✳️

Vzdať sa nádeje znamená, že sa po prítomnosti vzdáme aj budúcnosti.

Pearl S. Bucková

* * *

"Čo s ním je?" spýtam sa Alexa mierne vydesene, avšak on ku mne iba podíde a pozrie na Marka.
"Preberie sa, nemaj strach," odvetí a svoj pohľad presunie na mňa.
"To máš na svedomí ty?"
"Samozrejme," prikývne.
Zhrozene naňho pozriem. "Ale... ja som tiež pila šampanské, a nalieval si ho predsa pred nami. Čo si mu doň dal?"
Alex sa len uškrnie. "Kto povedal, že to bolo v šampanskom?"
Naprázdno prehltnem, v predstavách si prehrávam všetko jedlo, aj keď skromné, čo prešlo našim stolom. Príde mi nevoľno.
"Zjedla som to aj ja?" spýtam sa s obavami v hlase.
"Nie, ty budeš v poriadku."
"O čo tu vlastne ide? Prečo si ho... uspal?" nerozumiem vývoju situácie.
"Prášky na spanie, bude mimo len pár hodín, ale aj tie nám budú stačiť," vysvetľuje mi Alex náhlivo.
"Nám?"
"Poď, musíme sa vrátiť," naznačí mi, nech ho nasledujem, ale ja zostávam naďalej stáť na mieste. Ako mu môžem veriť? Nepoznám ho, a stále netuším, čo mal v pláne Marko, prečo prichystal celé toto divadielko s večerou, šampanským a sviečkami.
V hlave mi hučí, dohady a myšlienky sa miešajú a ja už skutočne prestávam rozumieť. Tento nečakaný vývoj situácie ma úplne mätie.
Prečo to všetko nemohlo byť úplne jednoduché? Prečo sme proste len nedorazili do určeného cieľa, kde by sa o nás postarali?
A hlavne, dostali by sme sérum?
Začali možno úplne odznova?

"No tak, Anna! Čas nám uteká," žiada ma Alex, keď zistí, že ho nenasledujem k výťahu.
"Prečo by som mala s tebou ísť?" začnem opatrne, ruky zatnem v päsť. "Čo ak máš za lubom niečo horšie, ako mal Marko?"
"Markove plány boli úplne nezmyselné," vracia sa ku mne, krok po kroku.
"Ako vieš?"
"Strávil som s ním posledných niekoľko dní," vysvetľuje mi Alex, pokojne, akoby dohováral malému dieťaťu. "Cestou ti to môžem všetko rozpovedať, ale mali by sme sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať, dobre?"
"Kam chceš ísť?"
"Najprv odtiaľto musíme nepozorovane odísť, a netuším, kde je práve Markov poskok, Zolo," hovorí Alex rýchlo. "Môže veci skomplikovať."
Akoby to privolal, výťah sa náhle pohne, smeruje nadol z nášho najvyššieho poschodia, čo znamená jediné - niekto ho privolal.
"A do prdele!" zanadáva Alex. "Len jediný človek vie, že sme tu."
Nemusí vravieť nič viac, presne viem, koho má na mysli.
"Musíme si švihnúť, ak tu Zolo nájde Marka takto, môže zburcovať ďalších ľudí."
"Ako ma presvedčíš, že ti môžem veriť?" stále trvám na svojom, nepohnem sa ani o krok, aj keď výraz v Alexovej tvári je viac, než zúfalý, a aj výťah sa pohybuje rýchlo nadol.
"Kriste," pokrúti neveriacky hlavou. "Presvedčím ťa, keď ti poviem, že je v tom Oliver s nami?"
Prekvapením skoro otvorím ústa. Ako vie Alex o Oliverovi?
Povedala som predsa, a to pred všetkými, že sa volá Adrian.
Ponúka sa mi len jediné vysvetlenie. Poznajú sa.
"Pohni si, Anna!" poháňa ma k únikovému východu, za ktorým nás čaká schodisko.
Výťah práve signalizuje, že zastal na prízemí.
Čas nám uteká.
Nadvihnem si spodok večerných šiat, a pohnem sa za čakajúcim Alexom.

