Vstúpime do úzkej kúpeľne, ktorej celá náprotivná stena je vlastne väčší sprchovací kút, vaňa sa tu nevošla. Oliver na ňom otvorí dvere a púšťa vodu, kúpeľňu naplní známy zvuk.
„Môžeš tu byť, koľko potrebuješ," povie a chce odísť, chytím ho však za obe ruky. Nie som schopná prehovoriť, celá sa chvejem. Vystrašene ho zvieram, nepustím ho preč za nič na svete.
Vyzerá, že pochopil. „Mám ti pomôcť?"
Prikývnem.
„Zvládneš sa zobliecť?"
Pokrútim záporne hlavou.
„Fajn, tak ťa vyzlečiem," odkašle si.
Ani nemuknem, keď mi sťahuje rozpárané tričko. Ostávam pred ním v podprsenke a džínsoch, je mi to však fuk.
„Zodvihni nohu, prosím ťa," chce mi vyzuť topánky, podvolím sa, som ako robot. Menší problém má so zapínaním na džínsoch, chvíľku s nimi bojuje. Znova ho chytím za zápästie, keď stojí predomnou.
Bojím sa, že ma nechá samú. Držím sa ho ako kliešť.
Jeho dych ma hladí po tvári. Je mi teplo, a nie je to len spustenou horúcou vodou v sprche. Som už len v spodnom prádle, tom peknom čipkovanom, zatiaľ čo Oliver je oblečený, má len obyčajné biele tričko a vypraté džínsy, je krásny.
Nepúšťam ho, desí ma predstava, že sa mám tej krvi dotknúť.
„Daj to zo mňa preč," šepnem prosebne, úplne bez hanby. Cítim, že sa mi do očí derú slzy.
„Nemôžem ísť predsa s tebou pod sprchu," protestuje. „Už to, že som ťa vyzliekol, je..."
Vzlyknem. Mám pocit, že sa zrútim, rozsypem na kúsky.
„Ježiši, Anna," vydýchne prudko. Stále ho zvieram nad zápästím ako vydesené decko.
„Dobre, dobre," vzdáva sa. „Pusti ma, prosím, aspoň tričko si vyzlečiem."
Tričko končí na zemi a ten pohľad... no, stojí za všetko.
„Poď, nech to máme za sebou," povie a prejde ku sprche, kde už teplá voda stihla narobiť paru. Pohnem sa za ním.
„Voda by mala byť akurát, skús," ukáže dovnútra sprchového kúta. Vojdem tam, ťahám ho však so sebou.
„Nie, Anna, nejdem tam s tebou," zaspätkuje. Pohľadom skĺznem na jeho džínsy.
„To odomňa nechci," protestuje.

Opriem sa o dvere, hľadím uprene naňho. Viem, že vidí, že slzy mám na krajíčku, že s nimi bojujem. Pery sa mi trasú potláčanými vzlykmi.
„Prosím, Oliver," hlas sa mi trasie. „Len ten humus zo mňa zmy, prosím! Hnusím sa sebe samej, ja sa nedokážem..."
Pustím mu ruku, čo som doteraz odmietala, no neodvrátim z neho pohľad. Otočí tvár nabok, zanadáva.
Džínsy si však vyzlečie.
Napriek všetkému, čo mnou teraz lomcuje, ho plne vnímam. Ako muža. Ako nádherného muža.
Vstúpi za mnou do sprchy a zatvorí dvere. Ja v spodnom prádle, on len v boxerkách. Otáčam tvár proti prúdu vody, jej horúčosť ma ohromí. Cítim, ako mi steká po vlasoch, tvári, postupne po tele.
Oliver stojí za mnou, mlčí. Načiahne sa okolo mňa po sprchovom géle, a pri tom sa ma dotkne. Jeho pokožka na mojej pokožke. Nepripúšťam si ten pocit, tú energiu, čo medzi nami vznikla. Strasie ma napriek horúcej vode, ktorá na mňa zhora dopadá. Otáčam sa k nemu, odvážim sa pozrieť na seba dolu. Väčšina krvi sa už zmyla. Nemôžem sa na seba pozerať, odvrátim rýchlo pohľad bokom.
„Môžem?" spýta sa zvláštnym hlasom a ukáže pohľadom na umývaciu hubku v ruke. Len prikývnem.
Keď zacítim na sebe jeho dotyk, ako ten hnus zo mňa umýva, rozplačem sa. Všetko moje sebazapieranie sa zrúti, a ja vzlykám a revem, úplne bez hanby.
„Zabila som ho," dostanem zo seba medzi vzlykmi. „Som vrah, panebože!"
„Nie si vrah, prestaň!" oponuje.
„Som, veď som ho zastrelila..."
„Bránila si sa, bola to sebaobrana, jasné?" dohovára mi. „Anna, rozumieš, čo ti vravím?"

