Schúlim sa na gauči, nohy si pritiahnem pod seba, a snažím sa odolať spánku. Neverím Markovi, bojím sa, že chystá nejakú podlosť, aj keď ma zachránil pred Zolom, pri tom aute nabúranom v múre domu.
Viem, že potrebujem spánok, lebo sa neudržím ďalší deň na nohách, ale ostražitosť je silnejšia.
Očami prebehnem po zvyšku miestnosti. Marko sa rozvalil na posteli v izbe, vidím mu z nej trčať nohy, Zolo sa zložil na zemi pod oknom, ktoré nechali otvorené. Nečakajú, že by mohol niekto prísť, myslia si, že sú v meste jediní.
O Oliverovi nevedia, našťastie. Hreje ma vedomie, že aspoň on je v bezpečí.
V byte je dusno, leto vrcholí a vzduch je prehriaty, priam nedýchateľný. Všetci spia, len ja ich potajme sledujem. Plný žalúdok a únava začínajú pomaly, ale isto, premáhať aj mňa. Po chvíľke sa uložím pohodlnejšie, hlavu zložím na sedačku a pozerám na dvere. Oči mi klipkajú, objíma ma spánok a ja sa mu prestávam brániť.

Prebudí ma náhly dotyk na tvári, niekto mi zakrýva ústa. Strhnem sa, oči vypliešťam do šera miestnosti, len v rohu na nočnom stolíku sliepňa slabá lampa.
V hrdle mi zamrie výkrik, nie som schopná vydať hlásku. Vchodové dvere sú poodchýlené, len na štrbinku, ale určite boli zatvorené, kým som zaspala.
Do zorného poľa mojich vystrašených očí vstúpi tmavá postava.
Zhlboka dýcham, snažím sa upokojiť.
Skúša zase Zolo niečo?
Nočný návštevník si kľakne predo mnou a pozrie na mňa. Počkať, tie oči... tie oči predsa spoznávam. Oliver! Drží mi dlaň na ústach a ukazovák druhej si priloží na pery v náznaku, nech som ticho.
Prikývnem, že rozumiem.
Odťahuje mi z úst dlaň, cítim jeho vôňu. Prenikne do mňa a nečakane ma upokojí.

Všade je ticho, počuť len pravidelné odfukovanie.
Naznačí mi, aby som šla potichu za ním. Natiahnem sa po ruksak, ale pokrúti hlavou, nech ho nechám tam. Z bočného vrecka vytiahnem aspoň doklady a identifikačnú kartu, tie sú pre mňa v tej chvíli jediné, čo ma spája s minulosťou. Moja identita.
Vstanem a potichu sa zakrádam za ním, našťastie podlaha ani sedačka nevydá nijaký nečakaný zvuk.
Keď sa dostaneme na chodbu a nehlučne zavrie dvere, vydýchnem si a zhlboka nasajem vzduch do pľúc, ktoré ho už viac než potrebujú. Chcem sa ho spýtať, ako ma našiel, ale priloží si znovu prst na ústa, a tak som ticho.
Vykročí vpravo od bytu smerom ku schodisku, opatrne našľapujem za ním. Pri schodoch zastane a ukáže, nech prejdem pred neho. Poslúchnem ho. Opatrne schádzam po schodoch, idem skôr po pamäti. Oliver ide nehlučne za mnou, sleduje chodbu za nami.
Všade je zvláštne prítmie, ktoré len kde tu presvecuje svetlo pouličných lámp, čo ešte stále svietia.

Keď zídeme na prízemie, zabočím automaticky vpravo ku dverám na ulicu, ale Oliver ma chytí za ruku a strhne späť, až do neho vrazím.
„Pôjdeme zadným vchodom, je to bezpečnejšie. Mohli by nás vidieť, ak sa niekto z nich preberie," šepne a jeho dych ma pošteklí na spánkoch.
Stále ma drží za ruku, nepúšťa ju, ani keď sa vydá k zadným dverám bytovky. Je to také osobné, príliš blízke, uvedomujem si svoju ruku v tej jeho každou čiastočkou svojho ja.
Vyjdeme na ulicu ponorenú do noci, keď za nami začujem dutý zvuk, akoby sa niekde pribuchli dvere. Oliver ma okamžite sťahuje pred seba a vtlačí do tieňa, ktorý na bytovku kreslí protiľahlý dom. Srdce mi splašenie tlčie, a nie je to len strachom.
Oliver chvíľku načúva, no zvuk sa už neopakuje a nepočuť ani nijaké ďalšie kroky či zvuky.

