Chalan na mňa hľadí jasne modrými očami, ale sú studené. Kebyže ho stretnem za iných okolností, považujem ho aj za príťažlivého. Lenže, teraz mi skôr naháňa strach.
„Čo odomňa chceš?" spýtam sa priamo.
„Klídek moja, piánko," povie a pritiahne si ma bližšie k sebe. Stisne mi ruku silnejšie, až syknem, ostane mi tam určite modrina.
„Prestaň! Pusť ma, počuješ?" snažím sa mu vykrútiť.
„Aby si mi zdrhla? To vieš!" zasmeje sa. Nakloní sa bližšie k mojej tvári, je mi to nepríjemné, ale nemôžem sa mu vymaniť zo zovretia, je silný.
„Aj môj kamoš sa poteší, že máme novú priateľku, uvidíš. Už dlho sme sa nerozprávali s niekým ďalším. Ono to je teraz akosi problematické, všimla si si, hm?"
„Bolí ma to," prosíkam ďalej, až napokon povolí stisk.

A práve na to čakám. Konečne môžem využiť lekcie sebaobrany, ktoré som si u otca presadila, že chcem absolvovať. Z celej sily mu skončím na nohu. Nečaká to a zohne sa v kolenách, na čo mu druhou nohou kopnem do rozkroku. Citlivé chlapské miestečko. Teraz sa už skrúti celý do zvláštnej pozície, snaží sa ma ešte zdrapiť, ale to už od neho utekám.
„Kurva! Suka jedna..." nechávam za sebou prúd nadávok, čo sa mu rinie z úst, a trielim ulicou preč. Zahnem rýchlo za roh, cestu mi však skríži auto doslova vrazené do steny domu, pokrčené plechy, rozbité sklá.
Za iných okolností by som sa snažila ratovať posádku auta, viem už ale, že sa tam žiadna nenachádza. Unikajú mi vzácne sekundy, viem to, a mierne spanikárim.
Musím mu utiecť!
Zvrtnem sa, chcem obehnúť auto, keď ma zozadu za vlasy zdrapí silná ruka, a hodí ma späť k autu. Dopadám na pokrčené dvere a než sa môžem spamätať, vidím pred sebou zúrivý výraz blondiakovej tváre.
Do riti!

„Čo si si, kurva, myslela, že robíš?" vyštekne na mňa. „Už si to viackrát nedovoľuj, jasné?"
Do chrbta mi tlačia dvere auta, mám pocit, že nejaký črep z vybitého okna mi reže pokožku, štípe ma to a niečo teplé mi steká dole chrbtom.
Pohnem sa od dverí, no blondiak ma pritlačí späť, až bolesťou vykríknem.
„Režú ma črepiny na chrbte," syknem.
„Bolí to."

Netuším odkiaľ, a ani ako, zrazu drží v ruke nôž a priloží mi ho na krk, presne na miesto, kde mi pulzuje tepna.
„Môžem ti prerezať niečo iné, ak sa ešte pokúsiš o útek! Rozumieme si?"
Len očami naznačím, že chápem, bojím sa čo i len pohnúť. Ktovie, čoho je fakt schopný.
Úlisne sa usmeje a bokom voľnej ruky mi prejde cez prsník aj bok, k zapínaniu šortiek.
Strasie ma odporom.
„Pôjdeme sa trošku prejsť, užijeme si prázdne mesto, pekne spolu, môžeme sa zblížiť, postupne," usmeje sa krivo. „Môj kamoš bude tiež rád, rád sa zbližuje, veľmi rád."
Prejde rukou naspäť a zastaví tesne pod krivkou pŕs.
„Si čertica, také mám rád," pozrie mi do očí, ktorými ho stále sledujem. Je mi z neho zle.
„Nerád sa delím, ale teraz je..."
Za nami zaznamenám pohyb, plechovka od energetického nápoja preletí vzduchom, zastane tesne pri nohách blondiaka.
„S touto sa deliť nebudeš," ozve sa spoza blondiakovho chrbta. „Táto je len moja."
Pri zvuku toho hlasu sa mi podlomia kolená, len tak-tak sa udržím na nohách.
Blondiak odtiahne nôž a odstúpi nabok.
„Čo nepovieš? Odkedy, do prdele, platia tvoje pravidlá?" ozve sa nahnevaným tónom.
Príchodzí sa drsne zasmeje.
„Odkedy sa jedná o moju úžasnú ex," zaznie odpoveď, a mne príde nevoľno, silno zavriem oči a všemožne odmietam tomu všetkému uveriť.

