„Čo ti mám na to odpovedať, Anna?" spýta sa napokon. Sedí tesne vedľa mňa, už nie v kresle ako pred chvíľou.
„Pravdu, čo iné?"
„Nejako ti to pomôže?"
„Možno."
„A v čom?"
„V niečom dôležitom."
Povytiahne pravé obočie a pozrie na mňa s pochybnosťou v tvári.
„Zase Hodina pravdy?"
Unikne mi úškrn, pamätá si na to.
„Uhm, niečo také."

Keď aj naďalej mlčí, ozvem sa prvá.
„Viem, že sme dnes nezačali najlepšie," začnem, na čo začujem, ako sa neveriacky uchechtne.
„Och, vážne?" spýta sa ironicky.
Nadýchnem sa, nenechám sa ním rozhodiť. Ide mi o veľa.
Prakticky o všetko.
„Oliver, potrebujem vedieť, čo sa deje. V tebe. Prečo zrazu meníš taktiku a chceš sa ma tak rýchlo zbaviť. To som ti naozaj tak..."
„Prečo si stále namýšľaš, že ide o teba?" skočí mi prudko do reči. „Ráno si mi jasne povedala, na čom my dvaja sme. Bodka. Rozumiem."
Zavriem silno oči. Je to tu. To nešťastné ráno a slová, čo by som najradšej vzala späť.
„Ráno bolo omyl," poviem potichu.
Oliver vstane, prejde k oknu a zase späť ku mne.
„Nejde o teba, nejde o nás, nejde o to, čo je alebo nie je omyl. Už to bolo vypovedané. Je tu niečo," odmlčí sa, z miesta, kde sedím vidím, že zaťal dlane v päsť. „Niečo omnoho vážnejšie a dôležitejšie."
„Pre mňa je momentálne dôležité toto," nedám sa.
„Fajn, takže ráno bolo nejaký omyl, a teraz chceš z nejakého mne nezrozumiteľného dôvodu vedieť, čo sa vo mne deje?!"
Áno, znie to šialene. Ale chcem byť na čistom, prikývnem teda.
Neveriacky pokrúti hlavou.
„Vieš to, už som ti to povedal, myslím viac, než jasne."
„Ale, potom si bol voči mne tak..." začnem, preruší ma však.
„Nemáš tušenie, ako strašne som bol nasratý. Mal som sto chutí necať ťa v tomto meste a pokračovať ďalej sám!"

Oči sa mi rozšíria prekvapením.
Oliver pochoduje sem a tam, ja ostávam napäto sedieť.
„Keď som ťa nechal ísť do toho obchodného centra, modlil som sa, nech je všetko v poriadku. A keď som začul ten výstrel... ježiši," odmlčí sa. „V živote som ešte nezažil taký strach!"
Vpíjam do seba každé jeho slovo. Nepočúva sa mi to ľahko. Ani jemu nehovorí.
Oprie sa o kuchynskú linku, ruky prekríži na hrudi a pozrie na mňa. Svetlo sviečok nedosiahne k nemu natoľko, aby som ho jasne videla, ostáva napoly skrytý v tieni, a to so mnou robí zvláštne veci.
Je tak trochu tajomný. Nepredvídateľný. Môže sa tváriť ako chce, nevšimnem si to. Môže sa na mňa mračiť, môže ku mne vysielať vražedné pohľady, netuším o tom.
V čiernom tričku splýva so šerom navôkol. Priťahuje ma to. Ostávam však sedieť vystretá ako pravítko.

Oliver skloní hlavu, krátko vydýchne.
„Keď si do mňa vrazila a zbadal som, v akom si stave, hneď som vedel, o čo kráča. Všetko to nasratie zo mňa vyprchalo, bola si vystrašená a tak...tak," odmlčí sa.
„Pomohol si mi, ani nevieš ako," ozvem sa potichu.
„Keby si nebola tak otrasená, nikdy by si ma nedonútila k tomu, k čomu si ma vlastne prinútila v tej kúpeľni..."
Do líc sa mi nahrnie červeň, ten jeho obraz, len v boxerkách, ostane vo mne asi navždy.
„A po tom všetkom, kedy si vravím: fajn, potrebovala predsa pomôcť, sa vrátim z vonka trochu neskôr..."
„Trochu? Bol si preč vyše tri hodiny a ja som nemohla..."
„... a ty sa mi hodíš do náručia akoby si bola minimálne mojou, hm, priateľkou... a bozkávaš ma..."
„Nereagoval si na mňa," namietnem.
„A divíš sa mi? Čo som si mal o tom asi tak myslieť?" zvýši trochu hlas.
Odvráti sa odomňa, aj v hneve je na ňom čosi fascinujúce.
Chápem, že je naštvaný. Možno aj zmätený. Cítila by som sa na jeho mieste asi rovnako.

