Marko hodí zápisník k Oliverovi, kĺže sa po špinavej, zaprášenej podlahe a víri tak čiastočky prachu, ktoré tancujú v priestore svoj posledný tanec, kým znova usadnú. Ten zvuk ako jediný vypĺňa ticho, čo sa rozhostilo v miestnosti. Myslím, že musia počuť aj moje prudko búšiace srdce, ktoré mi ide vyskočiť z hrude.
Oliver pozrie nechápavo k Markovi, ale nepovie mu nič. Ani výraz jeho tváre nič neprezrádza, nijaké emócie, nijaké
myšlienky mu z nej nie je možné vyčítať. Vážne by bol z neho skvelý tajný agent, a vlastne, aj ním istým spôsobom je, keď pracuje pre Zvestovateľov.
Len jediným pohybom naznačí, že nemôže nič spraviť, pretože má stále zviazané ruky za chrbtom. Na zápisník nepozrie, ani jediný krát.
Vie o mojich predtuchách?
Prezradil mu niečo otec? Alebo ho táto moja časť, tento môj dar, či rovno prekliatie, vôbec nezaujíma?

"Rozviažte ho, ale sledujte, nech sa o nič nepokúsi," rozkáže Marko jednému z chlapov, a ten sa okamžite pohne, aby mu prerezal putá, ako to pred chvíľkou spravili s mojimi.
Bojím sa jeho reakcie. Bojím sa na neho aj pozrieť, ale napriek tomu, zvedavosť vo mne napokon zvíťazí, a ja k nemu zodvihnem pohľad, len krátko.
Oliver to akoby vytušil, a tiež ku mne pozrie. Tvárou sa mu mihne cit, jemný ako vánok, a už ho niet.

"Čo je to?" spýta sa vážnym hlasom, ktorý nič neprezrádza.
"Len sa pozri," vyzýva ho kývnutím hlavy Marko, a pozrie ku mne, sleduje ma, ako zareagujem.
Je to skúška, opakujem si v mysli.
Marko skúša nielen moju trpezlivosť, ale aj, či vravíme pravdu. Nemôžem mu na to skočiť. Oliver - pre tento okamih Adrian - musí z tejto zvláštnej hry, ktorú nedokážem pochopiť, vyviaznuť bez ujmy. A rovnako dúfam, že sa to podarí aj mne.
"Sú to len zápisky. Mám čítať niekoho denník?" spýta sa Oliver, keď prelistuje zopár stránok a zápisník zatvorí, akoby ho nezaujímalo, čo sa v ňom píše.
"Pozri sa lepšie," neprestáva Marko, cítim z neho nervozitu. "Pri každom z tých zápisov, je doplnený dátum, a ten značí, kedy sa to skutočne stalo. Poznačila si, že sa jej predpoveď splnila... ako si vedela, že sa všetky tie veci stanú, Anna?"

Naprázdno prehltnem, počujem mu v hlase, že potláča hnev. Zúri, že som mu to nepovedala. V zápisníku sú dátumy, kedy sme ešte boli spolu.
A ja som mlčala.
"Nevysvetlím ti to, nijako," ozvem sa potichu, jeho pohľad, ktorým ma doslova prebodáva, vydržím. Neuhnem mu, nech si nemyslí, že má na mňa ešte nejaký vplyv.
"Nijako," zopakuje neveriacky Marko, akoby nedokázal prehltnúť, že som ho v podstate odpísala. Pred všetkými v miestnosti, ktorým, aspoň mi to tak príde, istým spôsobom velí.
"Odveďte ju," prikáže zrazu rázne a svoju pozornosť upriami späť k Oliverovi.
"Budeš mať dosť času, Adrian, môžeš si čítať. Ak budeš ešte vládať..." doplní zákerne.
"Čo s ním chceš spraviť?" spýtam sa okamžite, nepáči sa mi, čo práve povedal. Ani trochu. Cítim, že za jeho slovami je nejaká zrada.
"To tvoju peknú hlavičku nemusí vôbec trápiť, Anna," odvetí Marko s falošným úsmevom, zatiaľ čo ma Zolo necitlivo zdrapí a dvíha na nohy.
"Nič sme predsa nespravili!" zvolám. "Čo máš vlastne za lubom, hm? Stále si nám nič nepovedal, prečo nás tu držíš? Nie sme nijakí..."

