Počujem Olivera, ako chodí na poschodí. Odvážim sa prejsť z chodby do kuchyne a vyzrieť obrovským oknom nad kuchynskou linkou von, zisťujem, či už medveď odišiel. Ešte stále sa venuje smetiaku, naraz sa však zdvihne a zavetrí, asi niečo zacítil.
Možno náš pach?
Sledujem ho, ako sa pohne od smetiaka smerom k domu, kde sme sa ukryli, zastane a znova dvíha ňufák. Zasekne sa mi v hrdle dych, nemo hľadím na zviera, čakám jeho ďalší krok. Medveď však v ďalšom okamihu zmizne medzi domami v lese, s ktorým susedia. Vydýchnem si.
A čo som vlastne čakala, že sa k nám bude dobýjať do domu?
Už mi začína vážne preskakovať, zasmejem sa sama sebe.
„Čo ti je smiešne?" prekvapí ma nečakane Oliverov hlas, keď sa vráti z obhliadky.
„Nič, len mi niečo napadlo," zvrtnem sa k nemu. „Nebolo to nič dôležité, neboj."
„Nebojím," pohne sa ku mne. „Vzduch je čistý."
V preklade to znamená, že v dome nikto nie je.
„Fajn," zrazu neviem, čo so sebou.

V mysli mi stále rezonuje náš rozhovor, kým ho neprerušil medveď. Pristane ti, keď sa takto smeješ, počujem jeho slová.
Stojím naďalej pri linke, ruky si prekrížim na hrudi a sledujem ho, ako sa vracia so svojím ruksakom od vchodových dverí, ktoré ešte raz skontroloval. Pre istotu.
Mala by som sa pohnúť niečo robiť, nájsť jedlo, sviečky, prikrývky, čokoľvek, nech sa zamestnám, nie som však schopná pohybu.
„Asi zajtra ráno nepôjdem behať," prehlásim vážne do ticha v kuchyni. Oliver položí ruksak na stôl a pozrie na mňa. Premeria si ma, akoby ma videl prvýkrát, a vidím, ako mu myká kútikmi úst.
„A prečo?" premáha smiech.
„To nie je vtipné Oliver!" rozhodím rukami.„Nemienim byť návnadou pre medvede!"
„Ale vieš, aký by si mala perfektný čas, keby si..."
„Si fakt hrozný!" mračím sa, no jeho veselosť prechádza aj na mňa.
„Keby si sa videla, ako si to smrteľne vážne povedala," smeje sa mi.
„Aj to tak myslím, keď sme už pri tom," odpoviem. „Vedela som, že to bude teraz dosť nebezpečné, čo sa týka divej zveri, ale... toto je fakt sila! Nechcem si predstaviť ako to vyzerá v mestách, kde sa podarilo zvieratám utiecť zo zoologickej záhrady."
„No, to tam bude dosť divoké," pridá sa k mojím úvahám.
„Ak tam niekto prežil a stretne sa s nimi, najmä s tými mäsožravými, tak to by som nechcela byť na jeho mieste," strasie ma pri tej predstave.

Oliver vykladá obsah svojho ruksaku na stôl, pritom ale na mňa občas pozrie.
„Každý, kto zostal na svete, teraz bojuje o prežitie. Utvára sa nový systém, kde človek musí nájsť svoje miesto, už nie je vo väčšine, nevládne nad zverstvom a prírodou, ako doteraz," zafilozofuje trochu Oliver, hľadím naňho so záujmom. Jeho myšlienky sa zhodujú s mojimi, nejako takto si to predstavujem tiež.
Všetko bude inak.
Nič zo sveta, a spôsobu života predtým, nemá miesto v terajšom potom.
A záleží len na nás, ktorí sme zvláštnou zhodou okolností či náhod prežili, aký svet vybudujeme.
V akom chceme žiť, či v súlade s prírodou, alebo či sa budeme opäť vyvyšovať nad ňu.
„Povedal som niečo zlé?"
„Nie, prečo?" preberie ma z myšlienok. Trošku sa zamračí, no vzápätí sa na mňa usmeje.
„Pozeráš na mňa tak... zvláštne."
„Nie, ja... súhlasím s tebou, len som sa nad tým všetkým trochu zamyslela."
„Aha, ty so mnou súhlasíš? To je asi úspech," uškrnie sa sebavedome. Musím sa však zasmiať, má v podstate pravdu.
„Si fakt hrozný," zopakujem, odídem od linky a skladám si z ramien ruksak, na ktorý som v zápale sledovania medveďa úplne zabudla.

