Chvíľku stojím pred dverami bytu, a pozerám na ne. Sú bez menovky, len okrúhly priezor na dverách. Cítim sa zvláštne, akoby som niekomu narušovala súkromie, a pritom viem, že v byte nik nie je.
Vstúpim dnu, dvere za sebou však nezatvorím. Pre istotu.
Prejdem úzkou chodbou, ktorá ústi do priestrannej obývačky. Je to zrkadlový byt k Oliverovmu. Zastavím sa cestou len pri kuchyni, nazriem do nej. Na prvý pohľad vyzerá, že je všetko ako má byť, že sa nič nestalo. O chvíľku sa vrátia domáci a začnú pripravovať večeru. Na stole sú rozložené noviny, na kuchynskej linke hrnčeky, otvorená je jediná skrinka nad drezom. Akoby tu zastal čas.
Pohnem sa smerom k obývačke, domnievam sa, že azda tam bude šatník, či niečo také. Izba sa kúpe v rannom slnku, kvety na oknách ho nadšene prijímajú. Zastanem vo dverách a rozhliadam sa po izbe, je priestranná a vkusne zariadená. Vstavaná skriňa na druhom konci by mohla ukrývať, čo potrebujem, vykročím teda k nej.

Za pohovkou, v strede izby, je nízka komoda, a keď okolo nej prechádzam, upútajú moju pozornosť fotky v rámikoch. Azda aj desiatky fotiek rôznych rozmerov, zachytávajúce tie prchavé okamihy, ktoré nazývame spomienky. Hľadím na usmiate tváre v šťastných okamihoch, mladé, pekné dievča so staršou ženou, samotné či v kruhu priateľov. Oslava narodenín, Vianoce či trošku umelecké v prírode, v poli vysokej trávy zasnene zahľadené do diaľky. Chytím do ruky najbližšiu, kde sa do objektívu usmieva pravdepodobne matka s dcérou, tie tu museli bývať. Objímajú sa okolo ramien, tváre pri sebe, šťastne usmiate. Veľmi sa podobajú, rovnaké oči, ústa i vlasy. Pekné ženy. Museli sa mať veľmi rady.
Cítiť to z tej fotky.
Vlastne z každej jednej, ktorú tu majúvystavenú.

Už k nim nepribudne žiadna.

Táto nezvratná skutočnosť ma zastihne nepripravenú, a zabolí, hlbokov hrudi. Zovriem fotku v rámiku a zažmurkám, do očí sa mi tlačia slzy.
Nevrátia sa domov, neobíjmu sa, neporozprávajú sa o najnovších zážitkoch. Naprázdno prehltnem, fotku si pritlačím k hrudi, kde si pridržiavam uterák, a nie som schopná sa pohnúť.
Nikam.
Vpred ani späť.
Slzy mi stekajú lícami, prvýkrát za tie štyri dni, čo sa všetko tak strašne zmenilo, a čo všetko len dusím v sebe, všetky emócie, obavy či strach.
Z hrdla mi vyjde vzlyk, za ním ďalší a ďalší, a nedokážem to už zastaviť.
Plač sa zo mňa rinie ako vodopád, popri komode sa zveziem k zemi, a usedavo plačem s fotkou pritisnutou k hrudi.