• • •

"Počkaj, pomôžem ti s tým," zastaví ma Alex, už sa asi nemôže pozerať, ako utekám dole schodmi a trápim sa s dlhými šatami. Kým zídeme do suterénu, zostávajú nám už len tri poschodia. Mám pocit, že tými nekonečnými schodmi som skôr preletela, ako prebehla.
Alex vytiahne spoza opaska nôž, o ktorom som nemala doteraz ani tušenie, a ja mimovoľne zatajím dych. Ak by chcel, má naozaj skvelú príležitosť pripraviť ma o život, v chodbe medzi poschodiami.
On si však len ku mne kľakne, a odreže mi spodok šiat, ostávam len v korzetovej časti a sukňa mi siaha teraz už len do polovice stehien.
Vynikajúco! Nemusel mi ju spraviť takú krátku, na protesty však nemáme čas.
"Vďaka," venujem mu úsmev, kým si schováva nôž späť za opasok.
"Malo by to byť lepšie, hm?"
"To bude," prikývnem a rýchlo pokračujeme po schodoch, naozaj nám ide doslova o sekundy.
V suteréne je ticho, nijaký náznak, že by tam bol niekto prítomný.
Aj keď by som si už mohla zvyknúť, že ticho je jednoducho súčasťou tohto zmeneného sveta a je až príliš reálne, toto ticho, ktoré vládne chodbou, ktorou sa nehlučne presúvame, je skôr strašidelné. Nervy mám napäté na prasknutie, v podvedomí stále očakávam nejakú zradu.
Od Alexa. Možno nás nájde Zolo. Možno sa preberie Marko.
Možno je toto celé pasca.
Kráčam však za Alexom, nezostáva mi nič iné, len veriť mu. Pozná Olivera, to mi musí zatiaľ stačiť...

Prebehneme k ďalším dverám únikového východu, kde Alex náhle zastaví.
"Okej, mali by tu byť podzemné garáže," vydýchne potichu. Dýchame obaja rovnako prudko, miešajú sa v nás obavy, čo skracujú nádychy, ale aj potreba dostať sa čo najskôr z tohto bludiska.
"Pokračujeme autom?" spýtam sa prvé, čo mi môj ustráchaný rozum v hlave stvorí.
"To by sme im mohli rovno bežať naproti," uchechtne sa Alex, a ja sa v duchu preplieskam.
Väčšiu blbosť si sa vážne nemohla spýtať, Anna!
"Okej," šepnem len a čakám, kým Alex potichu poodchýli kovové dvere, našťastie nevydajú ani najmenší zvuk, čo by nás prezradil.
"Vzduch je čistý, drž sa stále za mnou," povie mi rýchlo, a z vrecka vyťahuje pištoľ.
A do prdele! Toto už vyzerá viac, než vážne...
"Je to nutné?" spýtam sa pošepky, keď sa konečne pohneme do podzemných garáží, a popri stene sa nepozorovane presúvame k miestu, kadiaľ môžeme nespozorovaní odísť.
Alex hneď nechápe, na čo sa pýtam, ale keď zbadá môj pohľad, smerujúci k jeho ruke, zvierajúcej zbraň, pochopí.
"Len pre istotu," odvetí šeptom a znova pokračuje, krok za krokom, našľapuje úplne nečujne.
Zato ja, v lodičkách, idem za ním ako antilopa vysokou trávou. Vyzujem sa, aj tak mi vysoké topánky prekážajú, a pokračujem bosá.
Obaja sa strhneme na dupot nôh, viacerých nôh, a v tom okamihu nevieme zistiť, odkiaľ prichádzajú. Skrčíme sa za odstavené, hm, skôr nabúrané auto v stene, a čakáme, ticho ako myšky.
Srdce mi tlčie od strachu, ale snažím sa nepanikáriť.
Prišli na náš pokus o útek?
"Čo majú vlastne v pláne?" šepnem, ani si neuvedomujem, že moje myšlienky som vyslovila nahlas.
Alex neprestáva sledovať okolie, keď mi temer nečujne odpovedá.
"Marko chcel využiť tvoju schopnosť predpovedať, čo sa stane, bol tým ako posadnutý."
"Ježiši..."
"Občas mi prišiel, že je úplne mimo, akoby mu... skrátka preplo."
"A čo ty a Oliver?" sypem o pár sekúnd zo seba ďalšiu otázku.
"Som tiež členom Zvestovateľov," zaznie odpoveď, ktorú som tak trochu aj očakávala.
"Spoznal si ho, v tom suteréne," pokračujem, Alex len prikývne.
"Ako si prežil?"
"Dostal som echo, že sa niečo chystá, a skryl som sa v bývalom protiatómovom kryte," odpovedá mi Alex, nič neskrýva, nevykrúca sa.
"Si niečím potrebný, keď si sa zachránil?"
Alex mi venuje nechápavý pohľad.
"Lekár, vedec... čím si výnimočný?"
"Som oficiálne IT pracovník, ale neoficiálne som hacker, také čosi," uškrnie sa.
"Aha," pousmejem sa. Možno bude potrebné nabúrať sa do istých systémov, ktovie?