Pustí hubku, chytí mi tvár pevne do oboch dlaní a zdvihne ju k sebe. Trhnem sebou, keď sa dotkne narazenej čeľusti, všimne si to a drží ma o čosi jemnejšie. Uprene mi pozerá do očí, ani nemrkne.
„Prestaň sa obviňovať, bránila si sa! Mohlo sa to stať mne a konal by som rovnako. Žiješ, a to je hlavné."
Prikývnem, aj keď v pevnom zovretí jeho dlaní je to priam nemožné. Slzy sa mi miešajú s vodou tečúcou mi po tvári.
„Nemyslela som si, že ju budem musieť použiť," priznám sa.
Púšťa mi tvár, pohladí ma ešte po líci.
„Šťastie, že si ju mala."
„Znie to strašne."
„Viem, ale je to tak. Nezmeníme to."

Napením si šampónom vlasy.
Oliver je stále pri mne, nepripadá mi to zvláštne. Nie teraz. Nechcem to riešiť.
Proste mi pomáha. Zase.
Na chrbte zacítim, že ma znovu umýva. Pomaly kĺže mäkkou hubkou od ramien ku krku, dolu po chrbtici a späť. Zvláštne ma to upokojuje.
Prestávam si umývať vlasy a úplne sa odovzdávam pocitom, čo vo mne jeho dotyk vyvoláva. Ticho medzi nami prerušuje len tečúca voda. Z hrdla mi unikne spokojný povzdych a príjemná chvíľa sa rozplynie v pare.
Oliver si odkašle. „Malo by to stačiť, ostaň tu koľko ešte chceš," podáva mi hubku.
Zvrtnem sa k nemu, nezachytím však jeho výraz, prešmykne sa von.
Pokazila som niečo?

Doumývam si vlasy aj zbytok tela, drhnem si pokožku až ju mám červenú a podráždenú, ale nevadí mi to. Potrebujem zo seba zmyť každučký náznak krvi toho chlapa, pripadám si pošpinená, nečistá.
Stojím tam ešte hodnú chvíľu, teplá voda mi masíruje telo, upokojuje ma, skoro uspáva. Napokon vodu zastavím. Som vďačná Oliverovi, že nemá námietky k plytvaniu vodou, a chápe ma. Dáva mi čas.

Keď vystúpim zo sprchy, na umývadle nájdem prichystaný čistý, mäkký uterák. Špinavé veci sú preč. Na sušiaku visí uterák, asi ho použil Oliver. Strasie ma chlad, mokré spodné prádlo ma na tele chladí, vyzlečiem si ho, vyžmýkam z neho vodu a zavesím na sušiak. Rýchlo sa osuším a zamotám do uteráka, nemám čo na seba. To znamená, že musím takto vyjsť von a vyhrabať niečo z batohu. Skontrolujem, či mi uterák pevne drží, a vyjdem z kúpeľne. Za mnou oblak pary.
Bosými nohami precupitám do vedľajšej izby, čo sa zdś, že je obývačka spojená s malou, príjemnou kuchyňou. Byt nie je veľký, vidím ešte jedny pootvorené dvere, inak len vstupná chodba za mnou, kúpeľňa a vedľa WC. Obzerám sa po izbe, Olivera však nikde nevidím. Pristúpim k vysokému oknu, až otvorím ústa nad úžasným výhľadom. Byt je obrátený na mesto, ale vidieť i úžasnú panorámu hôr v pozadí. Tu by som chcela bývať.

