Stojím strnulo na mieste s kartou v ruke a hľadím naňho. Nechápem, čo tu robí, čo odomňa chce.
„A... prečo ste ma hľadal?" prehovorím konečne.
„Našli ste môj odkaz?"
Mlčím.
„Asi nie, keď ste mi nevolali," doplní.
Zvieram kartu v ruke, byt však neotvorím. Rozmýšľam, čo spravím, pretože neviem, čo mám od neho očakávať.
Nepoznám ho.
„Musíme sa súrne porozp..." začne, nedokončí však, lebo spravím to jediné, čo mi v tej chvíli príde na um.
Zdrhám.
Zvrtnem sa na päte a trielim späť k výťahu.
Po pár metroch však cítim okolo pásu pevnú ruku, zabrzdí ma.
„Nie tak prudko, Anna," začujem za sebou jeho hlas.
Pri zvuku svojho mena, z jeho úst, mnou prejde zvláštny pocit, upokojuje ma, akoby ma hladil. Nerozumiem tomu.
Predsa ho nepoznám!
„Nemusíme na seba upozorňovať a aktivovať bezpečnostný pohybový senzor, majú ho tu všade na chodbách, a stačí mu len zopár prudkých pohybov."
Prestanem sa mu mykať v náručí, trochu skrotnem, aj keď rozmýšľam, či by to nebolo riešenie. Možno by mi niekto pomohol.
A čo by som vlastne povedala?
Že mám strach z cudzieho chalana, ktorý ma vystopoval až sem a chce mi niečo povedať?
Znie to naozaj úboho!
„Čo odomňa chcete?" spýtam sa priamo.
Cítim ho za sebou, nepúšťa ma, jeho dych ma šteklí vzadu na krku.
„V prvom rade by sme sa mohli presunúť do bytu, dobre?"
Keď prikývnem, pomaly ma púšťa.
„Len žiadne blbosti," upozorní ma.
Vrátim sa k bytu a kartou ho odomknem. Mám ho za pätami, vstúpi tesne za mnou a nehlučne zatvorí.

Keď sme spolu vnútri, v byte, pripadá mi to zrazu strašne blízke a osobné. Odstúpim od neho niekoľko krokov a poobzerám sa.
„Lena? Si doma?" zakričím do tichého bytu. Príliš tichého, Lena má vždy pustenú hudbu, klasiku, ktorú miluje.
„Nemyslím, že Vám odpovie," ozve sa Oliver. Otočím sa k nemu s nemou otázkou v tvári.
Konečne si ho môžem prezrieť celého, nie len z prítmia chodby. Je vysoký, odomňa vyšší skoro o hlavu, hnedé vlasy, aké si pamätám z pilotnej kabíny lietadla.
A tie jeho oči, ach jaj...
Tiež si ma nimi prezerá, neskrývane, priam okato. Z výrazu tváre mu neviem nič vyčítať, je vážny, tvári sa neprístupne.
Je to fakt pekný chalan, nemôžem to poprieť, priťahuje ma čímsi zvláštnym.
Nedokážem odhadnúť, aký môže byť starý. Vyzerá tak na dvadsaťtri, no môžem sa mýliť.
Postavu má pekne stavanú, dajú sa vytušiť vypracované partie, obopína ich čisté biele tričko so zvláštnym zeleným nápisom vpredu, ktorý neviem prečítať, bude to niečo abstraktné, a bledé džínsy mu tiež sedia perfektne. Aj v civile, bez uniformy pilota, je príťažlivý.

Odvrátim zrak nech si nemyslí, že si ho obzerám, no jeho úškrn mi dáva najavo, že je už neskoro.
„V druhom rade," odkašle si a podíde bližšie. „Myslím, že si môžeme tykať, už nie sme vo vzťahu klient a pilot. Som Oliver," podáva mi ruku.
Trošku prekvapená ju prijmem.
„Anna, ale to už viete... vieš," opravím sa. „Asi môžem hádať, odkiaľ."
Usmeje sa a stisne mi ruku.
Jemne, a pritom sebaisto.
„Letiskové záznamy o klientoch, odtiaľ mám aj adresy," odpovie, prejde okolo mňa k oknu a zastane pred ním.
„Prečo ste... si ma vyhľadal?" nedá mi pokoj zvedavosť.
Skloní hlavu, nadýchne sa.
Potom sa pootočí ku mne a pokynie, nech k nemu prídem bližšie. Zastanem na dva kroky od neho.
„Čo tam vidíš?" spýta sa a ukáže von, za okno. Pozriem tým smerom.
Až teraz si všimnem dym v pozadí, stúpajúci z niekoľkých miest nad mestom. Vzadu, v priemyselnej štvrti, niečo horí, oheň vidieť až sem.
Prekvapene vytreštím oči. Čo sa to tam deje?
„Nebolo ti cestou sem nič podozrivé?" pýta sa znovu.

