Prstami som prechádzala po plastovom povrchu glóbusu. V duchu som si predstavovala cestu z krásnej európskej krajiny, ktorú som poznala celý svoj život, naspäť domov. Doteraz som pokladala za svoj domov malé francúzske mestečko, v ktorom som vyrastala. Nech som sa na to pozrela z hocijakej strany Japonsko bolo tak ďaleko. Prstami som si odkrokovala vzdialenosti. Jedna dlhšia ako druhá. Ponad Ameriku šestnásť krokov. Ponad Áziu desať krokov.

My poletíme ponad Áziu. Podľa toho čo viem by to malo byť približne štrnásť hodín letu. Pri tej predstave sa mi nepríjemne stiahlo hrdlo a nervozita sa mi usadila v hrudi. Zajtra odletím ďaleko zo sveta, ktorý som mala tak rada. Ďaleko od všetkého čo som poznala. Rozsvietila som obrazovku na mobile, ktorý ležal vedľa mňa. Bolo pár minút po polnoci. Moji rodičia už dávno spali. Aj ja by som mala, ale nedokážem zaspať. O deväť hodín vyrážame na letisko a o dvanástej odlietame.

Rozhliadla som sa po mojej izbe. Bielo ružové steny boli prázdne. V poličke nebola ani jedna kniha. Môj biely písací stôl zíval prázdnotou. Na stoličke sedela moja školská taška, v ktorej namiesto učebníc boli nevyhnutné veci, ktoré som si zobrala do lietadla. Učebnice a zošity boli už zbalené.

Ťažko som si povzdychla a poslednýkrát pozrela na glóbus. Opatrne som ho vložila do krabice a tú vložila naspäť do kufra medzi úhľadne poukladané zošity, učebnice a knihy. Dôkladne som kufor zavrela a posunula ho k ostatným. Keď som sa zakrývala svojou prikrývkou všimla som si, že aj posteľ je iná. Nebolo na nej ani jedno z mojich plyšových zvieratiek a ani svetielka. Znovu som si povzdychla, potiahla prikrývku až k hlave a zaspala. Počas noci som sa niekoľkokrát zobudila. Nedalo sa mi spať a ráno, keď ma mama prišla zobudiť som mala pocit akoby som pred pár minútami zaspala.

Ospalým hlasom som zamrmlala: ,,Dobré ráno." Nemotorne som sa vyhrabala z postele. Kútikom oka som zazrela ako mama ešte na poslednú chvíľu šikovne vyzlieka a skladá obliečky. Napoly som spala, keď som si umývala tvár a zuby v kúpeľni. Automaticky som siahla po mieste, kde vždy býval môj hrebeň, no nebol tam. Prudko som sa pozrela na to miesto a vyvalila oči. Odchádzame. Tá myšlienka ma prebrala ako kýbeľ studenej vody. Schmatla som kefku, pastu a uterák a vletela naspäť do mojej izby. Bolo desať minút po ôsmej. Mám ešte trištvrte hodinu. Od úľavy som vydýchla.

Nenáhlivo som sa obliekla do vecí, ktoré som si ešte včera pripravila. Boli to čierne silonky, staroružové šaty a bledomodrá krátka rifľová bunda. Nočnú košeľu som provizórne poskladala a spolu so zubnou pastou a kefkou ju vopchala do jedného z kufrov. Hrebeň som vytiahla z tašky v momente, keď mama vošla do izby.

,,Sakura, si poriadku?" spýtala sa ma mama v japončine. Ticho som pokývala hlavou a sadla si na posteľ. Takže toto bude jazyk, v ktorom teraz budem prevažne hovoriť. Nechápte ma zle, mama ku mne hovorila po japonsky skoro vždy, no ja som viac hovorila po francúzsky. Môj otec hovorí po francúzsky, moji kamaráti hovoria po francúzsky a doteraz som sa učila vo Francúzštine. Asi je na čase prispôsobiť sa Japončine.