Skloní ku mne hlavu vo chvíli, keď ja zdvihnem k nemu tvár. Je vysoký, až teraz si to uvedomujem, keď stojí tesne pri mne. Hľadíme na seba, údery srdca odpočítavajú čas, to moje sa pomaličky upokojuje, dych sa vracia k pravidelnosti.
„Čo to bolo?" preruším tú chvíľku blízkosti medzi nami.
Bojím sa, že keby sme tak stáli ešte chvíľku, moje city sa úplne zbláznia. Nerozumiem im, prečo sa správajú v jeho blízkosti tak intenzívne a splašene.
„Asi len prievan," odvetí a odstúpi odomňa. „Poď, musíme zmiznúť."
„Kam ideme?"
„Ku mne do bytu."
„Prečo k tebe?"
„Je to jediné miesto, kde som si istý, že budeme v bezpečí, kým naplánujeme, čo ďalej."

Znova ma chytí za ruku a núti kráčať za ním. Najradšej by som sa rozbehla úplne opačným smerom, preč od neho. Je však jediný, na koho sa môžem v tomto zmenenom, nebezpečnom svete spoľahnúť, uvedomujem si to veľmi bolestivo. Nikoho iného nemám, nik mi neostal.
A nejakým záhadným spôsobom viem, že mu môžem veriť, cítim to hlboko vo svojom vnútri, rozlieva sa to vo mne ako teplá medovina.

Kryjeme sa v tieni budov, aj keď väčšina pouličných lámp už nesvieti. Oliver kráča isto aj v tme, ja sa s ním snažím držať krok. Niektoré bloky ešte svietia, vidno, kde elektrina ešte stále prúdi, a kde rozvody už vypovedali službu. Nemá sa kto starať o kontrolu, nemá kto prepnúť rozvádzače. Postupne všetko takto skončí, všetko, čo bolo závislé od ľudskej pomoci.
Kráčame už pekne dlho, stratila som už v tej čím ďalej väčšej tme orientáciu, ale Oliver viditeľne nie. Zabočíme do tichej štvrte, domy mĺkvo lemujú ulicu, akoby v nich len všetci spali, a neboli ľudoprázdne. Pri predposlednom dome zastaneme.
Oliver sa obzrie za mňa, pohľadom skontroluje okolie a vojde do vchodu.
„Opatrne," šepne, asi zámerne stíšil hlas.
Vyjdeme na poschodie, potichu odomkne byt a popoženie ma popred sebou dovnútra.
Nehlučne zavrie dvere, zamkne aj na bezpečnostnú retiazku.
Pousmejem sa v prítmí, bežné zvyky nás neopúšťajú.

„Rozsvietim, počkaj," riekne už normálnym hlasom a pohybuje sa po pamäti v tmavom byte. Počujem hrkot zápalkovej škatuľky a známy škrabot po jej okraji, keď zapaľuje jednu zápalku.
„Prečo nerozsvietiš normálne? Vypínačom?" spýtam sa.
„Nemôžeme na seba upozorňovať," odvetí a vzápätí sa pred ním rozžiari svieca.
„A svetlo sviečok neupozorňuje?"
„Neodoberajú elektrinu, o to ide," pozrie na mňa. „Keby náhodou niekto sledoval odbery v bytoch, prišli by na nás... na mňa," opraví sa náhle.
Asi ma berie ako príťaž.
Prípadne sa ma časom nejako strasie.
„Aha," poviem len a prehltnem, potlačím náhly príval ľútosti, že som tu pravdepodobne navyše. Nechápem, prečo ma potom odtiaľ dostal.

Poobzerám sa po jeho byte. Všímam si zatemnené okná, nielen, že má zatiahnuté žalúzie, ale na rámoch okien pripevnenú čiernu látku. Vidno, že myslel na všetko, zvonka nebude nič vidieť.
Premáha ma únava, predsa len je hlboká noc a on ma vyrušil zo spánku. A k tomu máme za sebou pochod nočným mestom, nie malý kúsok.
Očami hľadám hodiny, ale neviem ich nikde nájsť. Sviečok už svieti asi pol tucta, ich svetlo nečakane na mňa pôsobí romanticky, a teda úplne nevhodne.
Žiadna romantika tu nie je, ani nebude.
Oliver odloží zápalky, bez slova prejde do vedľajšej miestnosti a na chvíľku ostávam sama. Cítim sa nesvoja v cudzom prostredí, chýbajú mi moje istoty známeho. Lenže, teraz sa všetko na vôkol mňa stáva neznámym a neistým, každý ďalší deň je výzvou na prežitie a pretĺkanie sa vpred.