Spomeniem si na auto vo zvodidlách, v ktorom chýba šofér, na tie ďalšie zvláštne stojace vozidlá, prázdne autobusy.
Odstúpim od okna, akoby to všetko malo razom zmiznúť, ako keď skončí premietanie filmu.
Nechápavo krútim hlavou, moja myseľ odmieta prijať tú myšlienku, tú skutočnosť, ktorá je nezvratná.
Stalo sa to. Naozaj.
Presne, ako mi to udávala predtucha.
„Čo... čo to má znamenať?" dostanem zo seba.
Možno... možno mi to všetko Oliver vyvráti, len sa zasmeje, a obráti to na žart.
Nič z toho sa však nestane, len tam ďalej stojí, obrátený k oknu, ruky prekrížené na hrudi. Hľadí na tú katastrofu za oknom, a mlčí.

Cúvam od neho, pomaly a nenápadne, zrazu sa mi ťažko dýcha, útroby mi zviera strach. Panika. Pocit, že musím odtiaľto urýchlene utiecť, aj keď stále netuším, prečo ma tento neznámy chalan vypátral, prečo sa o mňa zaujíma.
V ruke stále držím prístupovú kartu od bytu. Viem, že keď ho zamknem zvonku, nedostane sa odtiaľto tak ľahko. Len s ďalšou kartou. Alebo vyskratuje systém, netuším.

Toto je celé šialené. A desivé.

„Niečo sa tu stalo, predpokladám, že už včera. Trvalo mi, kým som našiel vašu adresu, a potreboval som sa aj vyspať po lete, tak som..." otočí sa ku mne, ale to už držím v ruke kľučku dverí.
Oči sa mu rozšíria prekvapením, keď zistí, že od neho zase odchádzam, presnejšie - utekám.
Pozerám naňho, sú to len sekundy, vpíjame sa do seba pohľadmi. Pokrútim hlavou, nech sa ma nesnaží nasledovať.
Nech ma nehľadá. Nech ma nechá na pokoji.
Nepoznám ho, absolútne.
Neviem, čo mám od neho očakávať, čo spraví ďalej, čo odomňa chce. Aj keď z neho sála zvláštna aura, akési fluidum, ktoré mi našepkáva, že mu môžem dôverovať.
Pôsobí na mňa priam magneticky.

Pribuchnem za sebou rýchlo dvere, a kartou prejdem cez čítačku, počujem cvaknúť zámok.
Vzápätí sa zvnútra ozve búchanie na dvere, a Oliverovo volanie.
„Anna, nikam nechoď, prosím! Otvor, musíme sa porozprávať, no tak!" zaprosí, ja však mierim k výťahu a nechávam jeho prosby za sebou.
„Anna!" tresne do dverí až skoro nadskočím. „Do riti!"

Ruky sa mi trasú, keď stláčam vo výťahu tlačidlo prízemia. Striedavo ma oblieva chlad a horúčava. Začínajú sa vo mne vynárať pochybnosti, či konám správne, či predsa len nemám dať Oliverovi šancu, aby mi vysvetlil dôvod, pre ktorý ma vyhľadal až sem. Prečo si dal tú námahu, a čakal ma. Práve tu, u Leny.
Namiesto toho zdrhám. Ako najväčší úbožiak. Nedokážem v sebe utlmiť strach, paniku, všetko okolo mňa mi príde ako zlý žart.
Kde sú všetci?
Prečo nik nevenuje pozornosť tým požiarom, veď ak sa rozšíria... nechcem si to ani predstaviť. Utekám von z komplexu ako by ma naháňala armáda démonov.

Mám chuť zakričať: Fajn, dostali ste ma!
Kde je skrytá kamera?
Už môžete vyliezť!

Ale dochádza mi, že nič také sa tu nedeje.
Je to skutočné, uvedomujem si to viac a viac, s každým ďalším nádychom a výdychom, s každým ďalším zabehnutým metrom, s každou ďalšou mĺkvou ulicou.
Rozum to pomaly registruje ako nevyvrátiteľnú realitu.

Ľudstvo nepochopiteľne zmizlo.

• • •
Myslím, že si každý človek, aspoň raz v živote, predstaví, aké by to bolo, keby ostal na svete sám ako prst. V meste, kde býva, kde to pozná. A môže si všetko vyskúšať, užívať si, a ísť kam chce bez toho, že na niekoho musí čakať či dať prednosť.
Lákavá predstava.
Námet pre film ako stvorený. Lenže film skončí, svetlá sa rozsvietia a všetko je zase ako predtým.
Kráčam prázdnou, tichou ulicou a prajem si, aby toto všetko bol naozaj len film. Aby niekto zakričal: stop! a odvšadiaľ sa vyrojili ľudia, odkladali kulisy, zhasínali reflektory a rozprávali o poslednom vydarenom zábere.

Nič také sa však nedeje.

Moje kroky sa osamelo odrážajú od výkladov, okolo ktorých kráčam. Niekde na balkóne nadomnou šteká pes, chudáčik. Nik sa k nemu nevráti a asi skape hladom. Nechcem na to myslieť, vôbec na nič. Už len z tej predstavy mi je nevoľno.

