1. deň „po..."

   Prebudí ma buchnutie.
Strhnem sa a prudko posadím. V tichom dome pôsobí ako výstrel. Chvíľu mi trvá, kým sa zorientujem, že som vo svojej izbe.
Áno, som doma.
Pohľadom vyhľadám budík na nočnom stolíku, je 7:15, čiže som nepočula zvonenie, ktoré mám nastavené na pol siedmu.

Zošuchnem nohy ponad okraj postele a ticho načúvam, či ešte niečo začujem.
Možno sa už vrátil Peter.
Dom je však rovnako tichý a prázdny, akým bol aj predošlý večer.
Z ukážkovo zásobenej chladničky, na čom si Peter dáva vždy záležať, si pripravím niečo ľahké pod zub. Som rozhodnutá, že pôjdem behať, tak nech ma to neťaží v žalúdku, a ísť hladná tiež nechcem, to by som bez energie ďaleko nezabehla.
V izbe sa rýchlo prezlečiem do šortiek a krátkeho trička, schmatnem zo stolíka iPod a zbehnem do haly, kde si obujem tenisky.
Peter stále nikde.
Z domu vyjdem zadným vchodom cez kuchyňu, prejdem okolo letnej kuchynky s posedením, kde radi  grilujeme, keď je otec vzácne doma aj na noc, a rozcvičím sa. Trošku si ponaťahujem stuhnuté svaly, nech potom nemusím riešiť svalovú horúčku, už som veru dlhšie nebehala.
V meste mi na to nezvýši nikdy čas, z kancelárie sa vraciam unavená, na beh ani nepomyslím. Stačí, že tam strávim na nohách celý deň.

Poklusom vbehnem do lesa za domom, milujem to tu, poznám to tu hádam aj poslepiačky. Vždy, keď môžem, sem rada zájdem, len sa prejsť, utriediť si myšlienky, nasať do seba energiu stromov, lesa, prírody. Alebo si zbehnem pár kilometrov, o niekoľko desiatok metrov sa úzka lesná cestička od nášho domu napája na bežecké trasy, často využívané najmä obyvateľmi z neďalekého mesta. Tiež tu hľadajú pokoj.
Slúchadlá iPodu zatiaľ nechávam nevyužité, naplno vnímam svoje okolie.
Šumenie v korunách stromov, trilkovanie vtákov, v diaľke dokonca začujem pravidelné ťukanie ďatľa. Očami sledujem trasu, prispôsobujem tempo terénu. Zatiaľ nikoho nestretávam, a to už som sa napojila na bežecký chodník. Zvláštne.
Vždy, keď behám takto ráno, tu stretávam aspoň troch bežcov, dnes ešte nikoho.
Možno až keď sa budem vracať, pomyslím si a nasadím si slúchadlá.

Myšlienky mi zablúdia k včerajšku.
K predtuche a zvláštnym okolnostiam, čo sa odvtedy dejú. Alebo si ich nahováram?
Žiadne nové statusy na facebooku, neprítomnosť Petra, bez možnosti dovolať sa niekomu z rodiny. Musím to ešte skúsiť, keď sa vrátim, zaumienim si.
A nemôžem nič spraviť s tým, že mi myšlienky odbiehajú aj k pilotovi, s ktorým som letela.
Nielenže je príťažlivý, to vidí asi každá žena, čo sa vie pozerať, ale niečo z neho vyžaruje, čo mi nedá pokoj. Dlho na mňa takto nikto nespôsobil, a to sa s neznámymi ľuďmi stretávam denne, väčšinou len strojene a bez vzájomnej náklonnosti.
Som si istá, že už som sa s ním stretla, absolvovali sme spolu zopár letov, ale vždy bol len kopilot, nemala som si ho kedy a ako všimnúť, pretože ak to bolo potrebné, komunikovala som len s hlavným pilotom.
Včera však bolo všetko úplne inak, a ostal mi v pamäti. Pilot.
Ani som si neprečítala jeho meno na úzkej menovke uniformy.
Ostal mi však v myšlienkach, upútal ma.
Aj teraz si vybavím črty jeho tváre pod šiltom pilotnej čiapky, pohľad jeho smaragdových očí, ostro rezanú sánku s jamkou na brade. Cítim v sebe jemné chvenie, odháňam jeho obraz z mysle a sústredím sa radšej na najbližšie hodiny, v duchu listujem svojím diárom, kde mám poznačené úplne všetko.
Deň vždy naplánovaný do detailu. Nevyhnutné pre hektiku v meste, kde študujem a pracujem. Len tu, ďaleko doma, nechávam voľné stránky.
Tu si nič neplánujem vopred, nechávam čas lenivo plynúť a nesiem sa na jeho vlnách. Radšej sa však zameriam na plány, aby som zamestnala myseľ užitočnými myšlienkami, a nie pilotom bez mena.