Moje slová preruší jeho náhly pohyb rukou, ktorý som vôbec nečakala. Na tvári mi pristane facka, až mi hlavou mykne na opačnú stranu. Počujem, ako sa Zolo uchechtne, idiot!
"Nik ťa nevyzval, aby si sa pýtala," sykne Marko.
Zhrozene k nemu pozriem.
Nikdy, skutočne nikdy v živote ma neudrel. Že mi dnes už vrazil Zolo, to je ďalšia vec a pochybujem, že sa k tomu prizná. Ak si chcú niečo dokázať alebo vyvolať dojem neohrozeného, vybrali si veľmi biedny spôsob, udrieť ženu, to môže len slaboch.
Nevydám ani hlásku, len prižmúrim oči a so všetkou nenávisťou, ktorú v sebe vydolujem, k Markovi pozriem. Prudko dýcham, snažím sa ovládnuť, aj keď by som ho najradšej opľula, a to hneď teraz. Uvedomujem si, že ak sa odtiaľto chceme s Oliverom dostať, musím sa vedieť ovládnuť.
Zatiaľ nemám najmenšie tušenie, o čo im vlastne ide, prečo nás držia ako nejakých zajatcov, nechápem už skutočne ničomu...

Jeden z chlapov mi necitlivo skrúti ruky za chrbát, nemám šancu pohnúť sa. Štuchne do mňa, že sa mám pohnúť ku dverám, len neochotne ho poslúchnem. Kým ma vyvedie na chodbu, biedne osvetlenú, stihnem ešte pozrieť k Oliverovi. Mračí sa, na Marka.
Dokážem si predstaviť, ako v ňom vrie hnev a emócie, ale rovnako, ako aj ja, si isto uvedomuje, že z našej biednej situácie sa nedostaneme, ak ich budeme dráždiť, takže len zomkne pery pevne k sebe, a vyprevádza ma krátkym pohľadom.
Len pár posledných milostivých sekúnd naňho môžem pozrieť. Jeho pohľad ma pohládza a dodáva mi silu, akýsi druh istoty, že všetko bude dobré. Zvládne to on, nech sa po našom rozlúčení bude diať čokoľvek, a musím, proste musím to zvládnuť aj ja.
Markova vysoká postava zničí môj posledný možný kontakt s Oliverom, na netuším aký čas.
Niečo mu vraví, ale už mu nerozumiem, pretože musím kráčať chodbou, zatiaľ čo ma ten neznámy chlap, v podstate ešte chalan ako Marko, či Oliver, postrkuje pred sebou.
Chodba nás vedie ku schodisku, ktorým stúpam pomaly nahor, nikam sa neponáhľam.
Pripadá mi to, akoby sme sa dostávali zo suterénu nejakého obrovského komplexu, do častí, ktoré slúžili ako kancelárie, byty a obchodíky. Vyjdeme asi na štvrté poschodie, a chalan mi naznačí, že mám pokračovať cez únikový východ, dostávame sa na chodbu s radom dverí po oboch stranách, vyzerá to tu ako obytná časť.

"Sem," zastaví ma môj sprievodca, a kartou otvára jedny z dverí. "Máš pol hodinu, aby si sa pripravila. Marko si pre teba príde."
S tými slovami zabuchne dvere a počujem cvaknutie zámky, ako prejde kartou znovu čítačkou.
Fajn, a na čo sa mám pripraviť?

Poodchýlené dvere na kúpeľni, z ktorej vychádza mäkké svetlo, mi napovedajú, že si mám dať asi kúpeľ, trošku sa dať dokopy, pretože môj zovňajšok, po neviem koľkých hodinách strávených v špinavom suteréne, je viac, než žalostný.
Moja neistota z ďalších udalostí, ktoré má Marko naplánované, ešte vzrastie, keď vstúpim do priestrannej kúpeľne, a na vešiaku ma čakajú šaty.
Večerné. Nádherné. Šaty!
Zhlboka sa nadýchnem a pomaly vydýchnem.
Marko má niečo v pláne, cítim to až vo svojich kučerách.
A mne nezostáva nič iné, len vnímať aj medzi riadkami, a na pár chvíľ pristúpiť na jeho hru...

