Byt ostáva zrazu tichý, veľmi tichý.
Ešte chvíľku si pritískam mrazený balík na čeľusť, prejdem k oknu a vyzriem von. Na tie prázdne ulice, bez života a bežného ruchu, si nikdy nezvyknem. Zazriem Olivera, ako prebieha cez ulicu a vyhýba sa stojacim autám, a vzápätí mi mizne z dohľadu. Pohybuje sa obozretne, sebaisto. Taký proste je, cítiť to z neho ako auru.
Zívnem, premáha ma únava, k čomu určite prispieva aj ten čaj, čo mi spravil Oliver. Vrátim mrazený hrášok späť do mraziaku, a prejdem do spálne. Cítim sa zvláštne, akoby som mu narúšala súkromie, ale aj tak vleziem pod prikrývku a pritisnem si ju k telu. Vonia mi Oliverom, upokojuje ma to a netrvá dlho, kým zaspím.

Keď sa preberiem, v izbe je už menej svetla.
Posadím sa na posteli a chvíľku mi trvá, kým sa zorientujem, kde som?
Oliverova posteľ, jeho byt s č. 117.
Pretriem si oči, prehodím nohy cez okraj postele, pomaly vstávam. Moje očakávanie, že Oliver už chystá v kuchyni niečo chutné, spľasne ako bublina, keď vyjdem z izby a zistím, že byt je stále prázdny. Hodiny na stene mi prezradia, že som spala len niečo cez hodinu, takže by už mal byť späť. Avšak, nie je.
Niekde sa asi zdržal, o nič predsa nejde, upokojujem svoje panické pocity.

Napijem sa aspoň čistej vody, čo nájdem v chladničke. Strasie ma z nej, je studená, ale musím do seba niečo dostať, oklamať hlad.
Neviem, čo mám robiť. Neznášam čakanie.
Môj vždy zorganizovaný a naplánovaný život dostáva na frak. Vlastne tomu tak je už nejaké dva týždne, aj keď plánovanie, čo ďalej, bolo aspoň malou náplasťou. A teraz neviem, čo so sebou. Najprv sa bezcieľne motám bytom, prezerám si Oliverov prechodný pobyt. Poznať, že sa tu nikdy nezdržiava dlho, strohé zariadenie, nijaké živé rastliny a len tie potrebné veci sú toho dôkazom. Prelistujem zopár kníh z poličky aj staré časopisy, upravím po sebe posteľ, upracem kúpeľňu. Olivera však nikde. Z izby si napokon prinesiem prikrývku a zakutrem sa do nej na pohovke.
Už určite príde, každú chvíľu!
Minúty však bežia, napĺňajú sa do ďalšej hodiny, a stále nechodí. Hľadím von oknom, kde sa spustil drobný dážď a pozorujem zahmlené vrcholky hôr v diaľke. Myšlienky mi chtiac nechtiac predsa len zablúdia k dnešku, k tomu, čo sa stalo pri tom obchodnom centre. Pri tej spomienke mnou prejde zachvenie. Ruka mi už nebrní, len boľavá sánka je nechcenou pripomienkou.

Nezmením tú skutočnosť, že som zabila človeka. Siahla som na život.
Nikto nemá právo vziať život, dostali sme ho ako dar, privilégium, či možnosť niečo dokázať. A ja som jeden zničila.
Oči sa mi proti mojej vôli zahmlia ľútostivými slzami, ten strašný pocit viny a beznádeje zároveň, už nie je tak intenzívny, predsa ma však neopúšťa. Aj keď to bolo v sebaobrane, ako tvrdí Oliver. Áno, bránila som svoj život, mohol ma podrezať či prebodnúť ako prvý ten chlap, a teraz by som tam ležala mŕtva ja.

V živote mnohokrát rozhodujú len sekundy.
O tom, čo spravíme, ako sa rozhodneme, aká bude naša voľba. Nie vždy konáme správne. Keby som mohla vrátiť čas a keby...
Keby je veľmi zradné slovo.
Nič nemôžem zmeniť podľa svojej vôle, musím ísť ďalej, aj s vedomím chýb.

