Hodím po ňom zúrivý pohľad, jeho pokoj ma nesmierne dráždi.
„Nie! Mám toho ešte dosť na srdci, ale viditeľne ťa nudím, takže sa nejdem namáhať a plytvať energiou na niekoho, pre koho som len príťaž, ktorej sa chce zbaviť! Neboj sa, máš to už len za pár, potom sa ma už zbavíš nadobro, nebudem ti na ťarchu ani ti zasahovať do života!"
Hnev vo mne doslova bublá, cítim, že ak neodídem, tak poviem veci, ktoré neskôr oľutujem. Veľa nejasností a domnienok mi víri hlavou, potrebujem ich objasniť a urovnať si ich v sebe, no nie v hneve.
Oliver na mňa mlčky pozerá, čeľusť pevne stisnutú ako zatína zuby, ovláda hnev. V očiach mu čítam, že najradšej by mi oplatil rovnako, no drží sa.
To ja som tá, čo sa neovládla, povedala som mu od srdca, čo si myslím, výčitky ma však zatiaľ nedoháňajú.
Pripadá mi, že čím sme bližšie k cieľu, tým sme viac napätí.
Niečo sa medzi nami deje, len neviem, či si začíname až tak prekážať, alebo sú tou prekážkou naše city, ktoré si nechceme priznať a skrývame ich pred sebou.
Ja pred ním určite.
U Olivera som si nie istá, občas si myslím, že možno ku mne cíti niečo viac, niečo hlbšie než len zodpovednosť, aby mi pomohol dostať sa do bezpečia, k séru.
V tých nestrážených okamihoch, keď sme si boli bližší, keď mi odhalil viac, než chcel, som bola presvedčená, že tomu tak je. Aj teraz, keď stojí predomnou, akoby s niečím bojoval. Mám z neho pocit, že mi buď jednu zaslúženú tresne po zadku, alebo ma stiahne k sebe a začne bozkávať.
Obozretne, so zdvihnutou hlavou, prejdem okolo neho von z izby.
„Anna," začujem ho.
„Nechaj ma byť chvíľku samotnú, idem pohľadať kúpeľňu," odpoviem a vezmem si jednu sviečku.

Keď sa vrátim, nikde ho nevidím.
V izbe svieti už len jediná sviečka, všade už vládne tma a noc. Zbadám, že mi pripravil pohovku na spanie, on si ustlal na zemi neďaleko, viem to podľa jeho batohu pri lôžku. Strasiem sa od chladu, večery sú už chladné a v dome sa samozrejme nekúri. Oblečiem si ešte jednu mikinu a sadnem na kraj pohovky, neviem, či mám ísť Olivera hľadať alebo si ľahnúť. Začínam ľutovať, že som sa nechala tak strhnúť emóciami a povedala mu, čo si myslím. Nebola som k nemu príliš krutá?
Charlie mi automaticky vyskočí do lona.
„Ahoj, nevidel si Olivera?" prihovorím sa mu, aj keď viem, že mi neodpovie. Charlie však akoby mi rozumel, pozrie smerom ku vchodu.
„Išiel von?" preľaknem sa. „Panebože, dúfam, že má rozum a skoro sa vráti," rozprávam sa ďalej s kocúrom.
Nedá mi to, napokon schytím kocúra do náručia a opatrne prejdem ku vrcholovým dverám. Cez vitráž vidím, že sa vonku pohybuje lúč svetla, asi z baterky.
Hore - dolu, akoby chodil sem a tam. Počujem ho zanadávať, potom zase ticho. Žeby sa hneval na mňa? Či ho tak rozhodilo, že som mala nebodaj pravdu?
Vrátim sa k pohovke a zakutrem sa pod deku, Charlie sa skrúti do klbka pri mojich nohách.
Ak sa Oliver rozhodne odísť, čo budem robiť? prebleskne mi náhle mysľou. Takáto možnosť mi doteraz nenapadla, vždy som počítala s tým, že bude pri mne. Sľúbil to predsa sám sebe, tak mi to aspoň povedal. Je nahnevaný azda až tak, že by bol schopný nechať ma tu?
Srdce sa mi rozbúši strachom, zbieram v sebe všetku odvahu. Ak odíde, zvládnem to sama, teraz to už nevzdám, tak blízko cieľa!
Nesmiem to vzdať! je moja posledná myšlienka, kým sa stratím v milosrdnom zabudnutí spánku.