„Anna?" počujem od dverí Oliverov hlas.
Nie som schopná ozvať sa mu.
„Anna, kde si? Čo sa deje?"
Spoza pohovky sa vynorí jeho hlava, a keď ma zbadá, schúlenú za ňou, preskočí ju a skloní sa ku mne.
„Stalo sa niečo?"
Pokrútim hlavou, nie som schopná prehovoriť, len kŕčovito zvieram fotku. Vidím síce cez slzy rozmazane, ale zbadám, že zrak upiera na rámik, čo držím, potom späť k mojej tvári, a pochopí.
Sadne si ku mne a bez otázok ma stiahne ku sebe do náručia.
„Oni sa... už sa sem nikdy ne..." snažím sa vravieť pomedzi slzy.
„Psst," tíši ma a kolíše. Skutočne ma kolíše v objatí, a mňa tozvláštne upokojuje.
„To bude dobré, neboj sa," šepká mi do ucha. Jeho teplo preniká ku mne, jeho hlas ma tíši, jeho dych cítim na krku.
Neviem, koľko tam sedíme, schúlení za pohovkou. Postupne zo mňa všetko opadne, obavy, pocity, bezmocnosť odplavia slzy.
Až keď mi rámik s fotkou vypadne z ruky, v ktorej som ho doteraz zvierala, preberiem sa z letargie.
Za sebou cítim Oliverov dych, je pravidelný, akoby spal.
„Si v poriadku?" šepne zvláštnym hlasom, takže nespí.
Prikývnem, chcem sa odtiahnuť, zisťujem však, že som úplne ponorená v jeho objatí. Netuším, kedy a ako sa to stalo, ale sedím tesne pri ňom, objíma ma obidvoma pažami, a ja sa oňho prakticky opieram.
„Ďakujem," je to jediné, čo som schopná povedať.
Vo vlasoch ma pošteklí jeho dych, ako sa usmeje a vydýchne.
„Asi to bude znieť zvláštne, keď poviem, že sa rado stalo, však?"
Usmejem sa. „Možno trošičku," súhlasím pobavene.
„Fajn, tak radšej poviem, že nemáš za čo."
„Mám za čo, určite mám," odporujem mu a odtiahnem sa od neho.

Oliver pomaly vstane a pomôže na nohy aj mne. Uvedomím si, že mám na sebe stále len uterák. Zdvihnem fotku zo zeme a vrátim ju na pôvodné miesto, vyhýbam sa Oliverovmu pohľadu čo najdlhšie.
Cítim sa veľmi odhalená. A akási nesvoja. Jeho blízkosť ma vyviedla z miery. 
Keď konečne k nemu zdvihnem zrak, zistím, že Oliver na mňa pozerá akosi inak, zvláštne.
Sú to len sekundy, pripadá mi však, že vo vzduchu medzi nami visí niečo nevypovedané.
Niečo je inak.
Jeho blízkosť, jeho náruč, vo mne zanechali dlho neprebudený pocit, pochovaný pod nánosmi sebaklamu a odmietania.
Ale je tam, a pomaličky sa pohol, dáva mi o sebe vedieť.
Nie, nesmiem si dovoliť city!
Nie k tomuto neznámemu chalanovi, aj keď ma k nemu priťahuje čosi neznáme.
Nerozumiem tomu. Nerozumiem sebe.

Jeho zelené oči na chvíľku vyhľadajú moje. Zdá sa, že zisťuje, či už budem v poriadku.
Snažím sa byť v poriadku.
Dochádza mi, že sa práve stal svedkom môjho citového zrútenia, keď sa na mňa všetko zosypalo, a ja s tým tiež.
Mám chuť prepadnúť sa pod čiernu zem, zmiznúť, vypariť sa.
Takto sa vyfarbiť, krása!
Musí si o mne myslieť, že som...
„Počkám ťa u mňa v byte," odvráti sa odomňa a odchádza. „Nájdi si niečo na seba."

Nie som schopná ozvať sa, len stojím na mieste, aj po jeho odchode. Napriek tomu, že v byte je prehriaty vzduch, strasie ma chladom, mokrý uterák nie je najlepšie oblečenie. Pohnem sa teda ku skrini, v ktorej nájdem, čo som predpokladala.
Vytiahnem čisté spodné prádlo, dokonca aj podprsenku v rovnakej veľkosti, akú nosím. V starostlivo uložených komínkoch oblečenia nájdem aj tričko, v ďalšej časti sukňu, žiadne šortky tu totiž nevidím a v dlhých džínsoch sa nechcem variť, vonku ešte nevládnu chladné dni.
V kúpeľni sa oblečiem, prečešem si vlasy a nechám ich voľne vyschnúť. So zbytočnými výčitkami použijem cudzie pleťové tonikum, mejkap neriešim, načo? Oliverovi je to určite srdečne jedno, keď sama nezľakol doteraz.