• • •

"Už som aj zabudol, aká dokážeš byť nádherná," povie Marko, keď presne o tridsať minút neskôr vstúpi do bytu, kde ho už čakám kompletne nachystaná.
Šaty mi sadli ako uliate, a moje márnivé ženské ja musí uznať, že sú naozaj úžasné. Kedy naposledy som sa cítila takto dokonale?
Vlasy som si vyčesala do vysokého chvosta a spravila si z neho mierne rozstrapatený drdol, zopár kučeravých pramienkov mi kde-tu padá na šiju. Mejkap som zvolila len jemný, hrubými linkami som si zvýraznila len oči, aby mi vynikli. Jemná dávka parfumu, a hotovo.

Pousmejem sa, ale na Markove slová nijako nereagujem. Snažím sa zachovať pokoj, aj keď môj vnútorný alarm priam jačí výstrahou.
"Pôjdeme?" ponúkne mi džentlmensky rameno, a ja ho bez slova prijmem.
Hrám jeho hru.
"Kam ma vedieš?" spýtam sa tlmeným hlasom, keď kráčame chodbou, a on mlčí.
"To je menšie prekvapenie," pokrúti hlavou, že mi nepovie nič viac.

Použijeme stále funkčný výťah, vystúpime z neho až na najvyššom poschodí.
Marko ma vedie stále bez slov, a keď zahneme za roh, zostávam úplne bez slov.
Pri presklennej stene, ktorá tvorí celú stranu najvyššieho poschodia, na nás čaká prestretý stôl pre dvoch, uprostred horí sviečka a romantická atmosféra tu priam kričí do tváre.
A do prdele!
Marko mi odsunie stoličku a naznačí, nech sa usadím. Stále nenachádzam vhodné slová, a jeho sebavedomý úsmev mi napovie, že je spokojný sám so sebou a jeho zámer prekvapiť ma, mu vyšiel dokonale.
Netuším odkiaľ sa vynorí čašník v bielej livreji, spoznávam v ňom toho druhého chalana zo suterénu, čo tam zostal s Oliverom. Naprázdno prehltnem a potlačím v sebe túžbu spýtať sa ho, čo je s ním. Chalan sa vyhýba očnému kontaktu so mnou, len nám priam obradne naleje šampanské do vysokých pohárov, a znovu sa kamsi vytratí.

"Ako vidím, podarilo sa mi prekvapiť ťa," prehovorí Marko, keď si obaja odpijeme šampanského, a vrátime poháre na stôl.
"To teda podarilo," snažím sa znieť ako vždy, aj keď sa mi hlas mierne zachveje. "Niečo oslavujeme?" neodpustím si otázku.
"Stále je dôvod na oslavu, nie?"
"To áno, najmä toho, že stále žijeme," súhlasím a usmejem sa cez stôl naňho. Dúfam, že môj úsmev vyznieva úprimne, a nie nasilu, ako ho v skutočnosti cítim.
"Prežili sme, a má to svoj dôvod," zafilozofuje Marko.
"Ak nedostaneme sérum, dlho žiť asi nebudeme," poznamenám nevinne.
Pohľad sklopím k vyleštenému bielemu tanieru, radšej na Marka nepozriem.
"Prežijeme aj bez neho, keď sme prežili doteraz," v Markovom hlase počujem náznak hnevu, podráždila som ho svojou poznámkou. Vrátim sa k nemu pohľadom a venujem mu úsmev ako stelesnenie nevinnosti.
"Minister Brown ale povedal..."
"Je mi, kurva, jedno, čo povedal nejaký skorumpovaný minister!" vyhŕkne podráždene a vidím na ňom, že mu nie je príjemné rozoberať práve túto tému. "Stále sme neskapali, a čakajú nás veľké veci..."