Za sebou začujem pohyb a zvrtnem sa.
Z pootvorených dverí vyjde Oliver, na sebe tentokrát čierne tričko, džínsy a je naboso. Vlasy má ešte vlhké zo sprchy a neposlušne mu padajú do tváre. Neoholil sa, strnisko ho robí starším. A príťažlivejším. Uvedomujem si to celým svojím ja.
Keď vstúpi do miestnosti, akoby vzduch v nej nasiakol niečím zvláštnym, iskrivým. Spomeniem si, ako vyzeral v sprche, len v boxerkách. Dochádza mi, k čomu som ho prakticky prinútila, do líc sa mi vpije červeň. Hádam splynie s tou z horúcej vody.
„Už si hotová?" spýta sa, keď ma zbadá pri okne.
Prikývnem. Prejde po mne pohľadom, zamračí sa.
„Máš si čo obliecť?"
V batohu mám len staré tenisky, ktorých som sa nechcela vzdať, jedny nové džínsy a inak nič súce na oblečenie. Šaty, ale tie si nemôžem dať. Pokrútim záporne hlavou, ani čisté spodné prádlo nemám so sebou, do kelu!
„Dám ti niečo svoje," povie a vojde späť do izby. „Poď sem, prosím," zavolá ma, kým nepohnute stojím pri okne aj naďalej.

Izba je malinká, akurát na posteľ, komodu a jeden šatník cez celú stenu. Žiadne kvety. Žiadne ozdoby, len obraz nad posteľou. Krajinka. Chlapský byt.
Pristúpim k nemu, stojí pri otvorenej skrini s posuvnými dverami. Už mi chladom skoro drkocú zuby, prestupujem z nohy na nohu.
„Asi ti všetko bude veľké, si taká drobná," povie a vytiahne pulóver s dlhými rukávmi. Pridlhými, aspoň pre mňa, ale v tejto chvíli je mi to úplne jedno, hlavne, že mi bude teplo. Položí ho na posteľ za sebou.
„Máš aspoň džínsy? Moje ti nebudú určite," pozrie na mňa.
„V batohu mám jedny," prikývnem, snažím sa zastaviť triašku.
„Je ti chladno? Obliekaj sa rýchlo, donesiem ti ich," odbehne z izby.
To sa mu ľahko povie, veď nemám spodné prádlo. Och, čo teraz?

Vráti sa s džínsami v ruke a nechápavo na mňa pozrie. Potom na pulóver na posteli a späť na mňa. Dôjde mu to.
„Nemáš spodnú bielizeň?"
„Suší sa," poviem tichým hlasom.
Položí džínsy k pulóvru a nervózne si prehrabne vlasy.
„Aha," vydýchne, zdá sa mi, že počujem aj tichú nadávku. Vážne mi začína byť chladno ešte viac.
„Tak si to navleč len tak, a rýchlo, veď sa celá trasieš!"
Dlhými krokmi odchádza. „Nechám ťa samú."