Vrátim sa unavená a spotená, aj ku koncu augusta sú ešte rána vyhriate letom, ktoré nás neopúšťa. Tentokrát dobehnem ku hlavnému vchodu, je to menšia okľuka, šmátram po kľúči vo vrecku úzkych šortiek, kam som si vopchala len tento jediný, sedí s tým od zadného vchodu. Kvôli Petrovi, aby nemal náš domáci viac kľúčov ako dozorca vo väznici.
Až teraz si všimnem, že vo dverách je zastrčený nejaký papierik.
Zvedavo ho vytiahnem a poobzerám sa vôkol seba, nikde však nikoho nezazriem. Roztvorím ho a hľadím na neznámy rukopis.

„Slečna Fischerová, nezastihol som Vás
a nutne sa potrebujem s Vami skontaktovať.
Prosím, zavolajte mi ASAP na číslo..."

je tam uvedené číslo, a nič viac. V rohu si všimnem malý podpis a pod ním časový údaj.

Oliver (pilot)
9:45h.

Pilot?
Predsa pilot!
Zelenooký neznámy zo včerajška!
Oliver, hm... páči sa mi to meno.
Párkrát si ho zopakujem, chcem ho cítiť na jazyku, ako znie.
A čo má znamenať ten čas? Vtedy tu bol?
Lístok mi vytrhne z ruky náhly závan vetra, nečakám to. Ako napotvoru ho zdvihne vysoko až nad dom, a keď si myslím, že pekne spadne naspäť ku mne, zaduje znovu a pohráva sa s ním ako s obľúbenou hračkou, kým ho nestratím nad lesom z dohľadu.
Fajn, som nahratá, to číslo si nepamätám!
Sakra! To nie je hádam možné!

Nemám hodinky, vbehnem preto rýchlo dnu a overím si koľko je hodín.
Je o hodinu viac ako poznačil. Bol tu pred hodinou, to nemohol počkať?
A prečo prišiel až sem?
Moje nahnevané tresnutie vchodovými dvermi sa ozýva prázdnym domom.
Ani Peter ešte nie je doma?
Celé je to zvláštne, predsa vždy dal vedieť, kam ide a dokedy, toto nie je jeho štýl. Kráčam hore schodmi do sprchy a myseľ mi naplno spriada rôzne alternatívy.
Čo sa to deje? Vážne došlo k najhoršiemu, či mám len bujnú fantáziu?

• • •
Rozhodnem sa zájsť do mesta, do bytu nevlastnej matky. Nechodím tam často, ani rada.
Doma sa cítim len tu, v našom starom panskom dome. Ale, keď sa zas nemôžem dovolať otcovi (čo ma neprekvapuje, asi má let), ani Meg a Lenino číslo ma pošle do odkazovej schránky, musím to predsa len zistiť osobne.
Vleziem pod sprchu, hodím na seba čisté oblečenie a vlasy si zviažem do chvosta.
Moje neposlušné kučery je ťažké skrotiť, najmä, keď si ich chcem zapliesť alebo nebodaj z nich vyčariť obstojný spoločenský účes, to je poriadna drina.
Mám podozrenie, že pri slove účes zahajujú protest.
Teraz ich mám v niečom medzi chvostom a drdolom, hlavné však je, že mi nepadajú do tváre. Viem si predstaviť, že cesta bicyklom, ktorá ma čaká, ich ešte pekne upraví.
Z garáže vytiahnem Holly, môj krásny milovaný holandský bicykel, kúpený z prvej výplaty. Zbožňujem ho, už sme spolu prešli pekných pár desiatok kilometrov. Vpredu aj vzadu má košík na prepravu, úžasný zvonček, ktorý nevystraší, takže nenadskočíte od ľaku, keď zacengá.
Vždy, keď som doma, a praje nám počasie, vytiahnem Holly na vychádzku. Väčšinou do mesta, ako je tomu aj teraz, vedľajšia poľná cesta je pre to priam stvorená.
Napojím sa z cesty od domu na hlavnú, z ktorej po pár metroch zase odbočujem na vedľajšiu. Nevie o nej veľa ľudí, skôr len miestni. Je to obchádzka, pripúšťam, ale vyhnem sa rušným križovatkám aj zápcham na vjazde do mesta.
A, v druhom rade, túto cestu zbožňujem, viažu sa mi k nej spomienky, ktoré nechcem, aby niekedy vybledli.
Keď som bola malá, často sme sem chodievali, s otcom, s mamou, neskôr len s Petrom alebo sama. Hľadali sme v tráve pod lesom jahody, maliny či hríby, ak sme mali šťastie, a neskôr ich doma zavárali či sušili. Ukladali sme ich do košíka, takého toho prúteného, čo už dnes nik nerobí, nemá kto. Starí, čovedeli remeslo, pomreli, a mladí, zahltení povinnosťami, sa to učiť nechceli, vraj načo? Všetko stvorené poctivým remeslom, je dnes už skôr raritou ako bežne používanou vecou, a ak niečo také vlastníte, máte doma hotový poklad.