„Rozmýšľal si, čo bude potom?" poviem skôr, ako mi dôjde, ako to mohlo vyznieť.
„Keď bude po čom, Anna?"
Zastavím vybaľovanie svojich vecí a vzhliadnem k nemu. Vyzerá rozpačitý, nerozumie asi, čo som presne myslela.
„Keď dorazíme, kam ideme, a všetko bude už iné, to miesto, a my dvaja..." vysvetľujem, ale skôr sa v tom viac strácam. „Čo nás tam čaká, ako bude teraz fungovať svet... určite si nad tým už premýšľal, nie?"
„Premýšľal, jasné, kto by nie?" súhlasí a vzdychne. „Je to všetko nepredstaviteľné, veď len nedávno sme žili normálny, bežný život a teraz?"
„Teraz prežívame," odpoviem na jeho rečnícku otázku, aj keď to asi nečaká.
„Stále sa z toho neviem dostať, neodchádza mi to. Ešteže mám teba, inak..."
Zmĺknem, lebo mi dochádza, že to vravím nahlas. A Oliver ma počúva, každé slovo.

„Inak?" pohľadom naznačuje, nech pokračujem.
Stojíme oproti sebe, rozdeľuje nás stôl, a mne pripadá, že som mu tvárou v tvár, jeho pohľad je tak intenzívny, tak spýtavý, až ma desí. Musím zvážiť každé slovo.
„Inak by som tu už asi nebola?!"
„To má byť otázka či konštatovanie?"
„Vieš, ako to myslím, už som ti to vravela dnes ráno, keď sme sa... ach, to je vlastne jedno," mávnem rukou, nech to nechá tak, no on pokračuje.
„Mne to nie je jedno, Anna," namieta.
„A čo chceš počuť? Bože, vieš predsa, že som ti vďačná za veľa, pomohol si mi toľkokrát, že to nespočítam, a ani sa ti nebudem schopná za všetko odvďačiť, Oliver! Nechcem sa o tom zase baviť, lebo som fakt neschopná ti to vrátiť, možno keby si ma nemal na krku, už dávno by si..."
„Anna, Anna!" preruší ma. „Nechcem počuť nič podobné, ja som to všetko spravil rád, viac než to, a nečakám od teba nič na oplátku. To by som nemohol! Ty si...," odmlčí sa a jeho smaragdový pohľad sa vpije so môjho. „Ty si to najlepšie, čo sa mi mohlo v tomto divnom svete stať."

Ako vysloví tie slová, viem, že to myslí úprimne. Jeho výraz vraví za všetko. Vnútro mi zalieva teplo, kĺže mi každou čiastočkou, vlieva sa mi do žíl.
Ježiši, nič krajšie mi nemohol povedať.
Rastie vo mne zrnko nádeje, že ku mne cíti to isté, čo vo mne svieti preňho. A čo nebude nikdy skutočnosťou.
Oči mi zastrú slzy, nechcem však, aby ich videl a vysvetlil si ich nesprávne. Zvrtnem sa chrbtom k nemu a vrátim sa k linke. Mlčím. Neviem, čo mu na to odpovedať, aby som mu neodhalila viac, než chcem.
Dlaňami pohladím drevo pracovnej dosky, je poznačené zárezmi i časom. Slnko je už spoly skryté za kopcami, dodáva nám však ešte stále dosť svetla.
„Anna, povedz niečo, čokoľvek," uvedomím si, že stojí za mnou.
Skloním hlavu, zhlboka sa nadýchnem, nepohnem sa však.
„Ďakujem," šepnem. „Netušíš, čo to pre mňa znamená."
„Práve toto som nemal na mysli," chytí ma za plecia a dlaňami mi zíde pomalým pohybom až ku lakťom, jeho dych ma šteklí vzadu na krku. Je to príliš osobné, príliš blízke gesto, z jeho dlaní mnou prechádza teplo.
„Pozri sa na mňa, prosím."

