„Nechci vedieť ako som tŕpol, keď som na teba čakal na tom letisku. Každá minúta bola večnosť."
Hnev ma pomaly opúšťa, už len slabo plápolá, ako hasnúca pahreba.
Chcem vysvetlenia, prahnem po nich, ale na všetko pozerám len jednou optikou, tou svojou.
Vybavím si Olivera, ako stojí pri spustených schodoch a kontroluje čas. Badám na ňom nervozitu, kým k nemu kráčam, ale keď ma zbadá, nasadí ten profesionálny výraz pilota a víta ma.
„Znovu som tŕpol počas letu, netušil som, či sme dostatočne vysoko, aby sa k nám vírus nedostal."
Drží ma za predlaktia, ale úplne jemne, keby som chcela, vymaním sa mu bez problémov. Nič však neuskutočním, nijaký útek.
Chcem si ho vypočuť a hlavne mu veriť.
„Každý jeden deň potom bol skúškou prežitia a vytrvalosti, sama vieš, že to nebolo ľahké, aj keď sme mali v podstate všetko potrebné k životu. A mal som zodpovednosť za teba, stále ju mám. Sľúbil som tvojmu otcovi, že ťa dostanem do bezpečia."
Odmlčí sa, pohľadom vyhľadá ten môj.
„Nehľadaj nijaké sprisahania či podrazy. Plním pokyn, ktorý mi bol daný. Ty však nie si len nejaký pokyn, Anna, jasné?"

Panebože, on mi fakt číta myšlienky!?

Prejde mi rukami na ramená, strasiem sa pri jeho nečakane dôvernom dotyku.
„Linda bola nečakaná súčasť našej cesty. A až keď sme videli to vyhlásenie, až vtedy som dostal vodítko, ako ďalej."
„Spoznal si toho muža, čo prehovoril... Davida, teda, ministra Browna," doplním ho.
Prikývne. „Ako vieš jeho meno?" začuduje sa.
„Zašepkal si ho, keď sa zjavil na obrazovke."
„Aha, neuvedomil som si, že to vravím nahlas. David je, či bol, tiež členom spolku, okrem toho, že je minister. Musel to nahrať tesne pred katastrofou, chcel nám dať vedieť, čo ďalej."
Vzdychne si.
„Tam vonku je niekoľko ľudí, ktorí prežili, ako my. Medzi nimi môžu byť ďalší členovia Zvestovateľov, ale aj nebezpečnejší ľudia, ako ten chlap pri obchoďáku," odmlčí sa a pozerá na mňa s takou intenzitou, až mi to je nepríjemné.
„Musíme byť veľmi, veľmi opatrní. Nechoď nikam sama, dobre? Neupozorňuj na nás, myslím, že tie drony, čo sme videli, nie sú len náhoda. Sledujú dianie a mám obavy, že sa niečo chystá."
„Čo by sa chystalo? Tých pár ľudí za cestou k séru?"
„Keď si uvedomia, čo všetko je teraz k dispozícii, môžu byť nebezpeční. Môžu zabrániť dostať sa k séru, alebo ho budú chcieť získať násilím, nikdy nevieš. Musíš počítať s každou variantou."

Znie to úplne šialene, ale musím pripustiť, že Oliver na to ide správne. Premýšľa racionálne, nič neunáhľuje, obracia možnosti z každej perspektívy, myslí dopredu.
Čo možno príde.
Čo možno prekvapí.
Presvedčila som sa o tom, už keď mi dal tú zbraň a učil ma s ňou narábať.
Aj preto som sa do neho zamilovala. Má toľko rôznych podôb, je v ňom toľko prekvapení a krásnych vecí, až občas nechápem, že je skutočný.
Že som s ním. Že práve jeho otec poveril, aby ma zachránil, vyhľadal, sprevádzal a ťahal vpred, každý deň. Oliver ma skutočne zachránil, až teraz to vidím v tom pravom svetle. 
Až teraz si uvedomujem, že svojou poznámkou o tom, čo bolo v pláne, mu krivdím. Aj o nás dvoch.
Ozvú sa vo mne výčitky.
„Máš pravdu, ja zase nechápem všetky súvislosti, ale teraz už," zdvihnem k nemu oči, vpíjam sa do jeho. „Už spravím všetko preto, nech sa dostaneme včas do cieľa, a k séru. Mám strach, že to nestihneme. A prepáč mi tie nezmysly o nás dvoch," doložím napokon. „Nemala som to vôbec..."
„Anna, určite nebolo v pláne, že sa do teba..." zasekne sa. „Že sa zblížime," opraví sa rýchlo, azda prirýchlo.
Prižmúrim naňho oči, ale on pokračuje.
„Nemám ti čo prepáčiť, si to najlepšie, čo mám."