Vstanem a podídem k nemu trochu bližšie, ale nechávam medzi nami priestor.
„Bála som sa," poviem priamo.
Vzhliadne ku mne, v očiach mu svieti otázka. Zhlboka sa nadýchnem, teraz to nesmiem pokaziť, ide mi o veľa. O všetko.
„Ty si to vystihol presne, dnes ráno. Len ja..." neviem, ako mu to povedať. Ale hovorím ďalej.
„Pri predstave, že dôjdeme, už o pár dní, do cieľa a ja ťa už možno neuvidím... nemám záruku, že ostaneme spolu. Nechcem, teda nechcela som, aby som k tebe cítila toto všetko, čo cítim," hlas sa mi trasie. „Radšej ťa odháňam, ako by som mala živiť plané nádeje."
„Anna," začujem ho, pokračujem však.
„Viem, znie to divne, ale ja potrebujem nejakú, aspoň maličkú istotu, že všetko bude dobré," skloním hlavu.
Moje vnútro prežíva doslova hurikán, neviem, či som všetko práve úspešne nepochovala. Oliver mlčí, počujem len jeho pravidelný dych predomnou.
Asi to spracováva.
„Ale, ja ti ju neviem dať," ozve sa.

Silno zavriem oči, zatláčam slzy, nech sa neukazujú. Prikývnem.
Takže odmietnutie.
Nechce, čo mu nesmelo ponúkam. Je príliš neskoro.
„Vieš," šepnem zlomene. „Kým som na teba čakala, veľa vecí som si v sebe urovnala, aspoň som sa o to snažila. Že som niekoho zastrelila. Že to časom azda spracujem ako nevyhnutnosť. Že ak ostanem tam, kam ideme, úplne sama, musím sa s tým proste naučiť žiť," pokrčím plecami a pozriem späť na neho. Stojí stále na tom istom mieste, počúva.
„S tebou to zvládnem," priznám, nemám už predsa čo stratiť. „Nech je pred nami čokoľvek. Už to viem, ale chápem, že máš právo vybrať si sám, čo ďalej. Nebudem ti stáť v ceste," pokúsim sa o úsmev, musí byť riadne pokrivený.

V okamihu, ako sa od neho odvraciam, že odídem do izby a skryjem sa pred svetom, a rozbúrenými citmi v sebe, počujem, ako sa zhlboka nadýchne. A tichú nadávku.
Spravím od neho len dva kroky, keď ma chytí za ruku a zvrtne k sebe. Vrážam do neho, jeho ústa vzápätí nájdu moje.
Ten bozk vraví všetko, na čo slová nestačia. Pritiahne si ma k sebe, stíska ma tak mocne, až mám pocit, že ma zadusí.
Ježiši, tie jeho bozky!
Strácam sa v nich. Strácam sa v ňom.
Keď sa od seba odtiahneme, obaja prudko dýchame. Objímam ho okolo pásu, netuším, kedy si tam moje ruky našli cestu, Oliver mi pravou dlaňou chytí tvár, ľavou vojde do vlasov.
Pokrúti hlavou, usmeje sa na mňa. V očiach mu žiari túžba, mne prúdi žilami.
„Neviem ti dať nijakú záruku, Anna," povie. „Lebo neviem, čo nás čaká. Absolútne. Ale viem, čo chcem ďalej."
Pohladí ma po líci. Ešte stále sa neviem spamätať z uplynulých sekúnd.
„Si to ty. Chcem teba, Anna," šepne.

