Preberiem sa na pocit chladu. Teplé objatie, ktoré ma obaľovalo, náhle zmizlo.
Ležím sama v Oliverovej posteli, cez seba mám prehodenú len tenšiu prikrývku, pod ňou nič. Vybavujú sa mi spoločné chvíle s Oliverom. Cítim sa zvláštne unavená, a predsa mnou vibruje energia, chuť tancovať a skákať a kričať radosťou...
Rukami si zakryjem tvár, do líc sa mi nahrnie červeň. Panebože! Nič krajšie, ako naše spoločné chvíle v tejto posteli, som v živote nezažila.
A kam zmizol Oliver? Prečo odo mňa odišiel?
Nechcem si pripúšťať pochybovačné otázky, či nie je pri mne pre to, že všetko ľutuje a nechce to na mňa vypáliť v ešte teplej posteli...
Radšej rýchlo vstávam, zamotám sa do prikrývky a snažím sa nevnímať chlad, ktorý sa ma zmocňuje.

Nájdem ho v obývačke. Zostávam stáť vo dverách izby a nedokážem od neho odtrhnúť pohľad. Oliver sa rukou opiera o rám vysokého okna, zahľadený je niekam von, rolety mierne vytiahnuté.
Neďaleko neho horí na stolíku len jediná sviečka, ktorá norí izbu do pološera, no zvonku ju určite nik nezbadá. Na sebe má natiahnuté len džínsy, do pása je nahý. Pohľad priam unikátny, vnímam ho celým telom, celým bytím. Ruku má zodvihnutú, drží sa okenného rámu vysoko nad hlavou, akoby ho podopieral, nehýbe sa. Keby som bola fotograf, chcela by som ho takto zachytiť. Zachytávam si ho aspoň do spomienok.
Prejdem potichu k nemu, prikrývka sa mi motá popod nohy, vydáva šuštivý zvuk, a vtisnem mu bozk na nahú pokožku.
Cítim, ako sa nadýchne, ale musí o mne vedieť, lebo sa nezľakol.
„Deje sa niečo?" spýtam sa tlmene.
Rukami ho objímem okolo pásu, a tvár mu pritisnem na nahý chrbát. Svaly sa mu pohnú, ako mi ruky prekrýva svojimi. Jeho gesto je dôverné, neodháňa ma od seba. Pochybnosti, či sa nebude správať odmerane, razom zo mňa spadnú.
„Nespíš? Myslel som, že budeš unavená, nechal som ťa teda oddychovať."
„Nechcela som vôbec zaspať, chcela som byť s tebou po..." zrazu strácam slová. „Našom... veď vieš."
Cítim, že sa usmeje nad mojimi rozpakmi a stisne mi ruku. Ľavú mi púšťa, a za pravú ma sťahuje pred seba. Obídem ho dvoma krokmi, pridržiavam si prikrývku, aby zo mňa neskĺzla. Možno práve o to mu ide, je mi to však jedno. Práve sme sa milovali, videl ma úplne celú.
„Rozmýšľal som," začne a otočí si ma tvárou k sebe. „Musíme sa pozhovárať, Anna."
Oči sa mi rozšíria nečakaným prekvapením, znie tak strašne vážne.
Predsa mu mám čeliť?
„Oliver, nechci ma presviedčať, že sa to nemalo vôbec stať, a podobné somariny, na to ti neskočím," začnem. „Neľutujem to. Dal si mi to najkrajšie, čo..."
„Nie, Anna, nechcem sa rozprávať o predošlých minútach," preruší ma krútiac hlavou. Potvrdí to náhlym bozkom, ktorý ma nenecháva na pochybách, že nič neľutuje. Nejde sa vykrúcať, balamutiť ma, nič také. Bozk sa stáva vášnivejším, nechávame sa ním uniesť. Preruší ho on.
„Počkať, počkať, spomaľme," vydýchne a ja zaprotestujem. „Vážne ti musím niečo... ozrejmiť."