° ° °

Zo všetkých ľudí v tomto meste, zo všetkých tých cudzích, anonymných tvárí, ktoré nepoznám, musel zostať práve on?
Panebože, za čo ma trestáš?
Pomaly otvorím oči a vzhliadnem k nemu. Blondiakov nôž záhadne rýchlo zmizol z môjho krku, a teraz stojí už asi o krok odomňa, napäto pozoruje dianie pred sebou.
„Zdravím ťa, Ryška," pozdraví ma Marko.
„Ryška? To teda sedí, brácho!" rozrehoce sa blondiak.
„Drž hubu," zruší ho v sekunde Marko. „Nik sa ťa na nič nepýtal, okej?"
Blondiak naznačí, že si dáva odstup, a zmĺkne.
Marko podíde ku mne. Mlčím a sledujem ho.
„Pozrime sa, kto sa nám to tu zjavil? Ako sa ti podarilo prežiť?"
Ignorujem ho. Nedlžím mu nič.
Ani odpoveď na otázku.
Chcem sa hlavne dostať odtiaľto. Teraz to bude ešte ťažšie, keď sa zjavil Marko.

Zastane tesne predomnou. Vyzerá dobre, veď, ako obvykle. To mu šlo vždy dobre, zapôsobiť, zanechať dojem. Oblečenie je prvý krok. Jeho napoly lenivý, napoly potmehúdsky úsmev, je ďalšia vec, na ktorú baby naletia. Ja som, samozrejme, tiež.
A jeho pohľad spod privretých viečok s hustými mihalnicami, je tretí klinec do pasce.
Nenechám sa ním už oklamať. Poznám ho až príliš dobre.
„Čo, Ryška, stratila si schopnosť hovoriť?"
„Nehovor mi tak!" precedím cez zuby. „Vieš, že to neznášam!"
„Ale, ale, tak predsa rozprávaš," usmeje sa. „A neklam, páčilo sa ti, keď som ťa tak oslovoval."
„Nikdy sa mi to nepáčilo, len som to zo začiatku tolerovala, to je celé," ozvem sa zase.
Chytí ma za ruku, vytrhnem sa mu.
„Čo chceš? Čo odomňa aj s blondiakom chcete? Nechajte ma ísť si vlastnou..."
„Blondiakom? Heh," zasmeje sa Marko. „Počuješ Zolo? Vraj blondiakom!"
Blondiak sa smeje tiež, no silene. Šibne po mne vražedný pohľad.
„Pekne si ho počastovala, len čo je pravda! Tuto Zoli je môj najlepší kamoš, odkedy si ma pustila k vode. Najmä odvtedy," dodá a premeria si ma pohľadom.

Nevyzerá, že by ho to ešte nejako strašne trápilo.
Ja som sa s tým vysporiadavala dlho, ale je to už za mnou. Musela som to spraviť. Medzi nami to už nemalo význam. Všetko to čaro zo začiatku sa vytratilo do hlbín zabudnutia. A všednosti. Bez vízie budúcnosti, najmä tej spoločnej. Nepodporoval ma v mojomsne ísť na práva, chcel ma mať pri sebe. Pre seba. Pekne naporúdzi, pekne v posteli. Len on a jeho potreby. Zo mňa sa stala vec, súčasť jeho majetku.

