Reštauráciu opúšťam s plným bruchom, aspoň nebudem tak skoro opäť hladná.
Premýšľam, kam sa uchýliť na noc, kam sa podieť. Napadne mi, že pôjdem k Meg, a až po pár krokoch si uvedomím, že Meg tam nebude, neotvorí mi dvere a nepadnem do jej priateľského objatia, ako vždy. Nedostanem sa do jej bytu, nemám kľúče. Jediné, ktoré mám, sú od nášho domu, a ešte mám kartu od Leninho bytu.
Predstavím si, koľko prázdnych bytov čaká na návrat svojich obyvateľov, koľko domácich miláčikov nedostane nažrať, koľko jedla sa spáli na sporákoch či v rúrach, koľko vypraného prádla ostane v práčkach a sušičkách, koľko... je toho na mňa zrazu priveľa.
Točí sa mi hlava, hrozí, že sa povraciam. Nechcem na to myslieť, ale myšlienky mi samé naskakujú v hlave, vytvárajú obrazy skazy, prázdna a samoty.
To som tu vážne sama?
Nik iný sa tu nepotáca, zhrozený a vystrašený, úplne stratený vo vyľudnenom meste?

Mám chuť zakričať, zvriesknuť, volať na niekoho.
Kto by ma však počul?
Ozvena by sa pár okamihov pohrávala s mojimi zúfalými výkrikmi, až by zanikli v uliciach, ktorými nik nekráča.

Zahnem za roh, na širokú obchodnú ulicu, kráčam z nohy na nohu, len tak, bez cieľa. Očami behám po okolí, načúvam zvukom, či nerozpoznám kroky, hlasy, volanie, ale nič.
Z nejakého obchodu vychádza stále hudba, tlmene, ale v tom zvláštnom tichu ulice ju počujem.
Obídem lavičku, jednu z radu ďalších v pešej zóne, a vtedy to zbadám. Detský kočík. Prázdny. Len tak stojí, ako kulisa do filmu. Zasiahne ma nával smútku a hrôzy zároveň, roztrasú sa mi nohy, musím sa posadiť.
Ježiši. To nie!
Uvedomujem si, že to, čo spôsobilo túto hrôzu, nerobilo rozdiely, zasiahlo to rovnako deti v kočíku, ako mužov, ženy či starých ľudí. Kosilo bez rozdielu, bohatých i chudobných, šťastných, chorých či vzdelaných... to, čo vlastne?
Čo má takú moc, že spôsobí zmiznutie toľkých ľudí?

Sedím tam, s hlavou sklonenou v dlaniach, a nechcem myslieť na nič, no zároveň chcem poznať pravdu. Netuším, či som tam dlho, či len pár minút. Keď vstanem, pohľad mi padne na nenápadný obchod s nábytkom. A už viem, kde budem dnes spať.
Ešte predtým si zo samoobsluhy vezmem niečo na večeru, jogurt, dva rožky, čo sa ešte dajú hrýzť, a ovocie. Môj stiahnutý žalúdok toho aj tak asi veľa neprijme. Pri pokladni potlačím zvyk zaplatiť, veď načo?
Prejdem s mojím skromným nákupom späť do obchodu s nábytkom, dvere zaistím nízkym stolíkom.
Vonku sa stmieva, o chvíľku už padne noc. Ulicou sa rozľahne štekot psov, aspoň dvoch, no po chvíli stíchne, stráca sa v diaľke. Zložím sa na posteli v rohu obchodu. Zariadené je to tu na štýl študentskej izby, aspoň sa tu necítim nepríjemne. Malá lampa hanblivo sliepňa do čoraz tmavšej predajne. Všade je ticho, niekde vpredu tikajú len hodiny, možno súčasť nejakej vzorovej izby ako je tá, kde sedím na posteli a nie som schopná zaspať.
Hlavu mám až príliš plnú otázok, nedokážem vypnúť, nemyslieť na všetko, čo sa deje v mojom živote. Desí ma to.
Cítim strach, aký som doteraz nepoznala.
Čo mám robiť?
A čo, ak sa mi niečo stane? Na koho sa obrátim?

