V poslednom svetle dňa nájdem v komore špagety so zmesou z konzervy, nejaké čajové pečivo a krekry. Hostina priam kráľovská. Vrátim sa do kuchyne a zložím to všetko na pult. Mačka sa mi motá okolo nôh a pradie, ukľudňuje ma to.
Prekutrem ešte chladničku, našťastie bez smradľavého sprievodu, všetky potraviny sú ešte použiteľné. Vyberiem syr, rýchlo ho postrúham, kým sa varia špagety a otváram konzervu s omáčkou. Doslova s ňou bojujem, pretože tu žil asi niekto, kto mal v obľube staré časy, kedy sa konzervy ešte neotvárali tak ľahko, ako teraz, a musím na ňu použiť otvárač. Ten má tiež svoje najlepšie roky dávno za sebou. Podobný sme mali doma, Peter ma s ním naučil ako-tak zaobchádzať, ale tento je oriešok aj pre mňa. Už-už sa mi nad ním darí vyhrať, keď ma prekvapí Oliver a otvárač sa mi v ruke pošmykne.

„Pomôžem ti?" spýta sa Oliver, nečakám to a porežem sa na ostrej hrane konzervy, v palci cítim ostrú bolesť. Oliver pribehne ku mne, ale to si už strkám poranený prst pod studenú vodu.
„Bože,, to som nechcel, ukáž," pribehne ku mne.
„Ty za to nemôžeš, prestaň, to ten zastaralý otvárač a moja nešikovnosť," pozriem ku konzerve, ktorá ostala nedokončená.
„Obviažem ti to, počkaj," odchádza z kuchyne, no za pár sekúnd je späť aj s lekárničkou. Držím si prst v kuchynskej utierke, ktorá je už nasiaknutá krvou.
Keď mi ju dá preč, krv sa ďalej valí ako divá, rez je hlboký.
„Musím ti to vydezinfikovať, veď bohvie, aký starý je ten nástroj, aby si nedostala nebodaj nejakú pliagu," pozrie na mňa a siahne po dezinfekcii.
Prikývnem na znak súhlasu a pripravujem sa na riadne zaštípanie. Odvrátim zrak, radšej sledujem mačku, ako sedí pri kuchynskej skrinke a pozoruje nás. Rada by som vedela, čo si o nás asi tak myslí. Pousmejem sa, no vzápätí syknem a trhnem sebou, keď mi naleje dezinfekciu na ranu, vyhŕknu mi slzy.
„Prepáč," ospravedlňuje sa a prekrýva mi ranu štvorčekom gázy, prekryje ho ešte čistým obväzom.
Vrátim sa k nemu pohľadom, sledujem ho, ako sústredene viaže uzol. Oči má prižmúrené, mihalnice sa mu skoro dotýkajú lícnych kostí, pery zviera do tenkej čiary. Zopár prameňov vlasov mu padne do tváre, nevšíma si ich, ako sa sústredí na úkon, tak mu ich bez rozmýšľania odhrniem.
Beriem ich medzi prsty, sú nečakane jemné, až mám chuť zaboriť si do nich prsty a poláskať ich.
A práve v tom okamihu Oliver skončí a pozrie na mňa. Rozpačito odtiahnem od neho ruku.
„Ďakujem," poviem hlasom, ktorý nespoznávam.
Odkašle si. „Nemáš za čo."

Akoby toho nebolo málo, práve v tej chvíli sa ozve časovač, ktorý som si nadstavila na cestoviny, a aj gumička, ktorá obetavo drží moje kučery pohromade, vypovie službu a povolí. Spôsobí tak, že sa mi moje neposedné vlasy rozlejú po chrbte, ale zopár ich ešte drží v účese, za čo som im vďačná. Oliver na mňa stále hľadí, a hádam sa mi to len zdá, že s obdivom a... nie, nič si nejdem nahovárať!
„No paráda, čo teraz skôr?" chytám si vlasy, aby mi nepadli do tváre a obzerám sa po niečom, čím ich opäť skrotím do copu.
„Môžeš scediť cestoviny, prosím?" obrátim sa k nemu s prosbou.
Prikývne a dokončí bez slova večeru.
Vzdávam to a nechávam vlasy ako sú, hľadám taniere a príbory.