"Poďme!" pohne sa zrazu Alex, nečakám to a jeho náhly pohyb ma vyľaká. "Už je ticho, nešli sem."
Len prikývnem a opatrne vykuknem ponad auto, zase je všade pokoj.
Dostávame sa ku schodisku, vedúcemu nahor, nemôžeme si dovoliť ísť trasou pre autá, nielen, že je v podstate zablokovaná autami, ale aj by nás tak mohli ľahšie zbadať.
"Kde je Oliver?" spýtam sa Alexa otázku, ktorá mi mysľou krúži už tak dlho...
"Nechal som ho z toho suterénu utiecť. Dohodli sme sa, že zoženie nejaký stroj schopný letu, keďže je pilot, a ja som ťa mal dostať vonku."
Začína mi to celé dávať zmysel.
Dohodli sa, a zachránime sa. Podarí sa to, musí!
Syknem od bolesti, keď sa mi do bosého chodila zareže niečo ostré, pravdepodobne sklo z rozbitých dverí. Alex na mňa spýtavo pozrie, ale naznačím mu, nech pokračuje. Nie je to také strašné, aj keď za sebou nechávam stopu z červených kvapiek...
Konečne sa dostaneme k posledným dverám, za ktorými nás čaká sloboda.
Vonku vládne noc, čo nám hrá do karát, pretože nám pomáha kryť sa, musíme sa držať v najtemnejších častiach. Napriek skutočnosti, že sa nám s Alexom zatiaľ darí unikať, vnútrom sa mi rozlieva akýsi ťaživý pocit, že všetko ide akosi príliš poľahky. Cítim zradu.
A nie je ďaleko...

Prejde mnou až príliš známy pocit, avšak, nijaká predtucha neprichádza.
Naprázdno prehltnem.
"Alex, ja.." začnem, kým on siaha po kľučke posledných dverí.
"Pssst," zahriakne ma. Chvíľu načúva, a o pár sekúnd to začujem aj ja.
Kroky.
Jedinej osoby.
Čakajú tu na nás?
Alex potichu zanadáva a stiahne ma k sebe, zveziem sa popri stene na zem. Noha ma bolí, priam páli, ale snažím sa nepripúšťať si tú bolesť, teraz nie.
Alex odistí zbraň, to cvaknutie je až príliš známy zvuk. Prerývane dýcham, ovláda ma strach, živočíšny strach o vlastný život.
Kde je Oliver? Je v bezpečí?
Panebože, daj, nech je v poriadku! modlím sa v duchu. Neprežila by som, ak by som ho stratila!
Netuším, koľko tam učupení čakáme, a napíname uši, či začujeme tie kroky znova.
Nič sa nedeje.
Je to ako ticho pred búrkou, poriadnou smršťou.
"Fajn," ozve sa Alex tak potichu, že sa k nemu musím nakloniť, aby som ho vôbec počula.
"Ak si dobre pamätám, keď vyjdeme z týchto dverí von, vpravo sú sklady plné munície. Boli tu predtým vojaci."
Oči sa mi rozšíria zdesením, znie to nebezpečne. Stačí nesprávny krok, zle mierená strela, božechráň, a môže nastať výbuch. Ježiši!
"Musíš utekať vľavo, Anna," povie vážne a pozrie mi do očí. Má nádherné, nebesky modré oči, až teraz si to prvýkrát všimnem.
"A ty?" hlesnem.
"Budem ťa kryť," odvetí bez náznaku emócie. "Ten, kto bol vonku, tam podľa mňa niekde čaká, a nemôžeme si dovoliť dlhšie zdržanie. Oliver by už mohol byť na ceste sem..."
"Myslíš, že už našiel vhodné lietadlo?"
"Za skladmi je heliport, hádam aspoň jedna vojenská helikoptéra bude schopná letu," prikývne.
Za skladmi? Tými s muníciou?
"Bude to v poriadku, Oliver je vycvičený, rovnako, ako aj ja," upokojuje ma Alex, asi zbadal môj zhrozený výraz. Len prikývnem, nasajem do pľúc kyslík.
Zvládneme to.