Zbláznim sa v tejto prázdnote navôkol.
Tápem v neistote. Blúdim v spomienkach. Splietam si obrazy z minulosti, privolávam tváre tých, ktorí sú mi najbližší.
Mamina je bledá, už skoro priesvitná, sú to roky, čo som ju naposledy videla. Nie, nie v truhle, to som odmietla. Takú spomienku nechcem. Len tie pekné a šťastné.
Otcova tvár je nečitateľná.
Tvári sa vážne.

„Oci, nechápeš, že o túto brigádu som bojovala zo všetkých síl? Nemôžem teraz len tak odísť!" počujem sa vravieť v tom poslednom telefonáte s otcom.
„Ann, keby to nebolo také dôležité, nežiadam to od teba!" odpovie mi.
„Nie, nikam nejdem! Veď kde si ty? Zase na opačnom konci sveta a mne diriguješ život!"
„Som na Floride, o hodinu mám let, Ann. Vážne ťa prosím, choď na letisko, bude tam súkromné lietadlo s pilotom..."
„Kašlem na let aj pilota, ja pracujem na svojej budúcej kariére, aby som dostala na právach stáž! Keď teraz proste odídem, keď je tu..."
„Anna Fischerová, nezabúdaj, s kým sa rozprávaš! Som tvoj otec a vážne ťa prosím," zdôrazňuje schválne.„Aby si zdvihla svoj ctený zadok v sukni a uháňala na letisko! Do hodiny! Bodka! Je to kód NP."
Použitím nášho tajného kódu z detstva, ma otec dostal.
Kód NP znamená Najvyššia Pohotovosť.
Nikdy sme ho nepoužili, ale v našej stupnici dôležitosti bol na najvyššej priečke. Už sú to roky, čo sme naposledy používali naše tajné kódy. Otec je pilot a niečo zo svojho profesného života vniesol aj do mojej výchovy.
V spomienke vidím, ako som po jeho poslednej vete ostala bez slova stáť pri kopírke, ktorá chrlila stránku za stránkou. Nejaký dôležitý prípad obhajoby, ktorý som práve prefocovala, a ktorého názov mi v tej sekunde vyfučal z hlavy.
Trvalo mi asi dva nádychy, kým som mu odpovedala.

„Dobre, oci, rozumiem. Už idem."
„Dobré dievča, vedel som, že pochopíš."
„Oci, čo sa deje?"
„Nemôžem ti to povedať, Ann," stíši v telefóne hlas, v pozadí začujem jeho meno. „Ale je to naozaj vážne."
Odmlčí sa.
„Oci, ja..."
„Musím ísť, volajú ma. Neboj sa, budeš v dobrých rukách. Ľúbim ťa, dievčatko!"
„Aj ja ťa ľúbim," vyslovím rýchlo, no už je na druhej strane ticho.

Nepočul to.
A ja som bola taká hnusná.
Budeš v dobrých rukách, znie mi v mysli ozvena jeho slov.
Vtedy som si myslela, že sa týkajú letu, ktorý ma čakal.
Avšak, teraz mi prvýkrát napadá, či sa netýkajú Olivera.
Alebo už naozaj blúznim?
Kým ma prikryje milosrdný spánok, vybaví sa mi ešte jeho tvár. Ako vyzeral v tom byte. Jeho smaragdové oči, zvláštny úsmev.
Niečo vo mne sa zatrepoce.
Bude to už asi sen...

° ° °

2. deň „po..."

