Po skončení filmu Marko zahlási, že na dnes by aj stačilo. Chvalabohu, už je toho na mňa dosť.
„Potrebujem si tiež odskočiť," poviem, keď vyjdeme zo sály.
„Okej, počkám ťa. Zoli zatiaľ zoženie na večeru pizzu, čo ty na to?" uštedrí mu priateľský buchnát do chrbta. Ten niečo zafrfle a odíde preč.
Pri umývadlách si umyjem ruky i tvár, a skontrolujem zadnú časť trička a šortky. Našťastie to nevyzerá hrozivo, len troška zaschnutej krvi, asi ide iba o malý škrabanec.
„Potrebujem si zohnať nové tričko, porezala som sa na rozbitom skle toho auta," oznámim čakajúcemu Markovi a otočím sa, nech to tiež vidí.
„Zabijem ho," precedí pomedzi zuby.
„Čo si nepovedala skôr? Musím ti to aspoň vydezinfikovať. Poď!"
Jeho starostlivosť ma prekvapí, idem však za ním.
V najbližšej lekárni nájde dezinfekciu a náplasť.
„Pozriem sa ti na to, ukáž," vyzve ma a ja neprotestujem, má pravdu. Teraz si nemôžem dovoliť ochorieť, dostať do krvi nejakú infekciu, nemá ma kto ošetriť.
Vyhrniem si tielko aby dobre videl. Príde mi to divné, že sa ma dotýka, už je to dávno, čo mi jeho blízkosť neprekážala. Teraz mi prekáža, ale potrebujem ho, nemám na výber.
Zotrie mi vlhkou utierkou s dezinfekčnou zložkou zaschnutú krv, škrabanec mi postrieka sprejom a čakáme, kým zaschne. Stojí tesne za mnou, neobzriem sa však. Nič to pre mňa neznamená, ale keď zacítim pomalý dotyk jeho prstov na pokožke pochopím, že preňho stále znamená.

Keď zdvihnem pohľad, stretnem sa pred sebou s tým chladným Zolovým. Ide asi len o sekundu, stihnem však zachytiť jeho výraz, ako na nás hľadí. Závistlivo. Pohŕdavo. S hnevom.
Odvráti ho a odkašle si.
„Mám tú pizzu," oznámi sucho.
Marko mi ešte prelepí škrabanec, jeho prsty sa ma dotýkajú dlhšie, ako je nutné.
„Vďaka," šepnem smerom k nemu a stiahnem si tielko späť.
„Za málo," odpovie. „Choď si pre to oblečenie, nebudeš takto chodiť."

V neďalekom butiku si vyberiem tričko a druhé šortky, tentokrát ale o niečo dlhšie. Túžim po sprche, potrebujem zo seba všetko zmyť, hádam sa mi to dnes podarí.
Prezlečiem sa, v zrkadle zbežne prezriem svoj výzor, ešte si rýchlo upravím vlasy a poberiem sa preč. Nechcem dávať najmenšiu zámienku na sprosté poznámky.
Chalani čakajú na chodbe, niečo preberajú, ale v okamihu, ako ma zbadajú, skončia.
„Jasné, rozumiem, ty si tu šéf," zachytím posledné Zolove slová, znejú nahnevane. Marko mu venuje varovný pohľad a otočí sa ku mne.
„Ideme ku mne do bytu, tam prespávame," oznámi mi, úplne zbytočne, predpokladala som, že tam pôjdeme.
Zovriem popruhy na ruksaku.
„A čo máš v pláne na zajtra?" vyzvedám trochu provokačne.
Zasmeje sa. „Netuším, čo príde. Netrápim sa s tým."
„My neplánujeme, užívame si," doplní ho Zolo.
Pozriem naňho, tlačí vozík naložený mrazenou pizzou, pivom, cigaretami a zbadám aj fľašu nejakej whisky. Výbava na nezaplatenie, fakt. Viem si už predstaviť, ako trávia večery, teda teraz bude len tretí, čo sa všetko tak neodvratne zmenilo.

