"Anna... Anna, preber sa!"
Hlas, čo ku mne prichádza, tak zvláštne vzdialený, mi nedá pokoj. Dobiedza a dobiedza. A mne je tak dobre!
V stave, v akom sa nachádzam, na tomto neznámom mieste, cítim nesmierny, úžasný pokoj, a každé jeho narušenie mi z neho kúsok ukradne.
Chcem tu zostať, nech ma nechá ten hlas tak!

Ale, je mi tak známy, tak blízky, až cítim, ako sa mi pri jeho započutí zachveje srdce. Ako ma celú zaplavuje teplo a cit, aký som hádam ešte nikdy nezažila. Ten hlas... bože, komu patrí? Prečo ma tak láka?

"Anna, no tak... nesmieš mi teraz nikam odísť, prosim!" ozve sa znova a znie tak prosebne, až zúfalo.
Skúsim to. Poslúchnem ho...
Pokúsim sa otvoriť oči, no ledva sa mi zachvejú viečka. Nevládzem, ani trošičku.
V tom pokoji, kde som spala, mi bolo predsa len lepšie... vrátim sa tam, nik ma už odtiaľ nedostane.
"Milujem ťa... Anna, počuješ ma?"
Hlas sa zachveje, trochu zachraptí, poznačený úprimnými citmi. V tom okamihu akoby ma čosi prudko stiahlo pod hladinu, ibaže ja sa netopím.
Ja sa vraciam späť.
Zalapám po dychu, akoby som sa práve vynorila z vody. Prudko sa strhnem, strasie ma náhlym chladom, a chcem sa posadiť, avšak dopadám späť na tvrdú podlahu, pretože moje ruky sú spútané, som zviazaná, ako nejaké divoké zviera. Putá mi nedovolia niekam sa pohnúť.
"Anna? Panebože!" v tom hlase, čo ma stále volal, naraz počujem zreteľnú úľavu.
"Prebrala si sa... nie, nehýb sa!"

Otočím tvár za hlasom a pomaly, opatrne otvorím konečne oči.
Svetlo, čo sa ku mne dostáva, nie je našťastie prudké, skôr veľmi slabé. Skúpe, akoby ho nebol dostatok.
"Kde... to... som?" dostanem zo seba s námahou, pretože v ústach mám ako na púšti.
"Netuším, Anna. Odvliekli nás sem, a ešte sa tu nik neukázal..."
"Oliver?"
"Tu som, Anna. Netušíš, ako om sa strašne bál. Myslel som si, že sa mi už nepreberieš...."
"Bolí ma hlava... au," syknem, keď sa dotknem miesta, kde mi pulzuje neutíchajúca bolesť.
"Po tom údere, čo ťa poslal k zemi, sa ani nečudujem," zavrčí Oliver, je nahnevaný, a to je ešte slabé slovo. "Nemuseli byť tak hrubí..."
"Kto - oni?" stále nechápem.
"Netuším, mali zakryté tváre," znie temer bezradne. "Absolútne netuším, o čo tu vlastne ide!"

Konečne naňho upriem zrak, ktorý si už privykol na šero v miestnosti. Netuším, kde sme, čo je to za miestnosť. Aký je vôbec deň, a či vonku vládne stále ešte ten istý deň.
Cez úzky otvor na opačnej strane, vysoko nad zemou, preniká len skúpe svetlo, čo mi neodhalí, či je deň, či podvečer.
Oliver sedí na zemi naproti mne, opiera sa o stenu, ruky má, podobne, ako aj ja, spútané za chrbtom. Nemôžem sa dostať nijako k nemu, ledva sa hýbem. Minimálny životný priestor.
"Už sme tu dlho?" dostanem zo zmätenej mysle ďalšiu otázku, aj keď chápem, že mi Oliver nevie dať odpoveď.
"Myslím, že už bude večer," pozrie smerom k otvoru v stene, čo má pravdepodobne byť oknom.
"Prešlo už pár hodín. Nik sa tu zatiaľ neukázal..."
"Kriste, veď nám ide o čas!" vydýchnem zúfalo. "Máme posledných štyridsaťosem hodín, aby sme sa dostali..."
"Viem, Anna. A oni to musia vedieť isto tiež... nechápem, o čo im ide."