Zhlboka sa nadýchnem, zotriem si z líc slzy. Oliver má pravdu, nezmeníme to, stalo sa to.
Ten chalan má sakra pravdu! Ťahá ma vpred. Nedovolí mi podvoliť sa beznádeji, čo ma už mnohokrát pokúšala. Má v sebe zvláštnu silu, odhodlanie, a aj to na ňom tak milujem.
Ježiši, som stratená!
Milujem ho, a napriek tomu som ho od seba odohnala. On mi skoro vyznal city, a ja? Radšej dám na rozum, nie na to, čo vraví srdce! Ha, a kde bolo to moje rozumné uvažovanie, keď som stlačila spúšť? Vtedy som dala na inštinkty, pocit ohrozenia, a keď ide o lásku?
Z hrdla mi unikne vzlyk, slzy ako hrachy mi stekajú po lícach. Výčitky a obvinenia, čo som zatvorila hlboko do zabudnutia, sa derú na povrch, musím im čeliť.
Nechcem. Sú príliš doterné, príliš bolia. 
Môžem si však za to len a len sama!
Doteraz som vo všetkom dala vždy na rozum, aj pri svojich predtuchách, musela som ich racionálne zvážiť, otočiť ich význam z každej strany, kým som spravila rozhodnutie. Oznámiť či neoznámiť hrozbu? Bude tak vážna? Rozum, viedol ma vždy rozum, našťastie správne.

A teraz... teraz držím v rukách lásku, akú som nikdy nezažila, len tajne o nej snívala.
O takej, čo vás zasiahne tak prudko, tak silno, že máte pocit, že to nezvládnete.
Explodujete šťastím.
Žiari z vás.
Preniká a dokonale napĺňa.
S Oliverom to všetko cítim, presne takto.

A čo s ňou robím?
Radšej ju udusím v zárodku, ako by som o ňu bojovala, trebárs aj s vlastným rozumom? To nie som predsa ja, alebo som vážne tak zviazaná vlastným strachom?
Dnes ráno som mu povedala veci, ktorými som ho odohnala. Klamstvá, samé klamstvá. Nezmysly, ktorými ospravedlňujem svoju zbabelosť. Radšej obetujem lásku, aby som sa nespálila, veď predsa neviem, čo bude potom, o dva, tri dni či týždne!?
Som taká hlúpa!
Veď moja trápna obava je to riešenie!
Sama to nezvládnem, ale keď budeme spolu...
Panebože, veď na začiatku tohto všetkého sme si dokonca vykali!
A dnes, po nejakých dvoch týždňoch, je pre mňa všetkým, úplne.

A v tom okamihu, schúlená na pohovke v osamelom byte, ktorý sa pomaly zahaľuje do šera, učiním to zásadné rozhodnutie, vzoprieť sa vlastnému „ja", a tá skutočnosť ma naplní zvláštnym pokojom. Už žiaden strach o budúcnosť, musím žiť nádejou, že nastanú dobré časy, pre nás.

Ale, stále neviem, čo je s Oliverom!
Strach mi zovrie hrdlo, keď pozriem na hodiny. Už je preč skoro tri hodiny, vonku sa zase o niečo viac zotmelo, jesenné večery nastupujú akosi rýchlo, prispieva k tomu aj upršané počasie.

Prepadne ma strach, úplne živočíšny strach o blízkeho, ktorého milujem.
Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak je niekde zranený a nemôže sa dostať preč? Najhoršie je, že netuším, kam išiel. Musím niečo spraviť, ísť ho hľadať, vybehnúť von na ulicu a volať ho aj menom... neviem, čokoľvek, inak sa zbláznim.

Akurát hľadám v jeho izbe po skrinkách baterku, keď začujem štrngot kľúčov v zámke. Zamrznem na mieste, čakám. Ozve sa zabuchnutie dverí a niečo buchne o podlahu.
Panebože!
Vybehnem z izby a pozriem ku dverám. Vrátil sa, chvalabohu!

Pri nohách má zložené tašky, to tie mu asi spadli. Srdce mi vynechá úder, ako naňho bez dychu hľadím. Stretnú sa nám pohľady. V ďalšej sekunde konám bez rozmyslu, rozbehnem sa k nemu a hodím sa mu do náručia, nohami sa mu omotám okolo pásu. Nečaká to a zaspätkuje asi dva kroky, udrží ma však pri sebe.