° ° °

Opriem sa čelom o jeho hruď a zavriem oči. Sníva sa mi, určite len sníva!
O chvíľku sa zobudím v jeho posteli a nič z tohto nebude skutočnosť.
Prechádza mnou vlna úľavy. A radosti. A túžby. Mám pocit, že sa roztrieštim na tisíce drobných kúskov, rozletím sa ako konfety. Mlčím, snažím sa prísť na niečo normálne, čo mu povedať, ale nie som schopná sformulovať nič výstižné, čo by vyjadrilo moje rozpoloženie.
A tak vdýchnem zhlboka jeho vôňu, zdvihnem k nemu tvár a pobozkám ho. Jedine tak viem vyjadriť, čo cítim, čo chcem.
Oliver zareaguje okamžite, pritíska si ma k sebe, akoby sme mali splynúť práve v tomto okamihu.
Chcem s ním splynúť. Chcem ho.
Bože, odpusť mi moje hriešne myšlienky, ale ešte nikdy som tak intenzívne neprežívala svoje pocity, ako pri Oliverovi.
Neprestáva ma bozkávať, rukami mi vojde do vlasov s prejde nimi po krivke chrbta až nad zadok.
„Ak teraz neprestaneme, neviem, či budem schopný to stopnúť," preruší zrazu bozk. Hľadí na mňa očami, v ktorých už nič nejde skryť, čítam v nich túžbu, vášeň, lásku, všetko, čo sama cítim.
Na kratučký okamih zaváham. Chcem to stopnúť? Alebo sa necháme uniesť okamihom?
„Chceš to zastaviť? Je to prirýchle?" spýtam sa ho s malou dušičkou.
„Ak je to na teba príliš rýchle, schladím sa," odpovie.
Usmejem sa. „A ako?" neodpustím si.
Dlaňami mi zastane tesne nad zadkom, teplo z jeho dlaní mi preniká na pokožku aj cez pulóver.
„Pôjdem pod studenú sprchu, ak bude treba," stíši hlas a prižmúri na mňa oči. Musím sa zasmiať, tvári sa tak vážne, že by som mu pokojne naletela.
„No jasné," pritisnem sa späť k nemu, ruky mu oviniem okolo krku. Srdce mu bije rovnako splašene ako moje, nedá sa tiež ignorovať, že ma skutočne chce.

Ešte nikdy som po niekom takto netúžila. Celé moje telo po ňom prahne, každý kúsok duše mi spieva túžbou, nie je to len telesné. Napĺňa ma toľko pocitov, že keby som bola žiarivkou, tak svietim ako maják v tme.
Nechávam konať city, vedú ma na cestu, ktorej som sa chcela vyhnúť, ktorej som sa bála ako čert kríža.
Rozum nechávam v ústraní, všetko, čo cítim, dávam Oliverovi.

Zodvihnem sa na špičkách opäť k nemu, a môj bozk ho nemôže nechať na pochybách o tom, čo chcem.
Jeho. Celého.
Vnímam, že si uľahčene vydýchne, akoby z neho spadli všetky obavy a neistota. Zovrie ma v náručí a zodvihne, špičkami sa ledva dotýkam podlahy. Všetko navôkol stráca svoj význam, vnímame len jeden druhého.
Cítim, že ma niekam odnáša, obmotám si nohy okolo neho, aby mu neprekážali v chôdzi, čo spôsobí, že sa k nemu viac pritlačím, až zavrčí.
Vo filmoch v týchto okamihoch nastáva pomalý záber na spálňu a posteľ, ako on prináša ju a vnorí ju do mäkkej postele, pomaly pomaličky ju vyzliekla, kúsok po kúsku...
U nás nič podobné nehrozí, sme príliš dychtiví, príliš netrpezliví. Vnímam len, že ma zloží na posteľ a ostáva nadomnou, bozk neprerušujeme. Nakloní sa na predlaktiach, jednou rukou ma hladí, druhou mi vojde do vlasov. Úžasne sa bozkáva, úplne dokonale, nechcem, aby to niekedy prestalo.
Cítim sa krehkou, aj silnou zároveň.
Chcem mu dať všetko, celé svoje ja, a chcem to všetko od neho.
Raz mi Oliver povedal, že určite raz spoznám to ozajstné, pravé milovanie. A že to bude nádherné.
Že to bude on, s kým ho spoznám, som netušila ani v najtajnejšom sne. Pretože jeho slová sa napĺňajú, do bodky.
Nie som neviniatko, s Markom mám za sebou kopec posteľných radovánok. Dala som mu svoje panenstvo. Po ňom som vyskúšala aj jednorázovku, len raz, aj to skôr z nudy, čo bola katastrofa. S Markom v posteli nuda nebola, bolo to však vždy rýchle a najmä o ňom.