,,Som v pohode," usmiala som sa na mamu, keď ma objala okolo ramien.

,,V Japonsku sa ti bude páčiť a tvoja stará mama a starý otec sa na teba a Takashiho už tešia." Zobrala mi hrebeň z rúk a začala mi prečesávať vlasy.

,,A ty sa určite tešíš na nich, však?" spýtala som sa potichu. Mama nevidela svojich rodičov takmer osem rokov. Pred dvanástimi rokmi moji rodičia odišli za prácou do francúzska a ja som samozrejme išla s nimi. Mala som vtedy štyri roky, takže na Japonsko si veľmi nepamätám. Mama ich bola párkrát po odchode navštíviť, ale cesta trvá dlho a letenky tiež nie sú lacné.

,,Samozrejme," povedala s úsmevom. Položila hrebeň a odniekiaľ vybrala jednu z mojich obľúbených kvetinových sponiek. Zapla mi ju do vlasov a objala ma tak pevne, že som skoro nedokázala dýchať.

,,Sakura-chan," vyslovila za mojim menom aj japonskú príponu, ,,viem ako sa cítiš, podobne som sa cítila aj ja, keď sme odchádzali z Japonska, ale sľubujem ti, že sa ti tam bude naozaj páčiť." Opätovala som jej objatie a párkrát prikývla.

,,Dievčatá je čas všetko skontrolovať a vyraziť na letisko." Vo dverách sa objavil môj otec s mojím malým bratom, ktorý už spal v autosedačke. Mama ma pomaly pustila a zašepkala mi tiché poďme.

Ešte raz som skontrolovala celú izbu či som niečo nezabudla a vyšla na chodbu. Obula som si tenisky a zavesila batoh na chrbát. Všetky kufre už boli v aute a v štvorizbovom byte som sa zrazu necítila doma. Bol úplne prázdny. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla von. Ocko zamkol dvere a kľúč spolu s mojím a maminým odovzdal na vrátnici.

Cesta taxíkom trvala o niečo menej než hodinu. Bola tichá, ja som sa pozerala von oknom na ubiehajúcu krajinu. Ocko sedel na sedadle spolujazdca. Mama zaspala a s Takashim sa nedá veľmi rozprávať, pretože je ešte bábätko. Takashi aj ja sme zdedili oči po mame, no ja som sa na mamu aj tak viac podobala. Takashi dostal do vienka viac európskych črtov ako ja. Jeho vlasy neboli čierne ako moje a mamine, ale hnedé ako ockove.

Na letisku sme vystúpili, zobrali kufre a išli dovnútra. Nebrali sme toho veľa, len oblečenie, niekoľko kníh a moje zošity a učebnice. Ja som vedľa seba ťahala dva veľké biele kufre s mojím menom na štítku. Letisko bolo obrovské a všade kam som sa pozrela boli ľudia. Bola som si istá, že ak by som tu nebola s rodičmi, stratila by som sa. Držala som sa blízko pri mame, keď sme sa dostali medzi veľkú skupinu ponáhľajúcich sa ktovie kam. Pripadala som si strašne nízka, skoro všetci boli vyšší než ja.

Po vyše hodine a pol sme mali za sebou všetko čakanie a kontroly. Zachránili ma iba slúchadlá a hudba, inak by som sa pravdepodobne unudila k smrti. Počas čakania som na chvíľu zabudla, že vôbec odchádzame. V lietadle sme našli svoje miesta. Sadla som si ku oknu. Keď som si vypínala mobil na pokyn letušky, spomenula som si na spolužiakov, ktorý teraz sedia v škole. Je niečo pred dvanástou. Práve im začala biológia. Lietadlo sa rýchlo napĺňalo a zanedlho sa rozbiehalo. Keď sme sa odlepili od zeme neudržala som slzy a ticho sa rozplakala. Mama si ma k sebe privinula, hneď ako si všimla, že plačem. Cítila som ako mi povzbudzujúco hladí chrbát, no to akoby ma rozplakalo ešte viac. Ako dlho sa sem nevrátim? Vrátim sa sem ešte vôbec?

