11. deň "po"

Pozriem vydesene späť k Oliverovi, čakám výbuch hnevu, ale v tvári mu nečítam nič z toho. Jeho pohľad je síce mierne prekvapený, ale aj plný citov, ktoré sme predošlú noc zažali.
Medzi nami.

"Ups, neuvedomila som si... sakra," zdesene si prikryjem dlaňou ústa, pretože netuším, čo spraviť, a oči mi rozšíri náhla obava. Pomaly vstanem, načiahnem sa znovu po vypínači, že svetlo zhasnem, ale Oliver ma predbehne a ruku mi odtiahne. Jeho dotyk na mňa pôsobí ako elektrický skrat.

"Nie, nechaj to už, ako to je," pokrúti nesúhlasne hlavou. "Len by sme na seba upozornili, ak by si znovu zhasla."

Uvedomím si, že má pravdu.
Veď vlastne netušíme, či niekto skutočne nesleduje odbery elektriny v bytoch, alebo či sa niekde náhodou nezažne svetlo, ako som to nedopatrením spravila ja.

"Čo teraz?" spýtam sa s malou dušičkou.

"Musíme to nechať tak, a sústrediť sa na dnešok, máme pred sebou náročný deň," odvetí a pomôže mi vstať.
Prejde po mne pohľadom, a až keď zbadám, ako mu v očiach zaplápolá túžba, uvedomím si, že som stále iba v spodnom prádle.
V tom peknom čipkovanom.
Oliver si ma k sebe stiahne a obdarí na bozkom, z ktorého sa mi zatočí hlava.
Ako dlho mi bude trvať, kým si na toto zvyknem?
Na to krehké niečo, čo vzniklo medzi nami, a čo stále sa vo mne trepoce, poháňané nadšením a eufóriou, ako čerstvé lístky kvetu, s ktorými sa pohráva neposedný vietor?

"Využijeme teda lietadlo?" spýtam sa zvedavo, keď sa od seba odrthnene, a som schopná fungovať opäť normálne.

"Dúfam, že sa na letisku aspoň jedno schopné letu nájde," prikývne Oliver kráčajúc do kuchyne. Pohnem sa za ním, stihla som sa už aj obliecť do posledných čistých vecí, čo som vydolovala zo svojho batohu.

"Zvládneš to," obdarím ho povzbudivým úsmevom.

"My to zvládneme, Anna," opraví ma nežne. "Sme v tom predsa spolu, ty a ja, až do konca."

Jeho slová ma zahrejú na srdci.
Už sa nebojím, čo bude ďalej, ako pred niekoľkými dňami, či dokonca hodinami.
Mám Olivera, ktorý ma neopustí, ani keď dôjdeme na miesto určené v poslednom vysielaní, od ministra Browna.
Napĺňa ma nové nadšenie, opájam sa istotou, ktorú mi dáva Oliver a to, čo k sebe cítime.

V láske niet strachu.

Kým zjeme raňajky, zvyšok z potravín, čo predošlý deň priniesol Oliver, obaja mlčíme, ponorení vo vlastných svetoch. Pristihnem sa pri myšlienke, že by som práve dala neviem čo za to, vedieť, čo sa mu premáva mysľou.
Slnko už pokročilo na svojej každodennej nebeskej trase, a zalieva nás nesmelými lúčmi, čo budú s postupujúcim dňom naberať na intenzite. Zdá sa, že deň bude krásny a slnečný.

"Máš zbalené?" vráti ma Oliverov hlas späť do reality jeho bytu. "Mali by sme vyraziť čím skôr, aby sme stihli prezrieť, a nájsť, letu schopné stroje."

"Uhm," prikývnem, kým upratujem posledné stopy po našej prítomnosti. Ktovie, či sa sem ešte niekedy vrátime?
Ktovie, kde vlastne skončíme?

Zatiaľ, čo si Oliver balí svoje veci, postávam bezradne v obývačke a sledujem mĺkve mesto za oknom. Pohľadom zablúdim aj k obchodnému centru, ktorému odtiaľto vidím kúsok strechy, a spomeniem si na udalosti včerajšieho dňa.
Vážne to bolo iba včera?
Aj keď sa k tomu nijako netúžim vracať, moje podvedomie mi samé vyťahuje z hlbín spomienok okamih, kedy som stlačila spúšť. Znovu vidím, ako sa na košeli toho chlapa zväčšuje krvavá škvrna, jeho vydesený a neveriaci pohľad.
Našiel ho už jeho spoločník?
Leží tam stále jeho stuhnuté telo?