° ° °

Cítim, že padám.
Ruky rozťahujem do prázdna vôkol seba, snažím sa niečoho zachytiť.
Nič nevidím.
Všade je čierna hnusná tma, ktorú môžem cítiť, ako mi kĺže  medzi prstami. Oči otváram dokorán, nevidím však absolútne nič. Hrdlo mám zovreté strachom, nevydám ani hláska.
Nechápem, kde som, čo sa to deje.
Umieram?
Takto to bolo, keď ľudí dostal vírus?
Dostal teda aj mňa?
Pred sebou konečne niečo zazriem, približuje sa to. Je to svetlé a vlní sa mi to pred očami. Padám bližšie a bližšie, až vidím, že sú to vlasy. Presnejšie Lindine dlhé svetlé vlasy.
A Linda je predsa mŕtva, alebo?
Zvriesknem a natiahnem pred seba ruky, nemôžem predsa v tejto rýchlosti tresnúť na zem! Bude po mne!
Čo tu robí Linda?
Vlasy sa zdvihnú a vidím jej do tváre, ale čo to? Nemá oči, preboha!
Zízam na dve čierne diery, ústa má v krivom, hnusnom úškľabku.
„Nebude tvoj!" zvrieskne, a načiahne sa po mne.

Zablysnutie.

Stojím na okraji strechy, podomnou oheň.
Čo sa to deje? Kde vlastne som?
„Nebude nikdy tvoj, je môj!" počujem Lindu za sebou.
Zvrtnem sa.
V ruke držím pištoľ, čo mi dal Oliver. Linda sa blíži ku mne vo zvláštnej skrútenej polohe, vlasy zlepené krvou. Namierim na ňu.
„Mŕtvych nemôžeš zabiť!" vysmieva sa mi.
Už je tesne predomnou, načiahne po mne ruku, ktorá je len kostrou. Zvriesknem od hrôzy, kričím a stláčam spúšť, znova a znova. A ona sa len smeje...

Ústa mi zakryje niečia dlaň, tíši ma šepot pri uchu, ale  neprestávam kričať...
„Anna, pssst," prichádza odniekiaľ známy hlas, v tej chvíli neviem, odkiaľ ho poznám. Vystrašene sa vrtím zo strany na stranu, chcem sa vytrhnúť a utiecť pred Lindou, rozhadzujem rukami, škriabem okolo seba. Na tvári stále cítim tú teplú dlaň. Rozpoznávam známu vôňu, upokojí ma.
„Anna," ozve sa znovu odniekiaľ.
Dlaň na mojich ústach sa stráca, a ja zacítim na svojich perách iné pery, tlačia sa na mňa a ja prestávam kričať. Nežne ma láskajú, hladia, a ja sa im poddávam.
Odpovedám im, najskôr nesmelo, postupne však úplne strácam zábrany, tie pery bozkávajú tak dokonale!
Pootvorím v polospánku oči, všade je stále tma, a tak ich znova privriem. A bozkávam tie pery ďalej, snívam a nechávam sa unášať svojimi pocitmi.
Nič krajšie som nezažila, nočná mora už pominula.
Po dlhej, dlhej chvíli sa odtrhneme od seba, usmejem sa. Dokonalé.
Cítim pri sebe teplo, tak sa k nemu schúlim, ono ma objíme, a ja opäť padám do hlbokého spánku.

