Kdesi v podvedomí som počítala s možnosťou, že sa to raz stane.
Že na niekoho niekde narazím, nečakane, a nebudem vedieť, ako sa v tom okamihu zachovať. Či sa dotyčnému hodiť okolo krku od radosti, že je na svete ďalší živý človek, alebo zobrať nohy na plecia.

S malou dušičkou vykuknem na chodbu. Pozriem zo strany na stranu, nikde nikto, len tie šialené vtáky ďalej škriekajú ako zmyslov zbavené. Buď im už nadobro preplo, alebo vážne niečo zaznamenali. Zrak mi padne na tabuľku EXIT nad dverami oproti.
Únikový východ, jasné!
Moja záchrana, pretože vrátiť sa pôvodnou trasou, akou som sa sem dostala, sa teraz už neodvážim. Nadýchnem sa, ešte raz kontrolujem chodbu, a prebehnem ku dverám s veľkou kľučkou. Podarí sa mi otvoriť až na druhýkrát. Vbehnem dnu a nechávam dvere za sebou potichu zapadnúť. Stojím sa chodbe, ktorú osvetľuje len slabé svetlo z neónky nado mnou, občas zabliká, akože melie z posledného, a vtedy doslova nadskočím.
Hádam sa dostanem von, možno do nejakej bočnej uličky pri obchodnom centre, kadiaľ chodievali zamestnanci, a odtiaľ už nájdem ten Oliverov byt. Opakujem si to dokola ako modlitbu. Srdce mi v hrudi búši strachom. Prvýkrát niečo také zažívam sama, vždy doteraz bol pri mne Oliver, mohla som sa spoľahnúť, že niečo vymyslí.
Zo všetkého vedel nájsť cestu von.
Dochádza mi, že bez neho som stratená. Chýba mi jeho prítomnosť, tá istota, že mi je na blízku. Teraz ani netuším, kde je, kam išiel. V duchu sa modlím, nech je v poriadku a stretneme sa v jeho byte.

Keď dôjdem ku dverám vedúcim na ulicu a chytím kľučku, ruka sa mi trochu trasie, som napätá ako struna, stačil by nečakaný zvuk či pohyb a stopercentne vrieskam.
Fajn, to predsa zvládnem!
Vychádzam von, dvere zaškrípu a ja v sebe premáham paniku. Obzriem sa naokolo, v uličke našťastie nik nie je. Je to taká tá bočná ulička s veľkými kontajnermi na separovaný zber, ktorý aj tak nikto neseparuje, a vládne tu, slušne povedané, bordel. Ktovie, či to naozaj flákali, keď boli za to slušné dotácie, alebo sa oň už postarali zatúlané a vyhladované zvery.
Popri stene sa pomaly presúvam k východu z uličky, keď za sebou začujem šramot. Strhnem sa a očami rýchlo preskakujem po všetkom za mnou. Z kontajnera vyskočí mačka, chvíľku si ma obzerá a potom odbehne preč. Odľahne mi, už začínam byť asi paranoik.

„Ale, ale, koho to tu máme?" ozve sa predo mnou. Kým som sa zapodievala dianím za sebou, zabudla som sa kryť, aby ma nebolo vidieť z ulice. Sakra!
Predomnou stojí chlap, asi o pol hlavy vyšší ako ja, na tvári strnisko, staré rifle, ale bundu má novú. Nemusím dvakrát hádať odkiaľ. On je ten narušiteľ, čo vyplašil vtáky na poschodí.
„Mal som pravdu, že niekto je vnútri," kývne smerom k obchodnému centru. „A Henry mi neveril, zase! Ha, a aký pekný kúsok!"
Henry? Počkať, to meno som počula ráno pri domci, aj hlas mi je povedomý.
Ježiši, tak to sú tí dvaja, čo nás skoro odhalili!
Nevyzerá však veľmi prívetivo, ani priateľsky. Z očí mu srší zákernosť a zloba.
„Čo moja, nemáš jazyk?"

Mlčím, nechcem aby vedel, že mu rozumiem. Očami skúmam okolie, nemám však ako utiecť, stojí mi v únikovej ceste. Rýchlo zvažujem svoje možnosti. Vrátiť sa do obchoďáku nemôžem, tam môže byť ten jeho kumpán Henry, a vbehnúť mu do náruče nemienim.
Ktovie, čo majú za lubom?
Môžem využiť moment prekvapenia, rozbehnúť sa a celou váhou doňho vraziť, zhodiť ho a utiecť. To mi príde ako jediné riešenie. Neváham teda a rozbehnem sa. Je ale príliš blízko, vrazím doňho plecom, ale nemám dostatočný rozbeh, a chlap len zaspätkuje pár krokov.
„Ale, no tak, čo stváraš, holubička?" skríkne trochu prekvapený mojou snahou o útek, a načiahne sa za mnou.
Zvrtnem sa ako najrýchlejšie dokážem a ustupujem pred ním, nesmiem sa nechať chytiť, už by som sa neubránila.
„Si akási divoká, to mám rád," uchechtne sa. „A si pekná, ryšavky mám rád tiež."
Obleje ma horko, čo to splieta? Čo odomňa chce?