Potrasiem hlavou, odháňam od seba nechcené predstavy a otázky, na ktoré nikdy odpoveď nezískam. Stisnem viečka k sebe a snažím sa privolať pekné spomienky, na chvíle v Oliverovom náručí. Na jeho dotyky, chrapľavý tón jeho hlasu, naše tlmené vzdychy, čo vypĺňali priestor Oliverovej izby...

V nasledujem okamihu sa ulicou pod nami ozve výbuch. Nečakaný, a ten zvuk mi trhá uši. Odskočím vydesene od okna, snažiac sa tlmiť výkrik, čo sa mi rodí v hrdle.
Oliver je v okamihu pri mne.
"Čo to, sakra..." nechápe, čo sa deje, ja som na tom rovnako. Strelím k nemu pohľadom, tep sa mi ide zblázniť.
Čo na ulici vybuchne len tak, samé od seba?

"Niekto tam je," šepne Oliver, možno si ani neuvedomuje, že prešiel k šepotu.
Kto by nás asi tak mohol počuť?

"Ráno, keď som vstala, som videla ulicou prechádzať dvoch ľudí s baterkou," spomeniem si naraz. "Vyzeralo, akoby sa pred niekým skrývali."

"A to mi vravíš až teraz?" spýta sa Oliver nechápavo. Pokrčím ramenami, že za to predsa nemôžem.

"Ježiši, Anna!" zájde si nervózne rukou do vlasov. "Sú to dôležité informácie, nechápeš?"

"Nevedela som, že ti mám všetko hlásiť!" ohradím sa mierne dotknuto.

"Tak som to predsa nemyslel," pokrúti hlavou, hlas mu znežnie. Pritúli si ma, a jeho objatie ma zvláštne upokojí, trvá však príliš krátko. Jeho čaro zruší dupot utekajúcich nôh, ktoré zreteľne počujeme, aj napriek výške desiateho poschodia.
Obaja napäto sledujeme ulicu, cez hustý dym, čo sa ňou prevaľuje, však nevidíme skoro nič. Nemáme šancu odhadnúť, čo sa tam deje...

"Mali by sme ísť," ozve sa Oliver pevným hlasom, mierne sa mračí. Je až príliš vážny, nepáči sa mi to.

"Práve tam? Rovno k nim?" nechápem, ako sa chce odtiaľto nepozorovane dostať.

"Pôjdeme tajnou únikovou trasou," objasní mi. "Odvedie nás opačnou stranou, k letisku."

Prikývnem, verím, že vie, čo robí.
Ako doteraz, každý jeden deň, čo sme boli spolu. Aj keď bol na to všetko, čo máme za sebou, v podstate vybraný, bola to jeho úloha, ako člena spolku.
Avšak city, čo sa medzi nami zrodili, v pláne záchrany neboli, nik ich nemohol predvídať, akoby aj? Srdcu sa rozkázať nedá...

° ° °

Oliver zatvára dvere svojho bytu, a ja ho potichu čakám na chodbe, čím ďalej od presklenej časti.
Nik o nás nesmie vedieť.
Nik nesmie odhaliť našu prítomnosť.
So stúpajúcou nervozitou zvieram popruhy batohu, srdce mi bije o niečo rýchlejšie.
Netušíme, či je už vonku všetko úplne v poriadku. Dupot utekajúcich ustal, nijaké ďalšie výbuchy sa nekonali, všade vládne zdanlivý pokoj.
Nedokážem sa zbaviť pocitu, že je to ako povestné ticho pred búrkou, a že to nebola iba náhoda. Ten pocit sa ku mne vracia, pokúša, dobiedza, ako... ako keď...

Záblesk... pred očami mám naraz iný výjav.

Rozoznávam obrysy nejakej miestnosti. Sedím na zemi. Vládne tu šero.
Ovláda ma strach, cítim ho tak jasne, akoby mi liezol nahor obnaženou pokožkou.
V spánku mi pulzuje neustávajúca bolesť.
Odniekiaľ počujem tikot hodín, je ohlušujúci a približuje sa.
Predomnou sa otvoria dvere, svetlo, prúdiace spoza nich, ma oslepí, je neznesiteľné...
Chcem pochopiť, zistiť, kde som a prečo, hrdlo mám však úplne vyprahnuté. Nevydám zo seba ani hlásku, ani slovo, len bolestný ston...
Vo dverách sa zjaví silueta.
Naťahuje ku mne ruku, chce ma odtiaľ dostať. Tikot hodín ustane.
Silueta zmizne v následnom výbuchu.
Anna! počujem niečí bezmocný výkrik, ten hlas mi je tak známy...