Zamračím sa na neho, ale zvedavosť sa vo mne už prebúdza. Presunieme sa k pohovke, na stolíku si všimnem víno s pohármi a nezačatý koláč, čo priniesol. Strasie ma chladom, prikrývka ma ani trošku nezohrieva. Všimne si to, naznačí mi mlčky, nech ostanem kde som, a vracia sa do izby. Príde už v tričku a nesie mi môj-svoj požičaný pulóver. Oblečiem si ho, nohy si zakryjem prikrývkou, aspoň čosi. Pod tým ostávam nahá.
„Dáš si?" ukáže na stolík.
„Len ten koláč, vďaka," vyberiem si, víno odmietnem, chcem plne vnímať Olivera.
Odkrojí kúsok mne aj sebe, víno ostáva nedotknuté. Zatiaľ aj koláč, lebo začne skôr, než sa doňho pustím.
„Viem, že sme sa už o tom rozprávali, a nie málo, ale chcem, aby si mi povedala, čo myslíš, že sa vlastne stalo tam vonku?" kývne k oknu. Prejdem pohľadom tam aspäť k nemu. Priznávam, že túto tému som absolútne neočakávala.

Prepadnú ma myšlienky, že mu poviem o tej predtuche v lietadle, ktorá mi to odhalila.
O všetkých predtuchách. Kto vlastne som. Bojím sa však, ešte nie je ten správny čas.
„Čo sa stalo? A nie je to jasné? Ľudia akosi zmizli z povrchu zemského,"pokúsim sa to vtipom odľahčiť. „A my sme nejakým zázrakom prežili."
Usadí sa pohodlnejšie naproti mne, nie úplne ku mne, dotýkame sa len nohami, hľadíme si do tvárí.
„Uhm, skúsim inak. Myslíš, že je to všetko náhoda? Aj to, že sme ostali my dvaja a ktovie, koľko ďalších?"
„Ty o tom niečo vieš?"
„Čo ak ti poviem, že možno áno?"
Zadržím na sekundu dych.
Zažmurkám.
„Čože?" pýtam sa neveriacky.
Natiahne sa ku mne a vezme mi ruky do svojich. Má ich príjemne teplé, ukľudňuje ma to.
„Anna, nemala si o tom nikdy nič zistiť, ani vedieť, zložil som prísahu, že to nikomu neprezradím," odmlčí sa, palcom mi prechádza po vnútornej strane zápästia, čo mi spôsobuje triašku túžby.
„Chcem však, nech vieš všetko, kým prídeme do cieľa, lebo nevieme, čo nás po ceste môže ešte stretnúť."

V hlave mi blysne spomienka s podobnými slovami, ktoré mi už raz povedal. A tiež mnoho ďalších náznakov.
Mlčím však, čakám, čo ďalšie povie.
Skloní hlavu, hľadá vhodné slová. Nechce ma asi vystrašiť.
„Nebola náhoda, že si vtedy letela so mnou. Že sme nemali letušku. Že to trvalo dlhšie ako inokedy."
Prechádza mnou zvláštny pocit, že to, čo sa dozviem, nebude nič príjemné. Do končekov prstov mi prichádza chvenie. Oliver pokračuje.
„Bol som poverený, aby som ťa dostal do bezpečia, Anna. Aby som ťa zachránil."

Čas sa na chvíľu zasekne medzi nami. Kĺže medzi čiastočkami zvíreného prachu, medzi dielikmi na ciferníku hodín, pomedzi bublinky v pohári s vínom. Moja myseľ odmieta spracovať vyslovené.
„Ako poverený? Kým?" vlastný hlas znie cudzo aj mne samotnej.
Oliver mi stisne prsty, vyprchalo mi z nich asi všetko teplo.
„Počula si už niekedy pojem Zvestovatelia?"
Pokrútim záporne hlavou, nič mi to nevraví.
„Je to tajný spolok, ktorý má za úlohu sledovať všetky pokusy o ukončenie ľudskej existencie. Preverovať informácie, všetky, nech by boli akokoľvek absurdné. A to už desiatky rokov."
Už mi je jasné, prečo som o ňom nepočula. Tajný je tajný nie zo srandy.