„Hm, to ma teší, že ťa mal kto utešovať v tvojom zármutku. Nevedela som, že siaj na chlapcov?!" nedopustím si.
V očiach sa mu zablysne. V ďalšej sekunde pritlačí svoje ústa na moje, bozkávama tvrdo až surovo. Chcem ho odtlačiť, blokuje mi však ruky svojimi. Hnusí sami.
„Nie som, kurva, na chlapcov, jasné?" sykne, keď ma v hneve od seba odsotí,cúvnem zmätená jeho prudkou reakciou. Zolo len pozerá, drží sa bokom.
„Poďme odtiaľto," pohne sa odomňa, vzápätí však zastane a ukáže na mňa prstom. „Nechťa ani nenapadne zdrhnúť, jasné? Si teraz s nami."
Prehltnem, neodvážim sa mu odporovať. Pohnem sa jeho smerom, Zolo zostáva za mnou. Hotová delegácia. Akoby som bola fakt taká dôležitá.

V duchu zanadávam, môj plán je absolútne zmarený. Nenájdem Olivera, aspoň nie tak skoro.
Ale on môže nájsť mňa!
Iba ak... ak sa dostal z bytu, pevne verím, že sa vynašiel. Je mojou poslednou záchranou.
Nemôžem predsa zostať s týmito dvoma, ktovie, čo majú v pláne, a to nielen so mnou, ale celkovo. Len tak sa potĺkať mestom? Čakať kým dôjdu zásoby či hľadať ďalších ľudí?
Netuším, zatiaľ však musím pristúpiť na ich hru, nech nevzbudím podozrenie. Proste sa musím tváriť, že mi je s nimi celkom fajn, a aké mám vlastne šťastie, že som s nimi a nie sama.
Aspoň pár dní to musím vydržať, aj so zaťatými zubami, veď čo iné mi ostáva? A modliť sa, nech neprídu na Olivera,to by bol asi koniec.
Upieram k nemu svoje nádeje, on jediný ma môže dostať z tejto nečakanej pasce.

° ° °

Marko nás vedie späť cestou, ktorou som sa sem dostala. Pravdepodobne mieri do centra, do nejakého obchoďáku.
„Ešte sme so Zolim nejedli, takže si pozvaná ísť si dať niečo s nami," otočí saku mne a potvrdí moje domnienky. Len prikývnem.
„Kde si bola?" pýta sa nenútene, ako za starých čias, keď nás ešte viazalo spoločné puto. Aj keď už k nemu necítim nič, dokonca ani vlažné priateľstvo, pristúpim na jeho hru. Načo si robiť nepriateľa, keď môžem mať možného spojenca?
Aspoň, nech si to myslí, nechám ho v klame.
„Myslíš cez noc, či keď sa to stalo?"
„Kde si spala. Aj to druhé, ale k tomu sa ešte vrátime," odpovie a spomalí, aby sa napojili na môj krok.
„V jednom obchode na Hlavnej ulici," priznám.
„Prečo nie doma?"
Ježiši, čo mám na to povedať?
„Stratila som cestou kľúče," zaklamem a modlím sa, nech sa nedostane k môjmu ruksaku, kde odpočívajú spokojne na dne.
„A ty? Vlastne vy?" opravím sa, keď si spomeniem na Zola.
„U mňa v byte, kam by sme mali ísť?"
Takže boli tu, v meste. Mohli ma vidieť aj skôr, ale asi mali na práci niečo dôležitejšie než zisťovať, či ešte niekto ďalší ostal. Typické pre Marka, Zoli s ním asi drží krok.
„Uhm," poviem len, lebo sa blížime k obchoďáku.

Všetko vyzerá ako obvykle, klimatizácia ide naplno, otočné dvere sa krútia, reklamy svietia, len zákazníci nikde. Marko so Zolom si to namieria priamo do samoobsluhy, s rachotom si vytiahnu nákupný vozík. Nemám chuť ísť s nimi, sadnem si teda na najbližšiu lavičku, že ich počkám.

