V okamihu stojí predomnou, berie ma za ruku a vyhľadá môj pohľad.
„Vysvetlím ti to," povie rozhodne.
„Nemusíš, viem presne, čo mi povieš," pokrútim pomaly hlavou. „Nenamáhaj sa s ospravedlnením, že si to vlastne vôbec nechcel a ..."
„Kričala si zo sna, nemohol som ťa utíšiť," skočí mi do vety. „Mohol ťa niekto vonku počuť, neviem... neviem, čo iné som mal spraviť."
„Hm, žeby... prebudiť ma?"
„Skúšal som, nedala si sa, a okrem toho si sa bránila ako posadnutá," namietne. Spomeniem si na Lindu vo sne, a strasie ma.
„Bol to strašný sen, čo sen, priam nočná mora!"
„A okrem toho sa ti nechcem za nič ospravedlňovať," stisne mi ruku pevnejšie, ani si neuvedomujem, že ma stále drží.
Spýtavo naňho pozriem.
„Nechceš?"
„Nie, lebo sa nemám za čo, chcel som to, spravil som to vedome, a nevrav mi, že sa ti to nepáčilo."

Otvorím ústa, že mu na to niečo pekne ostré odpoviem, ale zatvorím ich späť naprázdno, má totiž pravdu. Pri spomienke na jeho bozky ma zaplaví teplo aj teraz. Páčilo sa mi, ako ma bozkával, to nemôžem poprieť.
„Neľutujem to ani teraz, ani predtým, Anna," prizná tichým hlasom.
Vzduch okolo nás zrazu akosi zhustol.
Bojím sa, čo príde.
„Ty... Ty si," začne. „Nechcel som, aby som k tebe niečo cítil, niečo viac, ako len priateľstvo či nejaké vynútené spojenectvo. Viem, poznáme sa len nejaké dva týždne, a je to celé okolo úplne šialené, ale ja..."
Nadýchnem sa, jeho slová ma roztápajú, ale aj desia. Vôbec som ich nečakala, nie od neho. A vraví mi z duše.
„Nechcel si, ale..."
„Nechcel som, ale stalo sa to. Proste každý jeden deň prežitý s tebou, nič isté pred nami. Ja som ťa vlastne len mal..." odmlčí sa.
Celé je to zamotané, nechápem, o čom vraví.
„Anna, je to celé strašne komplikované," dopovie.
„Vidím, nerozumiem ti," priznávam.

Vzdychne si, pristúpi tesne ku mne, až zaspätkujem, ale chytí ma pevne za boky a nepúšťa od seba.
„Cítiš to aj ty, však? Nesnaž sa to poprieť, vidím to na tebe. Už som ti to vravel, že tvoja tvár nič neskryje," povie, keď krútim nesúhlasne hlavou.
Och bože, on to o mne vie!
Číta vo mne ako v otvorenej knihe.
Oprie sa čelom o moje. Zavriem oči, vnímam jeho blízkosť každou bunkou, srdce mi bije na poplach.
„Musím ti ešte niečo povedať, ale," silene sa zasmeje. „Bojím sa, že to zle príjmeš, prisahal som, že to neprezradím."
Preboha, o čom to vraví?
Znie to príliš dôležito a aj tak som už zmätená viac, než dosť.
Vyznáva mi city? Chce vzťah?
Strácam niť.
Zažmurkám a kúsok od neho odstúpim, nepúšťa ma však, stále.
„Oliver, čo mi chceš vlastne povedať?"
„Niečo medzi nami je, Anna, niečo, čo ani jeden z nás možno nečakal, ale stalo sa," povie priamo. „Vieš to ty, viem to ja, tak prečo si to nepriznať?"
„A to si usúdil z tých bozkov?"
„Áno aj," usmeje sa a ja sa roztápam. „Keby si ku mne nič necítila, nebozkávala by si ma, nie takto."

Zalieva ma červeň a teplo.
„Chcela som si len overiť, či sa mi to naozaj len prisnilo," začnem, umlčí ma prstom na mojich perách.
Tresnite ma po hlave, správam sa totálne nemožne!
„Možno, ale táto noc, a tiež v tom ateliérovom byte, to bolo skutočné, chcela si to, cítila si to," zase šepká.
Prejde mi po chrbte mravčenie.