„Som jedným z nich. Aj tvoj otec."
„Môj otec?" začudujem sa. „To nie je možné! Niečo by mi povedal, poznám ho."
„Tiež zložil prísahu, nemohol, aspoň nie vtedy."
„Ty si tiež prisahal a vravíš mi to," namietnem.
„Teraz na tom už tak nezáleží, všetko je inak, o prežití a nie o dodržiavaní starých sľubov."
„Ale... ale on? Prečo v ňom bol práve on?"
„V posledných rokoch sa pokusy najmocnejších tohto sveta o zničenie väčšej časti populácie, ak nie celej, značne zvýšili. Preľudnené krajiny sa stali pre nich príťažou, ak by ich preriedili..." zámerne nedopovie.
„Panebože," vydýchnem. „Ako môže niekto takto uvažovať? A čo oni? Myslia si, žes sú nesmrteľní?"
„Mysleli si, že sa im podarí vyhnúť hrozbe a budú ušetrení. Nik však nemohol vedieť, ako a kedy presne to prebehne. Nemali šancu."
„Ako je možné, že sme unikli my dvaja?"
Pokrčí ramenami.
„Vedeli sme len, že sa niečo chystá, rýchle a nezvratné. Tvoj otec ma poveril, aby som ťa dostal lietadlom čo najvyššie..."
„Prečo so mnou neletel on?"
Príliš veľa prečo, zdá sa.

Vzápätí mi dochádza, že moja otázka znie nevďačne. Pozriem ospravedlňujúco na Olivera, on sa však netvári nahnevane, možno ma aj chápe.
„Anna, tvoj otec bol síce členom spolku, ale svoje povinnosti bral nanajvýš zodpovedne. V prvom rade bol pilot, jeden z najlepších, a mal naplánované lety, nemohol ich len tak odvolať. Vybral si byť svedomitý a zodpovedný, nebol čas na iné rozhodnutia."
Vnútro sa mi zovrie smútkom.
Nie nad tým, že uprednostnil povinnosť predo mnou, otec bol jednoducho taký.
V mysli sa mi opäť vybaví náš posledný telefonát, v ktorom som bola ostrejšia, než som chcela. On sa ma snažil zachrániť, a ja som bola sebecká dcéra, ktorá ho skoro vysmiala, a poslala kadeľahšie.
Odvrátim zrak, zahmlí sa mi slzami, nechcem plakať pred Oliverom. Teraz nie.
Akoby vytušil kadiaľ blúdia moje myšlienky, stisne mi jemne ruku.
„Keď sme dostali informáciu o vypustení vírusu, mali sme doslova pár hodín na najnutnejšie kroky. Plán bol zostavený už dávno, osoby, mená, miesta," odmlčí sa.
„Miesto, kam ideme, nie je náhodné. Už teraz sú tam desiatky ľudí, našich ľudí, ktorí boli vybraní."

Ako mi slová dávkuje, tak sa mi postupne všetko javí v novom svetle.
Dostáva to iný, úplne odlišný význam ako doteraz.
„Počkať, čože? Ako vybraní? To prebehla nejaká lotéria či čo?" habkám nechápavo.
„Sú to členovia spolku. Vedci, lekári, profesori, všetci, čo môžu prispieťsvojou troškou."
„Prispieť?"
„Od okamihu, kedy hrozilo, že sa môže niečo takéto stať realitou," ukáže zaseba smerom von. „Spolok pracoval na zozname ľudí, faktorov, ktoré ovplyvňujú, čomu sa venujú, s čím pracujú, čo by mohlo byť osožné pre prípadnú novú spoločnosť."
„Proste pripravení na všetko," zhrniem trošku sarkasticky.
„Išlo, aj stále ide, o veľa," vraví vážne.
„To je choré, ako môže niekto vôbec počítať s niečím takým, že ľudstvo vyhynie?"
„V pozadí sa dejú veci, o ktorých bežný smrteľník nemá najmenšie tušenie."
„Ale váš spolok Zvestovateľov ho nepochybne mal," namietam.