° ° °

Preberiem sa na zvláštny pocit, že tu nie som sama. Pomrvím sa, za sebou však niečo zacítim. Okolo pásu ma objíma ruka, a nie je moja. Stuhnem, keď si uvedomím, že ležím schúlená pri teplom, pevnom tele, ktoré s mojím dokonale ladí každou krivkou, zapadáme do seba ako puzzle.
Bojím sa aj nadýchnuť.
Čo to má znamenať? Ako som sa dostala k Oliverovi? Presnejšie ako sa on dostal ku mne? 
Napriek všetkému ma zalieva pocit bezpečia, je mi takto príjemne, viac než to.
Ježiši, čo sa tu vlastne stalo?
Opatrne sa pretočím na chrbát, Oliverova ruka mi tak skĺzne na brucho. Super.
Dlaň má teraz položenú presne cez môj pupok. Spí pokojne ďalej. Pomaly mu nadvihnem ruku a vykĺznem spod nej. Len čosi zamrmle, pomrví sa a našťastie sa neprebudí.
Keď opustím teplo postele, ktoré ma príjemne zahrievalo, strasie ma. Dom je ako chladnička. Stiahnem so sebou prikrývku z Oliverovej postele na zemi, ktorá je odhodená bokom, a zakrútim sa do nej.
Po špičkách sa presúvať smerom do kuchyne, očami sledujem spiaceho Olivera.
V spánku je uvoľnený, pokojný a nádherný. Vlasy mu padajú na všetky strany, ústa pootvorené, strnisko na tvári mu kreslí jemné tiene.

Charlie sa ku mne hneď pripojí. Zohnem sa a pohladím ho, akože na dobré ráno. V kuchyni sa postavím pred obrovské okno nad kuchynským pultom, ktoré sa mi nesmierne pozdáva, a zahľadím sa von.
Deň sa prebúdza, šero ustupuje svitaniu.
Cez rannú hmlu už presakujú na vrcholkoch hory prvé nesmelé slnečné lúče, je to pohľad ako do začarovanej krajiny. Stojím a vychutnávam si ten pocit, že sa na to môžem pozerať.
Ktovie, či niečo podobné nevidím naposledy?
Myšlienky sa mi zatúlajú naspäť k včerajšku. A neviem si stále vysvetliť Oliverovu prítomnosť pri mne, keď som sa zobudila. Spomeniem si na ten zvláštny sen.
Bol to sen?
Musel byť, Linda je predsa mŕtva a tie bozky... áno, tie bozky boli úžasné. Prejdem si zasnene prstami po perách, pripomínajúc si ich, no vzápätí sa zarazím. Pery mám akoby mierne napuchnuté, pri dotyku bruškami prstov mi brnia, akoby... no do šľaka!
Prudko sa nadýchnem.
To nebol sen!
Bolo to naozaj, bozkávala som sa s Oliverom. Bláznivo, vášnivo, úžasne a úplne bez ostychu. Užívala som si to, bola som predsa v domnení, že je to len sen!
Preto bol pri mne v posteli!
Ako sa teraz naňho pozriem? Budem hrať, že sa mi to snívalo a neviem, že to bola skutočnosť?
Ježiši, toto je celé zle!
Čo mám robiť? Čo?
Zavriem oči, som úplne neschopná premýšľať. Napriek všetkému vo mne pretrváva pocit, že to bolo niečo úžasné. Krásne blízke, intímne, len naše.
To, čo cítim pri Oliverovi, je také intenzívne a nádherné, až ma to chvíľami desí.

Dnes pôjdeme zas ďalej.
Zase ukrojíme zo spoločného času, zase skrátime spoločnú cestu. Už len dnes a zajtra, možno plus jeden deň, či len pár hodín zneho. A všetko sa to len komplikuje.
Keď si spomeniem, čo som mu včera vykričala, príde mi to ľúto. Včera mi to bolo jedno, dnes ma to mrzí, nezaslúži si odomňa takéto výčitky...
A neodišiel, aj keď jeho včerajšie pochodovanie po vonku s baterkou vyzeralo všelijako. Čo sa mu preháňalo hlavou?
Možno to chcel naozaj zabaliť, nechať ma napospas osudu...
Ale, vrátil sa ku mne, keď ma trápili zlé sny, bol tu opäť pre mňa. Hanbím sa, som mu skutočne len príťažou.
Z trýznivých myšlienok ma vytrhne záblesk. Nie sú to však slnečné lúče, je svetlejší a ostrejší. Vonku je niekto s baterkou.
V mihu sa skrývam na zem ku kuchynskej linke, aj keď nie je šanca, aby ma niekto videl. Aspoň v to dúfam.
Dych sa mi zrýchli, sú tu ďalší ľudia! Predsa je nás viac.