So stále sklonenou hlavou ho poslúchnem. Oči mám zatvorené, zadržiavam slzy. Jednou rukou mi prejde na zátylok, druhou mi tvár dvíha k sebe.
„Anna," šepne.
Milujem zvuk jeho šepkajúceho hlasu, je trošku zastretý akoby zachrípnutý.
Sakra, nesmie nič zistiť, nič!
Otváram pomaly oči, slza mi však vykĺzne a pomaly si kreslí slanú cestičku dole po líci. Zachytí ju palcom a zotrie ju. Stojím ako socha, všetko v mojom vnútri však vybuchuje. Nesmiem sa zrútiť, nie teraz.
„Keby nebolo teba, asi by som to už tiež vzdal. Zachránila si ma, vieš o tom?"
Pokrútim záporne hlavou. Jeho priznanie je nečakané. A nádherné.
„Nekecaj blbosti," odtiahnem sa od neho, niet však veľmi kam, márna moja snaha, lebo stojí tesne pri mne. „Ja som skôr bremeno ako nejaký záchranca, takže už mlč, dobre?"

Tvárou mu prebehne nesúhlas, cítim, aký je napätý.
„Anna, bojíš sa ma?"
Zmätene naňho pozriem s otázkou v očiach.
„Keď sa odo mňa tak odťahuješ."
„To skôr seba," vyjde zo mňa, a v tej chvíli by som sa najradšej prefackala.
Nadvihne spýtavo obočie, nepovolí mi však ústup, skôr vyhrotí svojou otázkou napätie medzi nami ešte viac.
„A čoho sa desíš?" tlačí na mňa. Sme na veľmi tenkom ľade.
„To nie je tvoja vec."
„Čo ak to cítim rovnako?" nedá pokoj. Triafa naslepo, háda, ale trafil klinec po hlavičke.
„Určite nie, nie," krútim hlavou a snažím sa mu vykĺznuť.

Ruky si položí na pult vedľa mojich bokov, takže ma uväzní medzi sebou a linkou. Nemám pred ním kam utiecť, musím čeliť jeho dotieravým, nepríjemným otázkam, ktoré ma zvláštne desia.
„To nemôžeš vedieť," preskočí mu hlas, tvár má tesne pri mojej.
„Ani ty," oponujem. „Mýliš sa, ak sa domnievaš, že..." zrazu nie som schopná dopovedať.
Nakláňa sa ku mne tak, že sa ma už dotýka, krivky jeho tela cítim na svojom. Očami kĺžem po jeho tvári a pohľadom ho hladím, jeho výrazné lícne kosti a niekoľkodňové strnisko, čo ho robí trošku starším, pery, ktoré ma už bozkávali, jeho jamku na brade.
Je naňho úžasný pohľad, Oliver je príťažlivý chalan, to nemôžem poprieť. Zaplaví ma rovnaký hrejivý pocit, ako keď ma bozkával.
Spomienka mi ožíva pred očami, je to len sekunda, kým odtrhnem pohľad z jeho pier.
„Že?" zase šepne, a keď sa vrátim k jeho očiam viem, že to už vie.