„Sú to len špagety, nič extra," pokrčím ramenami, keď si sadáme za provizórny stôl k večeri.
„Prestaň, vonia to úžasne a som ti vďačný, že si ich pripravila," zamračí sa naoko. „Ešte si sa aj zranila, takže ich zjem do poslednej nitky!"
„Ó, aké šľachetné!" zasmejem sa. „Tak nech ti chutí."
Pustíme sa do jedla, vyhladovaní po celom dni zjeme všetko. Sviečky osvecujú miestnosť, pôsobia príjemne, až romanticky, zvykla som si už na ich mäkkú žiaru. Zdá sa, že izba, v ktorej sme, slúžila na odpočinok, aj keď je neveľká. Oproti nám na stene dominuje veľká obrazovka televízie, zopár obrazov, v rohu je stolík s počítačom a oproti sa vychádza do chodby na schodisko, tie dvere však Oliver už zatvoril.

Sedím na pohodlnej pohovke, Oliver vedľa v starom kresle. Príde mi to zvláštne, lebo doteraz nemal problém sedieť pri večeri vedľa mňa, a pohovka je dosť široká pre nás oboch. Premkne ma pocit, že sa ma z nejakého zvláštneho dôvodu stráni.
„Nevládzem, som plná," odsuniem od seba prázdny tanier, aj keď som nemala veľa, Oliver vraví, že zobkám ako vrabec. Oproti jeho porcii určite.
„Z tých štyroch špagiet?" doberá si ma.
„Haha, si vtipný," nedám sa. „A to máme aj dezert. Našla som to v komore."
Vstanem, vezmem prázdne taniere a odnesiem ich do kuchyne, kde je už šero a temer zašliapnem mačku.
„Och, prepáč moja, nevidela som ťa!" skloním sa k nej a pohladím ju.
Do izby sa vrátim s čajovým pečivom i krekrami a usadím sa späť na pohovke.
„Tadá," zaspievam, neviem či nie falošne, a položím všetko na stôl. Oliver sa usmeje.
„Aj ja som našiel niečo," povie tajnostkársky a siahne vedľa seba. Vzápätí stojí na stole fľaša šampanského.
Hľadím na ňu, akoby som šampanské nikdy v živote nevidela. Nie som nadšená, že ho tam vidím. Posledné dva večery neskončili práve šťastne a práve kvôli alkoholu.
„Neviem, či je to dobrý nápad," ozvem sa.
„Pozri si ročník," povie a tvári sa ako malé dieťa na Vianoce. Keď si prečítam ročník, zalapám po dychu.
„To je škoda otvoriť," namietnem.
„Čo si? Vždy som chcel niečo také drahé ochutnať!" odporuje mi. „A čo s ním chceš iné spraviť?"
„Nechať ho aj naďalej odpočívať v pokoji?"
„Anna, už to nerieš, jeden pohárik si dáme, nekaz mi radosť," zaprosí.
„Daj si ho sám, ja chcem mať triezvu myseľ," odmietnem a otváram radšej koláčiky.

Oliver sa však nedá a prinesie dva vysoké poháre. Berie do rúk fľašu, chvíľu si ju ešte obzerá, akoby si ten okamih ukladal do pamäti, a potom ju otvorí, zručne a bez jedinej kvapky nazmar, ako pravý barman.
Mačka vyskočí ku mne na pohovku, hlavu si položí na moje nohy a ja ju hladím, zatiaľ čo sledujem Olivera. Prisadne si ku mne s napoly plným pohárom v každej ruke.
„Daj si iba dúšok, len si namoč pery, nech vieš, ako chutí," ponúka ma.
Napokon s ním súhlasím, len si ponorím pery do tej perlivej tekutiny.
„Pripijeme si?"
„A na čo?"
Zamyslí sa. „Na šťastné konce," povie napokon. Prehltnem sklamanie, teší sa, že sme o pár dní v cieli? Že sa ma vlastne strasie?
Snažím sa tváriť neutrálne, ale vnútro ma bolí, tam, neďaleko srdca. Len prikývnem a priložím pohár k perám, pri tom pozerám na Olivera.
Pery sa mi ponoria do šampanského, jeho chuť sa mi dostáva na jazyk a chuťové poháriky zaznamenávajú znamenitú, priam božskú chuť.
Nič lepšie som v živote nepila.
„Dokonalosť," vystihne Oliver jedným slovom aj moje pocity. Prekvapí ma, keď si odpije len jeden dúšok a pohár položí na stôl k môjmu.
Sklopím zrak k mačke pradúcej mi v lone, prstami jej prechádzam po huňatej srsti, keď na obojku narazím na prívesok. Otočím ho k svetlu sviečky, aby som naň lepšie videla, a čítam Charlie.
„Hm, takže ty si kocúr," poviem a poškrabkám ho za ušami.
„Čo tam má napísané?" spýta sa Oliver.
„Charlie," odpoviem a usmejem sa naňho.„Ale to môže byť aj zdrobnenina dievčenského mena."
„A to akého?"
„Charlotte, volajú ju aj Charlie," odpoviem. „Poznám jednu... vlastne... poznala som," opravím sa smutne.
Chvíľku svorne mlčíme, len tikot hodín na polici a pradenie Charlieho narušuje ticho medzi nami.
„Zvykneme si na to niekedy?" spýtam sa neprítomne, hľadím do svetla sviečky.