Musím to zastaviť, kým nie je neskoro, z tohto nevzíde, bez obety jedného z nás, nič dobré.
V mojom vnútri sa niečo trhá, bolí ma tam, blízko srdca, ktoré sa bráni rozumu.
Trpím kvôli nečakanej láske, ktorá vyklíčila v nesprávnom čase, keď môže byť pochovaná neistou budúcnosťou. Nemôžem si robiť plané nádeje, a nemôžem ich dávať ani jemu. Veď mi vraví slová, ktoré som v skrytosti túžila počuť!
A keď ich od neho počujem, musím ich umlčať, zmiesť šmahom ruky preč. Ako bezcitný sebec.
Ale akú máme my dvaja šancu? Je vôbec aspoň tak maličká, že prežije všetko, čo prinesú ďalšie dni či týždne?
Zdvíha sa vo mne nádej, že máme, veď je to ozajstné, zadusí ju však opäť moje rozumné "ja", bude to raz moja smrť.

„Oliver, musíme ísť ďalej, stále vpred," odpoviem, hlas mi znie úplne cudzo. „Už sme len kúsok od cieľa, nespomaľujme kvôli tomu, čo si myslíme, že cítime."
„Cítiš ku mne niečo, viem to, Anna!" zopakuje, nechce sa vzdať načatej témy „Neklam sama sebe, vieš predsa, čo sa deje..."
„Chcem sa dostať k séru, rovnako, ako ty," odvrátim sa od neho, srdce ma bolí pri tých slovách, ale vystrkujem ich ako pichľavé ostne aj naďalej, a bodám nimi.
„Na to sa musíme zamerať, nič viac!"
„Vážne tak prahneš po tom sére? Vážne ti ide len oň? Ja tu nie som? My dvaja tu..." hlas sa mu zadrhne.
„Len si niečo nahovárame, Oliver! Prežije to ďalej? Vieš mi to zaručiť?"

Hľadí mi do očí tak dlho, až mám pocit, že to nezvládnem a zlomím sa. Že on zlomí tú moju obrannú stenu a nájde, čo skutočne cítim. V jeho pohľade je smútok a toľko lásky, že by som mala od šťastia spievať.
A ja ho od seba odháňam.
„Je to v tebe, niekde tam, hlboko, a ty to vieš," povie napokon smutne. „Nezabi to úplne."
S tými slovami odíde z miestnosti.

Zavriem silno oči, aby som zabránila slzám vyjsť von. Cítim, že sa derú na povrch, ak ich však uvoľním, bude to vodopád, totálne nezastaviteľný. Vnútro mi zviera bolesť a prázdnota.
Odohnala som ho, môžem si tlieskať!
Rozum dostal zelenú, srdce plače bolesťou.  Si úžasná, môžeš si zablahoželať! Zase si niečo ukážkovo skazila, to ti ide priam skvelo! ozýva sa sarkastický hlások v mojom podvedomí.
Musím uznať, že oprávnený.
Som kazisvet. Najväčšia chudera.

° ° °

10. deň "po"

Ešte medzi nami nevládlo také dlhé ticho, ako v to ráno. Mlčky sme čosi zobli k raňajkám, zbalili si veci, opustili dom a vybrali sa k ukrytej motorke.
Charlie nás vyprevadil na verandu, ale ďalej nešiel. Vrátili sme mu únikový východ do divočiny, nech si chodí von a dnu ako sa mu zachce. Predtým som mu však ešte štedro nadelila misku žrádla, pre istotu. Bude mi za ním smutno. Chcela by som ho vziať so sebou, ale nie je teraz vhodné ovzdušie na vyjednávanie, či smiem. Bol to ďalší živý tvor, a ešte k tomu aj taký milý a prítulný.

Vysadnem za Olivera, snažím sa nevnímať jeho blízkosť pri sebe, keď sa ho chytím. Prudko sa odpichne od obrubníka, až zakvília gumy. Ak ma chce vydesiť, darí sa mu to, lebo už len predstava, že sa niekde vybúrame, ma desí k smrti.
Prefrčíme prímestskou štvrťou ako víchor, nestíham ani registrovať okolie, a tobôž nejaký podozrivý pohyb ďalších ľudí, čo prežili. Nepočítam, že nás bude veľa, možno pár desiatok, ktorí boli v čase apokalypsy niekde, kde vírus neprenikol. Možno aj inde na zemeguli vysielali ten oznam, ľudia tiež putujú na iné miesto pre sérum, a raz sa s nimi spojíme.
Raz... ktovie, čo bude raz?

Stratená v úvahách o budúcnosti neregistrujem, že sa prívetivé drevené domce okrajovej časti pomaly vytrácajú, a nahrádza ich architektúra mesta. Až keď Oliver spomalí, všímam si vysoké, trošku starobylé mestské domy, postavené veľmi dávno, asi pred dvoma storočiami, ale udržiavané a zachovalé, zvláštne zapadajú do okolitých už modernejších stavieb. Všade je prázdno a ticho, motorka teda robí poriadny hluk.