Keď aj naďalej mlčím, pristúpi o krok ku mne, ja ustúpim. Zamračí sa.
„Neviem, či mi rozumieš, ale to je vlastne jedno. Nemyslel som, že mi dnes bude dopriate takéto potešenie," zase o krok pristúpi, zatláča ma do slepej uličky.
„Nebaví ma už tento skurvený život, moja, nie som pustovník. Bez riadneho žrádla, bez riadneho pitia... a bez ženy."

Dych sa mi zastaví, keď mi dochádza, o čo mu ide. Žalúdok sa mi obráti, hrozí, že sa povraciam. Nie! Preboha, musím zdrhnúť alebo sa ho nejakým zázrakom zbaviť. Vtom na chrbte zacítim chladný povrch pištole, čo som si strčila za opasok riflí.
Moja záchrana!
„Aj Henry bude isto rád," pokračuje ďalej a stále sa približuje. Z jeho úchylného úsmevu mi je zle.
„No tak, trošku sa pohráme."
„Nie!" vykríknem, ten chlap sa mi hnusí.
Zasmeje sa. „Pozrime sa, slečna mi rozumie!"
Siahne do vrecka bundy a v rukách sa mu zablysne čepeľ.
„A tomuto rozumieš asi tiež, však?"

Snažím sa nepôsobiť vydesene, keď zbadám v jeho ruke nôž, určite s ním vie narábať, lebo sa s ním pohráva ako dieťa so svojou obľúbenou hračkou. Nenápadne sa pootočím bokom od neho, nech pravou rukou vytiahnem pištoľ, a nezbadá to. Šmátram pod spodkom bundy, no je dlhá a prekáža mi aj batoh.
Chlap sa o krok priblíži, ja o krok ustúpim, až kým ma nezastaví stena. Som v pasci, viem to. Nemám kam utiecť.
Sakra aj s pištoľou!

„Si tu sama?" predstúpi predo mňa. Viem o čo mu ide, zisťuje, či ma niekto kryje. Olivera však neprezradím, nech sa aspoň on dostane k séru, ak to ja nebodaj neprežijem.
Vystrčím na chlapa pohŕdavo bradu, mám svoju hrdosť, neodpoviem mu. Naďalej hľadám pravou rukou pištoľ, našťastie si to nevšíma, bod k dobru pre mňa.

„Tak čo? Odpovieš?" zrúkne.
Keď opäť nič nepoviem, nečakane sa zaženie a udrie ma, až ma odhodí bokom. Ľavá čeľusť mi pulzuje bolesťou, v ústach cítim kovovú chuť krvi. Silno žmúrim oči, snažím sa spamätať, z kútiku úst mi tečie krv. Vzlyknem, čo ho asi poteší, lebo sa uchechtne.
„Máš to rada takto?" stojí znova predo mnou. Keď sa narovnám, trochu sa mi zatočí hlava, zisťujem však, že pištoľ sa mi kvôli prudkému pohybu za opaskom nohavíc presunula a už ju cítim pod rukou, aleluja!
Uchopím ju do dlane vo chvíli, keď mi ten odporný chlap rozpára špičkou noža tričko, po celej dĺžke. Ovanie ma jesenný chlad. Prečo som si tú bundu len nezapla?
„Pozrime sa na to," povie odporným tónom, posúvam sa od neho preč. Nevšimne si to, lebo očami behá po mojom obnaženom hrudníku, nôž si strčí za nohavice. Je mi na vracanie, chytá ma triaška z únavy a psychického vypätia, no viem, že sa musím držať.
Opakom ľavej ruky si zotriem pramienok krvi z kútiku úst, pravou zvieram pištoľ.
Nádych, len odvahu, zvládnem to. Oliver mi to predsa ukázal.