„Panebože, tak som sa bála!" vydýchnem a silno ho objímam. „Chcela som ťa už ísť hľadať, aj keď..."
Na chrbte cítim jeho ruky, neobjíma ma však, len strnulo stojí. Asi som ho svojou reakciou vyviedla z miery.
„...netuším, kam by som šla," dopoviem a odtiahnem sa od neho.
Pozriem mu spýtavo do očí.
„Si v poriadku? Stalo sa ti niečo?"
Stále mlčí, len na mňa pozerá. Na krku vidím, ako mu pulzuje tep. Rýchlo, ako mne.
„Ježiši Oliver," objímem ho silnejšie, rukami mu zájdem do vlasov. Skloním hlavu a vtisnem mu bozk na pokožku kúsok nad okrajom bundy, kam dočiahnem pri svojej malej výške. Cítim, ako sa pri tom prudko nadýchne, dlaňami mi opatrne prejde po chrbte.
„Povedz niečo, čokoľvek!" zašepkám prosebne.
Objíme ma pevnejšie, strácam sa mu v náručí.
„Som v poriadku," povie konečne. Ten kameň, čo mi spadol zo srdca, musel hádam aj počuť.
„Strašne som sa o teba bála," zopakujem.
Srdce mi splašene uháňa, akoby som práve na jedenkrát vybehla sem na desiate poschodie. Odtiahnem sa od neho, očami mapujem každý kúsok tváre. Nohami ho stále zvieram okolo pásu, ani mi to nepripadá nevhodné. Vlasy má vlhké od drobného dažďa, čo sa vonku spustil, srieň mu sadla aj na mihalnice.
Mlčky ma pozoruje, čaká na môj ďalší ťah? Emócie mi kolujú žilami, zmes úľavy, radosti a túžby.
„Ty si sa bála?" nespoznávam jeho zachrípnutý hlas, zvláštne mnou zavibruje. Len prikývnem.
A vzápätí ho pobozkám.
Bláznivé, viem, ale cítim to tak, práve v tejto chvíli. Chcem nech vie, čo prežívam.

Neodpovedá mi hneď bozkom.
Najprv ma zovrie, akoby ma chcel od seba odtiahnuť, nedovolím mu to však. Prehĺbim bozk, ako to spravil aj on, pevnejšie k nemu priľnem, cítim každý jeho sval pod sebou. Neprestávam. On však naďalej len stojí s dlaňami na mojich bokoch, možno v sebe bojuje s tým, čo má spraviť. Akoby som bozkávala figurínu, jeho pery síce reagujú automaticky, nie je v tom však cit.

„Oliver," šepnem mu do pier, na čo ma od seba odtiahne.
Spustím pomaly nohy späť na zem a skĺznem po ňom, musím ostať na špičkách, aby som sa udržala v rovnakej pozícii.

Keď pootvorím oči, preberajúc sa z návalu emócií, zistím, že on má oči stále zatvorené. Potláčam chvenie, stojím stále tesne pri ňom.

„Čo to robíš, Anna?"
„Nechceš to?"
„Prečo to robíš?" pokrúti nesúhlasne hlavou a pozrie na mňa, z tváre mu čítam podráždenie.
„Bála som sa o teba," pripadám si ako papagáj.
Vzdychne. „To je síce pekné, ale toto bola prehnaná reakcia, nemyslíš?"

Čože? To myslí vážne?
Nechápavo naňho hľadím, schladil ma lepšie ako vedro ľadovej vody.
„Prehnaná?" pýtam sa neveriacky. Nie, slzy si teraz nemôžem dovoliť. Správa sa ku mne naďalej odmerane, napriek tomu, čo sa mi dnes stalo a ako mi pomáhal?
Preňho to nič nebolo a len sa pretvaroval?
Zdvihne zo zeme tašky s potravinami, aspoň tak predpokladám, a obíde ma do kuchyne. Ostanem stáť naďalej na chodbe ako tvrdé Y.
Ten pocit sklamania, čo mnou preniká, tak bolí, až mám pocit, že ma zlomí.
„Čakal by som také privítanie od niekoho, komu na mne záleží a cíti to, čo ja,"začujem ho za sebou. „Teda od teba nie, ale vďaka, že si robíš starosti."
„Som rada, že si v poriadku," hlesnem. „Nabudúce si ich už asi robiť nebudem."
Prejdem k vysokému oknu, prekrížim si ruky na hrudi. Je mi chladno, a nielen zvonku.
V odraze v okne vidím, že stojí pri kuchynskom pulte, hlavu má sklonenú, a ruky položené na pulte zatína v päsť. Nevyznám sa v ňom, nechápem jeho reakcii.
„Zapálim už sviečky?" spýtam sa celkom prakticky, snažím sa zabudnúť na predchádzajúce minúty. Zatlačím ich hlboko v sebe, do priečinku „omyl".