Skúsim sa pohnúť k nemu, nie sme zas tak ďaleko od seba. Ak vystriem nohy, možno sa ho aj dotknem. Moja snaha je však márna, ani sa o seba neobtrieme, Oliver skúša spraviť to isté, čo ja.
Potrebujem ho, pri sebe, tak strašne!
Len teraz som ho získala, a už mám byť bez neho?
Vzlyknem, keď sa mi putá, čo mi zväzujú ruky, zarezávajú do pokožky. Tenký prúžok je príliš ostrý, a každý pohyb mi spôsobuje nesmiernu bolesť. Nedbám však na to, ak budem bližšie k Oliverovi, tak to vydržím.

"Rozmýšľal som," začne Oliver a vyhľadá môj pohľad. Vpíjam sa do jeho smaragdovej zelenej a nechávam sa ním úplne pohltiť.
"Možno sa budú snažiť rozdeliť nás. Zistiť, ako si veríme alebo aký je medzi nami vzťah..."
Zadržím dych.
Vôbec sa mi nepáči, kam svojimi slovami smeruje.
"Anna, najlepšie bude, ak uveria, že medzi nami nič nie je. Musíme predstierať, že sme len dvaja cudzí ľudia, na ceste za sérom. Že sme sa náhodou stretli, a putujeme spolu..."
"Nechci to odo mňa," pokrútim nesúhlasne hlavou. "Nedokážem to! Len teraz som ti poodhalila svoje city, a mám ich už zaprieť?"
"Zvládneš to, Anna," šepne potichu a usmeje sa na mňa. Pripomenie mi rovnaké slová, čo vyslovil len pár dní späť, keď ma povzbudzoval v dome bez úniku, kým som visela na požiarnom rebríku a snažila sa nepozerať dole...
"Zvládneme to obaja, dobre?" uisťuje ma.
"Ako, Oliver?" prepadajú ma prvé pochybnosti. "Čo ak nás tu takto nechajú, čas vyprší a my sa..."
"Anna, pozri sa na mňa, no tak!" žiada ma Oliver s dôrazom v hlase.
S prosbou. S láskou... poslúchnem ho.
Je mojou istotou, aj keď sa naňho môžem iba dívať. Je mojím svetielkom v temnote, plápolá ako iskričky prskavky.

"Vymyslíme si plán, okej? Prvý bod by mohol byť - dostať sa nejako z týchto pút," naznačí za chrbtom spútanými rukami.
Prikývnem.
"Druhý bod - utiecť z tejto diery," pristúpim na jeho hru. Plánovanie, to bolo vždy mojou istotou. Predtým. Než to prestalo mať zmysel, v tomto inom svete...
"Fajn, to by sme mali," v hlase mu počujem úsmev. Zbožňujem tento odtieň jeho hlasu.
"A keď sa odtiaľto dostaneme, musíme opatrne zistiť, koľkí nás tu držia..."

Okolo nôh mi zrazu čosi prebehne, obtrie sa to o moje tenisky, a v hustnúcou šere rozoznám len dve malé svetielkujúce očká. Zvriesknem, úplne vydesená.
Neznášam myši, hocakú háveď. Myšlienku, že to môže byť aj potkan, radšej rýchlo zavrhnem.
Kým Oliver stihne niečo povedať, upokojiť ma, hocičo, rozletia sa dvere, a svetlo spoza nich presne obkreslí obrysy vysokej mužskej postavy, ktorá stojí na prahu.
Nevidím jeho tvár.
Netuším, kam sa pozerá.
Srdce mi tlčie strachom, nielen preto, že netuším, kam zaliezol neželaný chlpatý návštevník. Začínam sa báť, čo bude s nami...

"Takže, už si sa prebrala, ako počujem," uchechtne sa neznámy, a mne v tej chvíli dôjde, že ten hlas poznám.
A vôbec ma to neteší...