Na chvíľku sa zastavím a pohladím očami kúsok spomienky pred sebou.
V duchu sa snažím zachytiť mamin obraz, vyvolávam ho zo spomienok, ale je už slabý, nevýrazný. Rozpíja sa v čase, je to už dávno, a napriek všetkej mojej snahe uchovať si na ňu živú spomienku, jej obraz postupom času vo mne bledne.
S určitosťou však viem, že som zdedila jej vlasy a pehy, tiež nižšia som po nej. Oči mám otcove, a vraj aj nos je úplne Fischerovský. Pousmejem sa pri spomienke, ako si otec doberal mamu, že tá jej gombička namiesto nosa nemohla predsa chcieť prebiť genetickú výbavu Fischerovcov.
A s určitosťou som zdedila aj jednu jej schopnosť, o ktorú som vôbec nestála.
Nechcené dedičstvo.

Šliapnem do pedálov a pohnem sa ďalej, spomienky nechávam za sebou ševeliť si s vetrom vo vysokej tráve pod lesom.
Viem, že tu ich vždy nájdem...
Že niečo nie je v poriadku zisťujem, keď sa krajina okolo mňa pomaly vytráca, a vchádzam do mesta, cez okrajovú štvrť, kde stoja veľké rodinné usadlosti a líšky tu dávajú dobrú noc.
Za vysokými múrmi, akoby hradbami, sa ich obyvatelia báť nemusia, prvotriedny bezpečnostný systém je tu samozrejmosťou.
Ako prvé ma zarazí to ticho.
Niežeby tu inokedy vládol čulý ruch, to nie, len... toto ticho je akési zvláštne.
Strašidelné.
Skoro zlovestné.
Keď v iné dni prechádzam širokou ulicou, pod pozorným okom kamier, dolieha sem vzdialený ruch mesta, či trúbenie áut na výpadovke.
Teraz len kdesi šteká pes.
Inak nič.

Prekľučkujem ďalšími podobnými ulicami s ohradenými sídlami, okolo zaparkovaných áut zamestnancov, pretože majitelia majú predsa vlastnú garáž, a určite nie cestu pred domom.
Niektorí majú dnes asi zlý deň, a parkovanie im nevyšlo, stoja dosť nepochopiteľne, ale veď... každý sme nejakí. Možno len nestíhali príchod do práce?
Nevenujem tomu ďalšiu pozornosť, sústredím sa na klesajúcu cestu, za zákrutou prejdem ešte dve ulice, a som u Leny, odpočítavam v duchu ostávajúce metre.

Lenže v zákrute salen tak-tak vyhnem autu narazenému do zvodidiel. Prudko zabrzdím a zoskočím z bicykla, čo ak niekto potrebuje pomoc?
Spod kapoty auta sa ešte dymí, muselo sa to stať asi nedávno.
„Ste v poriadku? Nestalo sa vám..." dobehnem ku dverám vodiča, ale zaseknem sa, lebo v aute nikoho niet.
Zmätene sa poobzerám okolo, možno vodič v šoku vystúpil, a nájdem ho niekde poblíž.
Nik tu však nie je.
Cesta je opustená, len narazené auto vo zvodidlách, a ja.
Nerozumiem tomu.
Zodvihnem bicykel a nasadnem naň, pohnem sa ďalej. Možno ten vodič prešiel dezorientovane pár metrov, a stretnem ho cestou nižšie, pretože kým som prišla až sem, nikoho som nestretla.
Všímam si aj iné autá, zvláštne odstavené, akoby ich vodiči proste v jedinom okamihu vystúpili.
Alebo zmizli.
No do šľaka! Čo ak...
Nie, to predsa nie je možné!
Človek sa nemôže len tak vypariť!
Zmiznúť ako ranná hmla. Nie, to je určite omyl, o chvíľu niekoho určite stretnem!

Kým prídem k obytnému komplexu, kde býva moja nevlastná matka, neregistrujem nijaký pohyb, nijaký bežný výjav, ako že sa niekto práve vybral do obchodu, vyvenčiť psa či sa náhli do práce, nič také.
Len tie opustené autá, autobus stojaci na zastávke, bicykle zaparkované v stojane. Prebehne mnou zvláštny nepokoj, mám z toho až zimomriavky.
Prejdem kartou cez čítačku, aby som otvorila vstupnú bránu, na kontrolnej vrátnici nik nie je. Znovu v sebe potláčam náhly nával paniky.

„Pokoj, môžu to byť všetko len hlúpe náhody, proste si osud robí zo mňa dobrý deň," upokojujem sama seba, chcem si zachovať rozvahu a chladnú hlavu.
Výťahom sa vyveziem na 12. poschodie, cinknutie otvárajúcich sa dverí výťahu, sa ozýva prázdnou chodbou. Pripadám si, že vstupujem do jamy levovej.
Lenin byt je na konci tejto časti chodby, potom sa stáča doprava.

Kým vyťahujem z kapsy opäť kartu na otvorenie dverí, periférne zregistrujem pohyb. Je to také nečakané, až sa myknem a len-len, že nevykríknem.
Zo zeme vstane nejaká postava, vysoká postava ako si všimnem, a pohne sa ku mne.
„Slečna Fischerová?"
Spoznávam ten hlas, a keď mi vstúpi do zorného poľa, tak aj  jeho.
Je to ten pilot. Oliver.
„Tak som Vás napokon našiel," usmeje sa. „Asi mám viac šťastia, než by som čakal."