Prejdem k pohovke pod oknom a zosuniem sa unavene na ňu. Oči mi klipkajú únavou, držím sa pri vedomí poslednými zvyškami vôle.
Oliver sa vráti ku mne a v náručí mu rozpoznávam vankúš, perinu a deku.
„Môžeš spať v mojej izbe, ja sa vyspím na pohovke," zloží svoj náklad z náruče vedľa mňa.
„Nemusíš si robiť starosti, prespím aj tu," ukážem na pohovku, kde sedím.
„Budem pokojnejší, ak prespíš v mojej posteli."
V jeho posteli.
Bože.
Chcem ešte zaprotestovať, ale pri pohľade naňho viem, že by to bolo zbytočné mrhanie energiou i slovami. Preto poslušne vstanem.

„Našla by sa náhradná zubná kefka? Svoju som nechala v tom ruksaku..."
Prikývne a vedie ma do malej kúpeľne, kde mi dá, čo som si pýtala.
„Dobrú noc, skús sa trochu vyspať. Ráno nás čaká plánovanie," povie a poberie sa do obývačky. Prikývnem s kefkou v ústach.
Nás čaká, zopakuje mi myseľ.
Takže so mnou predsa len počíta?

Vyčistím si zuby, opláchnem tvár a potichu sa pohnem smerom k izbe vedľa obývačky, kde ostala svietiť len jedna svieca. Oliver sedí na pohovke, pred sebou má rozprestretú mapu, v jednej ruke červenú fixku, v druhej malú baterku. Keď prechádzam nečujne okolo, zodvihne ku mne pohľad. Zabodne ho do mňa, mám pocit, že mi vidí do duše, a prečíta vo mne všetko, čo nechcem.
Neisto prešľapujem na mieste.
„Ako si ma tam našiel?" šepnem do ticha.
„Sledoval som ich, boli príliš nápadní, kašľali na opatrnosť," stále hľadí na mňa.
Prikývnem. „Ďakujem," poviem len a naťahujem si lem na tričku. „Naozaj som ti vďačná, lebo oni..."
„Nemusíš mi ďakovať," preruší ma, fixku položí na stôl.
Prehltnem a usmejem sa naňho, aspoň dúfam, že to je úsmev.
„Tak... dobrú," zvrtnem sa a pomaly vojdem do izby.
Dvere nechávam otvorené len na štrbinku, viem, že mi od neho nič nehrozí, ale nie som schopná ich zavrieť úplne. Nie je to môj byt.
Oliverovi však verím. A cítim sa tak bezpečnejšie.
Nechám si na sebe len tričko, sfúknem sviečku a schúlim sa na posteli.
Snažím sa privolávať sny, len nech nemyslím na neho. Objímem sa, nohy pritiahnem k sebe, ale jeho vôňu cítim odvšadiaľ, a napokon mi predsa len pomôže zaspať.
Posledná myšlienka, ktorú si uvedomujem, je vlastne prosba, nemá prosba niekde do nebies, nech ma opantáva len táto vôňa, a nie jej majiteľ.

° ° °

3. deň  „po..."

Z ríše bezsenného spánku ma vyláka vôňa kávy. Pravá strojová. Úplne dokonalá.
Dve lyžičky cukru, tretina mlieka, ako vždy, oci! adresujem v mysli prosbu smerom do kuchyne, a lenivo otvorím oči.
Trvá mi asi sekundu, kým si uvedomím, že nie som vo svojej izbe. Vzápätí sa prudko posadím, skopnem z nôh tenkú prikrývku, a posteľ ako na protest zavŕzga.
Zmätene sa obzerám a snažím sa rozpamätať, kde som.