S Oliverom si pripadám dôležitá, každým kúskom tela, ktoré pohladí a pobozká. Akoby z končekov jeho prstov prúdila do mňa energia, zobúdza vo mne nepoznané túžby.
Vyzlečiem mu tričko, končí neznámo kde v izbe. Môj požičaný pulóver takisto, pod ním nemám nič, čo Olivera na sekundu spomalí.
„Ježiši," zastoná. „Toto je dokonalé, keď pod tým nemáš nič."
Musím sa usmiať, inak to nejde.
Necítim sa pred ním zvláštne, keď hľadí na moju nahotu.
Dotyk našej nahej pokožky je priam elektrizujúci, vibruje mi vo všetkých zákutiach. Očami blúdim po jeho nahej hrudi, jemné chĺpky ma šteklia, keď po nich prejdem prstom, obkreslím mu svaly rysujúce sa mu bližšie a bližšie k džínsom.
Je nádherný, dobre stavaný a určite športuje, čo som si všimla už v sprche. Zalieva ma ešte väčšia horúčosť, keď si vybavím ten obraz. On v boxerkách.
Znova ma bozkáva. Prudko, dychtivo. Ako keď sa bojí, že nemá dosť času. Máme ho neúrekom, ale cítim to rovnako, nedokážem čakať, chcem ho, chcem s ním byť jedno.
Neprestávam sa ho dotýkať, všade, kam mi ruky zablúdia. Jeho hladká pokožka, pod ktorou sa mu napínajú svaly, ako sa nadomnou posúva, ma opantáva, kreslím mu po nej prstami, šteklím ho, hladím.
Odmenou sú mi jeho bozky, jeho dotyky, on celý.

Preruší bozk a len okrajovo vnímam, že sa pre niečo načiahne. Aj v návale vášne je obozretný, pomyslím si, keď spoznávam ten malý štvorcový balíček.
Vnímam rozostrene, pohlcujú ma nepoznané pocity, vo vlnách mnou prechádzajú a unášajú ma, a ja sa im odovzdávam. Zažívam niečo takéto po prvý raz. Moje prvé milovanie. S Oliverom.
Všetko, čo robí, každý jeho dotyk, pohľad, ma úplne pohltí. Sme len on a ja. Nič iné v našom vesmíre neexistuje.
Nepamätám si, kedy mi vyzliekol džínsy. Ani on tie svoje. Pod nimi som tiež nahá, pripravená. Oliver na nič ďalšie nečaká. Netreba slová, hovoria za nás naše telá, dotyky, vzdychy napĺňajúce izbu.
Berie si ma prudko, vášnivo, neprekáža mi to.
Konečne.
Mením sa na prskavku, mám pocit, že to nevydržím a roztrieštim sa na malé iskierky šťastia. S každým pohybom vo mne zapaľuje neuhasiteľný plameň, ktorý ma nesie vyššie a vyššie. S každým jeho prírazom ma dostáva na hranu. Vybuchnem, určite vybuchnem!
Je to šialené. Úžasné. Dokonalé. S mužom, ktorého milujem.
V okamihu, keď strácam pojem o sebe samej, keď mi Oliver šepká slová, ktorých význam nevnímam, keď počujem z jeho úst vydýchnuť svoje meno v sekunde naplnenia, vtedy viem, že je to najdokonalejšia vec na svete.
Vnútrom mi vibrujú tie slová, opakujem si ich dookola ako mantru.
„Milujem ťa," prejdú mi perami, spokojne sa usmejem ponorená v polospánku.
Oliver mi dal to najúžasnejšie milovanie.

- - -
Ďakujem... za všetko!!!
❤️💕
ste úžasní, veľmi ma povzbudzujete v písaní, čo veľmi potrebujem, pretože dva príbehy súbežne sú občas na mňa aj dosť 🙈😉 takže veľká vďaka 😘
💕❤️💕