Roztrasene sa nadýchnem, tak, aby si to Marko nevšimol. Siahnem znova po pohári so šampanským a doprajem si poriadny dúšok. Možno, ak to s ním dnes preženiem, nebudem mať z nasledujúcich hodín, dní či týždňov, až taký strach...
Nie, musím zostať pri zmysloch!
Oliver ma potrebuje, musím ho odtiaľ dostať, a potom... potom sa musíme dostať aj odtiaľto, musíme!
"Čo máš v pláne, Marko?" spýtam sa ho priamo, čo isto nečakal, lebo ním pri mojej otázke mierne mykne.
"To preberieme až po večeri, najprv... Alex!" zakričí na nášho jediného spoločníka v bielej livreji, ktorý sa vynorí opäť ako duch, a nesie nejaký predkrm. Kde ho zohnal, netuším...
Marko mierne znervóznel, čo mi len naznačí, že niečo chystá, a ja budem toho zrejme súčasťou. Neteší ma to. Naháňa mi to strach, pretože sa nedá prehliadnuť, že Marko sa správa inak, úplne inak, ako som ho doteraz poznala.
Nielen tá jeho dnešná facka je toho dôkazom.
V očiach má taký zvláštny lesk, akoby mu v hlave stále niečo uháňalo, alebo mu niečo nedalo pokoj. Radšej sa vyhýbam myšlienke, či mu náhodou "nepreplo"...

"Dobrú chuť," poprajem mu slušne, siahnem po vidličke a pustím sa do predjedla. Chutí vynikajúco, ale pri mojom hlade, čo ma zmáha, by mi chutila úžasne asi aj tráva spred vchodu.
Večera prebieha v tichosti, len kroky Alexa, ktorý prináša a odnáša taniere, narúšajú to napäté ticho v miestnosti. Cítim na sebe Markov pohľad, a to častejšie, než by som chcela.
Snažím sa správať neutrálne, nedávať mu nijaké kradmé pohľady či úsmevy, ktoré by si mohol vysvetliť nevhodne. Netúžim po tom, aby si myslel, že mu dovolím viac, než letmý dotyk, akým sa ma dotkol, keď ma usádzal za stôl. Hnusí sa mi. Neznesiem ho pri sebe, panebože...

"Nechutilo ti, čo som pre teba pripravil?" spýta sa ma, keď zo stola zmiznú aj posledné taniere s jedlom, a zostávajú nám len poháre so zlatistým mokom.
"Od rána som nejedla, takže to bolo na mňa... priveľa," priznám.
"Uhm," povie len a vstáva od stola, prejde k nízkej komode na opačnej strane, a o pár sekúnd sa miestnosťou vlní jemná melódia.
"Smiem prosiť?" ozve sa znenazdajky vedľa mňa, až sebou prekvapením trhnem, pretože som ho vôbec nepočula presunúť sa späť ku mne.
Viem, že nemám možnosť konať inak, iba jeho ponuku prijať.
Preto vložím svoju dlaň do tej jeho a pomaly vstanem zo stoličky. Alex sa niekam stratil.
Sme tu len my dvaja, Marko a ja.
Pritiahne si ma k sebe, jeho dlaň cítim na chrbte. Potlačím v sebe všetok odpor, ktorý vo mne jeho dotyk prebudil, a pozriem mu do tváre.
"Valčík?" šepnem, pretože nedokážem viac.
"Náš tanec, pamätáš si," usmeje sa lenivým úsmevom a pritiahne si ma ešte bližšie, až doňho mierne vrazím.
"Krásne voniaš," šepne, jeho teplý dych cítim vzadu na krku. Privriem oči, snažím sa rozdýchať všetky negatívne emócie, čo mnou práve prechádzajú.
Predstavujem si, že tancujem s Oliverom, že mi po chrbte prechádza jeho dlaň, na šiji ma šteklí jeho dych. Darí sa mi to len pár sekúnd.
"Potrebujem ťa, Anna," ozve sa znovu Marko.
"Máš so mnou nejaké plány?"
"Potrebujem ťa ako kedysi, keď si bola mojou," opraví svoje slová Marko a prejde mi perami po nahej pokožke ramena.