„Anna?" začujem Olivera a vzápätí sa ešte rozospatý zjaví vo dverách. Naznačujem mu, nech sa skryje. Okamžite padne na kolená a prejde štvornožky ku mne.
„Čo je?" nechápe mojej reakcii.
Nemôžem si pomôcť, prejdem mu pohľadom na pery. Má ich tiež mierne napuchnuté, ako aj ja. Rýchlo odvrátim pohľad stranou nech si to nevšimne.
„Vonku chodí niekto s baterkou," šepnem.
Zamračí sa a otočí hlavu k oknu. Pomaly sa dvíha a nazrie von.
„Kde si to videla?" spýta sa.
„Priamo pred domom, z tohto kuchynského okna, vidno z neho na ulicu," šepnem.

Zodvihne sa ešte raz. Chvíľku pozoruje dianie vonku, keď v tom začujeme aj hlasy, sú neďaleko domu.
„Len sa ti niečo zdalo, nik tu nie je, nemôže byť," povie prvý mužský hlas.
„Ako nemôže? Vieš, koľko nás prežilo? Overím to," odpovedá mu druhý, hrubší.
Oliver klesne naspäť ku mne, vystrašene naňho pozriem.
„Čo budeme teraz robiť?" naznačím perami.
„Ostaň tu, nikam nechoď," šepne a prikrčený chce odísť, keď sa z izby vynorí Charlie a vyskočí na linku.
Netuším, čo sa deje potom, lebo počujem len: „Do riti, ako som sa zľakol! Zasraná mačka! Je to len mačka, Henry!"
Nasleduje tresknutie do sklenenej tabule okna, na čo Charlie zaprská a zavrčí, on vážne zavrčí!
„Poďme, sakra, lebo takto sa nikdy nedostaneme k tomu skurvenému séru! Pohni sa!" počuť znova ten prvý hlas, potom kroky po štrkovom chodníku, a ticho.

Celá napätá sedím naďalej pri linke, prikrývku pritískam kŕčovito k sebe, nie som schopná pohybu. Oliver za asi dve minúty, neviem odhadnúť čas, opatrne vstane a vyzrie von.
„Sú preč," povie už normálne. „To bolo tesne, ten kocúr nás zachránil!"
Keď sa nehýbem, klesne späť ku mne na dlážku.
„Je to v poriadku, môžeš už vstať," prihovára sa mi. Otočím k nemu tvár. Ešte je trošku poznačený spánkom, vlasy strapaté, oči ospalé, je rozkošný.
Bez rozmyslu sa k nemu nahnem a pobozkám ho. Trhne sebou trošku vzad, asi od prekvapenia, neodtiahne sa však, odpovedá mi tiež bozkom.
Naberám odvahu, bozkávam ho prudšie, dychtivejšie, a on sa nebráni. Púšťam prikrývku zo zovretia, dlaňou si priťahujem jeho tvár bližšie. Jeho ruku cítim na chrbte, hladí ma.
Nedokážem sa od neho odpútať, strácam sa v jeho pohľade, ani jeden z nás nezatvorí oči. Je to úžasné. Vidím, čo sa v ňom odohráva, všetky jeho pocity, emócie, ako on musí tie moje... počkať!
Prerušujem bozk, odťahujem sa. Nesmie to vidieť, nesmie to zistiť!
Celá ako v mrákotách vstávam na nohy, prstami si prejdem po perách.
„Nebol to len sen," šepnem a pokrútim hlavou.