla niečo čo ostatný videli oveľa skôr.

...

Uľavene som si vydýchla, keď zazvonil zvonček na koniec poslednej hodiny. Hodiny na stene ukazovali trištvrte na tri. Lenivo som si začala dávať veci do tašky. Vonku bolo pekne a ja som sa cítila bezstarostne asi po prvýkrát odkedy som tu. Látkovú gumičku, ktorú som mala okolo zápästia som si stiahla dole a zopla si ňou vlasy. Dlho tam však nevydržala, pretože Kaito mi ju šikovne zobral. Keď som sa otočila dozadu, stál vedľa svojej lavice s mojou gumičkou medzi jeho palcom a ukazovákom.

,,Dáš mi ju prosím naspäť?" spýtala som sa ho s úsmevom. Postavila som sa zo stoličky a prehodila si tašku cez plece. Nesúhlasne pokrútil hlavou a schoval ju do svojho vrecka. Neuškrnul sa pri tom, povedala by som, že ani nepohol svalom. Niekedy bolo pre mňa ťažké zistiť ako sa cíti alebo na čo myslí. Teraz ho však prezradil záblesk šibalstva v jeho očiach a jemne nadvihnutý kútik úst. Usmiala som sa a pokrútila nad ním hlavou.

,,Daj," natiahla som k nemu ruku. Namiesto toho aby mi podal gumičku, chytil ma za ruku a viedol do šatne. Prezula som sa a prezuvky si zamkla do skrinky. Chvíľu sa mi zdalo zvláštne, že tu sa prezúvajú či svieti slnko alebo prší. U nás to bolo povinné iba, keď snežilo.

,,Sakura," Kaito ma oslovil, keď som sa nehýbala. Potriasla som hlavou a odvrátila pohľad od skrinky.

,,Prepáč, už idem," povedala som rýchlo a pobehla smerom ku dverám.

,,Pôjdeme na zmrzlinu?" spýtala som sa pri východe zo školy. Zakývala som spolužiačkam na druhej strane ulice. Vytiahla som si kľúčik z tašky a odomkla som si bicykel. Väčšinou som chodila do školy na bicykli, pešo to bolo príliš ďaleko.

,,Môžeme," odpovedal mi jednoducho.

,,Ako dopadol tvoj test z matiky?" Prečo som sa to vôbec spýtala, hovorila som si v mysli. Veď je to jasné, ešte som ho nevidela dostať iný druh známky ako jedna.

,,Sto percent."

,,Ja som mala zase osemdesiat," povedala som trochu skleslo, nezáleží na tom ako sa snažím. Vždy tam niečo pomotám.

,,To je stále dobré," snažil sa ma povzbudiť. Prikývla som na súhlas. Je to stále lepšie ako sedemdesiatdeväť ako som mala minule.

,,Preteky?" navrhla som, keď sme sa dostali na vedľajšiu cestu, kde len sem tam prešlo nejaké auto.

,,Ty si neskutočná," povedal s náznakom smiechu v hlase. Nikdy som nevyhrala, ale každým razom som bola bližšie a bližšie. Tentokrát som visela tesne za ním, no nepodarilo sa mi ho predbehnúť. Spomalil až na cestičke, kde sa začínal rad sakúr. Nechal ma ho predbehnúť.

,,Hej," povedala som tak nahlas aby ma počul, ,,to nie je fér!" Zastala som pri okraji cestičky a zišla dole z bicykla.

,,Nechal si ma vyhrať," oborila som sa naňho. Pravda, bola som rada, že som aspoň raz prvá, ale bolo by to lepšie ak by to bolo mojou vlastnou zásluhou.

,,Chcem ti niečo povedať, Sakura," povedal zrazu a po prvýkrát v živote som počula v jeho hlase neistotu. Trochu som sa zľakla jeho tónu, keď som s ním išla ďalej od cesty.

,,Sakura," povedal. Zahmkala som a otočila sa tvárou k nemu. Skôr než som si niečo stihla uvedomiť sa sklonil ku mne a pobozkal ma. Vyvalila som oči dokorán, bola som celkom zmetená. Pomaly som zatvorila oči, keď ma chytil rukou okolo pásu. Cítila som ako mi splašene bije srdce. Cítila som jeho pery na mojich a celkom som zabudla na zmrzlinu. Toto bolo lepšie ako zmrzlina. Oveľa lepšie.

Počkať. Kaito ma bozkáva. Naozaj sa to deje. Naozaj sa mu páčim? Má ma rád? Slzy sa mi nahrnuli do očí, sama neviem z akého dôvodu.

Odtiahol sa odo mňa a palcami mi zotrel slzy z líc. ,,Ľúbim ťa," povedal mi potichu. Krátko som sa zasmiala a zotrela si zostávajúce slzy.

,,Aj ja teba," povedala som takmer bez dychu a silno ho objala. Myslím, že tento raz som ho vyviedla z mieri ja, pretože zostal len šokovane stáť nevediac čo robiť s rukami. Dostala som svoj prvý bozk. A mala som chlapca, ktorý sa mi páči. Jedno som v tú chvíľu vedela naisto. Nikto a nikdy ma nedonúti znovu sa niekam sťahovať. Kaito ma konečne objal naspäť. Musela som sa postaviť na špičky, pretože sa jeho ruky ovinuli okolo môjho pásu a mierne ma nadvihli do výšky tak aby som si mohla položiť hlavu na jeho plece.

,,Kaito?" oslovila som ho po dlhšej odmlke. Zahmkal na znak, že ma počuje.

,,Ale nič," povedala som s úsmevom.

,,Sakura?" oslovil ma.

,,Čo?"

,,Ale nič," zopakoval po mne. Slabo som sa zasmiala. V tú chvíľu ma nezaujímalo, že nás môžu ľudia vidieť ako sa objímame. Bola som vo svojej imaginárnej bubline šťastia, o ktorej som dúfala, že nikdy nepraskne.

Keď som sa v ten večer vrátila domov, vytiahla som svoj zápisník a dokončila svoje haiku. Možno presa len bude mať v sebe nejaký skrytý význam. Cítila som sa akoby som práve rozkvitla.

Kvitne sakura.