Zhodím zo seba uterák a rýchlo navlečiem pulóver na nahé telo. Je mäkký a hrejivý, vonia mi ním. Rukávy si zahrniem trikrát, kým ich mám akurát, dĺžkovo mi siaha do polovice stehien. Džínsy som „naostro" ešte nemala na sebe, ale nemám inú možnosť, našťastie mi sedia aspoň tie.
S uterákom v ruke vyjdem z izby. Vlasy mi neposedne trčia a pomaly začínajú schnúť, hádam to nebude divoké. Prevesím uterák na sušiak v kúpeľni, ktorá sa už skoro vyvetrala, a vrátim sa do obývačky.
Oliver niečo chystá v kuchyni. Obzrie sa ponad plece a keď zbadá môj oversize pulóver, usmeje sa. A mňa zahreje pri srdci. Predsa to medzi nami nebude až také zlé, ako to ráno vyzeralo, modlím sa za to.

Sadnem si na pohovku, bosé nohy skrútim pod seba.
„Dám ti aj ponožky," poznamená.
„Hm, to by mi bodlo," pritakám.
Pohne sa od kuchynského pultu a v rukách nesie šálku a čajník, položí to predomňa na stolík.
„Tiež ti ale budú veľké," poznamená a pozrie mi do očí, tie jeho sa smejú.
Pokrčím ramenami. „Som ti vďačná, za všetko!"
Zvážnie, posadí sa do kresla naproti mne.
„Pripravil som čaj, nech a zahreješ," kývne smerom k čajníku. „Prinesiem tie ponožky."
O pár sekúnd je späť, podáva mi svoje ponožky. Natiahnem si ich a prekvapivo zisťujem, že mi sedia. Spýtavo sa naňho pozriem, poznať, že sú dámske.
Asi priateľkine? hádam v duchu.
„Zabudla si ich tu sestra, keď tu naposledy prespávala," vysvetlí. V nasledovnom tichu doznie nevypovedané, a to, že si ich už nikdy znovu neoblečie.
„Zabudol som na to."
„Ďakujem," šepnem.

Namiesto odpovede sa pohne a naleje do šálky čaj. Do jedinej šálky, len pre mňa.
„Je ti lepšie?" spýta sa starostlivo.
Zoberiem si šálku, čo mi podáva, a usadím sa späť.
Je mi lepšie?
Sprcha mi pomohla, uľavila aj mysli, len dokedy? Vráti sa to ku mne?
„Trošku, asi áno," poviem úprimne a odpijem si z čaju.
„Vydržíš byť chvíľu sama?"
Spýtavo naňho pozriem. „Neviem, prečo sa pýtaš?"
„Musím zohnať niečo na neskorý obed, nič tu nemám," vstane z pohovky.
Nájdem pohľadom hodiny, je niečo po jednej. V bruchu mi ako na povel zaškvŕka, doteraz som si neuvedomovala hlad.
„Fajn, to by som mohla zvládnuť."
Dopijem čaj, šálku odložím na stôl, lepší som nepila už dlho.
„Po tom čaji by si si mohla pospať, je bylinkový, s medom, ukľudňuje."
Preto bol taký dobrý!
Prikývnem, veru ma premáha únava, taká hodinka spánku by mi prospela.
„Počkaj, chcel som ešte," prejde k mrazničke. „Prilož si to na tú sánku, nenapuchne ti tak."
Kľakne si ku mne a opatrne mi priloží balenie mrazeného hrášku k boľavej sánke. Trhnem sebou, keď sa mi dotkne pokožky, je to ľadové, no po chvíli naozaj cítim úľavu. Vďačne sa pousmejem, stretnú sa nám pohľady. V jeho zelených očiach je opäť tá iskra, to teplo, ktoré v nich ráno kvôli mne vyhasli. Zahreje ma pri srdci, predsa sa na mňa nehnevá.
„Pôjdem teda niečo zohnať, ty oddychuj," preruší tú blízku chvíľku. „Pokojne si ľahni do izby, aspoň ťa nebudem rušiť, keď sa vrátim a kým pripravím jedlo."

Ostávam sedieť na pohovke, kým neodíde. Pred odchodom sa od dverí ešte raz obzrie, pošle mi krátky úsmev, a je preč.