Oliver sa nadýchne akoby chcel odpovedať, nepovie však nič. Zdvihnem k nemu pohľad a vzápätí zadržím dych, lebo na mňa upiera svoje zelené oči, mäkko, priam nežne.
Keď sa nám stretnú pohľady, usmeje sa.
Bože, prečo si dopustil, že som doňho blázon?
„Neviem, Anna. Postupne sa s tým možno naučíme žiť, ale podľa mňa to už všetko bude bolestivá spomienka. Ako to kedysi bolo, to bude už len minulosť."
Uvažujem nad jeho slovami.
Všetko „bolo" už nikdy nebude, nevráti sa to späť. Nebude už ranné vstávanie, beh na autobus, nebudú nákupy, prechádzky so psom v parku, nebude vyberanie šiat na rande či tajné bozky. Bude už len to, čo si znova vybudujeme, čomu dáme novú šancu a prednosť pred nedôležitými vecami. Mení sa rebríček hodnôt, mení sa pohľad na život.
„A dávne i nedávne spomienky," doplním ho. „Tie nám nik nevezme."
„Presne," prikývne a zoberie si svoj pohár. Odpije si väčší dúšok.
„Myslíš, že budeme potom zase robiť to, čo pred týmto všetkým?"
„Čo presne máš na mysli?"
„No, že ty budeš zase pilotom a ja..." odmlčím sa, lebo mi dochádza, že školu nedokončím. Možno, ak nájdem medzi tými, čo ostali, nejakého právnika.
Načo však? Nedá mi titul, ani vzdelanie, ani prax. Nebudem mať svoje prípady, svoju právnickú kanceláriu, veď prečo aj? Ktovie, ako bude spoločnosť teraz fungovať? Aké bude mať pravidlá? Zákony? Čo bude rešpektovať?
„Nie som len pilot, Anna," povie Oliver a vstane. Mám pocit, že je akýsi nesvoj. „Toto všetko, čo sa stalo, je..."
„Nedokončím svoje štúdium," vpadnem mu do reči. Celá moja pekne a svedomito naplánovaná budúcnosť, sa mi rúca pred očami ako domček z karát. Oliverove slová ku mne dochádzajú akoby v bubline. „Nemám ako, a už ani prečo..."
„Anna, zamerajme sa teraz na to, čo nás čaká..."
„Veď vravím, že..."
„Čaká najbližšie dva dni," dokončí trochu hlasnejšie, aby upútal moju pozornosť na seba. „Počúvaj ma chvíľku."

Sadne si vedľa mňa, niečo položí k sebe, no nevidím čo to je.
„Zajtra sa presunieme do mesta, potrebujem sa dostať do centra a zaistiť... niečo," odkašle si.
Zase? Tie jeho dôležité veci či niečo si zariadiť sú mi už dlho podozrivé, a som si istá, že predo mnou niečo tají. Nie som predsa taká blbá, že nevidím, že posledných niekoľko dní tak robí na každom mieste, kde sa zastavíme.
„Čo mi zatajuješ, Oliver?" vyrukujem naňho priamo.
Zatvári sa zmätene, je to len sekunda, no zbadám na ňom, že som trafila klinec po hlavičke.
„Prečo si myslíš, že ti niečo zatajujem?"
„Neodpovedaj mi na otázku otázkou!" ohradím sa. „Neznášam túto tvoju taktiku."
„Nemám žiadnu taktiku, Anna," zasmeje sa. „To si len namýšľaš."
„Ale niečo robíš za mojím chrbtom, a myslíš si, že to nevidím? Nie som tak hlúpa!"
„Prestaň spriadať konšpiračné teórie, len ťa chcem chrániť!" zdôrazňuje.
Chcem mu veriť, ale ten nezbedný červíček zvaný pochybnosti, vo mne stále vŕta. Celé mi to príde zvláštne, a viem, že aj to s mojím otcom, ešte nie je úplne objasnené.
„A preto budem rád, keď budeš odteraz pri sebe nosiť toto," siahne vedľa seba a podáva mi, čo skrýval. „Aspoň tieto dva dni, ktoré budú najviac nebezpečné, keďže sme už tak blízko cieľa."
V ruke drží pištoľ.
Prekvapene pozerám najprv na ňu, potom naňho.
„Toto si nevezmem!" odstrčím mu ruku so zbraňou a prudko vstanem z pohovky.
„Anna, prosím ťa! Uvažuj trochu," zaprosí. „Ako sa chceš brániť, ak ťa niekto nebodaj napadne?"
„S týmto určite nie!"
„A ako potom?"
Pokrčím plecami, neviem mu odpovedať, zahnal ma do kúta. Neviem sa brániť, už som si to dokázala pri Zolovi.
„Veď to neviem ani držať, tobôž z toho vystreliť," namietam.
„Nemusíš strieľať," pristúpi ku mne. „Stačí, keď s ňou trošku pohrozíš, hm?"