Po prvýkrát v živote som závidela Takashimu. Skutočne som mu závidela, on si Francúzsko nebude pamätať, tak ako ja si nepamätám na Japonsko. A teraz si vôbec neuvedomuje čo sa deje. Spokojne sa hrá zo svojím dreveným vláčikom a smeje sa zakaždým, keď mu spadne a ocko ho zdvíha.

,,Sakura? Vieš čo? Mohla by si skúsiť napísať nejaké Haiku, čo povieš?" spýtala sa ma mama po niekoľkých hodinách letu. Ja som celý čas myslela na to ako ďaleko sa nachádzam už teraz od domova. Myslela som aj na to ako rýchlo ide čas dopredu. Každým časovým pásmom bolo viac a viac hodín. Podľa toho čo sme sa učili raz dávno v škole je Japonsko o sedem časových pásiem ďalej než Francúzsko. Takže, keď okolo deviatej ráno pristaneme v Osake na medzinárodnom letisku Kansai, vo francúzsku budú ešte len dve hodiny ráno. Uvedomila som si, že práve tento časový posun ma odtrhne od kamarátov, ktorí mi zostali vo Francúzsku.

,,Prečo, nie." Pokrčila som plecami. Vytiahla som zo svojej tašky zošit, kde mám popísané veci od školských poznámok, cez moje úvahy a príhody až k mojim kresbám. Teraz tam pribudne aj moje prvé haiku. Haiku je japonský druh poézie, skladá sa z piatich slabík v prvom verši, zo siedmych slabík v druhom verši a z piatich slabík v treťom verši. Mama píše haiku často, hovorí, že je to zdravé. Keď som bola malá myslela som si, že haiku je na to aby jej nestvrdol mozog, keďže je lekárka. Mama mi ale vysvetlila, že haiku sa učí v japonských školách, a že jej pomáha zvládať stres. V maminom zápisníku bolo veľa haiku, to ma istý čas nútilo rozmýšľať nad tým koľko stresu asi prežíva a koľko ho takto dokázala odfiltrovať. Jedno som však mohla uznať, mamine iaiku bolo dokonalé. Niektoré boli písané aj tradičnou japonskou technikou, štetcom a čiernym atramentom.

Za oknom zapadalo slnko, no vo Francúzsku ešte bolo hore na oblohe. Premýšľala som ako dlho mi bude trvať, kým prestanem porovnávať čas v Japonsku a čas vo Francúzsku. Myslím, že mi to potrvá dlho.

Jedna milá letuška mi podala fľašu z vodou a nejakú bagetu. Úprimne som sa na ňu usmiala. Od odletu som nič nezjedla a už som začínala byť hladná.

,,Ďakujem," poďakovala som. Najskôr som sa napila a potom nedočkavo roztrhla obal, ktorý chránil úžasný francúzsky vynález. S chuťou som sa do bagety zahryzla a slastne privrela oči. Bola výborná. Rozhodne na lietadlové jedlo bola výborná. Ocko mi kúpil ešte jednu, keď som dojedla. Zrazu som prešla do stavu, kde sa mi začínal tento výlet trochu páčiť.

Mama má určite pravdu, zvyknem si a možno raz budem považovať za domov práve Japonsko, v ktorom som sa pred vyše šestnástimi rokmi narodila.

Zamyslene som si priložila pero k ústam. Ale aké haiku by som mala napísať? Položila som pero na zošit a začala počítať slabiky rôznych slov. Prvý riadok musí mať päť slabík. Hmm, na prvý pohľad sa to nezdá byť ťažké vymyslieť. Človek si povie, že je to také krátke, že to vymyslí za dve sekundy, ale práve v tom je ten háčik. Prečo je to také krátke?

Nakoniec som do prvého veršu napísala prvé tri slová, ktoré mi prišli na um.

Jar, apríl, láska.