Oliver naraz zastane pri obrubníku, kde je výnimočne voľné miesto. Aj tu miestami vládne chaos zo skrížených a vybúraných áut, podaktoré sú dokonca zhorené do tla.
Zloží si prilbu a otočí sa ku mne.
„Čo to potrebuješ?"
Tiež si zložím prilbu a nechápavo naňho zažmurkám.
„Čo si potrebuješ zohnať?" upresní svoju otázku. Nebodaj mi dovolí ísť samej do obchodov?
„Nejaké teplé oblečenie, topánky a... ženské veci," začervenám sa.
„Fajn, vysadím ťa pri iParku, mala by si tam všetko zohnať."
Znovu si nasadí prilbu a naštartuje. Ja si svoju nedám, nestihnem. Nejde už tak rýchlo, tak že mi to nevadí. Prejdeme ešte zopár ulíc a križovatiek, keď zastaneme. Oliver vypne motor, čo znamená, že mám zosadnúť. Zoskočím na nohy, prilbu pokladám na sedadlo.
Oliver sa ku mne otočí, v tvári nečitateľný výraz. Od nášho rozhovoru sa tvári vážne, nespoznávam ho.
„Máš tú zbraň?"
Prikývnem a pobúcham po pravej strane batohu.
„V batohu ti je nanič, vyber si ju a daj aspoň za opasok," prikazuje.
Poslúchnem ho, nemám náladu na hádku.
„Zaistená?"
Prikývnem.
„Fajn, tam je môj byt, v tej budove s presklenými poschodiami," ukáže pred seba. Pohľadom vyhľadám opísanú budovu, našťastie ju hneď vidím, je len o dve ulice pred nami.
„Desiate poschodie, byt s č. 117, hore ale choď pešo, nijaký výťah," vydáva pokyny akoby som bola len nejaký cudzinec, nie osoba, s ktorou ho spájajú skoro dva týždne života. Pichne ma pri srdci.
„Dám ti náhradný kľúč, o dve hodiny tam buď," podáva mi kľúč, strčím si ho do vrecka na džínsoch a pohľadom skontrolujem čas. Chcem povedať niečo viac, slová mi však uviaznu v hrdle, a podľa zmeny jeho správania voči mne, sú asi aj zbytočné.
Prehltnem sklamanie a spýtam sa úplne prakticky.
„A kde je ten iPark?"
„Stojíme pred ním," ukáže napravo od nás.

Vôbec nevyzerá ako obchodné centrum, skôr by som povedala, že sú to len byty. Úplne zapadá do okolitej zástavby, a to sa mi páči. Nešpatí celkový ráz ulice.
„Buď opatrná," povie ešte a pohne odomňa svojim smerom. 
„Oliver!" zavolám za ním.
Zvrtne sa na päte a čaká.
„Ďakujem," vyjde zo mňa neisto.
V tvári sa mu niečo mihne, ale hneď je to preč, len prikývne a pokračuje ulicou. Chápem, že ma odstrihol, môžem si za to sama. Len to prázdno, čo vo mne narastá, ma zráža na kolená. Zbieram posledné zvyšky odvahy, nech prežijem ešte dva, možno tri spoločné dni.

Keď ostanem sama, strasie ma náhla predtucha.
Žeby sa mi konečne vrátili moje vízie?
Nezachytím ju však, je to skôr len taký zvláštny pocit. Ignorujem ho, nepripúšťam si ho, a vykročím k obchodu.
Cez otočné dvere, ako z minulého storočia, vstúpim dnu, chvíľku načúvam. V strede vstupnej haly strieka ešte stále fontána, je to jediný zvuk, čo počujem.
Prejdem k orientačnej tabuli a vyhľadám obchod s oblečením a s topánkami, vidím aj drogériu, všetko blízko seba, čo mi vyhovuje. Rýchlo sa odtiaľto dostanem.
Po zastavených pohyblivých schodoch vystúpim na prvé poschodie, ostražito sa obzerám a načúvam. Niekde na konci poschodia musí byť obchod so zvieratami, preniká ku mne škrekot vtákov, asi už len tých, čo prežili dodnes. Trochu mi to kríži plány, lebo vďaka nim nemusím hneď počuť, že je tu niekto ďalší.
Snažím sa byť preto čo najrýchlejšia.
V obuvi vyhľadám teplejšie topánky, na cenovky nehľadím, veď načo? Platiť nebudem. Staré tenisky, ktoré mám rada, však strčím do batohu, nechce sa mi ich tu nechať. Sú pre mňa spojením s minulosťou, je to trápne, viem, ale nemôžem si pomôcť.