• • •

"Je to len myš, bojí sa ťa viac, než ty jej," prekročí vysoká postava prah miestnosti, a vstúpi k nám. Za ním vstúpia ďalší dvaja muži s baterkami, každý zasvieti na jedného z nás. Zatvorím oči pred prudkým svetelným lúčom, čo mi reže oči, avšak pred realitou, pred tou ich nezatvorím.
"Rád ťa znova vidím, Ryška," uchechtne sa príchodzí, a mne príde nevoľno.
"Ja teba vôbec," odvrknem rýchlo.
"Ale, no tak," zatiahne neveriacky. "Zmizla si tak náhle, a naše opätovné stretnutie ťa neteší?"
Mlčím. Snažím sa udržať oči zatvorené, pretože svetlo baterky je neznesiteľné.
"Nesvieťte im rovno do očí, kreténi!" prikáže rázny hlas a svetlo okamžite zmení smer, od nás.
"Takže, kde som to... aha," začujem ho tesne predomnou, dochádza mi, že si musel ku mne kľaknúť, aby mal tvár v rovnakej úrovni.
"Niekto ťa chce vidieť, nevie sa ťa už dočkať," zatiahne posmešne a ja pootvorím oči. Predpokladala som správne, Zolo je predo mnou, v podrepe, a jeho chladné modré oči ma pozorne sledujú.

Aj keď mám pocit, že nie som schopná ani nadýchnuť sa, predsa len v sebe pozbieram zvyšky chabých síl, a prudko doňho strčím voľnou nohou, chcem ho od seba dostať čo najďalej. Hnusí sa mi.
Zolo však nečaká nijakú aktivitu z mojej strany, jeho prekvapený výraz, keď stráca rovnováhu, mi to jasne dosvedčí.
Od Olivera začujem nesúhlasný ston, ale to sa už Zolo zbiera späť na nohy, a v miestnosti je zreteľne počuť aj ďalší zvuk.
Odistenie zbrane.
"Čo si, kurva, myslíš, že robíš?" zavrčí Zolo, a vzápätí mi na tvári pristane jeho ťažká dlaň. Hlavou mi trhne nabok, až mám pocit, že si vykrútim krk. V ústach pocítim chuť krvi.
"Suka jedna," zasyčí nenávistne.
"Nechaj ju!" ozve sa Oliver, v hlase mu nepoznať nijaké emócie.
Och, došľaka! Prečo sa ozval?

"A ty si, sakra, kto, že sa ozývaš?" zrúkne naňho Zolo. "Pýtal sa ťa niekto na niečo?"
"Neznesiem, keď sa niekto správa nevhodne k žene," odvetí Oliver.
"Aha, a ty tu nejakú vidíš?" uchechtne sa Zolo. "Pretože ja tu vidím len túto malú cundru..."
"Dávaj pozor, čo ti vypadne z huby," ozve sa od dverí ďalší hlas, ktorý vo mne rovnako, ako v Zolovom prípade, nespôsobí vlnu radosti.
V duchu zaplačem. Čo som komu spravila?
"Vravím len čistú pravdu," zašomre Zolo, ale tak, aby to Marko nepočul.
"Čo bláznite s tými zbraňami? Preč s nimi, idioti!" vydáva Marko pokyny, zatiaľ čo jeho kroky štrkocú po kamienkoch rozpadávajúcej sa dlážky smerom ku mne. Stuhnem, odvraciam pohľad.

"Takže je to pravda, našli ťa," povie potichu a na brade zacítim jeho dotyk, ako mi obracia tvár k sebe. Prižmúrim naňho oči, nech vie, že nie som vôbec nadšená, a jeho prítomnosť nevítam, ako on tú moju.
"Čo odomňa chceš?" vytisnem nenávistne spomedzi pier.
Marko sa zasmeje, skoro neveriacky.
"Možem ťa odtiaľto dostať, a ty sa ku mne správaš takto?"
"Radšej tu skapem, než ísť zase niekam s tebou," odvrknem mu a odvrátim sa od neho, hľadám Oliverov pohľad. Len na kratučkú sekundu...
Marko si to však stihne všimnúť.
"Čoe? Ty vari nechceš opustiť svojho spoločníka? Ako sa vlastne volá?" mľaskne jazykom a otočí sa k Oliverovi.
Do prdele... len to nie!
"Adrian, volá sa... Adrian," poviem bez rozmyslu prvé meno, čo mi napadne.
"Stretli sme sa len včera..."
Zolo sa uchechtne, akoby vedel niečo, čo Marko zatiaľ nevie.
Oliver mlčí, ale jeho pohľad na sebe cítim, hladí ma ním, upokojuje. Azda tuší, že mám srdce od strachu až kdesi v hrdle, a uteká mi ako splašené stádo?
"Adrian, zvláštne meno," prejde Marko pár krokmi k Oliverovi, sedí vystretý s rukami spútanými za chrbtom, v tvári ani náznak pocitov. V tej chvíli mu závidím, že je tak pokojný a zdá sa byť vyrovnaný...
"S Annou ste sa stretli len včera, tak je?" overuje si moje tvrdenie, Oliver však nepohne ani brvou.
"Práve som ti to povedala!" zvolám nahnevane, je snáď hluchý?
Pár krokmi ku mne dôjde Zolo a opäť mi namieri lúčom svetla priamo so tváre. Trhnem sebou, a okamžite si zatváram oči.
"Drž hubu!" zahriakne ma prudko, a kopne do mňa, odnesie si to ľavá noha.
Prehltnem vzlyk. Nespravím mu tú radosť, žeby som skuvíňala bolesťou.
Marko venuje svoju pozornosť Oliverovi, Zolove konanie si nevšíma.
"Čo si jej natlačil do hlavy, že s tebou šla?" vyzvedá od Olivera, ten ho aj naďalej ignoruje. Mám chuť zvriesknuť naňho, nech mu odpovie, hocičo, ale uvedomujem si, že tým by som len dala Markovi vedieť, že nie sme len noví známi.