"Na tri, dobre?" spýta sa ma, keď sa pozviechame na nohy, a Alex chytá kľučku dverí.
"Otvorím ti, a ty musíš utekať," vraví s dôrazom. "Nech sa deje čokoľvek, Anna, nezastavuj sa, rozumieš? Proste bež preč."
"Ale, čo ak..."
"Nijaké ale si nepripúšťame, okej?" usmeje sa Alex, aj úsmev má celkom pekný.
"Fajn," prikývnem napokon. "Ďakujem, Alex," poviem ešte, kým začne počítať.
"Ešte sa vidíme, Anna," žmurkne na mňa.
A potom začne odpočítavať.
"Raz... dva... tri!"
Dvere v mojom zornom poli, sa prudko otvoria, a ja vybieham von.
Obalí ma tma noci, takže netuším, kam bežím, ale aj tak utekám.
Zranené chodidlo ma štípe ako šľak, ale nútim nohy k behu, nesmiem zastaviť.
Za sebou začujem dupot ďalších nôh, netuším, či je to Alex, či niekto, kto beží za mnou. Snažím sa pravidelne dýchať, nohy prekladať jednu pred druhú čo najrýchlejšie.
Tá tma navôkol je desivá.
"Stoj!" zrúkne niekto za mnou, hlas znie hrozivo.
Pri zvuku streľby automaticky skláňam hlavu, po dvoch krokoch zakopnem. Okolo mňa preletia dve strely, odrazia sa od niečoho kovového, pravdepodobne od auta, a len iskry mi napovedia, že boli skutočne neďaleko mňa.
Padám k zemi.
Streľba ma tak vydesila, že nie som schopná pokračovať.
V diaľke začujem zvuk, pri ktorom mi srdce poskočí, napriek nebezpečenstvu, čo sa plazí všade navôkol. Kašlem, zadúša ma prach, čo som pri dopade zvírila, prehĺtam ho a vypľúvam, snažím sa pozviechať.
Helikoptéra musí byť neďaleko, a ja musím utekať na miesto, kde nás bude môcť vyzdvihnúť.

Riskujem obzretie, aj keď mi zvírený prach sťažuje rozhľad.
Vo svetle pouličných lámp, čo ešte stále svietia od skladov, zbadám ďalšiu bežiacu postavu. Počujem hlasy, a v hluku blížiacej sa helikoptéry len ťažko zrozumiteľné výkriky.
Rozoznávam Alexovu vysokú postavu, ako sa vyhýba guľkám, čo naňho niekto páli z úkrytu, pretože nijakú ďalšiu siluetu nezbadám. Alex streľbu opätuje, a to hneď niekoľko krát.
A potom... o pár mučivých sekúnd sa všetko zvrtne.
Pred skladmi rozoznám niekoľko vyložených debien, nemusím ani dlho rozmýšľať, kým pochopím, čo je v nich. Alex ich zbadá neskoro, a je príliš blízko.
Jeden výbuch vyvoláva ďalší... a ďalší...
Ten hluk je ohlušujúci, úplne neznesiteľný.
Tlaková vlna ma zráža naspäť. Nevidím Alexa, len obrovskú žiaru ohňa a vnímam ohlušujúci hukot, ako plamene pohlcujú všetko naokolo.
Letím vzad, som ako handrová bábika... kričím, možno aj vrieskam, netuším.
Ovláda ma zdesenie a panika. Kým dopadnem a telom mi prejde ostrá bolesť, uvedomím si ďalšiu skutočnosť, nezvratnú a krutú.
V tej helikoptére, tak blízko skladov, letel predsa Oliver...