Vie, čo k nemu cítim.
A somv háji.
Najradšej by som sa pohla o centimeter vpred a pobozkala ho. A nechala situáciu plynúť, ako bude chcieť, hodiť za hlavu všetky pochybnosti a nezapierať v sebe, čo k nemu cítim. Dať priechod túžbe, dovoliť mu viac, než len bozky.
Túžim potom, každou svojou bunkou.
Nedovolí mi to však môj vnútorný alarm, ktorý sa rozozvučí vždy, keď chcem konať spontánne a bez rozmyslu.
Môj bláznivý, nezmyselný a všetko ničiaci rozum, ktorý mi nedovolí žiť naplno.
Šiesty zmysel.
Zodpovednosť.
Predvídavosť.
Z každého trošku.
Keby som to dopustila, bolo by to chvíľkové. Poblúznenie by pominulo, a čo potom? Aký by to malo význam, keď viem, že naša budúcnosť nie je byť spolu?
Že za pár dní sa naše cesty rozídu?
Cítim k nemu viac, než len chvíľkové vzplanutie. Neodpustila by som si, ak by som mu odhalením svojich citov nebodaj ublížila. A bolelo by ma, ak by ma bral len ako ďalšiu Lindu, ďalšiu jednorázovku, to nie!

„Že... že si pre mňa viac, než len priateľ," dopoviem rýchlo.
Jeho odpoveď však preruší nečakaný zvuk spoza nás, na ktorý sa obaja strhneme.
Ozve sa slabé tresnutie a zavŕzganie, ako keď sa vo vetre pohnú nenamazané dvere. Oliver odomňa odstúpi a otočí sa, a ja to hneď využijem a vykĺznem z nedobrovoľnej pasce, kam ma dostal. Stále ma zalieva teplo, čo vo mne zažal, snažím sa z toho rýchlo spamätať.
Slabé zamňaukanie nám objasní situáciu. Vchodom pre mačky na zadných dverách, vedúcich pravdepodobne do záhrady, sa domov vrátila zatúlaná obyvateľka domčeka. Zacítila nás, že sme v dome?
Spoza skrinky vykukne čiernobiela mačka s modrým obojkom, opatrne si nás obzerá.
„Neboj sa, cica," prihovorím sa jej a kľaknem si, volám ju k sebe. Ostražito sapoobzerá a podíde bližšie.
„No tak, poď ku mne," nevzdávam sa.
Oliver zatiaľ prechádza k otvoru a vyzrie von.
„Musím to zablokovať, aspoň na noc. Nechcem tu mať nič horšie."
„Čo by sa tadiaľ asi tak prepchalo?" doberám si ho už s mačkou v náručí.
Zasmeje sa. „Nikdy nevieš."
Pritiahne k priechodu nízku skrinku.
„Hádam to bude stačiť."
Svetla v miestnosti ubúda, musíme sa pripraviť na noc. A niečo rýchle zjesť, môj žalúdok sa ozýva.
„Pohľadám niečo v komore, hádam sa dnes ešte najeme," poviem a púšťam mačku nazem.
„Fajn, ja prichystám izbu vedľa, je tam len jedno okno smerom do lesa."

Oliver je stále v strehu, opatrný.
V každom byte či dome, kde máme prespať, zatemní okná čiernou látkou, ako som to videla v jeho byte. Beriem to už ako samozrejmosť, nepozastavujem sa nad tým. Predstavím si, ako vyhľadá sviečky, a ak ich nenájde, vytiahne vlastné, čo nosí „pre istotu" v batohu. Potom pripraví izbu na jedenie, neskôr na spanie. Starostlivo ešte raz prezrie každé dvere,uisťuje sa, že nám nič nehrozí. Mám to všetko pred očami, akoby som sa na to pozerala.

Vchádzam do dverí pri kuchyni, o ktorých predpokladám, že vedú do komory, a zrazu pocítim smútok. Za všetky tie dni sme si už vytvorili určitý systém, až stereotyp.
S Oliverom sme zohratí ako starý manželský pár, každý spraví svoju časť povinností, aby sme si neskôr sadli k improvizovanej večeri s kúskom sladkého na záver, ak máme to šťastie.