Srdce mi spieva šťastím, jeho slová sú pre mňa ako pohladenie duše. Nakloním sa k nemu a objímem ho, skoro na ňom ležím.
„Ďakujem, že si," šepnem mu do pier a vzápätí ich pobozkám, len jemne, poľahučky, skôr z vďačnosti ako z iných dôvodov.
Keď však na mňa zareaguje, vďačnosť prebíja iný dôvod, ktorý s ňou nič spoločné nemá. Túžba. Vášeň. Chtíč.
Pritlačím sa k nemu tesnejšie, ten pohyb spôsobí, že sa mi prikrývka zosunie z bokov a skĺzne na dlážku. Ostávam len v oversize pulóvri, vyhrnutom k bokom. Oliverove ruky mi putujú po stehnách tesne pod jeho okraj, kde zastavia. Bozk neprerušíme, aj tak mi unikne protestné zakňučanie.
Usmeje sa, musíme až prestať.
„Čo sa deje?" spýta sa s tlmeným smiechom.
„Neprestávaj, prosím," pohnem sa na ňom, až mi pevne stisne boky. Čítam mu v očiach rovnaké pocity, aké zaplavujú mňa.
„Sakra," unikne mu nadávka a rukami vojde pod pulóver. Viem, že ma chce rovnako.
Teraz sa však už nikam neponáhľame.

° ° °

Keď potom ležíme schúlení pri sebe, mlčíme, doznieva v nás milovanie.
Prskavka sa vo mne zmenila na ohňostroj, páči sa mi to. Mám pocit, že pred Oliverom som vôbec nežila. On všetko zmenil.
Zmenil mňa.
„Myslela si to vážne?" šepne Oliver do ticha.
Som už mierne ospalá, ale otočím sa k nemu a prepletiem si s ním nohy, pritiahne si ma k sebe tesnejšie.
„Čo som mala myslieť vážne?" nechápem jeho otázke.
Rukou mi zahrnie vlasy za ucho a pohladí ma po líci. Hlavu si podopiera rukou zohnutou v lakti a pozorne ma sleduje. V tom nevinnom geste je toľko citu, až mám dojem, že sa roztopím.
„Keď sme sa milovali prvýkrát," povie bez obalu. „Zašepkala si, že ma ľúbiš. Myslela si to vážne?"
Zalapám po dychu. Počul to?
Nebolo to len v mojej omámenej hlave?

Cítim, že ma zalieva červeň. Zastihol ma nepripravenú. Ó bože, čo teraz?
Keď naňho pozriem, ako čaká na moju odpoveď, trochu napäto, trochu s očakávaním ako malé dieťa predo dvermi, za ktorými sú darčeky od Ježiška, pochopím, že v láske niet čo stratiť.
Niet v nej strachu.
Niet v nej obáv. Len čistý cit.
„Najvážnejšie ako som mohla," poviem.
A vzápätí to potvrdím bozkom.
„Milujem ťa, Oliver."

Stíska ma v objatí tak mocne, a zároveň tak krehko, akoby sa bál, že sa mu rozplyniem v náručí. Rukami mu blúdim po chrbte a neprestávam ho bozkávať.
„Ježiši, Anna," vydýchne zaplavený emóciami. Nespúšťam z neho zrak, do očí sa mi tlačia slzy. Slzy šťastia.
Odtiahne sa a ten úsmev, ktorým ma objíme, stojí za všetko na svete. Hladí moje neposedné kučery, odhŕňa mi ich z tváre a ja napäto čakám, čo povie ďalej.
„Milujem ťa od tej chvíle, čo som ťa našiel v byte naproti môjmu plakať s fotkou cudzích ľudí v náručí," povie zachrípnuto. „Keď som ťa vzal do náručia a tíšil, bože, bol som stratený. A jasný."
Usmejem sa, a slza sa mi predsa skotúľa po líci.
„Nebola som len zazobaná klientka, ktorú musíš prepraviť domov?"
Z hrdla mu vyjde úprimný smiech.
„Najprv bola, samozrejme," žmurkne na mňa. „Ale čím častejšie som ťa vídal, tým viac si ma zaujímala."
„Veď sme spolu ledva prehovorili," oponujem.
„Stačil mi tvoj pohľad a úsmev, dotyk ruky pri rozlúčke. A ten posledný let, keď si prišla ku mne do pilotnej kabínky, hmmm," nadvihne potmehúdsky obočie. „Mal som čo robiť, aby som udržal výšku, ten kostým, čo si mala na sebe..."
„Ty jeden!" zaženiem sa po ňom naoko. „Veď si ma odtiaľ vypoklonkoval jedna radosť!"

Pritiahne si ma zrazu k sebe, nečakám to, a pregúľa si ma pod seba. Tvár mi zovrie v dlaniach, som pod ním totálne uväznená.
„Musel som, to predsa vieš," povie, čelom sa oprie o moje. „Som za teba zodpovedný, Anna, či počas letu, či na pevnine a to, čo k tebe cítim, to ešte prehlbuje."
„Oliver," vydýchnem. Slová mi však unikajú z hlavy, rozpŕchnu sa do noci. Nie sú potrebné, lebo v jeho očiach sa odráža všetko, čo vo mne žiari tiež.
Obaja sme jasní.
„Poď si trochu pospať, je už neskoro," povie potichu. Presunie sa opäť za mňa, rukou ma objíme okolo pása, medzi nami nie je hádam ani milimeter miesta.
Upokojuje ma, že sme takto pri sebe, a bez problému sa ponorím do spánku.