Zamrznem v pohybe, ale on ma aj naďalej vedie známymi tanečnými krokmi po celej miestnosti. Výhľad na mesto je odtiaľto neskutočne nádherný, aj keď zjavne vidieť miesta, kde sa už nesvieti, a tá tma vyzerá hrozivo.
Keď mu odpoviem, snažím sa znieť neutrálne, nedráždiť ho.
"To je už minulosť, a ty to vieš," prehovorím pomaly.
"Ten chalan... znamená pre teba niečo viac?" spýta sa ma po pár sekundách ticha, kedy tŕpnem v očakávaní jeho reakcie.
"V podstate sa nepoznáme," klamem, až sa hory zelenajú. "Je stále tam, dole?"
"Ak si ho Alex pekne podal, bude rád, ak sa dnes vyspí," uchechtne sa Marko, a mne príde nevoľno. Čo mu spravili, panebože? Oliver, môj Oliver...

"Prečo si taký? Nič ti predsa nespravil?" odtiahnem sa od neho a je mi jedno, že sa mračím, čo nezapadá do môjho plánu byť k Markovi aspoň naoko milá, aby som z neho vytiahla informácie.
"Môže robiť problémy, a tie teraz nepotrebujeme," odvetí Marko, a snaží sa ma opäť stiahnuť k sebe, nedám sa mu však.
"Ako ste nás vlastne našli?" pokračujem v útoku, ale snažím sa pri tom vyzerať zvedavo, a nie rozhorčene.
"Dron, moja drahá, je úžasný vynález," uškrnie sa Marko, pristúpi na moje vyzvedanie, čomu som rada. "Veľmi nám pomáha. Ani netušíš, koľko ľudí prežilo, je to až neuveriteľné! A všetci sa ženú na miesto, ktoré vyhlásil ten šašo Brown! Ale... čo ak je to pasca?"
"Neverím, že je to pasca," pokrútim hlavou, vážne neverím, že by nás minister po takom vyhlásení nahnal do ďalšej zdrvujúcej pasce pre ľudstvo.
Musíme predsa prežiť, je nás tak málo!

"Si rovnako naivná, ako všetci tam vonku!" povie pohŕdavo Marko, a mierne sa pri tom zakolíše.
Vypil predsa len jediný pohár, ako aj ja, nemôže byť opitý!
"A ty? Čo chceš robiť ty? Zase len čakať, márniť drahocenný čas, a nerobiť absolútne nič? So Zolom ste v tom vážne dobrí..."
"Mám plány, Anna! Veľké plány, pretože s tebou, a tvojou schopnosťou, môžeme vybudovať úplne novú..." zasekne sa. "Och, čo to má, kurva... znamenať?"

Vyzerá, že mu je zle, alebo netuším čo. Pretrie si rukou tvár, akoby mal problém vnímať.
Nerozumiem, čo sa s ním deje, ale pomôžem mu aspoň tak, že ho odprevadím k pohovke, na ktorú sa zvalí. Do minúty je mimo vnímania okolia, úplne odpadol.
Nechápem tomu, čo sa tu práve stalo?
Nahmatám mu rýchlo tep, ale je v poriadku, aj pravidelne dýcha.
"Marko?" prehovorím k nemu, ale márne.

"Ten bude pár hodín úplne mimo," ozve sa spoza mňa Alexov hlas.

- - -

Ďakujem, milí moji ❤ za vašu trpezlivosť s mojim autorským "blokom", ktorý ma neustále brzdil 🙈 a aj táto kapitola vznikala kvôli nemu neskutočne dlho.

Už bude, zdá sa, len jedna - posledná, ktorá príbeh Anny a Olivera ukončí.
Dúfam, že vydržíte, aj keď sa veci práve vyvíjajú rôzne, a možno aj nečakane 😉

Ak chcete mať odo mňa čerstvé info, ukážky z pripravovaných kapitol a iné veci, nájdite si ma na IG❣️
https://www.instagram.com/brumka_wp/

Lov ya too much ❤ ❤ ❤

Vaša B.