Keď sa vrátim do jeho bytu, objíme ma vôňa kávy. A niečoho sladkého.
Na stole nájdem nachystané raňajky, Oliver však nikde. Sadnem si a pustím sa do nich, premáha ma hlad. Miznú vo mne doslova za pár minút. Pohľadom stále blúdim pobyte, a kde je Oliver zistím, až keď sa už nasýtená presuniem do jeho izby, v ktorej som spala. Chcem uložiť po sebe veci, sú už použité a rozmýšľam, či ich budem mať kde oprať alebo ich jednoducho vyhodím.

Spoza dverí kúpeľne začujem šplechot vody, takže Oliver si dáva tiež sprchu. Akurát skladám svoje včerajšie tričko z butiku, keď sa dvere na kúpeľni otvoria. Zdvihnem zrak tým smerom a ostávam bez slov, a aj bez dychu. Oliver v nich stojí len v džínsoch, aj to rozopnutých, a je bez trička.
Zažmurkám a snažím sa vyzerať prirodzene, aj keď som mierne prekvapená.
Teda, pravdupovediac, nie mierne, som šokovaná, ale zase, je sa na čo pozerať, to nemôžem poprieť. Uhnem pohľadom, keď na mne spočinie ten jeho. Asi ešte nečakal, že tu už budem.
Bez slova ma obíde a zo skrine za mnou si vyberie čisté tričko. Pomaly vstanem, v náručí držím svoje staré oblečenie, ako obranný štít.
„Len som to chcela odpratať," vysvetľujem, úplne od veci. „Nechcem ti zaberať izbu svojimi vecami."
Pousmeje sa, zapne si džínsy.

Spamätaj sa, Anna! prikazujem si, stále sa naňho pozerám, síce len ukradomky.
„Tými pár kúskami ma neohrozuješ, neboj," povie so skrytým pobavením. „Chutili ti raňajky?"
„Úžasné, ďakujem ti," usmejem sa vďačná za jeho starostlivosť. Postupne cúvam z izby von, preč od neho.
„Vidím, že veci ti sedia," prejde po mne pohľadom.
„Och, to áno, našťastie."
„Zobrala si si aj nejaké náhradné?"
Pokrútim záporne hlavou. „Nie, prečo?"
„Budeš ich na ceste potrebovať, nie?"
„Na ceste?" nerozumiem mu.
„Na ceste, ktorá nás čaká," vysvetľuje.
Aj tak som absolútne mimo.

Prejde okolo mňa do obývačky, za ním vôňa sprchového gélu a jeho samotného, priam nebezpečná kombinácia. Mám slabosť na vôňu mužských sprchových gélov, čo narobím? 
„Poď, ukážem ti to."
Poslušne idem za ním stále držiac svoje veci. Na stole pri pohovke, na ktorej spal, je rozložená mapa. Už z diaľky púta moju pozornosť červená kľukatá čiara. Asi v noci toho veľa nenaspal.
Usadí sa na pohovke a keď len stojím bez pohnutia, pozrie na mňa.
„Myslím, že tie veci už nebudeš potrebovať, môžeš ich vyhodiť. Zoženieš si iné," povie s pohľadom upretým na moju náruč, a potľapká na miesto vedľa seba.
Pozriem na veci v rukách, akosi mi vypadlo, že ich ešte stále zvieram. Spravím ako navrhne, má vlastne pravdu, a sadnem si k nemu dávajúc pri tom pozor, aby som sa ho nedotýkala.

„Čo je to za mapu?" spýtam sa zvedavo.
„Mapa nášho štátu," ukáže na ňu.
„To vidím, nie som nevzdelaná," poviem urazene. „Čo znázorňuje?"
Zasmeje sa.
„Prepáč, neodolal som," pritiahne ju bližšie k nám. „Je to naša trasa."
Spýtavo naňho pozriem.
„Niekam sa spolu chystáme?" zámerne zdôrazním slovko spolu.
„A... čo máš v pláne robiť?"
„Prečo ísť preč z mesta? Čo ak tu ešte niekto ďalší je?"
Znie to divne, je to však realita.
„Myslíš okrem tých dvoch týpkov?"
Sklopím pohľad ku svojím sandálkam, sú zrazu strašne zaujímavé.
„Ale čo ak ešte niekto," prehltnem, lebo mi zrazu vyschlo v krku. „Prežil?"
„To zistíme cestou."
„A ak nechcem ísť s tebou?" pozriem naňho.
„A čo chceš robiť?"
„Neviem, zašiť sa niekam na samotu, a počkať na koniec sveta?" zveličujem.
Snaží sa o vážny výraz v tvári, ale myká mu kútikmi úst.
„A postarať sa o zachovanie ľudského druhu?" jeho oči zrazu zvláštne stmavnú.
„Hm, je to lákavá predstava, naozaj, ale myslím, že by sme sa mali pohnúť preč, najskôr do hlavného mesta."