„Na to ani nepomysli," syknem, keď mi chce obrovskou dlaňou zovrieť prsník.
„Nehovor," rehoce sa. „A čo mi spravíš? Budeš kričať? Nemá ti kto pomôcť, to ty nevieš?"
„Pomôžem si sama," poviem už hlasnejšie a vytiahnem pištoľ. Odstúpim od neho na dva kroky, mierim mu na hlavu.
„A teraz ma necháš pekne odísť, ak chceš prežiť!"
Prekvapene hľadí na mňa, potom na pištoľ. Mračí sa, nahnevaný, že sa nechal napáliť od útleho dievčaťa.
„No tak, veď to nevieš ani použiť!" snaží sa ma provokovať.
Naďalej naňho mierim a pištoľ odistím, presne ako ma učil Oliver. Ustupujem od neho do uličky, aby som mala voľný východ.
„To hádam nechceš zistiť, či áno?"

Stojí strnulo pri stene, ani po svojom noži sa neodvažuje siahnuť. Asi to vážne hrám dobre.
Krok za krokom opatrne kráčam preč. Je mi chladno, nepripúšťam si to však, teraz niet kedy. Musím sa odtiaľ to dostať.
Risknem obzretie, aby som vedela koľko mám ešte metrov.
A to je chyba.
Chlap na to čakal, lebo periférne registrujem pohyb, ako sa odráža od steny, nôž už drží v ruke, a vrhá ku mne.
„Suka jedna!" vykríkne.
Hlas sa mu zmieša s výstrelom, keď stlačím spúšť. Ozve sa rana, ktorá v tichu mesta pôsobí ako výbuch bomby, múry uličky ju ešte znásobujú.

V tej chvíli sa všetko spomalí.

° ° °

Chlap na mňa prekvapene vytriešťa oči.
Spätný náraz hlavne cítim bolestivo v ruke. Mám pocit, že ohluchnem.
Tvár, ruky a nahú hruď mi potriesni rozstreknutá, teplá krv.
Chlap padá na kolená, ruka pritisnutá nad srdcom, kde sa mu rozpíja červený fľak. Padá tvárou k zemi.
Stále držím pištoľ.

Nádych. Výdych.
Počujem si tlkot srdca.
Ruka ma príšerne bolí. Niekto kričí.
Asi to budem ja, neviem.
O krok cúvnem. Druhý. Tretí. A zrazu bežím, pištoľ stále zvieram v pravej dlani. Bolia ma už prsty. V čeľusti mi naďalej pulzuje bolesť.
V hlave mám prázdno.
Nijaký náznak myšlienky, nijaký nápad, nič. Len bežím a bežím prázdnymi ulicami. Strácam sa, zamotávam v neznámom meste. Neviem, či som odtiaľ odbehla ďaleko alebo len o ulicu ďalej.
O niečo zakopnem a zrútim sa k zemi. Dopadám na zranenú nohu, syknem bolesťou. Odreniny sa mi začali hojiť, teraz si ich znovu obnovujem, do čerta!
Pozviecham sa roztrasene späť na nohy a tackavo sa hýbem ďalej. Sčasti prebehnem, sčasti prejdem ďalšou neznámou ulicou, keď pred sebou rozpoznám dom s Oliverovým bytom.
Kadiaľ som sa to tu dostala?
Snažím sa bežať rýchlejšie, v ušiach mi stále zvoní od výstrelu. Niečo mi zrazu stojí v ceste a nestíham spomaliť, vpálim do toho plnou rýchlosťou.
Och, nie toho, ale neho, zisťujem.
Je to niekto...
„Preboha, si to ty?!" Oliverov hlas prichádza ku mne ako z hmly. „Si v poriadku? Počula si ten..."
Nedopovie, lebo si ma lepšie prezrie.
„A kurva!" vykĺzne mu nadávka.

Zovrie ma silno za ramená, inak asi spadnem ako klát k zemi. Prebehne po mne pohľadom, zastane na ruke stále držiacej zbraň. Zamračí sa.
„Počkať, počkať, daj mi tú zbraň," dvíha mi pravú ruku. Pištoľ zvieram tak silno, že nie som schopná povoliť prsty.
„Už je dobre, Anna. Daj mi ju, pekne pomaly, už je dobre," prihovára sa mi potichu a pritom si ma obzerá. Celá sa trasiem. Roztrhnuté tričko na mne visí, bundu drží len batoh.
„Fajn," počujem šťuknutie ako zbraň zaistí, ruka je teraz zvláštne prázdna.
Bežala som celý čas s odistenou strelnou zbraňou? Panebože!
Zasunie si ju za pás nohavíc a dvíha mi tvár k sebe, syknem od bolesti, keď sami dotkne zranenej čeľuste. Palcom prejde po zaschnutej krvi pri perách. Cítiť znovu jeho dotyk je napriek bolesti ako balzam.
„Čo sa ti, sakra, stalo?"
Otvorím ústa, že mu odpoviem, vyjde zo mňa len chrčanie.
„Poďme, musíme ísť," dvíha ma na nohy, nie som ale schopná sa pohnúť. Trasiem sa ako osika, cítim len chlad a, vlastne, nič.
Nič iné.
Zapína mi bundu. Je mi to jedno. Nohy mi zrazu visia vo vzduchu, ruky si držím schúlené na hrudi. Hlavu si opriem o niečo pevné a teplé, aspoň mi v nej prestáva tak hučať. Pripadám si ako handrová bábika.
Pravidelné kolísanie ma upokojuje.
Chcem spať.
Zahrabať sa do perín, zaspať, a zobudiť sa bez spomienok. Zabudnúť na dnešok. Vymazať ho z pamäti navždy.