   Zobudím sa v nevhodnej polohe, cítim, ako mi bolesť vystreľuje do nôh a do chrbta. Nechápem, že som takto zaspala.
S námahou si opatrne naťahujem stuhnuté svaly, v nohe mi až brní, čo som spala skrútená na tejto cudzej posteli.
Asi trikrát zažmurkám kým si uvedomím, kde som.
Takže žiadny sen, ale holá skutočnosť.
V bruchu mi zaškvŕka. Potrebujem sprchu a antiperspirant. A v prvom rade toaletu.
V úzkej kúpeľni sa rýchlo opláchnem, ledva sa tu otočím, aj WC tu majú v tak stiesnených priestoroch, že človek kyprejších tvarov by mal smolu.
Opláchnem si ruky, tvár a ako tak aj vrchnú časť tela. Make-up neriešim. Vlasy si len narýchlo prečešem prstami a skrotím ich gumičkou, v konečnom výsledku to aj tak bude jedno. Očami rýchlo prejdem po oblečení, biele tielko s úzkymi ramienkami a krátke šortky mám ešte čisté, dnes to v nich zvládnem.

Teraz už len niečo spraviť s hladom.
Vrátim sa k svojmu skromnému majetku ukrytom v ruksaku, vytiahnem mobil, skontrolujem displej.
Skôr zo zvyku, veď kto by mi asi tak volal, však? Ani ja nemám komu.
Batéria mi za chvíľku vypovie službu, nabíjačku, samozrejme, nemám. Môžem skúsiť ten vychvaľovaný solárny panel zabudovaný v mobile, ale s ním je to nadlho. Ešte ho nevylepšili. A už ani nevylepšia.
A vlastne, načo mi je teraz mobil?

Odháňam nepríjemné myšlienky, a radšej sa zameriam na to, kde zoženiem niečo pod zub. Rýchle raňajky. O čerstvom pečive asi môžem snívať ďalej, nuž vystačím si s baleným a nejakým ovocím. Opatrne opúšťam obchod, kým vyjdem na ulicu, poriadne sa po nej rozhliadnem.
Nikde živej duše, ani pes neštekne.
Dá sa na toto vôbec zvyknúť? Čo bude s týmto všetkým navôkol, čo stvoril človek, čo potrebuje údržbu, jeho prítomnosť?
Spánkom urovnané myšlienky mi opäť začínajú víriť v hlave, nedajú pokoj.

Potrebujem riešiť, čo bude ďalej.
Potrebujem poznať svoj ďalší krok.
Potrebujem vedieť, kam sa mám pohnúť, čo robiť, čo... čo!? A hlavne prečo?!
V mysli mi vyskakuje jediné - Oliver.
Nadávam si, aká som bola sprostá a pochabo od neho zdrhla. V panike konáme unáhlene, viem. Nemôžem tvrdiť, že ma už panika obchádza, to nie. Ale možno sa mi s ním podarí vymyslieť, čo ďalej.
Možno má nejaké informácie. Plán. Nápad. Čokoľvek.
Len nie táto neistota.

Zaumienim si, že sa vrátim do Leninho bytu. Risknem to, nemám na výber. Spolu niečo vymyslíme. Musím tomu veriť, nepodľahnúť pocitu bezmocnosti.
Dúfam, že samu ešte nepodarilo dostať z bytu. Zásoby na prežitie má, Lena má vždy všetkého dostatok, od zápaliek po zemiaky. Prespať mal kde tiež, určite omnoho pohodlnejšie, než som mala ja.
Z najbližších potravín, na istotu idem do tých, kde som včera zohnala večeru, si vezmem trvanlivé balené pečivo, ovocie, vodu a zubnú kefku s pastou. Antiperspirant použijem rovno v predajni a strčím ho hneď do ruksaku, kde sa len tak-tak vojde. Ešte ho budem určite potrebovať, nerada nevoniam sama sebe.
Je len ráno, no slnko už o sebe dáva vedieť naplno. Na koniec augusta sú teploty nezvyčajne vysoké, a to už niekoľko dní za sebou, hádam by už mohlo prísť schladenie v podobe búrky, dažďové kvapky by spáchali prach, špinu a možno aj to svinstvo, čo toto všetko spôsobilo.
Bohvie, či je to ešte navôkol.