„V žiadnom prípade tu neostaneš," ukáže ku mne Marko. „Už by sme ťa tu nenašli, ideš pekne s nami!"
„Ale veď..."
„Nechcem počuť žiadne námietky, pohni sa," preruší ma rázne.
Poslušne vstanem a vykročím za nimi, nekladiem odpor. Zatiaľ sa tvárim poslušne.
Presne ako som predpokladala, hádžu do vozíka piate cez deviate, za nimi spúšť.
„Trošku sa správajte, nie?" upozorním ich, len sa mi zasmejú do tváre.
„A načo?" posmešne sa spýta Zolo. „Kto príde po nás? Aha! Zase my!"
Pokrútim hlavou, sú to blázni. Vezmem si aspoň fľašu minerálky a zopár müsli tyčiniek, keby ma prepadol hlad. Aj tak nič viac do ruksaku nevtrepem, minerálku držím v ruke.

Vyjdeme pomedzi prázdne pokladne, plný vozík rozozvučí alarm, až nadskočím. Našťastie, po chvíli stíchne, ten zvuk je v tichom obchoďáku neznesiteľný. Výťahom sa vyvezieme na poschodie s rýchlym občerstvením, kde si „nákup" rozložia po stoloch, vyzerá, že to majú už vymyslené a tak sa prispôsobím. Veľkú časť obsahu vozíka tvorí pivo, nepáči sa mi to.

Ponúknu jedlom aj mňa, ale nemám vôbec hlad. Zato oni ho majú priam obrovský, kým jedia, obzerám sa naokolo, aby som nemusela hľadieť na nich. Keď dojedia, aspoň už všetky obaly nahádžu do najbližšieho odpadkového koša, nie sú teda také prasce.

„A ideme na to!" zahlási Zolo radostne. „Dnes si dáme nejakú nadupanú action!"
„Kam to ideme?" spýtam sa nechápavo.
Marko sa zasmeje a vezme z vozíka balík piva. Zolo vezme ďalší.
„Tam, kde sme boli aj včera," odpovie. „Do kina. Zolo pustí niečo dobré, neboj."
„Čože? To ako vážne?"
„Čo sa ti nezdá, moja?" nadvihne spýtavo obočie.
„Takto mrháte časom?"
„A čo by sme podľa teba mali robiť?" zamieša sa do toho Zolo. „Treba si užiť,nie?"
Neveriacky pokrútim hlavou.
„Skúsiť nájsť ďalších ľudí? Vymyslieť nejaký plán, čo robiť ďalej?" navrhnem,len sa mi zasmejú.
„Našli sme teba, to zatiaľ stačí. Ide sa!" pohne sa Marko a Zolo za ním.
Bezmocne rozhodím rukami, čo si mám teraz počať?

V kinosále vyjdeme až do najvyššieho radu tesne pod premietačku. Zolo sa vytratí, v zhasnutej sále ostávam len s Markom.
„On to vie pustiť?" spýtam sa, nech preruším ticho.
Zloží pivo na sedadlo a usadí sa vedľa. Potľapká po prázdnom pri sebe, no ignorujem ho a sadnem si oveľa ďalej od neho.
„Kedysi tu brigádoval, predával vstupenky, premietal filmy. Uvidíš, že prinesie aj popcorn. Máme full servis!" zasmeje sa.
Cítim, že ma vezme za ruku a ťahá k sebe. Neochotne vstávam, lebo to začína dosť bolieť.
„Poď ku mne, nerob drahoty," počujem ho pred sebou.
Stiahne ma na sedadlo vedľa seba, ktoré je pre dvoch, bez deliacej časti. Sakra.
Hneď to aj využije a objíme ma okolo pásu. Odtiahnem sa.
„Prestaň, daj tie ruky preč!" syknem.
„Ale no tak, Anna, nebuď taká chladná. Kto ťa teraz zahreje, ak nie ja?" líška sa.
Je mi odporný.
„Medzi nami už nič nie je, nespomínaš si?" skúšam to inak.
Na plátne sa rozbehne film, je mi to však jedno. Musím sa dostať z jeho dosahu.
„Čo nie je môže byť," priťahuje sa späť ku mne.
„To ťažko," strasiem zo seba jeho dotieravé ruky. Prítmie kina ho robí odvážnejším.