Zmena rytmu, ktorý ma kolíše, ma preberá z letargie. V duchu počítam tie krátke, rýchle pohyby a dlhšie, kedy sa nadychuje. Jeden, dva, tri... osem a tri dlhé, opakuje sa to už asi piaty krát. Pripomína mi to... pripomína mi to, predsa schodište!
Osem schodov a medziposchodie.
Koľkokrát som predsa vybehla či zbehla po schodoch v meste, keď som bola u Meg!
V hlave sa mi rozozvučia Oliverove slová: desiate poschodie, byt 117, choď pešo...
To však znamená, že ma nesie. Na desiate poschodie!
Panebože, on sa asi zbláznil!
Trhnem sebou, až cítim, ako skoro stratí rovnováhu.
„Čo to robíš?" pýta sa prekvapene. „Spadneme!"
„Daj ma dole!"
„Šibe ti?"
„Tebe šibe, keď ma nesieš na desiate poschodie!"
„Už sme skoro tam, prestaň," naďalej ma drží.
„Vyjdem hore aj sama," neprestávam dobiedzať. 
„Si slabá ako mucha," oponuje.
„A ťažká ako slon!" vzdychnem. „Daj ma dole, Oliver, vážne!"
Pokrúti hlavou a stúpa po schodoch ďalej. Vzdávam to.

O chvíľu zastane pred dverami s veľkou číslicou 10, nepúšťa ma však. Namiesto toho kopne do dverí, a tie sa rozletia. Vojde na chodbu, ktorej celú ľavú stranu tvorí sklenená stena s kovovým zábradlím po obvode. Oproti sú dvere, všímam si čísla 101, a vyššie. Zastaneme asi v troch štvrtinách chodby pred dverami s číslom 117, Oliverov prechodný byt.
Opatrne ma púšťa popri sebe na zem, ľavou rukou si ma však naďalej pridržiava pri sebe.
Z vrecka vyloví prístupovú kartu a prejde čítačkou, ozve sa cvaknutie. Potichu sledujem tmavé bezpečnostné dvere, ako ich otvorí, a ani za neviem čo na svete by som sa nepriznala, že keby ma nedržal, už tu ležím na zemi. Je doslova mojím oporným stĺpom.

„Vitaj u mňa, číslo dva," prehodí s náznakom úsmevu.
Tackavo prejdem dnu, Oliver ma stále ma drží pri sebe. Zatvorí za nami a kartou znovu zamkne, starý zvyk prežíva.
Opriem sa zatiaľ o stenu, pohľad mi padne na zrkadlo naproti mne.
Preboha!
Vidím v ňom stvorenie so strapatými, rozviatymi vlasmi, v bunde spoly pofŕkanej už zaschnutou krvou, nohavice a topánky detto. Všetko je úplne nové, a zároveň úplne zničené krvou toho chlapa. Žalúdok sa mi protestne obráti, zavriem radšej oči.
Zabila som ho. Som vrah, hnusný vrah.

„Anna, dám ti dolu batoh, dobre?" počujem Olivera, ale akoby stál na druhom konci chodby a hovoril na mňa cez hrubé sklo. Dovolím mu to a vzápätí mi z pliec spadne ťarcha, ani som si ju neuvedomovala.
Otvorím oči a pohľad mi skĺzne na ruky. Aj na nich je rozprsknutá krv.
Chytá ma triaška. A hrôza.
Horúčkovito si ich začnem zotierať, no nejde preč, ostáva naďalej na rukách ako výkričník viny.
„Daj to zo mňa preč!" začnem vzlykať.
Oliver ma chytí za ruku.
„Fajn, len pokoj Anna," upokojuje ma. „O chvíľku to bude preč, dobre?"
Prikývnem, naďalej si šúcham ruky.
Vyzlečie mi bundu a keď vidím, čo ostalo pod ňou, skoro ma chytá panika, držím sa z posledných síl, nech nezačnem nepríčetne vrieskať.
„Daj to zo mňa dole!"
„Poď do kúpeľne, zmyjeme to," vedie ma za ruku.