Dvere sa pomaly odchýlia, a v nich sa zjaví chlapčenská hlava. Veľmi pekná chlapčenská hlava, uvedomím si. Usmeje sa.
Práve mi to došlo, volá sa Oliver.
Usmejem sa späť.
Prejde po mne pohľadom a ja si až vtedy uvedomím, že mám na sebe len dlhé tričko, nohavičky a odhalené nohy mu vystavujem na obdiv. Prehodím ich cez okraj postele a rýchlo vstanem.
„Varíš kávu?" spýtam sa hneď.
„Dobré ránko," pozdraví, odvráti rýchlo pohľad a prikývne. „Dáš si tiež?"
„Si robíš srandu? Jasné, že dám!" zvolám a pohnem sa von z izby. „Dve lyžičky cukru, tretina mlieka, prosím," zopakujem svoju rannú prosbu tentokrát nahlas.
Zase sa usmeje, akoby to vedel.
Prehrabnem si rukou vlasy, trčia mi na všetky strany, ako vždy ráno po prebudení. Čo už s nimi narobím?
Oliver sa vráti ku kuchynskému pultu, ja ostávam stáť medzi chodbou a izbou, trošku hanblivo si poťahujem lem trička nižšie, aj keď viem, že ho takto nijako nepredĺžim.
Túžim po sprche. Horúcej a voňavej sprche, potrebujem zo seba zmyť všetko z uplynulých hektických dní.
Nesmelo sa obzriem za seba, kde sa nachádza kúpeľňa, váham, či sa ozvať. A ako sa to mám vôbec spýtať...
„Uterák si nájdeš v skrinke pod umývadlom, ale máš k dispozícii len sprchový gél s pánskou vôňou," ozve sa Oliver.
Vrátim sa k nemu pohľadom a zisťujem, že hľadí na mňa s hrnčekom pariacej sa kávy v ruke.
„Ak ti to nebude prekážať. Káva ťa počká."
Vďačne sa na neho usmejem.
„Ďakujem," poviem, a už sa náhlim do kúpeľne.
Až keď vyjdem spod sprchy, zisťujem, že som si nevzala svoje veci. Odomknem a precupitám zamotaná len do veľkého uteráku, siahajúceho mi do polovice stehien, do izby, kde som spala, a mám tu svoj ruksak. Nemám však čisté veci.
Bezmocne pri ňom kľačím a v hlave spriadam rôzne alternatívy, ako si nemusieť obliecť zase tie špinavé veci.
Požičať si Oliverove? Chalanské? Veď sa v nich stratím. A čo spodné prádlo?

„Sakra!" unikne mi nadávka.
„V byte naproti bývalo dievča, zhruba tvojej postavy. Môžeš si tam ísť pozrieť čisté veci," ozve sa Oliverov hlas spoza mňa.
Vyľakane vstanem a zvrtnem sa k nemu, uterák si pridržiavam pri tele.
„Nechcel som ťa vyľakať," ospravedlňuje sa a odchádza od dverí. Jeho pohľad však na sebe cítim stále, ako ním po mne prešiel od hlavy po päty.
Na sekundu zaváham. Aj tak nemám inú možnosť, ak nechcem byť v predošlých veciach.
Len tak, ako som, zamotaná v uteráku, prejdem ku vchodovým dverám a vyjdem na chodbu.
Je tu sparno, nevyvetraný vzduch, zle sa mi dýcha. Prejdem k protiľahlému bytu, ale končím tu.
Je zamknutý, ty trúbka! nadávam si v duchu.
„Dovolíš? Otvorím ti," ozve sa za mnou, až skoro nadskočím.
Odstúpim od dverí a čakám, že vytiahne kľúč.
Ktovie, prečo ho má? Čo mal s tou slečnou?
„Strašne sa ľakáš," zasmeje sa Oliver.
„Chodíš ako duch, čo mám robiť?" nedám sa.
Namiesto kľúča od bytu však vytiahne tenký, úzky nástroj na vypáčenie zámky. Spýtavo nadvihnem obočie, nečakala by som to od neho.
„Čo myslíš, ako som sa dostal do bytu k tomu chalanovi?" odpovie na nevypovedanú otázku.
Pochopím, že myslel k Markovi.
Doteraz mi nenapadlo, že si len tak neotvoril vchodové dvere.
Chvíľku so zámkom bojuje, ale slabé šťuknutie je znamením, že sa mu to aj podarilo. Otočí kľučkou a poodchýli mi dvere.

„Nechám ti otvorené ku mne, aby si sa dostala späť," povie len a vracia sa späť, ani na mňa nepozrie.
„Vďaka," poviem, neviem však, či ma počul.