Keď vyjdeme z klimatizovaného obchodného centra, teplo, čo nás čaká vonku, nás doslova prefacká. Deň sa prehupol do poobedia, v kine sme strávili pekných pár hodín, teplo je aj tak stále neúnosné. Sparno a dusno veštia búrku. Zdvihnem hlavu k oblohe, v diaľke sa už kopia tmavé mračná, možno čochvíľa príde.
Chvalabohu, už je načase.
Na chalanov, vďaka vypitému pivu, pôsobí teplo ešte horšie. K Markovmu bytu sa ledva dovlečú. Je tiež situovaný v modernom komplexe neďaleko toho, kde býva Lena. Cestu k nemu si stále pamätám, veď som ju absolvovala nespočetne krát.
Cestou nenápadne sledujem okolie, nič podozrivé nezbadám, nijaký pohyb, nijaký živý tvor, ak nerátam psa a zatúlané mačky.
A nijaký Oliver.

Vozík hrkoce prázdnou ulicou, určite nie sme nenápadní, čo mi dosť prekáža. Zolo si k tomu všetkému ešte hlasno hvízda nejakú oddrhovačku, čo v tej chvíli nespoznávam. Marko kráča vedľa mňa, neprehovorí ani slovo, len občas si ma premeria pohľadom, čo mi je nepríjemné.
V diaľke sa ozve hrom, búrka sa blíži. Tmavé, ťažké mraky sa presúvajú k nám, akoby sa zrazu zotmelo.
Obsah vozíka preložia do výťahu, aj keď ideme len na prvé poschodie. Asi to boli najlacnejšie byty, aj keď Markovi rodičia, obaja lekári, mu mohli zaplatiť aj drahší, situovaný oveľa vyššie v tomto komplexe. Markov byt je otočený do ulice, do ktorej vychádza široká terasa a nad chodníkom tvorí akoby strechu, istý úkryt pred dažďom. Neraz sme pod ňou stáli, stratení v objatí, kým sme sa pobrali hore do bytu.

Strasiem zo seba tú spomienku, nechcem si pripomínať nič, čo ma spája s Markom.
Najradšej by som sa vyhla aj jeho bytu, čo ale nie je možné, keďže som teraz takpovediac ich rukojemníkom.
„Pivo daj do chladničky, pizzu hneď hodím do rúry," počujem Marka od dverí.
Uhnem sa z cesty Zolovi s nákladom piva, a vstúpim za ním do bytu. Veľa sa tu nezmenilo odkedy som tu naposledy bola. Len má viac fotografií na stenách, viac porozhadzovaných časopisov po stole, väčší chaos.
Môže to byť aj Zolova vina, ktovie? Ak tu býva s Markom, dvaja chlapi v chalupe si na poriadok až tak nepotrpia.

Kým prenášajú veci z výťahu, prezriem si fotky na stenách. Spomínam si, že chvíľu predtým, ako sme sa rozišli, sa začal Marko zaujímať o fotografovanie. A čiernobiele zábery na stenách sú dôkazom, že mu to ide. Sú nádherné.
„Tú som spravil v to ráno, čo si ma pustila k vode," ozve sa za mnou.
„Si šikovný, naozaj," odpoviem, ignorujem tú časť vety o rozchode. „Aj si už niečo vystavoval?"
„Raz, len malá vernisáž, nič ohromujúce," prizná.
Nevedela som o tom, ako som aj mala? Väčšinou som bola mimo mesta i štátu.
„Dáš si jedno?" spýta sa Zolo s fľašou piva v ruke.
„Ona nepije," ozve sa Marko namiesto mňa.
„Nealko, ak máš, by padlo vhod," nedám sa dirigovať.
Zolo sa rozosmeje. „Pokazené pivo nemáme, ale je tam citrónové, zdá sa mi."
„Fajn, to bude dobré," prikývnem.
Zolo prevráti očami a poberie sa k chladničke vybrať mi pivo.
Marko len pokrúti hlavou a presunieme sa spolu do kuchyne. Všimnem si, že pizza je už v rúre, balkón otvorený dokorán, ale aj tak je tu teplo. A búrka je čoraz bližšie.
Zolo mi podá pivo, druhé Markovi a naznačí štrngnutie.
„Na vaše," hodí po mne pohľadom a rýchlo sa odvráti.
Prejdem s pivom v ruke na terasu, nemám záujem ho sledovať, ani to, čo pozerá v telke.
Divím sa, že ešte vysiela nejaký kanál, ale možno si pustil DVD.