• • •

Viečka mám tak ťažké, ledva nimi pohnem.
Nie, nedokážem to.
Vnímam bolesť, pulzuje mi v pravej nohe.
"No tak, dievča, preber sa!" prichádzajú ku mne slová, ale hlas, čo ich hovorí, nespoznávam. "Otvor už oči!"
Potom zaregistrujem ďalší zvuk, príšerný rachot, ktorý nedokážem zaradiť.
"Zvládneš to," povzbudzuje ma ten hlas ďalej.
"Kto... si?" dostanem zo seba dve krátke slová.
"Alex Morris, som plne k vašim službám, slečna," zaznie odpoveď, až príliš veselá. "Vieš svoje celé meno?"
"Ehm... Anna," pretisnem cez pery, ktoré mám také suché, až mám problém rozprávať. Hrdlo mám vyprahnuté, v hlave mi hučí...
"Anna Fischerová," doplním po pár sekundách.
"Teší ma, Anna Fischerová," zopakuje Alex, úplne si dokážem predstaviť, že sa pri tých slovách usmieva.
"Kde to som?" zmohnem sa na ďalšiu otázku a konečne pootvorím oči.
Alex sedí tesne pri mne, tvár ma špinavú a nepekne oškretú, ale vážne sa usmieva, ako som si myslela. Vyzerá hrozne, ale po tom výbuchu sa ani nečudujem... panebože!
"Oliver... on predsa bol..."
"Aj mňa teší, Anna Fischerová," ozve sa odniekiaľ, netuším vlastne odkiaľ, lebo ten hlas znie jednoducho všade. Len jeho pôvodcu nikde nevidím. Pomaly sa rozhliadam okolo seba, a po pár sekundách pochopím, kde som, aj odkiaľ prichádza ten zvláštny rachot.
"Hlási sa pilot, Oliver Prescott, o pár minút pristávame," pokračuje hlas, tak dôverne známy, a mne sa v tej chvíli, ako ho začujem, srdce rozbehne nanovo.
Žije. Oliver žije!
Privriem oči s tichou modlitbou vďaky, že je napokon všetko v poriadku, a po líci sa mi skotúľa slza. Slza šťastia.

Už bude všetko len dobré.

• • •

O niekoľko týždňov neskôr

Zostalo nás pár desiatok.
Na celom svete, na iných kontinentoch, by sa nás hádam napočítalo aj niekoľko stoviek. Ľudí, čo prežili.
Nás, čo sa nejakým zázrakom, riadením osudu či šťastím, zachránili a dostali na miesto, kde im podali sérum. Napokon vysvitlo, že bolo potrebné, neprežili by sme dlhšie, ako tých štrnásť dní po útoku. Stihli sme prísť načas, ja, Oliver a Alex.

Ľudia, čo na nás čakali, nám neskôr aj dali odpovede.
Jednalo sa o chemický útok so zmutovanými vírusmi, ktorý sa však vymkol kontrole. V niektorých oblastiach ľudí vyhladil úplne, niekde sa dostali len zvyšky, avšak ak tam niekto aj naďalej zostal, aj tak ho čaká nezvratný koniec. Zomrie.
Dva dni prichádzali do priestorov ženevského Cernu ľudia, po jednom, po dvoch, unavení a zničení, ale s nádejou. Aj nás hnala vpred práve nádej, že to zvládneme, a zachránime sa.
Prežijeme.
Vybudujeme si nový svet.

Keď neprišiel už nik ďalší, pochopili sme, že je koniec. Všetci, čo sme dostali novú šancu na život, sme boli na mieste, obrovské brány sme uzavreli.
Žijeme v komunite, ktorá sa len buduje, zvykáme si na seba s vedomím, že všetci sme jedna veľká rodina, ktorá musí držať spolu, ak chce v tomto novom svete prežiť.
Mužov je viac, ako žien, dokonca prišlo aj niekoľko detí.
Každý prispieva, čím môže.
Máme medzi sebou vedcov, lekárov, technikov či profesorov, každý pomáha svojimi vedomosťami a zručnosťami. Prijali sme už niekoľko pravidiel, a tie ďalšie len vznikajú.
Radíme sa neustále, všetci bez rozdielu.
Bývame v časti Ženevy, ktorá je najbližšie k výskumnému centru, a časom, ako to bude potrebné, postupne využijeme aj ďalšie obytné časti.