Vykuknem von na chodbu, znova všetko prezerám. Oliver ma zaučil dobre, môže byť spokojný, usmejem sa v duchu.
O dva butiky ďalej je športový obchod, vojdem dnu a hľadám zateplené bundy, predsa len sa už ochladzuje, babie leto už asi definitívne skončilo. Väčšinu tovaru ešte síce tvoria letné veci, ale našťastie nachádzam aj to, čo potrebujem, až v zadnej časti obchodu. Zvesím z vešiaku svoju veľkosť a len tak, zo zvyku, sa pozriem na cenovku. Suma na úzkej papierovej kartičke mi vyrazí dych, toto by som si kedysi určite nemohla dovoliť, možno by som sa na bundu len pozrela so zbožným želaním raz takú vlastniť.
Teraz ju môžem mať.
Oblečiem si ju, je mäkká a pohodlná, vhodná až do - 20°C ako hlási visačka. Cítim sa v nej dobre, nie je ani veľká ani hrubá, proste taká spratná akú práve potrebujem. Vyskúšam si ešte dvojo nohavíc, z ktorých si, samozrejme až po odstránení bezpečnostných prvkov, aby som pískaním alarmu pri odchode nepútala zbytočne pozornosť, rovno jedny nechávam na sebe.
Okolo pokladne prejdem ako frajerka, stále je tu však tá potreba zaplatiť za to, čo si so sebou beriem. Teraz je už zbytočná, peniaze nemajú momentálne nijakú hodnotu, mohla by som si nimi napratať aj plný batoh, boli by mi nanič. Ktovie ako to bude ďalej?

Spokojná s „nákupom" sa vrátim na chodbu, vtáky na opačnom konci stále škriekajú. Mám chuť ich ísť vypustiť, ale keď si predstavím, že mám vojsť do obchodu, kde je už ktovie koľko mŕtvych zvierat, strasie ma odporom. Sú to skoro 2 týždne, čo dostali naposledy žrať a piť, čo videli naposledy ľudskú bytosť.
Stále mi nejde do hlavy, že na zvieratá ten vírus nemá absolútne žiadny účinok. Oliver sa vyjadril, že možno bol namierený len na ľudskú DNA, preto zvieratá prežili.
V niektorých okamihoch mám pocit, že toho vie Oliver akosi veľa, a stále silnejšie sa vo mne ozýva dojem, že je za tým omnoho viac.
Zavriem silno oči, odvraciam sa od obchodu so zvieratami a poberiem sa opačným smerom. Hodiny uprostred širokej chodby mi hovoria, že uplynula už vyše hodina z času, čo mi dal Oliver. Pridám do kroku a zamierim k drogérii, posledná zastávka.

Keď sa vybavím aj tam a vraciam sa chodbou späť ku schodom, upútajú ma vo výklade butiku jedny šaty.
Úžasné, nádherné tmavozelené šaty. Mám síce rada pohodlné oblečenie, ktoré mi aj pri tomto trmácaní sa s Oliverom, na motorke, vyhovuje viac, ale som žena. Nezapriem v sebe túžbu po krásnom oblečení, v ktorom sa cítim dokonale žensky. A tieto šaty ma priam volajú k sebe.
Vstúpim do butiku, poobzerám sa, vzduch je čistý. Zhodím z pliec plný batoh, bundu, vyzujem si nové topánky. Stiahnem šaty z figuríny a poberiem sa s nimi ku skúšobnej kabínke.
Keď sa zbadám vo vysokom zrkadle, len v spodnej bielizni, chvíľku na seba civiem, doslova. Schudla som.
Nikdy som nebola štíhla modelka, som skôr nižšia a zaoblená, ale teraz sa nespoznávam. Jasné, zmena stravy, žiadne nezdravé a neskoré jedenie už nepraktizujem, a je to vidieť. Odvrátim pohľad od samej seba v zrkadle, a siahnem po šatách, keď dostanem nápad. Len tak, ako som, precupitám k batohu, beriem si ho do kabínky a vylovím z neho spodnú bielizeň, čo som si vzala bez rozmyslu v obchode v predošlom meste. Dokonale sa hodí pod tieto šaty, trochu mi nadvihne prsia, pôsobia tak plnšie, najmä v tomto hlbokom výstrihu. Obzerám sa zo strany na stranu ako dieťa, čo dostalo vysnívaný darček na Vianoce.
A som rozhodnutá. Šaty skladám do batohu.
Možno ich raz nejako využijem.
Oblečiem sa späť, zbraň opatrne strčím za opasok nohavíc nad zadkom, zakryje ju bunda. Napravím si batoh, keď si uvedomím, že vtáky zrazu škriekajú hlasnejšie a bláznivejšie než doteraz.
Môže to znamenať všeličo, mne však napadne jediná vec - nie som tu sama.