Nenávidí, keď na ňu zazerá,
keď jej srdce už len pohľadom triešti.
Nenávidí, keď za inými obzerá sa,
keď jej lásku päsťou zmáča.

Prosto kráča,
posmešky smeruje,
jej tým ubližuje a
ani si to neuvedomuje.

Jemu jedno všetko je,
vraj bad boy!
Tak sa ospevuje.

Ego väčšie, než Eiffelovka sama,
jej sebavedomie menšie, než muška malá.
Srdce si vyskladala z olova,
jeho slová ignorovala,
neotáčala, prítomnosť jeho nevšímala.

Mal toho dosť,
ignoruje ho?

Všímal si ju,
mračil sa,
prečo dievča tvrdohlavé,
jeho prítomnosť nevníma?
Prečo jej jedno všetko je,
nebodaj jej srdce z kameňa je?

Možno doňho amor trafil,
možno len sila osudu zaútočila,
jemu dievča zapáčilo sa.

Uvedomoval si to,
všetko kazil,
jej dušu nenávisťou naplnil.

Prečo taký blbý bol?
Prečo jej život pomiatol?

On hádam rozum prišiel,
pozde ale došiel,
ona nenávidí,
on miluje,
takto osud zmenil,
odpustenie žiadal,
nenávidel a zrazu miloval.