Medzi zachránenými stretávam aj Zola, ktorý mi len nenápadne kývne hlavou na pozdrav. Bez Marka je z neho niekto úplne iný, a azda pochopil nové hodnoty, ktoré sa pre nás stali kľúčovými.
Marko sa neukázal, a snažím sa príliš si nepripúšťať, čo to značí...
Alex je ako IT technik neustále zavalený prácou, skoro ho už nevídavam, aj keď sa z nás stali dobrí priatelia a je mi ako brat.
Oliver často chodí von, na prieskumné lety. Okrem neho je tu ešte jeden pilot, takže nie je až tak vyťažený.
Ja pomáham kde môžem, snažím sa byť užitočná. Mnoho vecí je pre mňa nových, a v podstate stále iba zisťujeme, ako máme spoločne fungovať.
Občas je to aj úsmevné, a našťastie, smiech je tu počuť dosť často.

Už sa nebojím.
Nebojím sa budúcnosti, pretože som medzi ľuďmi, čo rovnako, ako aj ja, dostali šancu na lepšie zajtrajšky. Máme pred sebou čisté plátno, a je len na nás, aké zvolíme farby.
S Oliverom sú moje zajtrajšky o niečo krajšie.
Keď sa vracia do nášho bytu po náročnom dni, alebo sa stretávame medzi ostatnými, len jeho prítomnosť mi v srdci zažne plameň. Medzi nami sa nič nezmenilo, okrem toho, že ho každým dňom milujem viac a viac. Nedokážem si predstaviť svoj život bez neho.
A on mi rovnakú skutočnosť vraví tiež, svojimi dotykmi, nežnými i skúmavými, svojimi bozkami, každým spoločným vzdychom, čo napĺňa priestor našej mrňavej spálne...

"Anna?" vytrhne ma z myšlienok Oliverov hlas.
"Tu som!" zavolám naňho zo spálne, kde som si chcela chvíľku čítať, kým sa vráti, ale kniha skončila v mojom lone a ja stratená vo vlastných myšlienkach.
Oliver zastane na prahu dverí, jeho úsmev mi pohladí hádam aj dušu. Tvári sa akosi zvláštne, temer tajomne.
"Stalo sa niečo?" zbystrím pozornosť.
"Dnes sme boli letecky v Lyone," začne, opiera sa o rám dverí a kútiky úst sa mu nadvihnú v potláčanom úsmeve. A niečo skrýva za chrbtom, odhalila som ho!
"Tak ďaleko?"
"Nebolo to zase až tak ďaleko," pokrúti hlavou a naraz sa pohne ku mne. "A niečo som tam..."
Naprázdno prehltnem, príliš dobre poznám výraz, s ktorým na mňa pozerá.
Keď zastane tesne pri posteli, prinútim sa z nej vstať. Srdce mi splašene uháňa, avšak dôvod nevysvetlím.
"Odpovieš mi na jednu otázku, Anna?" prehovorí chrapľavým hlasom, a mne zovrie vnútro. Len prikývnem, nie som schopná vydať hlásku.
Počujem jeho hlboký nádych i výdych.
Vzápätí v jeho rukách zbadám malú zamatovú krabičku, a v tej chvíli sa len vnorím do jeho smaragdového pohľadu. Slová strácam tentokrát úplne...

K O N I E C

  ✳️ 

Vždy, keď píšem posledné vety príbehu, cítim akúsi nostalgiu.
Lúčim sa s ďalším príbehom, ktorý bol súčasťou môjho života zopár krásnych mesiacov.
Príbeh Anny a Olivera som začala písať už pred niekoľkými rokmi, ale nikdy som nenašla odvahu dokončiť ho. A ani mi nenapadlo, že by som ho niekde mohla aj publikovať 😉

Chcem poďakovať všetkým vám, svojim úžasným čitateľom (či ste sa už k príbehu vracali pravidelne, či ho otvorili len náhodne) 🙏🏻 VEĽMI si vážim každý koment, správu, či hviezdičku, vždy ma to nesmierne potešilo a posúvalo ďalej.
Ďakujem za vašu trpezlivosť, viem, že to bolo so mnou občas tažké ❤️
A za vašu podporu, bez ktorej by som ho hádam ani nedotiahla do konca.
Mám tých najúžasnejších čitateľov pod slnkom! ❤️❤️❤️

Príbeh Olivera a Anny venujem všetkým, čo sa tiež nikdy nevzdávajú nádeje.
Pretože tá nás vždy posúva vpred a bez nej by bol svet bezfarebný...

ĎAKUJEM za všetko ❤️
Vaša B.

- - -
nájdete ma aj na Instagrame

↘️ ⬇️ ↙️