Opriem sa o antikorové zábradlie a vyzriem na ulicu.
Je to zvláštne, to ticho navôkol. Nijaký bežný ruch ulice, nijaké trúbenie áut, premávka ani ponáhľajúci sa chodci. V bežný deň tu prekvital čulý ruch, keďže je tu dosť obchodov, malá pekáreň, dokonca krajčírska dielňa, ako jedna z posledných prežívajúcich.
Teraz je podomnou len mĺkva, prázdna ulica bez života. Ako zlý sen.

Vycítim, že Marko vyšiel na terasu za mnou, neobzriem sa však. Neteší ma jeho prítomnosť. Chcem byť sama, nie pod dohľadom. Musím sa však pretvarovať ďalej, ak chcem z toho nejako vyviaznuť, najmä bez ujmy, a to hocakej.
„Takže," začne a oprie sa vedľa mňa s pivom v ruke. Už má asi piate, zdá sa mi. Mňa by to už zložilo, na ňom nič nebadať, aspoň na prvý pohľad, aj keď jazyk sa mu občas zamotá
„Ako sa mojej drahej expriateľke podarilo prežiť to zasrané niečo, čo ani netuším, čo bolo?"
Nadýchnem sa, takúto otázku som presne očakávala.
„A tebe sa to podarilo ako?" skúsim hneď protiotázku bez odpovede.
Chytí sa, lebo sa uchechtne, z čoho usúdim, že to piate či koľké pivo, už robí svoje.
„Bol som v tmavej komore, vyvolával som film," povie. „A Zoli mi robil asistenta. Ani za boha sme netušili, čo sa deje."
Namiesto odpovede si odpijem z fľašky.
Matne si spomínam, že tmavú komoru si zriadil v starom atómovom kryte, ktorý už nik nepoužíval, a určite sa naň aj zabudlo.
Takže sa k nim nič nedostalo, už je mi to jasné.
„Keď sme vyšli von, nebolo nám nič podozrivé, nie hneď. Až keď Zoli celý zdesený dobehol naspäť do bytu a povedal mi, že nikde nikoho, potom sme to šli overiť."
Marko zvesí hlavu, fľašku s pivom pohojdáva medzi prstami.
„Asi to nikdy nepochopím."
„To nikto z nás," súhlasím potichu.
„Je to šialené, kto môže byť schopný niečo takéto dopustiť?"
„To sa už nedozvieme," pokrútim hlavou.
„Čo máte ďalej v pláne? Ostanete tu?"
Marko si vzdychne.
„Čo máš furt s tým, čo máme v pláne? Netuším, jasné? Daj mi s tým pokoj!"

Jeho slová splynú s burácaním hromu, tiež sú hnevlivé. Búrka visí nad nami, hrmí a straší, ale to je všetko. Na dážď je skúpa, ešte nespadla ani kvapka.
A dážď je taký potrebný, že mám chuť prosíkať nebo, aby nerobilo drahoty.
Z bytu sa ozvú nadávky, Zolo má teda vybraný slovník. Asi sa mu niečo nepodarilo, alebo sa popálil na horúcej rúre pri vyberaní pizze. Trochu zdesene pozriem tým smerom, Marko sa zasmeje.
„Zvykneš si, Zoli je dosť prudká povaha, a je aj pekne tvrdohlavý."
„Hej, všimla som si," poviem neprítomne, strasie ma pri spomienke na tú jeho prudkú povahu v kine.
„Dostal výstrahu, čo sa týka teba," povie zrazu tesne pri mne. Zovriem silno hrdlo fľašky a napijem sa, chcem sa mu vyhnúť, nepustiť ho k sebe.
„Nedovolí si nič, neboj sa," uisťuje ma.
Nemám však ten pocit, že by ho Zolo len tak poslúchol, možno to na neho len hrá.
„Ešte si mi neprezradila svoj úkryt pred tým svinstvom," zvrtne zrazu reč na iné.
Odvrátim pohľad a o kúsok od neho odstúpim. Ešte kúsok, a som v háji, za chrbtom zacítim stenu.

Čo mu mám povedať? Nemôžem predsa zradiť Olivera! Ak mu poviem o lietadle, dovtípi sa, že som neletela sama, a bude pátrať po pilotovi, bude vyzvedať, kde som ho nechala a kam šiel.
Musím kryť Olivera, rozhodnem sa bez váhania.