"Ako ste sa chceli dostať k séru?" pokračuje Marko, v hlase mu počujem, že stráca trpezlivosť. Nevyzerá to dobre.
Oliver k nemu konečne vzhliadne.
"Po vlastných," povie len, na čo sa Zolo s dvoma neznámymi uchechtne.
Marko však nie. Zovrie ruky v päsť.
"Niekto si myslí, že je vtipný!" zvolá prehnane nahlas.
Odvráti sa, odchádza od neho?
Nechá ho na pokoji? Chvalabohu...
Moje nádeje spľasnú ako balón, keď sa Marko zvrtne a kopne Olivera rovno do brucha.
Ten sa prehne, hádam mu aj vyrazil dych, a vydá zo seba priškrtený výdych.
Ježiši!
"Však ťa ten zmysel pre humor rýchlo opustí," uškrnie sa Marko. Je mi z neho zle, úplne na vracanie. Len s ťažkosťami ovládnem svoj zdesený výkrik, a zostávam bez pohnutia.
"Anna," vráti sa ku mne Marko, a ja spozorniem. "Myslel som, že nie si taká hlúpa."
Netuším, čo splieta, ale mlčím. Nevyzvedám. Marko sa viditeľne cíti dôležito, takže mi určite vysvetlí, o čom vraví.
"Pusti ju," pokynie jednému z chlapov, a ten sa pohne splniť jeho rozkaz. Putá mi jedným rezom uvoľní, a moje ruky sú naraz voľné, je to tak zvláštne. Okamžite si pošúcham zápästia, odreté ich mám až do krvi.

"Chvíľku sa teraz zabavíme, čo ty na to?"
Ako vysloví tie slová, krvi by sa vo mne nedorezal, celá stuhnem.
"A keď odmietnem?" nájdem svoju schopnosť reagovať.
"Ty si vážne myslíš, že ťa tu nechám... s ním?" ukáže k Oliverovi. "Raz si mi už zdrhla. Znova sa to nestane. A vo svojej hlúposti si pri úteku zabudla jednu vec..."
Zadržím dych.
Myslí môj batoh... určite.
"Povedala si už svojmu novému priateľovi, čo si vlastne zač?"
Markov výraz tváre, jeho víťazoslávny pohľad, akým na mňa pozrie, neveští nič dobré.
Netuším, čo má na mysli, a bojím sa pozrieť k Oliverovi. Len počujem, ako sťažka dýcha, a jeho pohľad mi blúdi pokožkou.
Modlím sa, nech je v poriadku...
"Alebo mu to tajíš, ako si to tajila mne... celé mesiace," zatiahne posmešne.
A vtom mi to docvakne.
Zhrozene k nemu pozriem.
Nie, to predsa nemôže...
Oliver o tom stále nevie!

Marko drží v ruke jeden z mojich zápisníkov, čo som nechala v jeho byte, v batohu pri posteli, keď ma Oliver našiel. Podľa zošuverenených stránok spoznávam, že je plný, celý zapísaný. Zaznačená je v ňom každá moja predtucha...
"Priznala sa ti, milý Adrian, tvoja nová kamarátka, že je tak trochu jasnovidka?"