Neviem, koľko som už prešla od komplexu, kde býva Lena. Najprv som utekala, postupne prešla do mierneho poklusu, a teraz už len unavene prepletám nohami.
V bruchu mi zaškvŕka od hladu, veď už má prečo, naposledy som videla raňajky. Normálne by som zašla o najbližšej reštaurácie, teraz som však na vážkach, ako to tam bude vyzerať?
Zhorené jedlá? Nachystané a neodnesené?
To by mi prišlo aj celkom vhod.

Napokon vojdem do pizzerie na rohu, už som tu niekoľkokrát bola s Meg. Nikde nikto, nevíta ma usmiaty čašník, syn majiteľa, na ktorom badať vždy úprimnú radosť z vášho príchodu, žiadnu falošnú pretvárku. Nad dverami sa rozozvučí zvonček, keď otvorím, je to skoro poznávacie znamenie tejto reštaurácie.
Kráčam pomedzi stoly, na niektorých sú začaté porcie, naliate víno v pohároch na stopke, vychladnutá polievka či presso. Strasie ma, pripadám si ako v meste duchov.
Prinútim sa nakuknúť do kuchyne.
Obrovská pec na pizzu je vyhasnutá, čakala som nejaké stopy po požiari, ale nič také nevidím. Len vo vnútri zoškvarená pizza, je z nej uhoľ, pahreba už len mierne tlie.

Mám však šťastie, v krabici na pulte nachádzam nachystanú jednu hotovú, pravdepodobne na rozvoz, so šunkou, syrom, olivami, to mám celkom rada.
Stačí ju len prihriať. Preložím si jednotlivé trojuholníčky na tanier, nájdem mikrovlnku a šupnem ju ohriať.
Keď zacinká, vyberiem ju a prejdem späť do reštaurácie, kde sa posadím za stôl úplne v rohu, s výhľadom na vstupné dvere. Keby niečo.

Neviem, či niekto pôjde okolo.
Neviem, či som v meste sama, okrem Olivera.
Neviem, čo si o tom všetkom vôbec myslieť.
Neviem, čo sa stalo.
Neviem, čo bude ďalej.

Radšej sa sústredím iba na jedlo, a snažím sa nemyslieť na nič, len na prítomný okamih. Aká je tá pizza chutná. Ako sa syr krásne ťahá a cesto chrumká. A aká som smädná.
Z chladničky za obslužným pultom si vyberiem kolu, stále sa obzerám, či ma niekto nepristihne a klepne po prstoch, že kradnem.
Nekradnem, beriem bez zaplatenia, ale komu mám platiť? Nechať peniaze na pulte? Aby ich sfúkol prievan? A načo?
Peniaze už vlastne nepotrebujem.

Prežúvam pizzu a obzerám sa po miestnosti. Koľkokrát sme tu sedávali s Meg a prerozprávali spolu aj hodiny, bez starostí či strachovania sa o zajtrajšok. Vytiahnem mobil a nájdem Megino číslo, stlačím volanie. Odkazovka. Čo iné?
Mobil pravdepodobne už vybitý, Meg nezvestná.
Sedím tam ešte dlho po tom, čo zjem posledný kúsok, sŕkam kolu a neviem, čo ďalej.

Kam pôjdem? Vrátim sa domov?
Nie, Oliver vie, kde bývam, aj kde býva Lena. Tam už ísť nemôžem.
Sledujem, ako sa slnko presúva ulicou, ako sa tiene menia, pohybujú. Čas je stále ten istý.
Slnko stále svieti a mieri k západu.
Znova skončí deň, a príde noc.
Možno bude vidieť hviezdy.
Všetko sa zdá byť po starom, až na to, že tí, čo tomuto svetu „vládli", tu už nie sú.
Všetko, čo stvoril a dal do pohybu človek, zatiaľ funguje ďalej.
Otázkou je dokedy? A čo bude potom?

Rozmýšľam, či mám ostať na noc v reštaurácii, či sa presunúť inde. Ešte je skoro na spánok, ale musím sa zariadiť, niečo podniknúť, naplánovať si ďalšie kroky.
To mi ide perfektne, vždy si všetko plánujem, v mysli spriadam termíny, kombinujem. Pri spomienke, že môj verný spoločník diár ostal v dome, mi je do plaču.
So sebou mám v malom batohu len posledný zápisník, kde si zapisujem predtuchy (všetky predošlé ostali v nočnom stolíku doma), mobil, vreckovky a IC kartu, môj preukaz totožnosti.
Aj keď už väčšina vecí funguje na odtlačky prstov, IC kartu musím mať pri sebe stále. Nariadenie vlády. Bodka.
Holly som nechala v komplexe u Leny, kam sa nechcem vracať.
Čo ak sa už Oliver dostal z bytu? Hľadá ma?
V tomto meste má potom čo robiť.
Hádam sa mu vyhnem.
Chcem sa mu však skutočne stratiť? Čo ak mi chce niečo dôležité? Nebude mi s niekým lepšie než samej ako prst?

Mám v hlave zmätok.
V sebe samej, celé moje ja je stratené a neisté. Panebože čo mám robiť? Ako ďalej existovať?
A niekde, úplne vzadu, skrytá a zatláčaná strachom, prebleskuje ďalšia otázka:

Prečo ďalej existovať?