Našťastie sa zo schodov ozve Zolov veselý pokrik.
„Pukanceee, kto si dá pukance? Zadarmo!" rehoce sa.
Vybehne schody a tlačí sa popri nás. Jedny podá Markovi, jedny necháva sebe.
Samozrejme, vzal tie najväčšie. Marko ma necháva na pokoji, aj keď občas sa ma akože náhodne dotkne, jeho dotyk na odhalenej pokožke mi je nepríjemný. Tvárim sa, že sledujem film, ale ani za mak netuším, o čom je.
Myšlienky mi zablúdia k Oliverovi.
Zase.

Ďalší film, čo si pustia, celý prespím. Pukance dávno zmizli, a aj s pivom tí dvaja riadne pohli. Strhnem sa na nejaký výbuch, chvíľku mi trvá, kým si uvedomím, že som len v kine.
Nič skutočné.
Marko sa vedľa mňa pohne a vstane.
„Sorry mládež, ale musím vás na chvíľu opustiť, pivo ma tlačí," povie, akoby to niekoho zaujímalo.
Keď zmizne z dohľadu, Zolo ožije. Presunie sa na Markovo miesto, tesne ku mne. Cítim z neho pivo. Odtiahnem sa, ale natlačí sa na mňa.
„Všimol som si," začne. „Že sa ti Markova pozornosť veľmi nepozdáva."
„A čo má byť?"
„Hm, vieš, páčiš sa mi. Keby tu nebol Marko, tak..."
„Tak nič, ja nezdieľam rovnaké pocity ako ty," schladím ho.
„Takže si daj pohov."

Položí mi odvážne ruku na stehno, tesne pod lem šortiek. Keby tu bol Marko, zabije ho za to, teda niečo také. Nestihnem sa ani ozvať, keď sa pritlačí na mňa celou váhou, pobozká ma a vrazí mi jazyk do úst. Doslova.
Strasie ma odporom. Cítiť z neho vypité pivá, inak by nenabral na niečo takéto odvahu.
Zo všetkých svojich biednych síl ho od seba odtláčam, je však príliš ťažký.
Napokon sa odomňa odlepí a usmeje sa.
„Vedel som to," povie len a hľadí mi uprene do očí. „Chutnučká. Škoda, že sa Marko nerád delí. Možno časom..."
„Ty si úchylák!" vyhŕknem zúrivo. „Ešte raz sa ma opovážiš dotknúť, tak..."
„Tak čo? Si slabá ako mucha!"
„Na také si dovoľuješ, však? Čo ti spraví tvoj kamoš, keď sa to dozvie, hm?"
V očiach mu blysne hnev. Schytí ma pod bradou a pritiahne si tvár k mojej.
„Ani necekneš, jasné?" vyhráža sa.
Neviem, či sa ho báť, či len blafuje. Radšej sa stiahnem.
Rukou, ktorou mi stále drží bradu, ma zúrivo vtlačí naspäť do sedadla a presunie sa na svoje miesto práve včas, aby ho nezbadal vracajúci sa Marko. Otvorí si ďalšie pivo a tvári sa, že ho dianie na plátne úplne pohltilo. Ja sa tvárim rovnako, ani nezdvihnem oči, keď okolo mňa prechádza Marko.
Srdce mi vystrašene bije, pred Zolom sa musím mať poriadne na pozore.