Záblesk...

Som späť na chodbe, Oliver akurát skrýva kartu od bytu do priehradky v batohu.
Prešlo sotva pár sekúnd.
Čo to malo...?
Odpoveď ma osvieti vzápätí.
Mala som predtuchu.
Vrátili sa mi?!
Po dlhých dňoch bez jedinej, ustali tak náhle, akoby skočili spolu so svetom, v ktorom sme žili.
Nerozumiem však jej významu, ale že absolútne, pretože táto najnovšia bola úplne iná, než tie doteraz...
Predošlé predtuchy, tie boli vždy jasné a zrozumiteľné, vedela som, čo mi vravia.
V tejto bolo všetko tak nejasné, že som z nej skôr zmätená.
Ako si ju mám, panebože, vysvetliť?

"Anna? Si v poriadku?" vráti ma do prítomnosti Oliverov hlas, začujem v ňom obavy.

"Uh, jasné," vykúzlim úsmev. "Prečo by som nemala byť? Ideme?"

"Ja len, že si naraz strašne zbledla... vážne sa cítiš dobre?"

"Vážne, som okej," uhnem pohľadom a pohnem sa radšej chodbou, aby náhodou nezistil, že mu ukážkovo klamem.
Pretože som rozhodená z toho, že moje predtuchy sú späť. Z toho, že som už asi vyšla z cviku, čo sa týka ich vysvetlenia.
A tiež z toho, že som mu o nich ešte akosi... nepovedala.

O pár úderov vystrašeného srdca neskôr sa všetko zvrtne. A totálne pokazí...
Bytovkou otrasie nový výbuch, až sa nám zatrasie zem pod nohami.
Rozozvučí sa alarm.
Zo stropu začne striekať voda, požiarny alarm sa automaticky spustil.
Do niekoľkých sekúnd sme premočení do nitky. Oliver zanadáva, pekne šťavnato.
Rozbehne sa k spojovacím dverám, vedúcim od výťahov, a čosi vyťuká na klávesnici, ktorú musí nasilu otvoriť, skoro ju rozbil. Začujem šťuknutie, ako keď sa zablokujú dvere bezpečnostným systémom.

"Choď k únikovému schodisku!" ukáže na opačnú stranu chodby, kde sa črtajú podobné dvere.

"Čo to robíš?" snažím sa prekričať vrieskajúci alarm. Oliver pokrúti hlavou a kývne mi, nech sa ponáhľam, zatiaľ čo on ešte niečo rieši na mobile. Nechápem, čo stvára...
Spŕška vody síce ustala, ale alarm nestíchol, jeho piskľavý zvuk mi píli uši.
Neistým krokom sa pohnem smerom, kam mi ukázal, ale nestrácam ho z dohľadu. Pohne sa za mnou, keď už čakám pri dverách. Chvejem sa chladom, premočené oblečenie sa mi lepí na telo, z vlasov mi steká cícerkom voda.
Keď prejdeme podobnými dverami, aké len pred chvíľou zakódoval na opačnej strane, čomu nerozumiem, Oliver spraví rovnako sj s týmito.

"Ako sa dostaneme von?" spýtam sa ho nechápavo.

"Dôležitejšie je, aby sa oni nedostali k nám," odvetí vážnym hlasom, nepozrie sa na mňa. Nepáči sa mi to, a ani nič z posledných minút.

"Oni?" zvýšim mierne hlas, pripadám si ako padnutá z jahody, ale nič mi nedáva zmysel, a Oliver mi nedáva vysvetlenia, čo by ma aspoň trošku upokojili.

"Musíme si švihnúť," je všetko, čo mi povie, a pohne sa ku schodisku.

"O čo tu ide?" nevzdávam to, ale nasledujem ho, pretože chápem, že každá sekunda v tomto našom náhlom úteku, je nesmierne vzácna.

"Veríš mi, Anna?" zvrtne sa Oliver tak náhle, až zaspätkujem a zostanem stáť na najvyššom schode. Keď takto zastal, sme teraz rovnakej výšky, a hľadí mi uprene do očí, čítam mu v nich vážnosť, dôraz a city ku mne, až sa mi zasekne dych.