Pohnem sa späť ku komplexu, kde som nechala Olivera. Držím sa v tieni, aj keď slnko je v najväčšej sile až na poludnie, nemusím sa nechať vyhrievať hneď zrána. Síce by mala prísť už za pár týždňov jeseň, terajšie počasie skôr hlása leto v plnom prúde.
Klíma sa zmenila už dávno. Dlhé, horúce a suché letá s tuhými zimami sú bežné, medzitým sa vyskytne pár dní, občas aj týždňov, prechodu medzi nimi - jar alebo jeseň, tieto ročné obdobia sú však skôr rarita ako pravidlo. Spôsobili sme si to sami, my ľudia. A keď sme sa začali spamätávať, zachraňovať, už bolo neskoro.
Slnečné lúče dopadajú na domy naproti cez ulicu, odrážajú sa od skiel a na chodníku kde-tu tvoria mihotavé odlesky. Pár krokov pred sebou zbadám malé mača, ako naháňa mihotavé svetielka, ktoré sem odrazmi posiela zvonkohra z balkóna nad nami.
Zastavujem, opriem sa o stĺp pouličnej lampy a s úsmevom ho pozorujem, ako neúnavne znova a znova vyskočí za neposedným svetielkom, prevalí sa na bok či chrbát, a naťahuje za ním drobné labky. Je bezstarostné, hravé a vonkoncom netuší, čo sa okolo neho zmenilo, žije si svoj každodenný mačací život ako doteraz.
Kiežby som tiež bola taká bezstarostná. Nemusela sa báť o zajtrajšok. Len tak si kráčať životom. Ale, je fakt úžasné sledovať toto rozkošné mačiatko.

„Rozkošné, však?" zhmotnia sa moje myšlienky do zvukovej stopy.
Hlas však nieje môj. Prichádza spoza mňa a je mužský.
Okamžite sa obzriem za hlasom.
Zbadám chalana, ležérne sa opiera o múr domu, ruky prekrížené na hrudi, a rovnako, ako ja, sleduje hrajúce sa mača. Špinavo blond vlasy má rozstrapatené štýlom „ako som sa zobudil", hranatú tvár s prižmúrenými očami otočenú mojím smerom, pod tričkom a krátkymi rukávmi sa mu na prekrížených rukách rysujú svaly.
Maká na sebe, vidieť to aj na dlhých nohách v kraťasoch.
Bez slov a naňho zízam, stále nechápem, že stretávam ďalšieho živého človeka po Oliverovi. Mača na zvuk jeho hlasu prestane naháňať ligotavé pokušenie, a uteká od nás preč.

Chalan sa odlepí od steny a pohne ku mne. Je dosť vysoký, o hlavu ma určite prevyšuje.
„Tak? Ako si sa tu zjavila, moja pekná?" zatiahne.
Prebehnú mi po tele zimomriavky, nie však od chladu. Akési neblahé tušenie, varovanie byť v strehu.
„A ty? Sleduješ ma?"
„Len chvíľku, ako si zabočila sem," zastane predomnou.

Mimovoľne pred ním ustúpim o krok, ani si to neuvedomujem.
„Myslel som, že sa mi snáď sníva, ale je to fakt! Si ozajstná!"
Pokúsim sa o úsmev, akože ma pobavil.
„To je teda niečo, wau!" bľabocem bez rozmyslu.
Skrížil mi môj plán nájsť Olivera. Musím sa ho zbaviť, lenže ako?
„Tiež ma to prekvapuje, ale vieš, ja... musím ísť ďalej. Preč odtiaľto."

Slabé Anna, ach a aké priehľadné!

„Kamže, kamže? Počkaj predsa! Hádam nechceš teraz odísť?" priskočí ku mne, a schmatne ma za zápästie.
„Keď sme sa tak nečakane stretli?!"