„U nás v dome, v podzemnej pivnici s vínom," poviem nenútene. „Veď vieš, v ktorej, bol si tam so mnou asi zo dvakrát," odvádzam zámerne jeho pozornosť.
Trošku prihlúplo sa usmeje, spomína si.
„Hmm, tie tmavé miesta boli výborný úkryt," uškrnie sa a pristúpi tesne ku mne, už nemám kam utiecť.
„Len keby si nerobila také drahoty a chcela si si to so mnou užiť tak, ako ja s tebou."
„Prestaň, bolo to divné miesto na... to," pokrútim hlavou.
Jasné, že mu napadla práve táto epizóda, typický chlap. Ale, aspoň ďalej nezabŕda a nevyzvedá.

Chcem sa od neho dostať preč, ale pritlačí ma k stene. Prekvapene k nemu vzhliadnem, nepoznám túto jeho prudkú stránku. Ten výraz v jeho tvári je výrečný viac, než dosť, teraz ho ešte posmeľuje aj vypité pivo.
„Nechaj ma," poviem pevným hlasom, temer výhražne.
Palcom mi nadvihne bradu a pozerá priamo do očí.
„Ale no tak, Ryška," stíši hlas. „Prečo si nezopakovať naše spoločné chvíle, hm?"
„Lebo sú minulosťou!" odvrknem s hnevom.
„Ale môžu byť opäť budúcnosťou, ty a ja, zase spolu."
Pohŕdavo si odfrknem. „Snívaj ďalej."

Schytí ma za plecia, pritiahne k sebe a prisaje sa mi surovo na ústa. Strasie ma odporom, hnusí sa mi.
Jedna vec je predstierať sympatie v záujme prežitia, ale toto je priveľa, neznesiem to, je hrubý a arogantný.
Odtláčam ho od seba, metám sa mu v zovretí, no len ma o to silnejšie pritlačí o zábradlie za nami. Rukami mi putuje po chrbte, zovrie zadok a pritlačí ma k sebe.
Je mi jasné, že chce viac.

„Ale no taaak,"ozve sa za nami Zolo celkom znechutene. „Nemôžete si to nechať na inokedy?"
Marko preruší vynútený bozk a neochotne sa odtiahne.
„Čo chceš?" vyštekne.
„Poď sa najesť, nech sa ti prečistí hlava a spadne... veď vieš čo," zahlási a so smiechom sa vráti do izby.
V tej chvíli som mu vďačná, že nás vyrušil. Marko vôbec.
„Debil," zanadáva a otočí sa späť ku mne, stojím tam ako socha, kypí však vo mne zlosť.

Teraz by sa mi zišlo, aby pohľad zabíjal. Alebo aspoň spôsoboval bolesť.
„Neskončili sme," povie s vyhrážkou v hlase.
„Skončili sme, už dávno," odporujem.
„Ak si myslíš, že to platí aj teraz, si na omyle, zlatko," nedá si povedať. „Ešte si spolu užijeme, príde čas..."
Chytí ma okolo pásu a ruky posúva nahor.
Robí si nárok na niečo, čo mu už dávno nepatrí.
„Nedotýkaj sa ma, rozumieš?" zvýšim na neho hlas.
Pritlačí sa na mňa tak, že sa až nakloním cez zábradlie. Stačí kúsok a...

„Si moja, vždy si bola," zavrčí a znova ma pobozká.
Nereagujem naňho, pretrpím to potichu, s odstupom.
Keď ma pustí, tackavo od neho o dva kroky ustúpim stranou. Naháňa mi strach, v takejto podobe ho nepoznám.
Nerozumiem, čo sa s ním porobilo. Je pre mňa cudzí, aj keď som s ním prežila skoro dva roky svojho života.
Odvrátim sa od neho a pozriem dolu, na ulicu. Som v pasci.
Totálne v háji.
Ak niečo nevymyslím, a Marko sa nestrasie predstavy, že ma vlastní, nič pekné ma tu nečaká.

„Poď sa najesť," povie, akoby sa nič pred chvíľou nestalo.
Dávam si načas, kým sa poberiem dovnútra.
A len sekundu predtým, ako odvrátim zrak od prázdnej ulice, sa mi pred očami náhle niečo mihne. Myseľ mi spracuje ten zlomok sekundy ako pohyb, keď niekto prebehol úzkym priechodom naproti cez ulicu.
Uvedomím si, že to bolo biele tričko so zeleným abstraktným nápisom.

Nadomnou zahrmí a prvé kvapky dažďa konečne zmáčajú ulicu.