Pripadám si maličká, ponížená, zaumienim si však, že vydržím.
Už ho nebudem viac otravovať prejavmi citov, viditeľne o ne nestojí, aj keď sú najúprimnejšie, aké mu môžem dať. Je neskoro, už som to skazila až priveľmi.
„V chodbe v skrini nájdeš nejaké," povie, zatiaľ čo vybaľuje tašky.
Prejdem tam a prichystám ich. Ticho medzi nami mi je cudzie. Vždy sme sa o niečom bavili. Nevydržím to, opriem sa bokom o kuchynský pult neďaleko Olivera, a pozorujem ho. Krája zeleninu, vidím sendvič, balený syr a šunku. Suchá večera, aspoň čosi však dostanem do žalúdka, od rána som nejedla.
„Čo ťa zdržalo, teda, ak sa smiem spýtať?"
Prestane krájať a pozrie na mňa. Zamračí sa. Už som si všimla, že to robí zakaždým, keď sa mu niečo nepozdáva.
„Prestaň, ježiši, pýtaj sa, čo chceš!"
Prekrížim si ruky na hrudi a mlčky naňho hľadím, čakám odpoveď. Vráti sa ku krájaniu, neprehovorí hneď.
„Bol som na letisku, pozrieť sa, či je tam nejaký stroj schopný letu."
Prekvapí ma. Na túto možnosť som nepomyslela, aj keď viem, že je tu letisko.
Znamená to, že chce všetko urýchliť a dostať sa do cieľa ešte skôr?
„A?" spýtam sa nedočkavo.
„Bolo by to možné, len neviem, či budeš súhlasiť," nepozrie na mňa a ďalej dokončuje jedlo.
„Súhlasiť?"
„S tým, že to vlastne riskneme, nie som technik, som len pilot," vysvetlí.
„Čiže je tam stroj schopný letu?"
„Myslím, že aspoň jeden určite, nestihol som prezrieť všetky, len tie malé, ktoré by mohli vyhovovať."
Preto bol tak dlho preč!
Chce to istý čas skontrolovať všetky tie veci, ktorým nerozumiem, v pilotnej kabíne, a pritom ostať neviditeľný pre okolie.

„Chceš tam byť čo najskôr, však?" strelím otázkou naslepo, je to len môj pocit.
Prekvapene sebou trhne a pozrie na mňa. Oči má rozšírené nevyslovenou otázkou, nič však nepovie. Trafila som do čierneho, nie naslepo.
„Nemusíš sa cítiť zle za to, že to chceš mať čím skôr za sebou," odstúpim od linky a prejdem k pohovke.
„Trvá to už dlho, a aj byť stále len s jednou osobou je určite otrava," vravím ďalej.
„Nejde o to, Anna," ozve sa nahnevaný. „Cestovať motorkou je čím ďalej obtiažnejšie, ak chceš ostať v anonymite a trochu neviditeľný."
Prichystá sendviče a prinesie ich ku mne, rozložíme sa na nízkom stolíku pri pohovke.
„Keď som sa vracal, musel som sa dvakrát skryť a čakať, prechádzali tadeto dvaja ľudia. Dvaja za krátky čas, takže to začína byť vážne."
Pokynie mi, nech si vezmem z taniera, on sa ponúkne tiež. Sú vynikajúce.
„Ako, že ich je veľa, alebo sú nebezpeční?"
„Nevieme, čo môžeme čakať, je tak?"
Prikývnem.
„Takže najlepšie bude, keď o sebe nedáme vedieť, kým sme tu."
Pohľad mi zablúdi k oknu, vonku už silno prší, večer sa blíži a nemáme ešte zastreté okná.
Oliver pochopí môj pohľad, odniekiaľ vytiahne ovládanie a zrazu sa okná zaťahujú roletou. O starosť menej.
Natiahnem sa pre ďalší sendvič v rovnakej chvíli, ako  on, dotknú sa nám ruky.
Stretnú pohľady.
„A vôbec nejde o to ako dlho som s tou istou osobou," povie zrazu.
Zastanem so sendvičom na ceste k ústam. Čože?
„Som rád, že som neostal na všetko sám," prizná.
„Ale nepoprieš, že sa ma rád zbavíš," neodpustím si podpichnutie.

Namiesto odpovede vstane, a z ďalšej tašky niečo vyberie. Na stôl položí medový koláč, ktorý neviem kde vyhrabal, a fľašu džúsu aj vína. Mlčí aj keď sa ešte raz vracia pre poháre a vývrtku, mlčí, keď nám rozlieva najskôr džús.

Sedím napätá ako struna, čakám, čo mi odpovie. Chcem ho trochu vyprovokovať k činu, nech buď prejaví, čo ku mne cíti, alebo to celé umlčí.
Ja svoju chybu priznávam a nadovšetko ľutujem, zaslepili ma obavy, ale teraz som rozhodnutá vyložiť karty na stôl.
Hop alebo trop.
Nezáleží, čo povie on, chcem byť k nemu úprimná, zaslúži si to.

Nech s tým naloží ako bude chcieť...