"Samozrejme, verím ti, Oliver," prikývnem a neodvrátim svoj pohľad, vnáram sa do jeho machového.
Pohne sa tak náhle, rukou si ma pritiahne za zátylok bližšie, a pobozká ma. Prudko. Ako nikdy doteraz, až sa mi zatočí hlava.
Celý môj svet.

"Nesklamem ťa, nikdy," šepne záhadne, keď bozk prerušíme. Vzápätí ma berie za ruku a rýchlo schádzame schodiskom dolu.
Srdce mi tlčie strachom, netuším, čo sa tu deje, ale už sa ho nevypytujem. Proste mu verím, ako som mu aj povedala...
Čím nižšie schádzame, tým viac zvieram Oliverovi ruku, pretože aj keď alarm neustále huláka, zreteľne počujeme aj zvuky, ktoré prichádzajú zdola.
Buchot, dupot nôh, krik.
A tam mierime.

Na prízemí sa pritisnutí tesne ku stene presúvame k nenápadným dverám, čo sa črtajú v prítmí chodby. Ak by hocikto, kto spôsobil tento chaos, nazrel cez sklenený priezor dverí, mohol by nás zbadať.
Uvedomujem si to až príliš jasne.
Riskujeme s každým ďalším krokom.
Oliver prejde kartou cez čítačku pri dverách, a ich pípnutie mi pripadá neskutočne hlasné.
Netuším, čo sú to za dvere, ani akou kartou ich otvoril, ale nasledujem ho ako poslušný psík. Necháva ma prejsť ako prvú.
Kývne hlavou k opačnému koncu úzkej chodby, naznačuje mi, že mám pokračovať tým smerom. V topánkach mi čvachtá voda, zostávajú za mnou mokré stopy, som ako vodník, ale snažím sa to nevnímať a pokračujem. K ďalším dverám, ktoré už, dúfam, budú viesť na slobodu, mi zostáva posledných pár krokov.
Obzriem sa k Oliverovi, ktorý znovu zabezpečuje priechod dverami, aby sa cez ne nik nedostal. Myslí na všetko, každý detail, každý nasledujúci krok. Zvestovatelia si ho vycvičili naozaj dokonale, ako tajného agenta...

Dvere predomnou, ktoré v chabom svetle osvetľujúcom chodbu vyzerajú dosť starobylo, sa nečakane rozletia.
Vydesene vykríknem, pretože som to vôbec nečakala, a pretože do mňa zboku narazili.
Zatackám sa asi dva kroky späť, zastavuje ma až stena za mnou.

"Anna!" začujem Oliverov výkrik, znie temer hystericky. Až príliš mi pripomína ten z mojej predtuchy...
Cez zvírený prach a sutiny sa snažím pozviechať, pohnúť sa odtiaľ preč, keď ma zdrapnú pevné paže.

"Chcem ju živú, idiot! A jeho tiež..." ozve sa hlas, ktorý vo mne zarezonuje ako nechcená spomienka. Kým si stihnem plne uvedomiť, odkiaľ ho poznám, zbadám hlaveň pištole, mieri na mňa.
Slnečné svetlo, prichádzajúce spoza mužskej postavy, mi znemožňuje rozoznať tvár pred sebou.
Chcem sa ozvať, povedať niečo, nevyjde zo mňa však ani hláska. Obzriem sa za dupotom nôh, určite patrí Oliverovi.
Zachráň sa! Uteč! chcem skríknuť, ale všetko mi mizne z dohľadu, keď sa chlap, čo ma drží, náhle pohne, a hlavňou pištole mi vrazí do spánku.
Tma, do ktorej sa ponáram, ma uvíta s milosrdnou náručou...

- - -
Viem, že ubehlo more času od vydania poslednej kapitoly.
Ospravedlňujem sa za čakanie, a zároveň ďakujem za trpezlivosť ❤️🙏🏻😍
Potrebujem ju veru, najmä v tomto období, kedy si moja autorská časť asi vzala dovolenku 😱🙈
Ani neviem, koľkokrát som túto kapitolu prepisovala, vymazala celé vety, dokonca odseky... a stále s ňou nie som 100% stotožnená, avšak verím, že vo vás predsa len udrží záujem, a tiež v napätí, už v príbehu Anny a Olivera nezostáva veľa stránok 😳
Ste úžasní, ďakujem za všetko!

Vaša B.
💕❤️💕