° ° °

Zobudím sa s prvými náznakmi svitania.
Zopárkrát zaklipkám očami, kým si uvedomím, kde som. Objíma ma Oliverova ruka a jeho teplo.
Prvýkrát za tieto dva týždne cítim, že som odpočinutá. Plná energie.
Chuti do života.
Opatrne pohnem hlavou a pozriem na Olivera. Hlboko spí, tvár má uvoľnenú, je krásny. Vnútro mi zaplaví teplo, napĺňa ma cit taký silný, až ma to trošku desí.
Nikdy som nič podobné necítila.
Pomaličky, aby sa neprebudil, sa vymaním z jeho príjemného náručia, a natiahnem si pulóver. V byte vládne ešte ranné šero, ale obloha sa začína prebúdzať. Vychádzajúce slnko kreslí obrazce, ktoré upútajú moju pozornosť, je to úžasné divadlo.
Pristúpim k vysokému oknu a sledujem zrodenie nového dňa.

V nasledujúcich dňoch by sme mali prísť do cieľa. Bude po všetkom.
A veľa neznámeho ešte pred nami.
Koľkí sme prežili? Čo bude ďalej? Ako bude fungovať tento spustnutý svet?
Ulicou pod nami sa mihne svetlo.
Strhnem sa, nečakám to, a vydesene odstúpim od okna.
Čo to má...?
Za okamih zbadám ďalší záblesk, zdá sa, že z baterky. Akoby niekto utekal ulicou a skrýval sa, aby ostal nevidený. Asi tiež mieria k miestu určenia, ponáhľajú sa za sérom. Strach o vlastný život otupuje ostražitosť. Čakám ďalšiu chvíľku, ale nič už nezbadám.
Slnko medzitým už vykukuje ponad obzor a rozlieva krajinou svoju žiaru.
Po špičkách prejdem okolo spiaceho Olivera a zamierim do kúpeľne skontrolovať spodnú bielizeň, či si ju už môžem obliecť. Predsa len nie som zvyknutá chodiť skoro nahá, aj keď určité výhody nemôžem poprieť.
Vo vstupnej chodbičke a kúpeľni však vládne prítmie, a keďže chcem, nech sa Oliver poriadne vyspí a nie zobudiť ho hrmotom, zasvietim si a prejdem do kúpeľne. Bielizeň už je našťastie suchá, stiahnem si Oliverov pulóver a oblečiem si ju.
V zrkadle sa nenápadne obzerám, ako mi sedí. Ako v nej vyzerám a či sa bude páčiť aj Oliverovi. S výsledkom som celkom spokojná, dobre som si vybrala.
Opláchnem si tvár, chvíľku skúmam sama seba v odraze zrkadla. Vlasy so mnou zase nespolupracujú, v bledej tvári mi vidieť pehy o niečo viac. Šedozelené oči, moje osobné rybníky, skúmavo pozorujú odraz v zrkadle. Nepovažujem sa za vyslovene krásnu, ale nie som ani špata. Niekto by povedal, že zaujímavá. Možno trochu nezvyčajná.
Nikdy som si na tom nezakladala, a keď som sa naučila ako sa prikrášliť, nepreháňala som to. Skôr len podčiarkla svoju výnimočnosť, ako vravieval otec.
Vrátim sa k svojmu batohu na chodbe a prekutrem ho, nenachádzam v ňom však nič prekvapivé. Nezjavilo sa mi v ňom cez noc nové tričko, smola!
Budem musieť opäť navštíviť...

"Čo to stváraš, Anna?!" zaznie znenazdajky predo mnou.
Zdvihnem hlavu a zbadám Olivera ako si práve zapína džínsy. Bože, tričko si ešte neobliekol, je to pohľad úplne dokonalý.
Ospravedlňujúco sa naňho usmejem. "Zobudila som ťa? Snažila som sa byť potichu, prepáč mi..."
"Ty si zasvietila?" zaznie do ticha otázka. Strelím vydesene pohľadom nad seba.
A sakra!

- - -

Milí moji,
ďakujem za vašu priazeň, neskutočne si cením každé jedno prečítanie, vote či koment, ktoré mi dávaju chuť pokračovať.
❤️💕❤️
Práve som sa dostala s príbehom Anny a Olivera k bodu, kedy ho budem musieť znova písať "za pochodu", ako sa vraví, pretože mi skončila časť, ktorú som mala vopred napísanú.
Chcem vás teda poprosiť o trpezlivosť, pretože netuším, čo mi bude vychádzať pridávať kpt každý deň, ako ste si možno aj zvykli doteraz.
Nielen, že píšem aj ďalší príbeh, ale dosť mám toho aj v práci či doma...

Verím, že príbehu zachováte svoju priazeň aj naďalej 💕 už totiž nezostáva veľa kapitol 🙈

Ďakujem, ste úžasní!

S láskou
vaša Barbora ❤️