Vezme ma za ruku a vloží mi do nej pištoľ. Strasie ma. Je chladná a malá, mne rovno do dlane.
„Odkiaľ ju vlastne máš?" spýtavo naňho pozriem.
„To je jedna z tých vecí, čo som si potreboval vybaviť," uškrnie sa a prejde za mňa.
„Ty máš tiež takú?" snažím sa, aby mi nepreskočil hlas, keď ho cítim tesne za sebou.
„Mám," potvrdí.
Objíme ma oboma rukami, chytí mi ruku so zbraňou do svojej a ukáže, ako ju držať.
„Musíš ju držať pevne, touto rukou si podopieraj tú, v ktorej pištoľ držíš, budeš si istejšia."
Prikývnem, som neschopná prehovoriť. Ukáže mi, ako sa pištoľ odistí a znova zaistí. Snažím sa vnímať jeho slová, a nie teplo a vôňu, ktorá mi obaľuje zmysly.
„Fajn," spustí ruky, a mne pripadá tá pištoľ zrazu neskutočne ťažká.
„A teraz sama," vyzve ma.

Uchopím pištoľ, ako mi pred chvíľou ukázal, pravou pevne zvieram pažbu, ľavou rukou si oblapím prsty pravej, ukazovák na spúšti. Paže držím vystreté, snažím sa ich nenapínať priveľmi, aby sa mi nezačali triasť od vysilenia. Oliver ma sústredene pozoruje, cítim sa neisto pod jeho pohľadom.
Napokon to zvládnem po ňom zopakovať ešte raz, aj keď nervy mám napäté na prasknutie. Neznášam zbrane, akékoľvek. A teraz budem nútená jednu z nich mať pri sebe.
Zaistím zbraň a položím ju opatrne na stôl. Vyčerpane klesnem späť na pohovku, ďalej však na ňu pozerám, chcem, aby zmizla. Aby Oliver nebol taký starostlivý.
„Nikdy ju nezabudni znovu zaistiť, aby nedošlo k nehode," povie a siahne do svojho batohu. „Máš na ňu aj puzdro s opaskom."
„Asi by som ti mala poďakovať, ale neznášam zbrane, a donútil si ma k tomu, aby som ju mala, takže ti nepoďakujem," poviem.
„Robím to len pre tvoje dobro," odpovie a vloží pištoľ do púzdra.
Prižmúrim naňho oči. „Takže keď sa už môžem brániť, zajtra idem do centra s tebou?"
„Zaveziem ťa do mesta, ale so mnou nepôjdeš."
„Musím si tam pozháňať ešte nejaké veci," odvetím.
„To nebude dobrý nápad, nie v situácii, aká je tam vonku," zaprotestuje.
„Práve si mi dal zbraň, aby som sa mohla brániť, ako si mi povedal, a nemôžem ísť normálne vonku? Prepáč, ale asi ťa nechápem!" vyhŕknem naňho.
„Anna, tú zbraň máš pre prípad núdze. V meste mám malý byt, kde som prespával, neďaleko odtiaľto je letisko," vysvetľuje. „Zavediem ťa tam, a počkáš na mňa."
„Nebaví ma stále na teba čakať!"
„Nič iné ti nezostáva, ak chceš prežiť a dostať sa..."
„Prečo si myslíš, že si taký dôležitý? Hráš sa na záchrancu, ale len ma odsúvaš do ústrania a ty si chodíš kam chceš!" vybuchnem. „Nie som z cukru, v tomto svete budem existovať aj potom, budem musieť vychádzať von a chodiť tými nebezpečnými ulicami!"
Pozerá na mňa s prižmúrenými očami, čaká, čo naňho ešte vychrlím.
Vzdychne si, akoby som ho už strašne nudila, skloní hlavu a rukou si prehrabne vlasy. Pokrúti hlavou a s rukou na zátylku ku mne znova vzhliadne.
„Skončila si?" spýta sa úplne pokojným tónom, zatiaľ čo mnou lomcujú emócie.