Začínam ľutovať, že s touto témou vôbec začal. Mohla som žiť naďalej vo svojej mylnej bubline, že všetko je jedna veľká náhoda, a nie mocnými sveta perfektnena plánovaná záhuba.
„A teraz mi chceš povedať, že som bola na tom zozname, keďže si ma zachránil?"
„Určite áno, keď na tom tvoj otec tak trval. Mal k zoznamu prístup."
Už ničomu nerozumiem.
V hlave sa mi myšlienky z kombinovania zisteného hádam aj zavaria.
Prečo som na zozname aj ja? Čím som dôležitá?
V ďalšej sekunde mi to docvakne.
Moje predtuchy!
Otec o nich vedel, aj že sa dedia, prechádzajú z matky na dcéru. Od tej poslednej uplynuli dva týždne, a nijaká ďalšia ešte zatiaľ neprišla. Ak sa vrátia, môžu byť pre novú komunitu osožné.
Ak sa vrátia.

V tejto súvislosti mi napadne ďalšia otázka: vie o nich Oliver?
„Neviem, čím môžem byť osožná, že som na tom zozname. Nie som predsa žiaden vedec, vynálezca, proste nik dôležitý."
„Určite je dôvod, prečo si tam."
„Ty o niečom vieš?"
„O ničom neviem, Anna. Plním len pokyny."
Aha, ja som teda len nejaký pokyn?
Cítim sa dotknuto. Som asi divná, ale presne takto mi to vyznieva.
Prehltnem, potláčam nutkanie vrhnúť sa naňho a kričať, že ja predsa nie som nejaký zasraný pokyn, ale živá bytosť.
Je to len necelá hodina, čo sme sa milovali, čo som mu dala celé svoje ja, všetko.
A zrazu mám nehoráznu chuť utiecť, zdrhnúť niekam ďaleko od neho, nech ma priťahuje ako chce, nech ho milujem hocijako silno.
Potrebujem si to ujasniť, zhrnúť do niečoho, čo má význam.

Nadýchnem sa a začnem.
„Takže si od môjho otca, ktorého si vlastne nepoznal, a pritom ste obaja v tom istom spolku," pozriem naňho s výčitkou. „Dostal pokyn, že ma máš zachrániť, keďže on radšej patrioticky plní pracovné povinnosti, než zachraňuje vlastnú dcéru. Tú zverí radšej mladému príťažlivému pilotovi, však nech si cestou prípadne užijú..." zlomí sa mi hlas, dôjde mi dych.
Oliver na mňa nechápavo pozerá, stále mi ešte drží ruky vo svojich. Mračí sa, nesúhlasí, ale nedávam mu šancu prehovoriť.
„Takže všetko, čo je za nami, je len obyčajná fraška, žiaden zázrak prežitia. Všetko pekne naplánované, každý tvoj krok bol na istotu, žiadne tápanie, vymýšľanie, čo ďalej."
„Anna, počkaj, nie je to..."
„Aj Linda bola v pláne? Aj že sa so mnou vyspíš?"
Odvrátim tvár do šera, ruky si vytiahnem z jeho zovretia.
Som ťava! Zaľúbená totálne nevhodne.
„Načo si mi to vlastne povedal?" vyčítam mu.
„Prestaň Anna, vravíš nezmysly! Ako ti to vôbec mohlo napadnúť?"
Prisunie sa ku mne bližšie, ja sa od neho vzdialim. Zamračí sa, schmatne ma za ruky a stiahne na seba, nemám šancu sa brániť. Otočí si ma tvárou k sebe, sedím na ňom obkročmo.
„Povedal som ti o tom preto, aby si vedela, do čoho ideme. Aby si nebola prekvapená, koľkí sa zachránili. Neboj sa, nie sú to stovky, len zopár dôležitých ľudí. Tí, čo to stihli. Ako my, Anna."
Zovrie mi hrdlo. Stihli sme to.
V tomto svetle som sa na to všetko ešte nepozrela. Koľkí nestihli, ani nestihnú.
Mali sme šťastie, obrovské...