Do líc sa mi vpíja červeň, keď mi v mysli nečakane vyskočí predstava, ako asi myslel to zachovanie potomstva.
„Tak som to nemyslela, ale aspoň mi je jasné, na čo chlapi hneď myslia," neodpustím si rýpnutie.
Unikne mu zasmiatie.
„Tak fajn, odkryla si moju temnú stránku, bojíš sa ma?"
Nenachádzam hneď slová, lebo tie jeho ma zaskočili nepripravenú, aj keď viem, že vtipkuje. Pokrútim hlavou.
„Nie, ja som ti skôr vďačná. Naveky ti budem, že si ma," odmlčím sa, neposlúcha ma hlas. „Že si ma odtiaľ dostal, neviem, čo by ma s nimi čakalo, takže..." rozhodím rukami.
„Som tvojou dlžníčkou!"

Mlčky ma sleduje a len prikývne.
„Poznáš ich?" spýta sa zrazu vážnym tónom.
Odfrknem si. „Kiežby nie. Je to môj bývalý a jeho kamoš."
„A vie o tom, že už je bývalý?"
Nechápavo sa naňho pozriem.
„Videl som, ako sa k tebe správal," prizná ticho. „Videl som toho viac, než dosť."
Och, len to nie!
Sklopím zahanbene zrak, prstom si nervózne kopírujem lem letnej sukne.

Keď mlčím, ozve sa zase Oliver.
„Vieš, keď som sa dostal z toho bytu, čo si ma v ňom vymkla," odmlčí sa, no jeho slová nie sú nahnevané. „Bolo už neskoro, stmievalo sa. Nevedel som, kam ísť. Prespal som v jednom vchode. Neprekáža mi to, som zvyknutý spať na nepohodlných miestach. Potom, keď ďalší deň pokročil, som zaregistroval nezvyčajný hluk, tak som sa vybral overiť to."
Netuším, kam tým mieri, ale počúvam ho aj tak. Jeho hlas mi znie strašne príjemne. 
„Už som povedal, že neboli veľmi ostražití, nedávali pozor na okolie. A, našťastie, si mala stále zapnutý mobil."
„Našiel si ma cez mobil?"
„Stačilo si vyhľadať tvoje číslo, a lokalizovať ťa. Inak by som ten byt nenašiel."
„Ešteže si ho našiel," poviem skôr, než si uvedomím čo. „Teda, myslím, že mi nič nehrozilo..."
„Tým by som si až tak istý nebol, podľa toho, čo som videl."
„A čo si videl?" spýtam sa bojazlivo.
Sama nechápem, že sa o tom spolu bavíme.
„Veď sme sa vlastne len rozprávali, nič..."
„Anna, ten chalan mal vypité, no najmä bol agresívny voči tebe! Neospravedlňuj ho, takto sa nespráva k niekomu, s kým ťa viazali city, nech to bolo dávno či nie!" povie horlivo.
Viem, že má pravdu. Nechápem, prečo chcem Marka nejako obhajovať, nezaslúži si to.
Je to z ľútosti? Súcitu?
„Mal som sto chutí napraviť mu ciferník," prehlási už miernejšie. „Ale vedel som, že musím zostať inkognito, ak ťa chcem odtiaľ dostať."
Zavriem oči, vdýchnem do pľúc nutný vzduch a vstanem, asi aj prudšie, než som chcela.
„Nikdy ti to nezabudnem," hlas sa mi nechtiac zachveje. „Dám si už na nich pozor."
Odvrátim sa od neho, nečakám na jeho odpoveď, radšej sa rozhliadnem po izbe, potrebujem odtrhnúť myšlienky od tejto témy.
Zmeniť dusnú atmosféru, čo usadla medzi nami.